Romantický príbeh, ktorému svet začal hovoriť „Aranycsapat“, sa zrodil na pozadí vojnou zničenej krajiny. Napriek rozorvanej spoločnosti a tvrdnúcej totalite dokázal tento výber stvoriť niečo, čo futbalová Európa dovtedy nepoznala.
V rokoch 1945 až 1950 Maďari neprehrali ani jeden zápas. V 27 stretnutiach nastrieľali neuveriteľných 105 gólov. Na majstrovstvá sveta 1950 nešli, lebo tamojšia vláda na to jednoducho nemala peniaze. Dodnes sa špekuluje, čo by bolo keby…
O dva roky neskôr ich už poznal svet. Vyhrali olympiádu v Helsinkách a v novembri 1953 dorazili na Wembley, kde Anglicku uštedrili najtvrdšiu futbalovú facku – výsledok 6:3 šokoval dovtedy nezdolané ostrovy.
A keď o pol roka neskôr v Budapešti Maďari zvíťazili 7:1, aj Angličania definitívne zistili, že sledujú niečo, čo je nad rámec ich futbalového chápania. „Bolo to, akoby sme hrali proti ľuďom z inej planéty,“ priznal po rokoch stopér Syd Owen.
Aj on v spomínanom dvojzápase pochopil, že má do činenia s nezvyčajným, takmer nadpozemským súborom talentov.
Čítajte viac Ameriku z duše neznášal, Jána Pavla II. nazval blbcom a Putinovi odkázal, že ráno nie. Pán "božský" bol nezvládnuteľný génius
Často ho pripomínajú najmä mená Puskás, Kocsis či Hidegkuti. No ak existoval jeden hráč, bez ktorého by celá tá mašina nefungovala, potom sa volal József Bozsik. Od narodenia legendárneho ofenzívneho obrancu uplynulo sto rokov.
Mág z Kispestu
Cucu, ako ho prezývala jeho stará mama a neskôr aj fanúšikovia, sa narodil 28. novembra 1925 v robotníckej štvrti Kispest, v tom čase ešte samostatnom meste od Budapešti.
Pochádzal z chudobnej rodiny, už ako chlapec vraj prispieval k jej živobytiu. „No kedykoľvek to bolo možné, pred domom si kopal do tenisovej, či handrovej loptičky,“ pri spomienke svorne píšu maďarské médiá.
S výhľadom na štadión Kispestu (neskôr ho premenovali na Hovéd, pozn. red.). Všetko so svojím najlepším priateľom – susedom Ferencom Puskásom.
„Medzi nami nebol veľký rozdiel. Všetci boli chudobní a len niekoľko rodičov si mohlo dovoliť kúpiť hračky. Futbal bol pre nás fantastickou a lacnou zábavou,“ spomínal najslávnejší maďarský futbalista všetkých čias.
Čítajte viac Po prehre poslal hráčov domov pešo, inokedy svoje opory zamkol v šatni. Legendárnemu trénerovi sa to prepieklo, lebo vyhrával
Práve v tomto prostredí, presiaknutom futbalovým fanatizmom, sa začala kariéra Józsefa Bozsika. Zručnosti a pohyby, ktoré ho spolu s Puskásom vyniesli k svetovej sláve, sa formovali v uliciach Kispestu. Obaja sa takmer súčasne prepracovali cez žiakov, dosrast až do seniorského mužstva.
Rozumeli si bez slov. Futbal hrali naslepo. Svojho času bol vraj ich materský klub „KAC“ najlepší na svete. Napokon, päťkrát vyhral ligu, v jednej sezóne dokonca bez jedinej prehry.
Za Kispest debutoval už v roku 1943 a ani 2. svetová vojna nezabrzdila jeho nevšedný talent, hoci si počas nej prešiel kadečím. Na jej konci sa ukrýval u svojho brata, dezertéra, a neskôr ho chceli Sovieti zavrieť do väzenia, no podarilo sa mu utiecť.
Bozsik mal obrovský futbalový dar – perfektne ovládal loptu, mal skvelú kopaciu techniku, no výnimočný bol predovšetkým pre svoju hernú inteligenciu a prehľad. Z pozície pravého obrancu dostával svojich spoluhráčov do gólových pozícií prihrávkami na štyridsať či päťdesiat metrov.
V najplodnejších rokoch bol dokonca považovaný za najlepšieho ofenzívneho obrancu na svete.
"Hovorí sa, že na pozícii pravého obrancu hrám dobre. Ale čo je moja hra v porovnaní s Bozsikom? On je proste mág. Je najpresnejším dielom v úžasnom stroji.
Foto: Twitter
Pre mňa to nie je Bozsik, pre mňa to je pán Pravý obranca," velebil v 60. rokoch skvelého Maďara Danny Blanchflower, legendárny hráč Tottenhamu Hotspur.
Lojálna legenda
Bozsik bol stelesnením klubovej lojality, nikdy si neobliekol dres iného klubu: za takmer dve desaťročia odohral za Honvéd 447 ligových zápasov a strelil 33 gólov.
Je zaujímavé, že v dobovej športovej tlači sa spomínal ako Bozsik II., pretože jeho brat, István Bozsik, ktorý zomrel v roku 1952 na zápal pľúc, bol istý čas brankárom kispešťského tímu.
József mal sotva dvadsaťdva rokov, keď ho vzali do maďarskej reprezentácie – debutoval proti Bulharom 17. augusta 1947. V roku 1952 vyhral olympijské hry v Helsinkách, kde Maďari vo finále zdolali Juhoslovanov 2:0.
O pätnásť mesiacov už strelil pamätný gól v „zápase storočia“ proti Angličanom, keď sa podieľal na ich demontáži 6:3. V tom čase istý ironicky novinár poznamenal, že „tento poslanec si zaslúži byť premiérom“ – Bozsik bol totiž aj poslancom maďarského parlamentu.
Bol ním preto, že bo v spoločnosti veľmi obľúbený. Bránil sa politickej funkcii. So slovami, že nevie, čo by tam mal robiť. „Súdruh, ak všetci zdvihnú ruku, mali by ste ju zdvihnúť aj vy!“ odpovedali mu.
Čítajte viac A vy si myslíte, že si ju zaslúžime? Dúbravka odmietol, že za výkon v Severnom Írsku tímu patrí kritika. Nebola to vraj žiadna katastrofa
Na MS 1954 prišli „Magical Magyars“ v pozícii jednoznačného favorita. Západných Nemcov si v základnej skupine vychutnali 8:3, aby ich opäť mohli vyzvať v bernskom finále. Ten deň bol jednou z najboľavejších prehier v maďarských dejinách. A najdiskutovanejších v histórii športu.
Maďarsko rýchlo viedlo 2:0, no o desať minút bolo 2:2. Potom však už nič nešlo prirodzene. Zranený Puskás, silný dážď, rozmočené ihrisko, únava po dvoch náročných zápasoch predtým.
Bozsik mal v úvode výborné momenty, no keď sa duel zlomil do fyzického stretu a terén spomalil kombináciu, už ani jeho presnosť nestačila. „Aranycsapat“, ktorý staval na pohybe, sa ocitol v bahne. A bahno nepraje géniom.
Maďari búšili, kombinovali, ich hra mala poznávacie znaky veľkosti: Bozsikove prihrávky, Cziborove úniky, šance ako z továrne na futbal. Lenže Nemci boli tradične tvrdší.
"Na štadióne Wankdorf v Berne zostáva ešte šesť minút a nikto neváha… Bozsik, stále Bozsik, maďarský pravý krídelník prihráva, no stráca loptu, tentoraz ju má Schäfer. Schäfer centruje. Hlavička. Odvrátená.
Rahn by mal strieľať zozadu… Rahn strieľa… Gól! Gól! Gól! Gól!" reve do mikrofónu nemecký komentátor Herbert Zimmermann.
Foto: Schirner Sportfoto / B3649_Schirner_Sportfoto / dpa Picture-Alliance via AFP / Profimedia
Iróniou je, že Bozsik v to popoludnie úspešne zrealizoval 49 z 50 prihrávok…
Koniec. Jeden z najlepších tímov všetkých čias – a možno najlepší vôbec – zostal bez titulu.
Nasledovali konšpirácie: hráči vraj zápas mali „pustiť“, vraj Západným Nemcom pomohli podozrivé látky, vraj v tom bola výmena za autá Mercedes, či za traktory. Samozrejme, že všetko bez dôkazov.
Futbalisti sa radšej nevrátili do Budapešti, zostali v meste Tata, kým sa situácia neupokojila. Niektoré z ich bytov napadli a hoci to neboli oni, kto vopred tlačil oslavné známky, vina to vraj bola len ich vlastná.
Maďarský jednoducho nemohol uveriť, že „Aranycsapat“, ich Aranycsapat, nie je majstrom sveta.
„Každý, kto si dnes v Nemecku ešte spomenie na Bozsika, si ho pravdepodobne pamätá kvôli jeho strate lopty. Skutočná tragédia,“ napísal pár dní pred 100. výročím narodenia tohto futbalového velikána nemecký portál Kicker.
Čítajte viac Slávny Karol Jokl dusil v sebe emócie. Skonal po osudnej prehre
„V Maďarsku sa to vôbec nespomína. Hovorí sa skôr o Puskásovom neuznanom góle v predĺžení. Mal platiť,“ povedal nám zasa Károly Pór, futbalový novinár z Nemzeti Sport.
Ak hrdá duša Maďarska dostala ranu po mierovom rokovaní v Trianone, bernské finále bolí rovnako. Stala sa z neho trauma, ktorá sa nikdy nezahojí.
Zlatý mozog
Táto zlatá maďarská generácia vznikla napriek politickej realite. Ďalší dvaja špičkoví hráči sa do nej ani nedostali – z dôvodov, ktoré s futbalom nemali nič spoločné.
László Kubala v roku 1949 ušiel pred komunizmom a stal sa hviezdou Barcelony. Ferenc „Bamba“ Deák, strelec 66 gólov v jednej sezóne, bol z národného tímu vyradený pre svoje politické postoje.
Aj bez nich však bolo Maďarsko najlepšie na svete. Na každom poste malo hviezdu. Brankár Gyula Grosics sa nebál vybiehať a zavše hral ako stopér. Sandor Kocsis bol precízny zakončovateľ s neuveriteľnou bilanciou – v národnom tíme dal viac gólov ako mal reprezentačných štartov.
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Zoltán Czibor vnášal do hry fantáziu a rýchlosť, Nándor Hidegkuti bol zasa prvou „falošnou deviatkou“. Útočník, ktorý ustupoval hlbšie, vytváral priestor pre iných a pritom sám strieľal góly. Na MS 1954 ich dal štyri. Nad všetkými stál Ferenc Puskás – dirigent, líder, postava z futbalového panteónu.
Uprostred tohto futbalového súhvezdia však pulzoval muž, ktorý držal celok pohromade: József Bozsik.
„Elegantný, inteligentný a obdivuhodne pokojný futbalista, ktorého mnohí prirovnávajú k neskoršiemu Andreovi Pirlovi. Nie preto, že by boli rovnako slávni, ale preto, že rovnako chápali hru,“ napísal portál ESPN.
Bozsik bol tempom, rytmom, dušou mužstva. Jeho prihrávky rozbiehali útoky, jeho cit pre priestor umožňoval Puskásovi a spol. útočiť s intenzitou, ktorá brala dych. Hral tesne pred obranou, ale myslel ako tvorca hry.
Mal pomerne štíhlu postavu, nebol šprintér, ani niekto, kto by mal navrch v priamom fyzickom súboji. Každý, kto dnes sleduje Bozsika na historických záberoch, si nutne všimne jeho pomalosť.
Všetko, čo robil, mu trvalo o sekundu dlhšie ako iným hráčom. Za vágnym tempom však bolo premýšľanie, lebo József vždy presne vedel, čo musí na ihrisku urobiť.
Foto: Twitter
A potom to urobil…
Za reprezentáciu odohral 101 zápasov, pritom stovka bola vtedy na medzinárodnej scéne takmer nedosiahnuteľná. V tom čase bol len tretím hráčom v histórii, ktorý pokoril túto métu. Ak teda chceme pochopiť, prečo Maďarsko vyzeralo ako tím z budúcnosti, musíme vždy začať pri Bozsikovi.
Puskásov druh aj tieň
Z dvojice Bozsik – Puskás nevznikol len futbalový tandem, ale aj kamarátstvo, ktoré prežilo slávnu futbalovú éru. V Maďarsku je mimoriadne populárna kreslená rozprávka „Puskás Öcsi a jeho priateľ“. Tým jeho priateľom je práve Bozsik.
Boli ako bratia, zároveň tak veľmi odlišní. Slávnejší Puskás, hoci o rok a pol mladší, celý život na seba zaslúžene strhával pozornosť, Bozsik bol z úplne iného cesta. Nenápadný a skromný chlapík, ktorý nikdy nevytŕčal.
"Keď čítam či počúvam o detskom bezhraničnom priateľstve Bozsika a Puskása, už desaťročia mi znova a znova napadá jedna otázka. Akú úlohu hrá povaha, možno aj vrodený temperament, pri formovaní osobnosti?
Pri tom, ako človek vystupuje, ako sa presadí, akou cestou sa uberie jeho život? Ako je možné, že z dvojice kamarátov bol už v mladosti tým hlasným vodcom Puskás a starší chlapec, neskôr dospelý muž, to podľa všetkých spomienok nielen že bez problémov prijal, ale tento Puskásov odkaz ešte viac zvýrazňoval?" zamýšľa sa vo svojej úvahe József Pál z Nemzeti Sport.
Čítajte viac Človeče, veď ty si totálne na mol. A o pár minút sa začal zápas, ktorý vošiel do dejín
"Hovorí sa, že ľavonohý vodca, kapitán Honvédu aj reprezentácie, si nedával servítku pred ústa ani pred trénermi, ani pred ‚veľkými zvieratami', o Bozsikovi však hovoril s maximálnou úctou a spravidla dal na jeho slovo.
Myslím si, že Bozsik nebol len tichý, zdržanlivý človek – bol aj prirodzene veľmi múdry. Nepotreboval hlučné gestá, aby si získal rešpekt. A jeho hra bola rovnaká: elegantná, nenápadná, ale zásadná."
Taký bol József Bozsik, povráva sa, že z „magických Maďarov“ najskromnejší. Mimoriadne pokojný, lojálny a pracovitý, vzor disciplíny a tímovej spolupráce. V kabíne stabilizátor, na ihrisku dirigent.
Pre Puskása najinteligentnejší futbalista, akého kedy videl.
Revolučné dilemy
Bozsik dostal počas svojej kariéry mnoho ocenení. Často aj nefutbalových. Ešte ako hráč Honvédu získal hodnosť dôstojníka, v roku 1950 bol povýšený na kapitána a keďže zlatí chlapci boli v Maďarsku veľmi populárni, komunistická strana ho ešte v roku 1953 dokonca „posadila“ do parlamentu.
V Budapešti sa však začali diať veci, vzdor voči sovietskej okupácii naberal na obrátkach, krvavé udalosti z roku 1956 poznačili aj futbalový tím.
Honvéd, klubový základ reprezentácie, hral v Bilbau, keď Maďarskom otriaslo protisovietske povstanie. Tím zostal v zahraničí a po potlačení revolúcie sa hráči ocitli na rázcestí.
Po správach o represii, zatýkaní a chaose v Budapešti sa väčšina rozhodla, že sa ihneď nevráti. Útočiskom sa stala cesta do Južnej Ameriky. Bol to spôsob, ako získať čas.
Niektorí, vrátane Czibora, Kocsisa a Puskása, už návrat do Maďarska nevideli ako možnosť. Ušli a otvorili si cestu do sveta: Barcelona, Real Madrid, európske poháre, nové kariéry.
Iní – medzi nimi Bozsik – sa rozhodli vrátiť domov. Verili, že patria tam, kde žijú ich rodiny. Bozsik, ktorý odmietol ponuku od Atlética Madrid – hoci za trest prišiel o vojenské tituly aj poslanecké kreslo – sa stal ikonou klubu i reprezentácie, v ktorej po Puskásovi zdedil kapitánsku pásku.
Zlatá éra maďarského futbalu sa však uzavrela – nie porážkou, ale rozpadom.
Bozsik z národného tímu odišiel v roku 1962, keď mal tridsaťosem. Jeho reprezentačný rekord (101 zápasov) prekonal až Gábor Király v roku 2016. Aj po odchode do dôchodku zostal „výkladnou skriňou“ maďarského futbalu, pracoval pre milovaný Honvéd a v 47 dueloch sedel na jeho lavičke ako jeho tréner.
V jedinom zápase, v roku 1974 vo Viedni, viedol aj maďarský národný tím. Viac mu nedovolilo jeho choré srdce, pár dní po zápase sa nekontrolovane rozbúchalo a musel pod do nemocnice.
Čítajte viac Neboj trénerko, keď Nemci ucítia môj dych, pôjdu do kolien. Slávny stopér bol stelesnením mužnosti. Odišiel priskoro
Srdce pre futbal
O dva roky neskôr ho v jeho dome navštívil novinár z Népsportu, kde sa po dlhej rekonvalescencii zotavoval.
„Teraz sa cítim naozaj dobre a konečne zdravý. Ani po dvoch infarktoch som sa nemusel od futbalu odstrihnúť. Hovorili mi, že večná láska sa skončila, aj pán profesor bol toho názoru, že by som sa mal s futbalom rozísť. Vravel mi, ‚Pán Bozsik, vy robíte futbal srdcom…‘“
O 24 mesiacov, v predvečer začiatku majstrovstiev sveta vo futbale 1978, sa ukázalo, že srdce, ktoré bilo pre maďarský futbal, už neunieslo príliš veľkú záťaž. Keď József Bozsik zomrel, mal len 52 rokov. Z partie zlatých chlapcov bol už druhý, ktorý odišiel takto priskoro.
V roku 1996 bola po ňom pomenovaná základná škola v Szőny a jeho meno nesie aj štadión v 19. obvode jeho milovaného klubu. V roku 2000 bol posmrtne vymenovaný za čestného občana Kispestu.
Jeho syn Péter Bozsik bol tiež futbalistom a neskôr aj trénerom. V roku 2006 bol menovaný za kouča národného tímu, čím sa v dejinách maďarského futbalu stal bezprecedentný moment, kedy otec aj syn sedeli na lavičke národného tímu.
Fakt, že v rodine Bozsikovcov je silné futbalové DNA, potvrdzuje aj to, že po trénerskej dráhe sa vybral aj vnuk József, ktorý aktuálne vedie slovinský celok NK Nafta.
Maďarská pošta tento týždeň vydala tematickú personalizovanú pamätnú známku k 100. výročiu narodenia Józsefa Bozsika.
