Potom, keď o pár dní dorazila definitívna správa o jeho skone, ulica stuhla. Nie preto, že by zostala prekvapená, veď Maradonov život bol po celý čas niečo ako otvorená rana, nikto si však nevedel predstaviť národ bez neho. „Nezomrel futbalista. Zomrel kus našej pamäti,“ uvádzalo sa v úvodníku tradičného argentínskeho denníka Clarín.
Nič presnejšie sa v tej chvíli napísať ani nedalo. Odvtedy uplynulo presne päť rokov.
Krajina, ktorá si za posledných 50 rokov prešla diktatúrou, hyperinfláciou, ekonomickými kolapsmi aj bolestivými konfliktmi, prišla o človeka, ktorý pre ňu znamenal jedinú istotu – že za hranicou zúfalstva existuje nádej.
Kód Diego
V Argentíne existujú postavy, ktoré sa nedajú oddeliť od dejín. San Martín, veľký národný hrdina a kľúčová postava v boji za nezávislosť Južnej Ameriky od Španielska. Evita, symbol sociálnej spravodlivosti a jej manžel – rozporuplný populista – Juán Perón.
A potom tu bol Diego. Človek, ktorý všetko presiahol. Symbol. Aj preto v tejto chvíli nepíšeme o Maradonovi ako o futbalistovi. Futbal bol len médium, cez ktoré sa stal nedotknuteľnou ikonou.
Čítajte viac Najväčšia americká hriešnica mala život plný chudoby a násilia. Hrozný čin, ktorý dodnes odmieta, šokoval celý svet
Sociológ Eduardo Archetti, ktorý skúmal futbal ako fenomén, raz napísal: „Ak chcete pochopiť Argentínu, musíte pochopiť jej mýty. A najväčším zo všetkých je Maradona.“ Keď zlyhal, ľudia hovorili: „Zlyhal jeden z nás.“ Keď vyhral, všetci kričali: „Vyhrali sme všetci.“
Aj preto Lionel Messi, akokoľvek brilantný, nebol a zrejme ani nikdy nebude „el Diego“. Lebo Messi je argentínskym talentom, no Maradona bol tamojšou dušou.
Pár dní po jeho smrti sme sa zhovárali s dvomi – pre Slovákov známymi – Argentínčami. S Fabiom Nigrom, legendárnym hráčom Slovana Bratislava, ktorý sa s Maradonom poznal aj osobne. Potom s Davidom Depetrisom, dlhoročnou ligovou stálicou, ktorá si napokon obliekla aj slovenský reprezentačný dres.
Z oboch rozhovorov vyžaroval obrovský smútok…
„Som smutný. Veľmi smutný. Nemám slov,“ vravel nám Nigro s pohnutým hlasom. „Odišiel môj idol. Náš boh,“ neskrýval emócie. Bolo to v čase, keď sa v Argentíne ozývali hlasy, ktoré požadovali, aby Diegovu desiatku vyradili všetky miestne kluby. Do jedného.
Čítajte viac Haló, tu Slovensko... Chlapec z Nigérie si vyzliekol reprezentačný dres a šiel do sveta. Zamiloval sa tu, má tri krásne deti a bojuje o postup do 1. ligy
Dokonca sa našli aj takí, ktorí si mysleli, že desiatku by si už nemal nikto obliecť ani v reprezentácii. Mimochodom, nosí ju Messi, šampión, ktorý medzitým doviedol Argentínu k titulu majstrov sveta a úspechmi sa Maradonovi hádam aj vyrovnal. Avšak nie v očiach miestnych. Pre nich je Diego a Messi až za ním. Ďaleko za ním!
„1. Maradona, 2. Messi, 3. Kempes,“ také je Nigrove poradie najlepších hráčov v histórii Albicelestes. Hoci mal možnosť stretnúť ho – Maradona ho dokonca pozval aj k sebe domov – hovoril mu „boh“.
Pre všetkých Argentínčanov bol bohom. Iste, bolo to prehnané, ale to je Latinská Amerika, kontinent, kde sa pri telenovelách plače a pátos je dennou súčasťou života.
„Diego? Bol to blúdiaci, obscénny a hriešny boh. Ten najľudskejší zo všetkých bohov,“ tak znel najzdielanejší komentár na sociálnych sieťach jedného z jeho veľkých fanúšikov.
Jeden z najlepších legionárov na Slovensku o Maradonovom súkromí príliš rozprávať nechcel. Všetci vedia, že zatiaľ čo na trávniku vždy lietal, mimo neho neustále padal.
Čítajte viac Príbeh, ktorý chceli Sovieti ututlať. Chlapec z Jerevanu stál na mieste, kde sa odohrala tragédia. To, čo dokázal, mohol zvládnuť len on
Drogy, prostitútky, styky s neslávne slávnym mafiánskym klanom Camorra – to všetko prispelo k jeho predčasnému odchodu z tohto sveta. „Viedol zlý život a zle aj skončil,“ potvrdil nám aj zronený Nigro.
Argentína mu však vždy všetko odpustila…
Bolo to tak a hotovo
Ak by sa Diegova futbalová kariéra scvrkla hoci len do jedného dňa, konkrétne na ten, kedy Argentína poslala domov Anglicko z MS 1986 v Mexiku, aj tak by mu bolo všetko odpustené.
Štyri roky predtým zviedli obe krajiny vojenský boj o Falklandy. Juhoameričania prehrali. Konflikt nezanechal len bolestnú spomienku, v Argentíne sa stal aj symbolom nedôvery voči vlastnej vojnovej junte, ktorá národ do konfliktu vtiahla. Na druhej strane však existovala aj pretrvávajúca frustrácia z britskej nadvlády nad ostrovmi.
„Samozrejme, vnímali sme to aj ako odvetu. Angličania boli v tom čase naši veľkí rivali a semifinále proti nim vlastne predčasným finále. Úspech našu krajinu zjednotil a za to sa musíme Diegovi poďakovať,“ spomínal Nigro.
V onom stretnutí dal Maradona dva góly. Oba nezabudnuteľné, oba sú nezmazateľným dedičstvom svetového futbalu. Najprv si v súboji s brankárom Petrom Shiltonom pomohol rukou, ako inak, „božou“, následne vstúpilo do dejín jeho neuveriteľné sólo.
„Ruka? Nie, bolo to tak a hotovo. Proti Anglicku sa to vôbec nebralo ako podvod. Skôr ako revanš. Aj keď za vojenský konflikt sa len ťažko pomstíte na futbalovom ihrisku,“ spomínal zasa Depetris, ktorý si síce zápas pamätať nemohol, no čerpal z rozprávania svojho otca.
V argentínskych rodinách sa hovorí, že to bol okamih sebavedomia, ktoré krajine po porážke chýbalo. Futbal nahradil priestor, kde politika a armáda zlyhali. Národu vrátil dôstojnosť.
Depetris si však spomína na deň, kedy Maradona zomrel.
"Šoféroval som. Povedala mi to manželka, ktorá si prečítala správu v mobile. Krvi by ste sa mi nedorezali, hodinu som nedokázal prehovoriť. Totálny šok. Boli aj slzy.
Čítajte viac Rusko - Izrael? Docent píše o dvojitom metri. Apolitický šport je definitívne ilúzia
Doma som si naladil argentínsku televíznu stanicu, bol som celý zaseknutý. Akoby som si stále vravel, že to nemôže byť pravda. Bola to ťažká rana," opisoval nám svoje pocity aj rok po smrti.
Hoci…
Diego Armando Maradona odišiel na druhý svet pred piatimi rokmi, Argentínčana koniec jeho pozemskej púte neuznávajú. Pri dátume narodenia mu svieti rok 1960. Vedľa neho symbolicky ležatá osmička. Akoby chceli povedať, že „bohovia“ predsa neumierajú.
Štvrť Villa Fiorito
Aby sme pochopili Diegov magnetizmus, musíme sa vrátiť kamsi do šesťdesiatych rokov, keď štvrť Villa Fiorito ešte nebola obklopená diaľnicami, ale iba prachom, túlavými psami a neustálym zápasom o prežitie. „Ak by sme mali o trochu menej, už by sme nemali nič,“ povedal raz Maradona, keď bilancoval svoje detstvo.
Otec Don Diego bol robotník, matka Dona Tota sa modlila, aby jej deti – bolo ich sedem – nespadli do priepasti, ktorých bolo vo Fiorite priveľa: drogy, gangy, ulica. Futbal bol vlastne jediný bezpečný priestor.
„Mamička mi vždy hovorila, že som najlepší. A ja som bol vychovaný tak, že jej mám vo všetkom veriť,“ opakoval často.
Keď mal Maradona osem, rodina uverila, že z neho raz bude elektrikár. Zanedlho však už naháňal loptu za Los Cebollitas, ktorý s ním neprehral 136-krát v rade. Aký že Elektrikár?
„Veď vy máte doma poklad. Váš chlapec vidí veci, ktoré ostatní uvidia až o dve sekundy neskôr,“ vysvetľoval rodičom jeden z prvých mládežníckych trénerov.
A to bola vlastne definícia Maradonovej hry: predvídal realitu ešte predtým, ako na ňu stihla zareagovať fyzika.
Ľudia, ktorí k nemu boli najbližšie, často rozlišovali dve osobnosti. Diego, chlapec z Fiorita, nekomplikovaný, milý, zraniteľný. A Maradona, konštrukcia slávy, chaosu a démonov.
Novinár Daniel Arcucci, ktorý bol jeho dlhoročným priateľom, raz povedal: „Keď bol Diego, bol nádherný. Keď bol Maradona, bol nezvládnuteľný.“
Čítajte viac Keď drzý tínedžer započul svoje meno, hneval sa. Nikomu nepodal ruku, odmietol aj dres
Tento dvojitý život sa stal jedným z najväčších paradoxov, no Argentína milovala obe verzie. Jednu preto, že bola ľudská, druhú pre svoju hrdinskosť. Krajina v nej akoby videla vlastný obraz – veľkoleposť aj krehkosť súčasne.
V Argentíne patril ľuďom, v Neapole zasa mestu. Jedinému v Európe, ktoré bolo dostatočne chaotické, emotívne a kontrastné, aby dokázalo prijať Maradonu za svojho. Keď ho v roku 1984 predstavili na štadióne San Paolo, prišlo 75-tisíc ľudí.
Maradona mal v Neapole priam politický rozmer. Bol to jediný klub z chudobného juhu Talianska, ktorý dokázal vzdorovať aj futbalovej aristokracii zo severu. Keď skóroval proti AC Miláno či Juventusu Turín, ľudia to brali ako malú revolúciu.
Na MS len raz
Ak by sme chceli Diega uchopiť aj v číslach, jeho kariéra je presne taká zložitá a fascinujúca ako jeho život. Na klubovej úrovni odohral 491 oficiálnych zápasov a strelil 259 gólov, pričom viac než polovicu z nich nasúkal v časoch, keď mu súperi šli tvrdo po nohách a príliš sa to netrestalo.
S Argentínou nastúpil na 91 duelov a pridal 34 gólov. Na štyroch šampionátoch odohral 21 stretnutí, strelil osem gólov, vypracoval ďalších osem a podľa viacerých analytických modelov bol zapojený do najväčšieho počtu gólových akcií v histórii turnaja.
Čítajte viac Kráľ spálne mal 20-tisíc žien, vyštartoval vraj po všetkom, čo sa pohlo. Liberálna Amerika bola z 216-centimetrového obra v rozpakoch
Pri všetkých mohol Victor Hugo Morales, asi nejslavnější juhoamerický športový komentátor, kričať: „Maradona… Maradona… ta ta ta ta ta ta ta… Diego… Diego… Diegól!!!“
Dokázal nadchnúť, ako nikto v histórii futbalu. „Čo vie Zinedine Zidane s loptou, to Maradona dokázal s pomarančom,“ provokoval Michel Platini.
V Argentinos Juniors debutoval ako šestnásťročný, v Boca Juniors získal titul už v prvej sezóne. V Barcelone prežil komplikované obdobie, no aj tam dokázal, že jeho futbal odporuje gravitácii.
Skutočná legenda sa však zrodila v Neapole – v klube, ktorý nikdy predtým nič veľké nevyhral, no s Maradonom získal dva tituly v Serii A, Taliansky pohár, taliansky Superpohár i Pohár UEFA.
Kalábrijské mesto uverilo, že má spasiteľa. A Diego ním skutočne bol – priniesol tituly, slávu, aj sebavedomie. Ale tiež aj problémy. Camorra ho vtiahla do temných kruhov, ktoré neskôr ničili jeho telo aj psychiku.
Čítajte viac Björn Borg: Tancoval som na najsmutnejšej párty na svete. Otcov pohľad ma bolí dodnes
Drogy, alkohol, hoci bol ženatý, mafia mu dohadzovala aj ženy. „Či som proti homosexuálom? Nie, to vôbec. Je lepšie, keď existujú, lebo potom je viac žien voľných pre nás, tých, ktorí sme ozajstnými mužmi,“ vravel roztopašne.
Je vlastne zázrak, že napriek svojmu životnému štýlu na ihrisku žiaril. Jeho spoluhráči tvrdili, že „Diego bol tak silný na ihrisku, že zabudol, že mimo neho je len obyčajný človek.“
Alebo…
Bol február 1994, Maradonova kariéra ešte nekončila, zato jeho predposledný angažmán v Newell's Old Boys spel ku koncu. Paparazzi mu nedopriali chvíľku pokoja, denne hliadkovali pred jeho domom a čakali, či pánovi domácemu neprasknú nervy.
Dočkali sa. Futbalový bohém v sprievode dvoch priateľov vybehol pred dom, schoval sa za bronzový mercedes, vytiahol vzduchovku a pálil po dotieravých fotografoch. Štyroch zranil.
Ale tak ako Neapol, či Argentína, aj novinári mu všetko odpustili.
Tam, kde začal
Maradona bol nielen športová, ale aj sociálna, politická a kultúrna sila. Ľudia z najchudobnejších štvrtí ho vnímali ako svojho reprezentanta. Nie ako tvár charity. Nie ako filantropa. Ale ako jedného z nich, ktorý to dokázal.
Navyše, Diego nikdy nezabudol na to, odkiaľ pochádza: .,,Ak by som mal znovu začať, chcem začať tam, kde som začal. Lebo tam som sa naučil žiť."
Bol rebel. Podporoval latinskoamerických lídrov a hoci niektorí boli sporní, on bol vo svojich postojoch konzistentný.
Neznášal mocných, ktorí zneužívali ľudí. A neznášal Spojené štáty, čo neraz otvorene priznal.
„Nenávidím všetko, čo pochádza z USA. Nenávidím to zo všetkých síl,“ zlostil sa. Bývalého amerického prezidenta Georgea W. Busha nazýval „ľudským odpadom“ a Donalda Trumpa „bezcenným“. A tak mu v 2018 zamietli víza.
Čítajte viac Slávny Karol Jokl dusil v sebe emócie. Skonal po osudnej prehre
V tom istom roku – počas MS vo futbale – ho chcel vidieť aj ruský prezident Vladimír Putin. Navrhol ráno, stretnutie sa však napokon uskutočnilo podľa Maradonových nôt. Poobede.
Raz dokonca skritizoval aj Jána Pavla II., keď uvidel zlatý honosný strop vo vatikánskom kostole . Vyhlásil, že cirkev nemôže hovoriť o chudobe, ak takto plytvá peniazmi. Práve vtedy vraj prestal veriť v úprimnosť cirkvi.
„Bol som vo Vatikáne a videl som tam zlaté stropy. A potom som počul pápeža hovoriť, že cirkev sa obáva o chudobné deti. Tak čo? Predaj tie stropy, kamarát môj!“ citoval Maradonu v roku 2005 denník The Independent. Tesne predtým si vraj šnupol priamo v pápežskej kúpeľni.
V roku 2016 si do – vtedy už zosnulého – Jána Pavla II., „udrel“ opäť. „Vtedy som si povedal, ako môže byť niekto takým blbcom, že žije so zlatou strechou nad hlavou a potom chodí do chudobných krajín a bozkáva deti s plným bruchom?“
V katolíckej Argentíne to s jeho kultom nespravilo vôbec nič. Naopak, stal sa súčasťou argentínskeho folklóru, piesní, filmov, grafitov, divadla, literatúry. Jeho príbeh je jedna z mála vecí, na ktorých sa dokáže zhodnúť celý národ.
Čítajte viac Človeče, veď ty si totálne na mol. A o pár minút sa začal zápas, ktorý vošiel do dejín
V Buenos Aires sa dodnes hrá divadelná hra D10S, v ktorej herci prepájajú Maradonov život s dejinami krajiny. Desiatky populárnych piesní – od rokerov až po folkloristov – používajú Diega ako symbol obyčajného človeka, ktorý sa postavil bohatej elite.
Dokonca aj niektorí spisovatelia tvrdia, že moderná argentínska identita sa dá čítať cez futbal a futbal zasa cez Maradonu.
Nedal si pomôcť
Diego Maradona zomrel presne pred piatimi. Už sedem rokov pre ňou si v rozhovore pre argentínsku televíziu povzdychol: „Mám päťdesiattri, ale cítim sa, ako by mi ťahalo na osemdesiat. Môj život nebol normálny.“
Kokaín užíval od roku 1982, kedy si prvýkrát šnupol počas angažmánu v Barcelone. „Bol som feťák, som feťák a budem feťák. Drogy sú môj najťažší súper,“ opakoval sa.
Nedokázal im vzdorovať, mal takú slabú vôľu, že si šnupol dokonca aj v exhibičnom zápase priamo na ihrisku. Pár sekúnd potom, čo premenil penaltu.
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
Boli však obdobia, kedy precitol. Bolo ich málo. A boli tiež krátke. „Bol som ako zombie,“ priznal po rokoch pri „kokaínovej“ otázke.
„V istých obdobiach kariéry som bral drogy, ale nie na zvýšenie výkonu. Tí, čo hovoria, že kokaín vás zlepší, nevedia vôbec nič. Ak si dáte kokaín, nemôžete hrať. Aj pre život je to zbytočné.“
Okrem toho bojoval s obezitou, nechal si podväzovať žalúdok, podstúpil viacero plastických operácií a liečil sa z depresií. Je takmer zázrak, že zhumpľované telo mu vydržalo až do šesťdesiatky.
Aj preto bolo jeho umieranie obzvlášť kruté. Trvalo dvanásť hodín. Počas tejto doby sa mu nahromadila tekutina v bruchu aj v pľúcach, uviedli dvaja súdni patológovia, ktorí vykonávali pitvu.
„Srdce mal úplne pokryté tukom a krvnými zrazeninami, čo svedčí o dlhej agónii,“ vysvetľoval na súde špecialista. Chorý orgán vážil dvakrát toľko ako u normálneho človeka. Počas pojednávania boli na obrazovke premietané zábery z pitvy, po ktorých zo sály radšej odišla aj jeho dcéra Jana.
Oficiálna príčina znela: akútna zástava srdca. Neoficiálna? Zmes zanedbanej starostlivosti, chaosu a nedostatku potrebného dohľadu.
Čítajte viac Zradca, americký agent, či monacký daňovník? Novak Djokovič má problém
Vyšetrovanie odhalilo, že Maradona žil v dome, ktorý nebol prispôsobený jeho zdravotnému stavu. Mal iba provizórne lôžko, no nemal jasný lekársky plán. Komunikácia medzi doktormi bola chaotická a monitorovanie jeho zhasínajúceho života nespoľahlivé.
Neskoršie súdne spisy uviedli, že sedem zdravotníkov čelilo obvineniam z nedbanlivosti. Rodina tvrdila, že lekári nedokázali koordinovať základné medicínske postupy, lekári sa zasa bránili, že Diego odmietal akýkoľvek režim.
Argentínska verejnosť však má vlastnú verziu: Diego nebol chránený. A to je pre tento juhoamerický národ rovnako zraňujúce, ako správa o jeho smrti.
Pardón, argentínsky Maradona predsa neodišiel. Je stále prítomný – v spomienkach, na posprejovaných múroch, v kľučkách, ktoré robia malé deti na uliciach nielen v Buenos Aires. Niektoré príbehy nezomierajú. Len sa menia na legendy.
„Keď príde čas, vnukovi poviem, že Diego bol najlepší futbalista všetkých čias. A že mimo trávnika bol iba človek, ktorému to nevyšlo,“ povedal nám pred piatimi rokmi Nigro.
To je asi ten najspravodlivejší epitaf, ktorý vystihuje život Diega Maradonu.
Čítajte viac Londýn bol svedkom veľkej športovej tragédie. Ten, kto má rád tenis, v noci ťažko zaspával
