Jedným z nich bol v roku 2019 aj Mathew Yakubu, brankár banskobystrickej Dukly, s ktorou má nakročené na návrat do najvyššej súťaže.
Dohodnúť si rozhovor s 26-ročným rodákom z mesta Zaria nie je žiadny problém. Nediktuje si podmienky, vo všetkom je maximálne ústretový a ochotný. Pokojne pristane aj na ráno 7.45. „Ale o pol deviatej už musím utekať na štadión. Pán tréner Jarábek nestrpí meškanie,“ upozorňuje.
Od začiatku je vysmiaty od ucha k uchu, keď sa ho na úvod pýtame, či predsa len nechcel byť skôr ako Nwankwo Kanu, legendárny Nigérijčan, ktorý kedysi súkal za Ajax Amsterdam a neskôr za Arsenal jeden gól za druhým, prekvapí. Aj on to ako malý chlapec najprv skúšal v poli. „Bol som stredný útočník a bavilo ma to tam. Aj góly som dával.“
Foto: Mathew Yakubu - archív
Človek mieni, život mení, raz sa stalo, že na tréning neprišiel ani jeden brankár. „Tak ma tam tréner šupol,“ vysvetľuje. A hoci neraz inkasoval, o jeho budúcnosti bolo v tej chvíli rozhodnuté. Stal sa nasledovníkom Petra Rufaia, slávneho nigérijského gólmana, ktorý reprezentoval na dvoch svetových šampionátoch.
„Chytilo ma to. Nie preto, že by u nás bola v bránke menšia konkurencia. Na každom poste je veľká,“ vraví.
Haló, tu Sereď!
Futbalový svet pozná množstvo afrických príbehov. O tom, aký tam je život ťažký a futbal je jednou z mála príležitostí, ako si ho uľahčiť. Mathew Yakubu to tiež nemal jednoduché.
Keď mal šesť rokov, umrel mu otec, príliš si naň nespomína. Na všetko tak zostala len mama. Na malého Mathewa i jeho piatich súrodencov. Jeden z nich sa už, žiaľ, pominul.
„Mama nás vychovávala všetkých šiestich sama. Nebolo to vôbec ľahké, pretože musela veľa pracovať a pravidelne si brať dokonca zamestnanie navyše. Bola veľmi silná, robila to kvôli nám. Dostávala plat, ale často nám to nestačilo, riešila to rôznymi brigádami, aby zarobila viac,“ zaleskne sa mu na chvíľu v očiach.
Foto: Mathew Yakubu - archív
„Ale vždy pri nás stála. Podporovala nás. Za každých okolností. Všetko sme spolu preberali. Povedala mi, že keď chcem hrať futbal, nech idem do toho. Nikdy ma od neho neodhovárala,“ opakuje.
Aj preto, keď dokončil strednú školu, sa už do futbalu vrhol naplno. Keď sa ho opýtame, čo by robil, ak by neexistoval futbal, na chvíľu zvážnie. „Asi by som pokračoval v štúdiu. Šiel by som na univerzitu. A potom by sa uvidelo.“
Yakubu mal však futbalový talent. Najprv ho rozvíjal doma v Kadune, potom v Clique Sports Academy v Lagose. Bol súčasťou reprezentačného výberu do 20 rokov. A len-len že sa nedostal aj na svetový šampionát v Holandsku tejto vekovej kategórie.
„Pripravovali sme sa na turnaj na sústredení v Nemecku, odohrali tam niekoľko stretnutí proti ozaj veľkým tímom. Žiaľ, v poslednej chvíli som z nominácie vypadol,“ spomenie.
Tam niekde má jeho futbalový príbeh slovenské korene.
Foto: Mathew Yakubu - archív
Keď ho začne rozprávať, akoby ho neúčasť na MS vôbec nemrzela. Azda preto, že všetko má nejaký zmysel. Yakubu sa teda z Nemecka vrátil domov, aby ho vedenie národného tímu nominovalo na Africké hry do Maroka.
„Nastúpil som tam na niekoľko duelov. A z ničoho nič sa ozval zástupcovia ŠFK Sereď, ktorí tam zrejme mali nejakého skauta. Poslali mi kontrakt priamo do dejiska. V tom čase hral klub v najvyššej súťaži. Nešpekuloval som.“
Bŕŕŕ, čo to je?
O Slovensku často nevedia nič ani samotní Európania. K Mathewovi Yakubuovi, hoci bol odtiaľto vzdušnou čiarou viac ako štyritisíc kilometrov, sa predsa len niečo donieslo.
Nebolo to nič o Bratislave, Slovane ani o Vysokých Tatrách, v jeho ušiach rezonoval AS Trenčín. Ibrahim Rabiu a Simon Moses totiž pochádzajú z rovnakého regiónu. „Takmer všetci tam vedeli, za koho hrávajú,“ prekvapuje svojou odpoveďou.
Predtým, ako prišiel na Slovensko, ani jedného z nich nekontaktoval. Zato jeho agent áno, takže mladý brankár zhruba tušil, čo ho tu čaká.
„Ale nie úplne, tá zima ma dostala. Mal som chuť obrátiť sa už na letisku. Prišiel som totiž vo februári, nič podobné som dovtedy nezažil. Áno, aj u nás sa občas stalo, že sme mali dva stupne, ale vtedy nikomu ani len nenapadlo, aby v takomto počasí trénoval. Bez šance,“ smeje sa ešte aj dnes pri spomienke na prvé skúsenosti so Slovenskom.
Inak bol od začiatku spokojný. Ľudia ho vraj veľmi pekne prijali, prostredie sa mu páčilo, do Serede sa doslova zamiloval. "Neskutočne ma tam podporovali.
Vždy budem tvrdiť, že toto mesto je môj druhý domov. Kedykoľvek sa tam môžem vrátiť a ľudia sa budú ku mne správať pekne. Nedám na nich dopustiť, na Sereď mám len krásne slová."
Pýtame sa ho aj na negatívne aspekty života na Slovensku. Vraví však, že mimo futbalu toho až tak veľa nezažil, a tak sa nemá na čo sťažovať.
„Ale niečo som už predsa len pochodil. Bol som v Bratislave, vo Vysokých Tatrách, hrával som za Starú Ľubovňu, teraz tu v Banskej Bystrici. Vaša príroda je úchvatná, to sa musí nechať,“ zamyslí sa.
Čítajte viac Hrdina z Tehelného poľa mal už pochybnosti. Šiel do Bratislavy, aby si ho konečne všimli. Po jeho góle je v Slovane dusno
Hlúposti nepočúva
Hráči tmavej pleti nie sú už dnes v slovenskej futbalovej lige žiadna rarita, nenájdete klub, ktorý by ich nemal na súpiske.
V 90. rokoch bolo všetko inak, Kennedy Chihuri, Souleymane Fall či Lamina Diagne prešli kadečím. Neraz sú to aj spomienky na rasizmus, ktorý bol na futbalových tribúnach skôr pravidlom ako výnimkou.
Doba sa zmenila, to, čo nám bolo cudzie, je zrazu prirodzené, hoci rasizmus, aj keď v oveľa menšej miere, je tu vraj stále.
„Ale iste, stalo sa to aj mne. Pri zopár príležitostiach. Našiel som však spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Je mi to vlastne jedno, som tu na to, aby som podával čo najlepšie výkony, ostatné je druhoradé. Viete, takéto situácie sa dejú, keď je jedno alebo druhé mužstvo pod tlakom. Chápem to, snažím sa, aby ma to nerozhodilo.“
Nigérijského chlapca jednoducho nič nevyvedie z miery. Určite aj preto, že je na Slovensku šťastný. A šťastný je zasa aj preto, že sa tu šťastne oženil. Prakticky ihneď po príchode za zamiloval do dievčiny – ako inak, zo Serede – a v roku 2022 sa zosobášili.
Čítajte viac Pozor, simulant! Keď to spraví náš hráč, je to šikovnosť, keď súper, je to hanba. Nejdeme v tom všetci?
„Nuž, bola to iná svadba ako u nás v Nigérii. Škoda, že nikto z mojej rodiny nemohol prísť,“ vraví.
Keď začne rozprávať o rodine, je zrejmé, že to je záležitosť nanajvýš dôležitá. Manželka si s ním na Slovensku vraj preskákala všetko, aj náročné mesiace, keď bol dlhodobo zranený. Spolu majú tri deti, staršie dvojčatá a nedávno sa im narodil syn.
„Pre mňa to bola azda najsilnejšia emócia na Slovensku. Mám úžasnú rodinku, ktorá za každých okolností stojí pri mne,“ povie spokojne.
Strašné mesiace
Do puzzle akejsi životnej spokojnosti vraj aktuálne ideálne zapadá aj futbal. Yakubu je momentálne s Banskou Bystricou na prvom mieste druhej ligy. Už s jedenásťbodovým náskokom pred druhými Zlatými Moravcami. Sympatický Afričan nastúpil na všetkých štrnásť stretnutí a inkasoval len desaťkrát. Dukla pritom ešte ani raz neprehrala.
„To je predsa náš cieľ. Postúpiť späť. Myslím, že sme na správnej ceste. Ak budeme pokračovať tak, ako doteraz, som presvedčený, že sa nám to aj podarí,“ verí si.
Čítajte viac Slávny Karol Jokl dusil v sebe emócie. Skonal po osudnej prehre
Hoci dnes prežíva mimoriadne vydarené futbalové obdobie, nie vždy to tak bolo. Keď prišiel na Slovensko, darilo sa mu, v Seredi bol brankárom číslo jeden a aj vďaka tomu si vybojoval pozíciu v širšej nominácii nigérijskej reprezentácie, ktorú všade vo svete prezývajú Zelené orly.
Lenže namiesto prvého reprezentačného štartu mu osud hodil pod nohy nemalú prekážku. Ťažko poranené pravé koleno mu museli trikrát operovať a Mathew sa na rok a pol vytratil z futbalových trávnikov.
"Poviem vám, bolo to niečo strašné. Taký dlhý čas bez futbalu, pochopiteľne, že sa dostavili aj pochybnosti. Najhoršia je tá bezmocnosť, podržala ma však rodina. Slovenská, ale aj nigérijská.
Sereď medzitým vypadla do tretej ligy, aspoň som sa mohol potom rozohrať. Bojovali sme o postup, nakoniec to vyšlo Malženiciam," spomína.
Jeho ďalšie kroky viedli na východ, nejaký čas pobudol v Starej Ľubovni, no keď začali plynúť posledné tri mesiace sezóny, upísal sa Lehote pod Vtáčnikom. Pomohol jej k historickému postupu do druhej ligy, zhodnotil však, že bude lepšie odísť.
V tej chvíli sa mu ozval Juraj Jarábek, ktorý sa ujal kormidla v Banskej Bystrici.
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Veľké sny
Známe futbalové meno predchádza povesť prísneho trénera. Keď to Mathewovi pripomenieme, pokýve hlavou a netreba viac hovoriť. "Ale tam, kde sú ambície, musí byť aj disciplína.
Chceme postúpiť, chceme výsledky, trénerove nároky sú teda oprávnené. Poznáme sa už zo Serede a môžem potvrdiť, že keď sme na trávniku, je prísny, ale mimo ihriska je to veľmi milý človek," prízvukuje.
Debata o Jarábkovi pokračuje, keď mu spomenieme, že jeho slávny otec Stanislav Jarábek bol svojho času blízko k víťazstvu v Európskom pohári majstrov, teda dnešnej obdobe Ligy majstrov, neveriacky otvára ústa. „To fakt? Vôbec som o tom netušil. Muselo to byť naozaj niečo veľké.“
Ktovie, možno sa na to bude na najbližších tréningoch pýtať a vypočuje si o slávnom stopérovi, ktorý nikdy neuhol. Či nezabudnuteľných dueloch Spartaka Trnava s Ajaxom Amsterdam.
Táto slávna éra dnes pôsobí ako sen, no sny má aj Mathew Yakubu. Chcel by vyhrať 2. ligu a postúpiť do najvyššej súťaže.
Čítajte viac Neboj trénerko, keď Nemci ucítia môj dych, pôjdu do kolien. Slávny stopér bol stelesnením mužnosti. Odišiel priskoro
„Lebo osobne si myslím, že tam patrí nielen Dukla Banská Bystrica, ale ja. Našiel som tu naozaj dobré zázemie. Je to dobre fungujúci profesionálny klub. Páči sa mi aj mesto, dobre sa mi v ňom žije, bolo by fajn dosiahnuť tu nejaký pekný úspech.“
Zo snov to však nie je všetko. Jeden, azda ten najväčší, z neho musíme napokon vypáčiť. Mathew Yakubu by si raz chcel zahrať aj v nigérijskej reprezentácii.
„V minulosti som už pozvánku dostal, žiaľ, potom prišlo to nešťastné zranenie. Ľudia v Nigérii milujú futbal, sledujú ho, vedia, ako sa mi darí. Ak by sa nám s Duklou podarilo postúpiť, bol by som ešte viac na očiach.“
Foto: FB Dukly Banská Bystrica
Ale je tu ešte jeden sen. Najľudskejší zo všetkých. Ukázať mamke rodinu – manželku aj tri malé vnúčatá. Banskú Bystricu i klub, za ktorý hráva. „Ešte tu nebola, ale z Božej milosti plánujem, že ju sem na budúci rok privediem,“ dvihne zrak.
Náš rozhovor sa pomaly blíži ku koncu, úsmev z tváre však neschádza. Obzvlášť, keď sa začneme pýtať na slovenčinu. Predsa len, Mathew je tu už šiestu sezónu a jeho polovička je predsa Slovenka.
Bystrický brankár si netrúfa predviesť svoje slovenské znalosti, pár slovíčok vraj ovláda, inak je vraj slovenčina preňho veľmi náročný jazyk.
Špeciálne, keď treba hovoriť, lebo ako vraví: „Keby ste sa ma pýtali po slovensky, čo-to by som vám určite rozumel. Ale možno nabudúce, ozvite sa. No problem!“
Čítajte viac Z pekárne na štadión smrti: Neuveriteľný príbeh FC Start. Pravda a mýty o temnom zápase v Kyjeve
