„Dosť som sa naháňal, chcem si trochu oddýchnuť a užívať si život,“ smeje sa rodák z Malaciek, otec dvoch dospelých dcér a bývalý futbalový reprezentant Vladimír Kožuch, ktorý včera oslávil päťdesiat rokov.
Päťdesiatka je dôvod na malé ohliadnutie. Ste spokojný s kariérou, ktorú ste prežili?
Mohol som dosiahnuť aj viac, ale nemám dôvod sa sťažovať. Zahral som si v špičkových slovenských i českých tímoch, obliekol som si reprezentačný dres. Jediné, čo ma mrzí, že som nezískal titul s Trnavou.
Tešil som sa z neho s Libercom. Keď som tam prišiel, bojovali sme o záchranu a získali Český pohár. O rok neskôr sme boli majstri. Najradšej spomínam na súboj na Anfield Road v Pohári UEFA. Liverpoolu sme podľahli po veľkom boji 0:1, inkasovali sme päť minút pred koncom.
Pred odchodom do Česka ste začínali v Interi Bratislava a potom ste strávili tri roky v Prešove…
Žiaľ, na Slovensku som nezískal nijakú trofej. Tri razy som hral vo finále Slovenského pohára a ani raz sme nezvládli posledné sekundy. Keď som pôsobil v Prešove, podľahli sme Slovanu v predĺžení zlatým gólom 0:1.
Neskôr v Trnave nás zdolala Petržalka jediným gólom v 90. minúte a s Ružomberkom sme zlyhali v penaltovom rozstrele, hoci sme v ňom viedli už 3:1.
Po skončení kariéry ste pracovali v Trnave dva roky aj ako asistent trénera Pavla Hoftycha. Nelákala vás trénerská práca?
Bola to výborná skúsenosť, ale s niektorými vecami som sa nevedel stotožniť, to ma odrádzalo. Nemal som chuť viesť mužstvo v najvyššej súťaži.
Čo vám prekážalo?
Najmä manažéri, ktorí sa točili okolo tímov. Mali svojich hráčov, ktorých presadzovali, usilovali sa ovplyvňovať trénerov, a keď nepochodili, hľadali si iné cestičky. Odišiel som do dedinského futbalu, tam sme riešili zasa úplne iné problémy, ale necítil som taký tlak.
Dal gól v poslednom Dubovského zápase
Vladimír Kožuch nastúpil v reprezentácii v 17 zápasoch. Gól strelil do siete Peru a aj Saudskej Arábii v Nitre 24. mája 2000. Bol to posledný zápas Petra Dubovského, ktorý o niekoľko týždňov tragicky zahynul.
Boli ste výborný strelec, desať ligových gólov vám chýbalo do stovky. Spoľahlivo ste premieňali aj pokutové kopy. Zahodili ste vôbec nejaký?
Iba jeden. Penaltu mi v Trnave chytil žilinský brankár Trabalík. Ale vzápätí som ho prekonal po rohovom kope. Zaváhanie som rýchlo odčinil.
Keď ste sa vracali z Česka, mali o vás záujem viaceré kluby. Súperili o vás Slovan i Trnava…
V jeden deň sa mi ozvali obaja. Slovan mi ponúkal lepšie podmienky, vyšší plat, ale dal som prednosť Spartaku. V Malackách, kde som vyrastal, všetci drukovali Slovanu, aj ja ako chlapec som chodil do Bratislavy na zápasy, futbalové i hokejové.
Môj otec bol veľký fanúšik belasých, trochu sa na mňa hneval. Ale podporoval ma, videl v Trnave každý zápas. Rozdelil som vtedy Malacky na dva futbalové tábory, lebo keď som začal hrávať za Spartak, mnohí sa pridali na našu stranu.
Čítajte viac Je iná doba, ja som volal do pôrodnice z telefónnej búdky v Chebe. Slovenské futbalové legendy Hancka chápu. Avšak len čiastočne
Prečo ste si vybrali Trnavu?
Vracala sa do najvyššej súťaže, páčila sa mi eufória, ktorá tam vládla, divácke zázemie. A ovplyvnil ma aj Marek Ujlaky, ktorý sa mi ozval, poznali sme sa z reprezentácie.
Povedal mi, že mi drží v šatni miesto hneď vedľa neho… Liberec čakala Liga majstrov, aj som si vravel, že keby som ešte chvíľu zostal, mohol som si v nej zahrať.
Oľutovali ste prestup do Trnavy?
Nie, aj neskôr mali o mňa záujem iné kluby, ponuku som dostal opäť zo Slovana, aj z Petržalky, ale v Trnave som sa cítil dobre a zostal som v nej sedem sezón, až do konca profesionálnej kariéry.
Spomínam si, že keď som hral po prestupe prvý prípravný zápas, prišlo naň päť tisíc ľudí. V Liberci ich bolo často menej aj na lige. Hneď som si povedal, že som urobil dobre. V Spartaku som zažil mnohé skvelé zápasy, sviatkom boli vždy derby so Slovanom.
Čím vás najviac priťahovali?
Boli to vždy vybičované súboje. Možno ešte viac ako v súčasnosti. Nechýbala im atmosféra, napätie. A hoci zápas niekedy nemal najvyššiu úroveň, vďaka rivalite na tribúnach, sa nik nenudil. Už mesiac pred ním sa o ňom debatovalo, netrpezlivo sa naň čakalo.
A keď sme v ňom zvíťazili, fanúšikovia nám všetko odpustili, aj viaceré iné prehry. Mali radosť, akoby sme získali titul. Viaceré patrili medzi pamätné.
Vo vašej ére sa zrodil strelecký rekord, padlo najviac gólov vo vzájomných súbojoch. V auguste 2003 sa derby v Trnave skončilo 5:3, skórovalo sedem strelcov, vy ako jediný dva razy…
Dobre si na to spomínam. Dal som náš prvý i posledný gól, v nadstavenom čase som zvyšoval na 5:3, definitívne sme rozhodli o víťazstve, hoci sme prehrávali už 1:3. Na jar v tom istom roku sme vyhrali aj 4:3, aj v ňom som skóroval.
Ale moje najpamätnejšie derby bolo o takmer päť rokov neskôr, keď sme triumfovali na Tehelnom poli 3:2, dva razy sme prehrávali a tesne pred koncom som dal víťazný gól – do bránky, za ktorou bolo asi štyri tisíc našich fanúšikov…
Chodíte na derby aj ako fanúšik?
Často. Sú to zápasy, ktoré patria v slovenskej lige k najlepším, aj vďaka ich špeciálnej atmosfére. Myslím si, že aj v tomto ročníku sa rozhodne o titule medzi Slovanom a Trnavou. Zlepšila sa Dunajská Streda, ale aj v minulosti, keď sa jej trochu darilo, vždy sa niečo pokazilo a nezvládla to.
Ale liga bude zaujímavejšia, ak v nej bude bojovať o titul viac tímov. Je dobré, že sa do nej vrátili aj tradičné bašty Košice a Prešov. Prajem im, aby sa posunuli v tabuľke vyššie a aj na východe sa zasa hral dobrý futbal.
Trnava privíta Slovan už najbližšiu sobotu. Kto je podľa vás favorit?
Na to sa ťažko odpovedá, súhlasím s tým, že derby nemáva favorita. Rozhodujú často detaily, nejaká chyba. Kto strelí prvý gól, zvyčajne derby zvládne.
Očakávam vyrovnaný a bojovný zápas, verím, že nebude taktický. Kto využije šance, ten vyhrá. Strávil som desať rokov v Trnave, prirástla mi k srdcu a budem jej držať palce.
Čítajte viac NÁZOR: Dávid Hancko! Takto vyzerá otec, profesionál, futbalista
