Brankára Héltona prekonal pred štvrťstoročím v olympijskom turnaji v Sydney. Slováci v septembri 2000 v konkurencii Brazílie, Japonska a Juhoafrickej republiky nepostúpili zo skupiny.
Od pamätného gólu Ladislava Petráša na MS 1970 v Mexiku ste jediný Slovák, ktorý skóroval proti Brazílii…
Vo futbale som zažil veľa pekných chvíľ, ale gól Brazílii na olympijských hrách považujem za najkrajší moment mojej kariéry. Škoda, že nestačil aspoň na remízu. Na olympiáde som skóroval aj v súboji s Japonskom, ale v tomto zápase nám chýbal ešte jeden gól a postúpili by sme. Mali sme veľmi ťažkú skupinu a víťazstvo nad Juhoafrickou republikou už na štvrťfinále nestačilo.
Od olympiády v Sydney ubehlo 25 rokov. Spomínate si aj na detaily, ako padli góly, aký bol priebeh stretnutí?
Samozrejme, účasť na olympiáde bola pre mňa veľkým zážitkom, ku ktorému sa rád vraciam. Moje góly i ďalšie dôležité momenty mám stále pred očami. Gól proti Brazílii si občas pozriem aj na videu. Janko Šlahor unikol po krídle, zacentroval a ja som strelou v páde asi z desiatich metrov skóroval.
Bolo to v 26. minúte. Do konca zápasu bolo ešte ďaleko. Verili ste, že by mohol stačiť aspoň na bod?
Viem, že pred nami bola ešte viac ako hodina, ale prebleslo mi to hlavou. Vravel som si, že by bolo fantastické, keby sme s veľkým favoritom bodovali. S Brazíliou sme začínali turnaj a po vedúcom góle zavládla eufória. Napokon sme podľahli 1:3, ale stále si myslím, že sme mohli dosiahnuť v tomto zápase viac. Brazílčania síce rýchlo vyrovnali, ale nerozhodný stav sa dlho nemenil. V polovici druhého polčasu sme inkasovali nešťastný druhý gól. Marián Čišovský si zrazil loptu do vlastnej siete. To nás trochu zlomilo. Tretí sme dostali až v nadstavenom čase, keď sme sa usilovali aspoň vyrovnať.
Foto: TASR
Legendárny Ladislav Petráš bol niekoľko sezón váš tréner v Interi. Bavili ste sa s ním o jeho góle Brazílčanom, ktorý padol pred 55 rokmi, a ako reagoval na váš?
Jeho gól som videl a aj sme sa o ňom bavili. Tréner tvrdil, že jeho bol krajší (smiech)…
V brazílskom výbere nastúpilo viacero veľkých hviezd, ktoré aj v nasledujúcich sezónach dominovali vo svetovom futbale. Na koho si najviac spomínate?
Najslávnejší bol Ronaldinho, ktorého v ďalších rokoch dva razy vyhlásili za najlepšieho futbalistu planéty a získal aj prestížnu Zlatú loptu. Mám na neho aj osobnú spomienku. Po zápase prišiel za mnou a spýtal sa, či mu môžem venovať môj dres. Nemachrujem, tak to bolo. Vymenili sme si dresy. Bol to pre mňa najcennejší suvenír z olympiády.
Čo sa stalo s Ronaldinhovým dresom?
Mám ho stále doma na čestnom mieste. Dúfam, že aj Ronaldinho môj (smiech). Ale úprimne, pochybujem o tom… Už sme sa nikdy nestretli, nemal som šancu sa ho na to spýtať. Po olympiáde prestúpil do Paríža a ja do Dubnice. On odtiaľ do Barcelony a ja som si vyskúšal zahraničné pôsobenie v poľskom Grodzisku. Také boli naše osudy. Na olympiáde akoby sme sa ocitli na kruhovom objazde a každý z neho vystúpil iným smerom. Ten Ronaldinhov bol asi o trochu lepší (smiech).
Ale vy ste pôvodne nemali štartovať ani na olympiáde…
Ktovie, ako by to všetko bolo… Vybojovali sme si najskôr účasť na ME do 21 rokov, ktoré sa uskutočnili na Slovensku. Zahral som si v kvalifikácii, ale do nominácie na šampionát som sa nedostal. Potom však nastala známa situácia. Olympiáda sa uskutočnila v septembri a Inter a Slovan neuvoľnili niektorých hráčov. Tréner Dušan Radolský ma nominoval do Sydney a dal mi aj dôveru v zápasoch, myslím, že som sa šance chytil.
Slovenský futbal si vybojoval v ére samostatnosti len jediný štart v olympijskom turnaji. Čím si to vysvetľujete?
Vybojovať si miestenku na olympiádu je veľmi ťažké, hoci vo futbale sú v hierarchii ešte vyššie majstrovstvá sveta. Každá kvalifikácia priniesla iný príbeh, ťažko sa zovšeobecňuje, to nech posudzujú a analyzujú odborníci, ja sa necítim na to kompetentný. Talentov máme dosť, ale určite platí, že v prípade slovenského tímu si musí sadnúť veľa dôležitých vecí a nemôže chýbať ani šťastie. Teší ma, že našej generácii to vyšlo.
Čítajte viac NÁZOR: Banálne, absurdné a zbytočné. Greif má pravdu
Boli ste efektívny aj v reprezentačnom áčku. Veľa štartov ste si nepripísali, ale boli úspešné…
Tréner Dušan Galis ma nominoval v roku 2004 na turnaj do Thajska a hneď v premiére s Maďarskom som strelil gól. Vyhrali sme vďaka nemu 1:0. Vo finále sme sa stretli s domácimi, v ňom sme remizovali 1:1 a rozhodovalo sa v penaltovom rozstrele – bol som v ňom úspešný, premenili sme všetky penalty. Rátam si to tiež ako gól. Dva zápasy, dve víťazstvá, dva góly, som teda stopercentný.
S veľkým futbalom ste začínali v Interi Bratislava. Bojovali ste s ním o titul a keď ste z neho odišli, mužstvo ho získalo. Nemrzí vás to?
To sa vo futbale stane. S Interom som bol tretí, potom druhý. Na Pasienky prišiel Szili Németh a Peťo Babnič, výrazne sa zvýšila konkurencia. Mal som ponuku z Trenčína, tak som ju využil. A Inter dva roky po sebe získal double… Ale čo by som mal z toho, keby som bol majster a možno by som sedel na lavičke. Chcel som hrávať a v Trenčíne bola dobrá partia, bol som tam spokojný. Na Inter mi zostali len dobré spomienky. Prvý raz som sa dostal do áčka, keď som mal sedemnásť, ešte za éry trénera Karla Brücknera. Absolvoval som s mužstvom prípravu, ale hrával som ešte za dorast. Potom som zažil éru s trénermi Jozefom Bubenkom a Lacom Petrášom. A dočkal som sa aj titulu – so Žilinou v roku 2007.
Vystriedali ste viacero klubov. Kde ste sa cítili najlepšie?
Hrával som v Interi, Trenčíne, Dubnici, Grodzisku, Žiline, opäť v Dubnici, nesťažujem sa, všade som sa cítil veľmi dobre. A mal som šťastie na trénerov. Bubenko bol prísny, ale výborný tréner. V Trenčíne som zažil Róberta Paldana, v Dubnici Stana Grigu a Petra Gergelyho, v Žiline Pavla Vrbu, s ním sme vybojovali titul.
Asi preto by som dal najvyššie žilinský klub. Hrali sme vtedy dobre, strelili sme v sezóne 99 gólov. V tom čase boli v mužstve veľké mená, hráči, ktorí sa aj neskôr presadili nielen v slovenskom futbale – Dúbravka, Pekarík, Hubočan, Štrba, Šesták…
Do vášho života zasiahla aj smrteľná nehoda. Rok po olympiáde ste zrazili cyklistu, ktorý na následky zranení neskôr zomrel. Ovplyvňuje táto tragédia váš život aj takmer po štvrťstoročí?
Musím s tým žiť a trápi ma to stále. Zažil som tragédiu, s ktorou sa vyrovnáva človek celý život. Myslím často na to, čo sa stalo. Už vtedy som vravel, že ma to bude prenasledovať do konca života a to platí.
Odsúdili vás na trest odňatia slobody na osem mesiacov…
Trest som si odpykával v liečebno-rehabilitačnom stredisku v Omšení. Bolo to náročné obdobie pre mňa i najbližšiu rodinu. Ale vďaka nej a najmä mojej zlatej Zuzane, najlepšej manželke na svete, ktorá vždy stála pri mne, som to zvládol.
Trest vám skrátili, v Omšení ste strávili napokon štyri mesiace a desať dní…
Najmä prvé chvíle boli hrozné. V cele sme boli piati a neexistovali nijaké výnimky. Pracoval som v kuchyni ako pomocný personál, začínal som každý deň o šiestej ráno a končil o siedmej večer.
Upratoval som, umýval, nakladal a vykladal tovar v sklade. Nestačilo len požiadať o skrátenie trestu. Pedagóg musel vypracovať podrobné hodnotenie. Vzorne som si plnil povinnosti, súd na to prihliadol.
Nemali ste problém si sadnúť po tomto nešťastí za volant? Platíte pokuty za porušovanie predpisov?
Nemal som problém jazdiť, ale keď som si sadol za volant, často som na to myslel. Keď občas zaplatím pokutu, tak len malú, dvadsaťeurovú.
Keď ste sa vrátili do bežného života, vraveli ste, že ste lepší človek. Potvrdili to ďalšie roky?
To je vec, ktorú musia posúdiť iní, ktorí ma poznajú. Ľudia z môjho okolia to potvrdzujú, dúfam, že je to pravda. Taká skúsenosť človeka poznačí, mnohé veci v živote zmení, má iné priority. Mal by sa v živote rokmi zlepšovať, ale nie takou tragédiou. Okrem rodiny mi pomohol aj futbal.
Čítajte viac Napísali mi, že ponesiem zodpovednosť. Komunikácia bola agresívna. Greif podáva svoj pohľad na vec
V čom najviac?
Pre mňa bolo dôležité, že som sa rýchlo začlenil do futbalového života, po návrate som už o týždeň hral ligu proti Púchovu. Pomohol mi aj dubnický klub, za čo som mu dodnes veľmi vďačný. Tiež má za sebou neľahké roky. V lete 2005 reprezentoval v Intertoto Cupe a hostil Newcastle United. Rád by som teraz zorganizoval stretnutie bývalých aktérov pri príležitosti 20. výročia od tohto pre Dubničanov pamätného zápasu.
Ale vy ste v tomto stretnutí nenastúpili…
Nie, lebo na začiatku roka som prestúpil do Poľska. Mužstvu sa mimoriadne darilo, zimovalo na druhej priečke. Na jar padlo na štvrtú, ale vybojovalo si účasť v letnej európskej súťaži. Ja som si zahral Pohár UEFA v Grodzisku, ktorý viedol tréner Radolský. Postarali sme sa o senzáciu, zdolali sme Manchester City. To bol tiež výnimočný zážitok.
V posledných rokoch ste sa z futbalu vytratili. Venujete sa mu ešte v nejakej funkcii?
Už nie. Futbal sledujem len sporadicky. Chodím občas na Slovan a niečo si pozriem v televízii. Ale stále ho pravidelne hrávam s partiou kamarátov.
Každý štvrtok v Tomášove. Oni sa stretávajú už dvadsať rokov, ja s nimi hrám len päť rokov. Som aj v tíme slovenských internacionálov. Mužstvo sa teraz chystá do Porta, ale mne to moje pracovné povinnosti nedovolia.
Nikdy ste sa nechceli stať trénerom?
Po tom som netúžil. S hráčskou kariérou som končil v Dubnici a chvíľu som pôsobil v klube ako manažér. Potom som si vyskúšal aj funkciu riaditeľa v púchovskom klube, ktorý kedysi úspešne pôsobil v lige a v pohári sa dokonca stretol s Barcelonou.
Padol až do piatej ligy. Manželka pochádza z Púchova, niekoľko rokov sme tam bývali. Spolu s bývalým spoluhráčom Ľubom Taldom sme klub prevzali v nelichotivej situácii.
Čítajte viac Náhrada za Lobotku sa doslova núka. Škriniar má peknú spomienku na Severných Írov
Ako sa vám darilo?
Vytiahli sme ho do tretej ligy a potom ho odovzdali pod krídla mesta. To už je viac ako desať rokov a vtedy sa aj moje aktivity vo futbale definitívne skončili. Dal som sa na podnikanie, venujem sa najmä obchodnej činnosti.
Máte dospelé deti. Venovali sa tiež športu?
Syn Marco má 27 rokov, skúšal to aj s futbalom, ale veľmi mu to nešlo. Nenútil som ho, aby sa mu venoval. Vybral si tenis, ale súťažne ho hrával len do osemnástich rokov. V športe bola úspešnejšia o dva roky mladšia dcéra Vanessa, ktorá sa venovala parkúru, mali sme aj kone. Štartovala aj na majstrovstvách Európy, športovú dráhu ukončila len vlani.
Usilujem sa tráviť čo najviac času s rodinou, s manželkou sme minulý víkend oslávili 28. výročie sobáša. Vďaka Marcovi som už dedo, máme dvojročnú vnučku Šarlotku, ktorá mi robí veľkú radosť. Spokojná rodina pre mňa znamená najviac.
