„Liečba beží úspešne, cítim sa dobre, žijem rovnako, ako keď som bol zdravý. Bojujem ako na ihrisku. Mám desaťročného syna. Mám pre koho žiť,“ pokračuje bývalý úspešný futbalista.
Nebojí sa hovoriť ani o najchúlostivejších témach. Vždy bol priamy, úprimný, otvorený, čo na srdci, to na jazyku. Niekdajší reprezentant Československa a Slovenska oslávil v nedeľu šesťdesiatku.
Obľúbenec v oboch táboroch
Má za sebou dlhú a úspešnú kariéru. S odpoveďou na otázku, čo si v nej cení najviac, neváha ani chvíľu: „Posledný federálny titul so Slovanom v roku 1992.“ A nezaváha ani po otázke, čo mu v nej najviac chýbalo. „Titul s Trnavou. Mali sme k nemu blízko.“
Jún 1997 a zápas v Rimavskej Sobote. To je stále chúlostivá téma. Trnava pred posledným zápasom viedla tabuľku, ale prehrala (1:2) a titul získali Rezešove Košice.
Po zápase zavládlo v trnavskom klube obrovské sklamanie a bili hromy-blesky.
Košičania mali motivovať futbalistov Rimavskej Soboty, ale aj Trnavy. Štyroch hráčov Spartaka preradili do béčka: Fišana, Čmilanského, Šimona a – Timka.
"Pred zápasom mi telefonoval košický funkcionár. Povedal mi, že keď nevyhráme, dostanem dva milióny korún. Bolo dva dni pred stretnutím a tvrdil, že všetci moji spoluhráči sú už vybavení, čakajú len na mňa, čo ma ešte viac šokovalo. Bola to finta. Nemám záujem, odpovedal som mu.
Túžil som s Trnavou získať titul. Vždy som chcel vyhrávať a postupovať, aj keď som hral neskôr v nižších súťažiach. Priznal som rovno, že ma chceli podplatiť, že som to odmietol. Vrátil som sa do prvého mužstva a pokračoval v príprave na novú sezónu," približuje Timko.
Zažil niečo, čo málokto iný. Bol miláčikom tribún na Slovane i v Trnave. V dvoch najúspešnejších kluboch, medzi ktorými vládla často nezmieriteľná rivalita, strávil sedem a päť rokov.
Čítajte viac Slovenský klub dá na platy dva milióny eur. Vďačíme hlavne Maďarom. V Česku sa rozpútalo šialenstvo. Berme si od nich príklad
"V Slovane som vyrástol na úspešného hráča, reprezentanta. Mám ho navždy v srdci. Ale cítil som sa výborne aj v Trnave, som vďačný, že ma fanúšikovia prijali. Možno prvý mesiac vládla trochu napätá atmosféra, ale potom už bolo všetko v poriadku.
Všade vedeli, že som vždy bojoval na doraz, odovzdal som na ihrisku všetky sily a bol som aj úspešný. Keď som mal päťdesiatku, Trnavčania ma pozvali a darovali mi dres. Ale na Tehelnom poli na mňa zabudli."
Privilégium u najprísnejšieho trénera
Viedlo ho viacero špičkových trénerov. Pre všetkých bol špeciálny prípad. Každý ho chcel mať v zostave, lebo bol dobrý a pre mužstvo užitočný.
V zápasoch nič neodflákal a hral ako odušu. Ale jeho životospráva? Priam katastrofa. S tým sa ťažko vyrovnávali.
„Asi najprísnejší bol Ján Zachar, ten nás ničil v príprave, mal vysoké nároky, potrpel si aj na životosprávu,“ tvrdí Timko.
A práve s ním zažil priam neuveriteľnú príhodu.
Foto: Pavel Neubauer
"Zachytil v šatni našu debatu o fajčení. Nahneval sa a opýtal sa, kto z nás fajčí, chcel, aby sme sa priznali. Bolo nás asi desať, ale všetci mali sklonené hlavy, mlčali.
Jediný som sa prihlásil. Jarko, ty fajčíš? krútil hlavou. Dobre, priznal si sa, odteraz môžeš fajčiť aj predo mnou. Okamžite sa začali zdvíhať ďalšie ruky. Neskoro. Tí už nemali povolenie zapáliť si."
Pochádza z Valalík, z obce neďaleko Košíc. Často pil ako dúha a fajčil ako Turek. Dal si cigaretku aj pred zápasom a obrátil do seba panáka.
Nebol alkoholik, ale mal výdrž, a keď mali nejaké oslavy či posedenia, upozorňoval spoluhráčov, aby sa nepokúšali s ním držať krok.
Ak ho nepočúvli, často odkväcli a na druhý deň im bolo zle. On dokázal flámovať aj viac dní. Jaro je nezničiteľný, vravelo sa medzi nimi. Na ihrisku i mimo neho.
„Bol som chlapec z dediny, vychovaný na chlebe, slanine, masti. A k tomu sa aj vždy čosi vypilo. Pre mňa to bolo prirodzené, tak som žil, nebývalo mi zle, nemalo to vplyv na moje výkony,“ vysvetľuje.
Potom však prišlo niečo, čo všetkým pripadalo ešte nepredstaviteľnejšie. Sekol s pitím. Zo dňa na deň. Od 1. januára 2012 nevypil už ani kvapku alkoholu.
„Vtedy som ešte fajčil. Ale už štyri roky som nezobral do úst ani cigaretu. V deň menín ma syn Janko vyzval, aby som už nefajčil. To bola motivácia.“
Čítajte viac Slovenský klub kúpili za korunu. Otca mrzelo, že Taliani nedodržali slovo. Návrat Rezeša ku košickému futbalu sledoval aj Kozák
Iní chodia na liečenia, odvykacie kúry, ale on nemá s abstinenciou najmenší problém.
„Všetci sa čudovali, ako je to možné. Ale to nemohlo byť len tak. To musel zariadiť niekto zhora. Dostal som od Boha druhú šancu.“
Šokujúci odchod manželky
Udržiava si takmer stále dobrú náladu a optimizmus. Najťažšie životné chvíle prekonával pred štrnástimi rokmi, keď ho opustila manželka, s ktorou mal tri dcéry. Zvykla si žiť na vysokej nohe.
"Upozorňoval som ju, že keď už nebudem hrať futbal, nebudem zarábať ani veľké peniaze. S profesionálnym futbalom som sa rozlúčil ako 36-ročný v Trnave, vtedy som bral 50-tisíc mesačne. Ale aj potom som ešte nejaký čas slušne zarábal, hoci som hral len na poloprofesionálnej úrovni.
Začal som v Chtelnici, ktorá hrala piatu ligu, ale získala silného sponzora a dala mi plat 30-tisíc korún.
Keď som prestúpil do Rapidu Bratislava, ktorý pôsobil v druhej lige, dostával som 25-tisíc mesačne. V rakúskom treťoligovom Würmle som dokázal zarobiť aj 1¤800 eur. V Rakúsku som hral päť rokov."
Manželke odovzdával väčšinu výplaty.
"Stalo sa, že som jej dal 100-tisíc korún, ale o dva týždne ich už nemala. Postupne sa rodinný rozpočet stenčoval.
Jedného dňa, bolo to 22. augusta 2011, sme sa ráno rozlúčili ako zvyčajne a vybrali sme sa do práce. Keď som sa popoludní vrátil, na stole bol stručný odkaz: Ahoj, už sa nevrátim. Zobrala si všetko.
Nielen osobné veci, ale aj všetky úspory, šperky, auto. Skoro tri mesiace som pil, nevedel som sa z toho pozbierať, schudol som 20 kíl. Našla si iného partnera a dodatočne som zistil, že sa stretávali už dlhšie."
Foto: Archív JT
Zostal mu len byt. V tom čase už nezarábal majland. Práve maródoval, mal zlomenú kľúčnu kosť, nechodil do práce, nehral ani dedinský futbal, ktorý mu prinášal aspoň nejaké peniaze až do päťdesiatky.
Futbalom si už nezarobil na živobytie. Bol vyučený tesár, ale bez praxe.
„Roboty som sa však nebál. Bol som síce zvyknutý na futbalový dres, ale obliekol som si montérky a pracoval ako skladník, sedel som na vysokozdvižnom vozíku. Takmer po desiatich rokoch som zmenil miesto a živil som sa ako šofér v stavebnej firme.“
Vidí sa v talentovanom synovi
Teší sa, že sa dožil šesťdesiatky.
„Mnohí také šťastie nemali. Ďakujem za každý deň, čo som tu. Mám rodinu a všetko, čo potrebujem. Chodím si zahrať aj futbal – na Rapid so starými pánmi.“
Jeho život sa zmenil. Nabral druhý dych, keď sa zoznámil s budúcou manželkou Anetou.
"Starala sa o troch vtedy malých synov z prvého manželstva a mám ich rád ako svojich, všetci ma oslovujú otec.
Okrem toho mám dvoch vnukov a vnučku. V januári 2015 sa nám narodil syn Janko. Dostal som ho ako darček pred päťdesiatkou."
Čítajte viac Zákrok v Lyone a lá Hašek. Je náročné zvládnuť ego. Reprezentácia? Nezanevrel som, hoci som dúfal, že pomútim vodu aj v slovenskom drese
Janko je talentovaný futbalista, hráva vo Vrakuni. Otec sa v ňom vidí.
"Je šikovnejší, ako som bol ja v jeho veku, myslím, že bude aj úspešnejší. Už teraz vidím u neho podobné ťahy, ako som mal ja.
Dáva mi všetko. Najmä lásku. Modlí sa za mňa. Mám novú energiu a pocit, že som omladol. Keby ho nebolo, možno by som tu už nebol ani ja," uzatvára hrdý otec.
