Nielen zubatá si prišla po neho nečakane skoro. Aj o svojom mimoriadnom talente presviedčal už ako tínedžer a rýchlo dosiahol to, čo sa iným podarí len výnimočne alebo aj nikdy.
Ešte mu chýbalo niekoľko dní do plnoletosti, keď si odkrútil premiéru v československej lige – s Hradcom Králové. A stále nemal ani osemnásť, keď si v súťaži otvoril strelecký účet. Skóroval do siete Sparty Praha a Slovan vyhral 5:1.
Jeho vstup na československú futbalovú scénu bol natoľko razantný, že neubehli ani tri mesiace od jeho ligovej premiéry a nastúpil aj v drese ČSSR – proti Juhoslávii. A to v národnom drese hrali v tom čase takí borci ako Pluskal, Popluhár, Kvašňák, Masopust či Scherer.
S Adamcom si padli do oka
Jeho prvým trénerom i vzorom bol otec, ktorý hrával v Iskre Partizánske. Aj malý Karol začínal v tomto klube a robil výrazné pokroky. Keď sa v sedemnástich hlásil na Tehelnom poli, vedel z futbalovej abecedy skoro všetko. Vo skvelom tíme nasával skúsenosti.
Vybral si ho slávny tréner Jim Šťastný a hneď dal aj jemu prezývku. Budeš Kopýtko, oznámil mu a narážal na skutočnosť, že mladík prišiel do Bratislavy z mesta obuvi. Na rozdiel od Šťastného mnohých iných sa príliš neujala.
Jokl udivoval eleganciou, bezchybnou technikou, prehľadom, futbalovým myslením, dirigentskými predpokladmi. Povestnou sa stala jeho ľavačka.
Výborne strieľal, dával dôležité góly a rozdával na všetky strany milimetrové prihrávky, z ktorých ťažili mnohí jeho spoluhráči. Čoskoro sa stal nenahraditeľným hráčom, režisérom i hlavnou postavou veľkých triumfov belasých.
Spolu s ním nastúpil do tímu aj chýrny kanonier Jozef Adamec, Trnavčan telom i dušou, ktorý v Slovane zažil krátku a nie príliš vydarenú epizódu hviezdnej kariéry.
Adamec bol o tri roky starší, mal za sebou už účasť na MS 1962 v Čile, kde si československé mužstvo zahralo vo finále s Brazíliou, a tiež dva úspešné roky vojenčiny v Dukle Praha, v tom čase jednom z najlepších tímov Európy.
Adamec a Jokl boli jedna krvná skupina a hneď si padli do oka. Dvaja futbaloví bohémi, ktorých nikdy nespútali nijaké konvencie, si popri futbale užívali aj bratislavský život. Stalo sa, že prestrelili, porušili v tom čase často opakované zásady vzorného športovca a schytali aj pokuty.
V tíme, kde mali hlavné slovo osobnosti ako Schrojf, Popluhár, Urban či Vengloš, predstavovali mladú, nastupujúcu generáciu slovenského futbalu, ktorá už čoskoro prevzala jeho žezlo.
Pred Vianocami 1965 mužstvo cestovalo na sériu zápasov do Anglicka. Zájazd nezačali slovanisti ideálne – podľahli Exeteru 1:4.
"Staršinovia tímu Vildo Schrojf a Janko Popluhár už v priebehu stretnutia vyčítali Karolovi, že príliš dlho drží loptu, veľa kľučkuje a menej bráni a pomáha mužstvu. Chceli hodiť góly, ktoré sme inkasovali, na nás útočníkov. Zastal som sa Karola.
Keď sme inkasovali štvrtý gól, s iróniou v hlase im hovoril – niečo vám tam padlo. To nemal. Hádka sa potom preniesla aj do šatne a do hotela a mala dohru doma," spomínal Adamec, ktorý po návrate z ostrovov v Slovane skončil.
Nočná návšteva u Vencela
Jokl bol vždy kamarátsky typ, ktorý nepokazil nijakú zábavu.
"Vrátil som sa na Tehelné pole z vojenčiny a v tíme som už našiel mladého Karola Jokla. A spolu so mnou prišiel do Slovana Jozef Adamec. Bola to len otázka niekoľkých dní, keď si títo dvaja našli k sebe cestu. A nielen na ihrisku, ale aj mimo neho.
Stávalo sa, že po zápase ste ich mohli stretnúť vo vtedy známom Crystal bare. V tom čase to ani tréneri nebrali príliš tragicky. Pondelky boli po stretnutiach voľnejšie, v utorok sme všetci už zasa naplno zaberali."
Čoskoro sa utvorilo silné puto aj medzi Vencelom a Joklom. „Bývali sme neďaleko seba, boli sme prakticky susedia, navštevovali sme sa, nielen my dvaja, ale aj naše rodiny,“ pokračuje Vencel.
Spomína si na situáciu z 21. augusta 1968, keď do Bratislavy vtrhli tanky Varšavskej zmluvy.
"Samozrejme, mobily neexistovali, mali sme len pevné linky. O štvrtej ráno sa rozdrnčal telefón. Vyskočil som z postele a zodvihol slúchadlo.
Na druhom konci bol Karol. Čo si sa zbláznil? Čo chceš? pýtal som sa ho rozospato. Choď k oknu a pozri sa na Bajkalskú ulicu. Videl som plno tankov. Rusi nás obsadili, pusti si rádio, dodal Karol. A potom vyzvedal: Máte doma nejaké zásoby jedla, múku, cukor? Lebo my nemáme nič."
Ráno zvonil pri dverách Vencelovcov. Podelili sa s tým, čo doma našli.
"To potvrdzuje, aké vzťahy medzi nami vládli. Mohli sme si zavolať, ako sa hovorí, aj o polnoci a často sa to aj dialo. Na druhý deň pôjdeme k Jadekovi, vravím Karolovi, urobíme si nejaké zásoby. Bol to náš známy, vedúci obchodu na Poštovej ulici.
Pre mňa bola táto situácia dôkazom našej kamarátskej súdržnosti, tí, čo to zažili, vedia, ako to bolo. Po príchode tankov vznikla panika, vládla neistota. Nielen v tomto prípade sme si vždy vedeli pomôcť."
Legendárny brankár dodáva, že ani nočné návštevy nebývali ojedinelé.
"Boli sme trochu iné povahy. Ja som bol viac usadený, málo som si chodil večer niekam sadnúť. Karol bol bohémskejší typ, rád sa zabával s kamarátmi. Ale to vôbec neoslabovalo naše priateľstvo. Stávalo sa, že zvonil po polnoci dole pri vchode. Máš niečo zjesť, sme hladní, kričal na mňa, keď som sa vyklonil z okna.
Dole stál s nejakou partičkou, nechýbal v nej herec a spevák Ivan Krajíček, s ktorým bol kamarát, vracali sa z nejakej zábavy. Nech idú hore, niečo nájdem, vravela manželka. Ale nerobte rámus, deti spia…"
Tri razy proti Pelému
Vencel potvrdzuje, že tréning nepatril k najobľúbenejším činnostiam Karola Jokla.
"Občas si ho možno trošku zľahčil. Ale vždy vymýšľal niečo originálne a hľadal atraktívne futbalové cesty k úspechu. Bol to futbalista európskeho formátu, nebol úplne docenený.
Keby sa dalo vtedy prestupovať, stal by sa lídrom aj v špičkovom zahraničnom tíme. Doma bol porovnateľný s Adamcom a Petrášom, to bola trojica velikánov, ktorá prerástla československé pomery," charakterizuje spoluhráča.
Jokla fanúšikovia milovali a súperi sa ho obávali. Obrancovia na neho často poľovali. Nedal si však brnkať do nosa. „Súperi sa ho usilovali znechutiť, niekedy sa im to aj podarilo. Ale vedel sa tiež brániť, dokázal údery aj rozdávať,“ dodáva Vencel.
Jokl po príchode do Slovana na najväčšie úspechy chvíľu čakal. Raz Slovan skončil druhý za Duklou Praha, neskôr za Spartou a v roku 1968 za Trnavou, ktorá oslavovala prvý zo svojich piatich titulov. Potom však prišla zlatá éra výnimočného mužstva.
V roku 1969 vybojoval Slovan najväčší úspech, v Bazileji vo finále PVP zdolal Barcelonu (3:2). Jokl patril medzi najlepších hráčov pamätného zápasu. Vychutnával eufóriu, ktorá vypukla.
„Predpokladali sme, že nás ľudia doma privítajú, ale čo sme zažili cestou z Petržalky na Tehelné pole, prekonalo naše očakávania. Až doma sme si naplno uvedomili, čo sme dosiahli v Bazileji,“ spomínal.
Slovanisti pokračovali vo veľkom štýle aj doma. V ďalších šiestich rokoch vybojovali tri tituly a dvakrát triumfovali v Československom pohári.
Jokl zažiaril v reprezentácii v rozhodujúcom zápase s Maďarskom v Marseille v boji o účasť na MS 1970, zvyšoval gólom na 4:0.
O pol roka si zahral na šampionáte v Mexiku, nastúpil vo všetkých troch zápasoch v skupine – proti Brazílii, Rumunsku i Anglicku. V reprezentácii si pripísal 27 štartov, z toho si až štyrikrát zahral proti Brazílii, tri razy proti Pelému.
V tom období bol Slovan nabitý skvelými futbalistami, väčšina z nich patrila do reprezentačného výberu.
„Z hráčov, ktorých som zažil, bol najlepší Jokl. Toho som najviac obdivoval a chcel som sa mu priblížiť. Bol to najkomplexnejší futbalista, a keby nebolo zranení, ktoré ho často sužovali, dosiahol by ešte viac,“ hodnotil ho Ján Švehlík, majster Európy 1976.
Dlhoročné priateľstvo spájalo Jokla s ďalším spoluhráčom Ľudovítom Zlochom.
„Trávili sme spolu veľa času, bol som aj kmotor jeho dvom dcéram. Na zájazdoch som päť rokov s ním býval v izbe. Aj na tréningu sme tvorili dvojičku. Bol to neskutočný futbalista, robil s loptou také kúsky, že som otváral oči. Prihlás sa do cirkusu Humberto, vravieval som mu.“
Vrátil sa tam, kam patril
Jeho hviezdna kariéra sa skončila rovnako rýchlo, ako sa začala. Po zisku tretieho titulu majstra ČSSR v roku 1975 opustil po dvanástich sezónach Slovan. S ním akoby odišla z Tehelného poľa aj výnimočnosť veľkého mužstva.
O rok už titul neobhájilo, skončilo druhé za Ostravou. A o ďalší padlo až na ôsme miesto tabuľky. Jokl nemal ešte tridsať, keď zamieril do druholigového Baníka Prievidza, kde po roku ukončil kariéru.
Z vrcholového futbalu sa vytratil. Učil na strojníckej fakulte telocvik. Na Tehelné pole sa vrátil až takmer po dvadsiatich rokoch. Vybral si ho Dušan Galis za svojho asistenta a pomáhal mužstvu k trom titulom z trénerskej lavičky.
"Stretli sme sa náhodou v meste. Pripadal mi biedne, bez iskry, života. Pozval som ho na kávu a dlho sme debatovali. Nikdy dovtedy sme nespolupracovali, ale vždy som ho obdivoval ako jedinečného futbalistu. Priznal, že nie je príliš spokojný.
U nás sa práve uvoľnilo miesto asistenta, tak som mu ho ponúkol. Bol nadšený a ako nastúpil do Slovana, pookrial, nabral nový elán, odrazu to bol iný človek. Vrátil sa tam, kde patril a kde bol najužitočnejší.
Keď ešte hrával, nerozlúčil sa so Slovanom v najlepšom. Až z jeho rozprávania som sa dozvedel, že nemal príliš na výber a do Prievidze v podstate musel odísť. Som šťastný, že som ho mohol bližšie spoznať. Vážil som si ho ako človeka i odborníka," vravel Galis.
Jokl pôsobil navonok pokojne, ba zavše až flegmaticky, no futbal, úspechy, sklamania, stresy prežíval vo vnútri, dusil v sebe emócie.
V nedeľu 27. októbra 1996 v plnom futbalovom nasadení netušil, že sa blíži tragický koniec. Popoludní sledoval budúcich súperov z Banskej Bystrice v Dunajskej Strede.
Odtiaľ sa ponáhľal do Bratislavy, lebo večer hral Slovan proti košickej Lokomotíve, ktorú len bod delil od posledného miesta tabuľky. Belasí po zahanbujúcom výkone podľahli 0:1.
Jokl sa necítil dobre, a hoci v tom čase chodil na pozápasové tlačové besedy, požiadal hlavného kouča Galisa, aby ho zastúpil. „Je mi nejako ťažko,“ priznal.
„Zdalo sa, že prehru s Lokomotívou prijal v pohode, chvíľu sme si po zápase posedeli, povzbudil nás. Povedal len, že treba poriadne trénovať a všetko bude lepšie,“ spomínala na posledné stretnutie s legendou vtedajšia opora tímu Dušan Tittel.
„Po prehratom zápase sme zostali ešte chvíľu na štadióne a debatovali o tom, čo sa stalo. Na dne fľaše zostalo trochu koňaku, dali sme si po poháriku a rozlúčili sa,“ doplnil Galis.
V noci mu prišlo zle. Manželka zavolala záchranku. Upadol do bezvedomia a už sa ho nepodarilo oživiť. Zomrel doma v pondelok po jednej hodine ráno 28. októbra 1996.