Slováci v akcii
Pred dvadsiatimi rokmi ste končili v Trnave a vyhlásili ste, že si na trénerskú lavičku si už nikdy nesadnete. Čo vás viedlo k takému radikálnemu rozhodnutiu?
Majiteľ Spartaka Vladimír Poór mi ponúkol predĺženie zmluvy, mohol som pokračovať. Ale v Trnave som zažil, čo nikde inde dovtedy. Trnavský klub fungoval dosť netradične. Sedel som vo vlaku a nebolo v mojich silách ho zastaviť. Mohol som z neho len vyskočiť, čo som aj urobil.
V čom boli trnavské pomery neštandardné?
Bolo toho viac. Trnava mala v tom čase absolútne nepredvídateľné mužstvo, na jej zápasy sa nedalo ani tipovať… Stretol som sa s netradičnými vecami.
Dal som napríklad pokutu reprezentantovi Vladimírovi Kožuchovi. Na druhý deň prišiel usmiaty do šatne, mával peniazmi a vravel, že mu ich vrátil majiteľ.
Bez vášho vedomia?
Áno. Zavolal som mu, presviedčal ho, že to nie je dobré. V podstate to uznal, ale vravel, že je to dobrý chlapec a už to viac neurobí… Pochopil som, že takto to fungovalo už aj predtým.
Mal k hráčom pozitívny vzťah, mnohých bral ako svoje deti. Chránil ich a oni s tým rátali a neraz to aj zneužívali. Pre trénera to nebolo ideálne.
Ale musím tiež dodať, že s majiteľom sme neskôr pomerne často komunikovali a ani v dlhých debatách sa mi nikdy nemiešal do taktiky či zostavy.
Ponuku zo Spartaka ste dostali v čase, keď sa mužstvu príliš nedarilo…
Žil som pokojným životom v Prahe, pracoval som aj ako športový riaditeľ vo Viktorii Žižkov. Na jeseň 2004 mi zavolal šéf Spartaka Jozef Bachratý a pýtal sa, či im nepomôžem. Nastúpil som do Trnavy po 7. kole, mužstvo získalo dovtedy šesť bodov a patrilo mu predposledné miesto.
Foto: TASR, Henrich Mišovič
Dostal som úlohu – zachrániť ho v súťaži. Vravel som si, že s takým kádrom a s takými peniazmi to nebude problém. Rýchlo som vytriezvel.
Aké boli trnavské začiatky?
Katastrofálne. Prehrali sme ďalšie tri zápasy a ocitli sa na dne tabuľky. A podľahli sme doma aj Zlatým Moravciam v Slovenskom pohári. V klube vládol chaos, raz netiekla na štadióne teplá voda, potom sa stalo, že niektorí hráči nedostali načas výplaty.
Na môj údiv, hráči to brali celkom pokojne. Bolo mi jasné, že musím urobiť niečo netradičné, bežné dohováranie nepomôže.
Čo ste podnikli?
Hráčom som povedal, že ak sa okamžite situácia nezmení a prehrajú aj ďalší zápas, tak končím, ale ešte predtým zverejním ich platy, ktoré patrili v lige k najvyšším.
A tiež štartovné v zápasoch, pretože u viacerých bolo vyššie ako prémie za výhru. Budete chodiť v Trnave po kanáloch a ja sa vrátim k pokojným prechádzkam na Václavskom námestí, vravel som im.
To zabralo?
Stopercentne. Vyhrali sme najbližší zápas nad Artmediou a potom sme v ďalších ôsmich neprehrali. Už na jeseň sme sa prakticky zachránili. Napokon sme skončili na piatom mieste. Na jar zasa prišlo veľké uspokojenie a mužstvo sa dostalo do starých koľají.
Čítajte viac Jediný Slovák v slávnom Reale zahynul pod vodopádmi, pred odchodom spravil čosi nezvyčajné. Aké boli posledné hodiny života Petra Dubovského?
Keby sme pokračovali v dobrých výkonoch zo záveru jesene, mohli sme skončiť na medailovej priečke, možno aj bojovať o titul. Novú zmluvu som slušne odmietol s tým, že končím s trénerstvom.
Veľa vecí v Trnave nesedelo, ale spomínam na ňu v dobrom. Bola to výborná škola. Akoby som získal futbalový trénerský diplom na Oxforde.
O tom, že sa už nebudete venovať trénerskej práci, ste uvažovali už skôr…
Strávil som niekoľko rokov v Japonsku, moja manželka tam pracovala na veľvyslanectve. Myslel som si, že sa po návrate už k trénerstvu nevrátim. Napokon som zažil kurióznu situáciu.
Získal som najprv titul so Žilinou a v nasledujúcej sezóne som v lige zachraňoval Púchov. V oboch prípadoch som nastúpil do tímov v rozbehnutej sezóne a skrížil som plány Slovanu.
V Žiline som začínal, keď strácala na vedúci Slovan 11 bodov a všetci už pasovali bratislavský tím za majstra. Žilinčanov som viedol v 11 súbojoch na jar a v nich sme podľahli len raz. Skvelým finišom sme získali titul.
A Púchov?
Ten už bol v takmer beznádejnej situácii. Prišiel som sa pozrieť na jeho zápas a domáci funkcionári sa ma pýtali, či sa nepokúsim ešte o malý zázrak. Zachránili sme sa na úkor Slovana. Možno to bolo náročnejšie, ako získať titul so Žilinou.
Považujete ho za svoj najväčší úspech?
Určite nie. Cením si, že v čase keď som rozbiehal moju trénerskú kariéru, mal som dosť odvahy, sebavedomia, vytrvalosti a stále som postupoval vyššie. V Nitre sme vybudovali jednotný model výchovy talentovaných futbalistov. Priniesol výborné výsledky a tiež aj veľké peniaze. Zaujímalo nás jedine to, koľko vychováme dobrých futbalistov.
Aká bola vaša úloha v tomto projekte?
Bol som šéftréner a viedol som aj tím dorastencov. Mal som pod sebou šestnásť trénerov, každý mal svoje predstavy a chcel niečo robiť inak. Ale trval som na tom, že musíme dodržiavať jednotný tréningový proces. Niečo podobné, čo uplatňuje teraz Žilina. Ale o štyridsať rokov skôr.
Foto: TASR, Pavol Ďurčo
Bol to boj, práca od rána do večera, konflikt na konflikt. Po šiestich rokoch som prešiel k áčku mužov a vyhlásil som, že mládež už nikdy nechcem trénovať. Potom som zažil oveľa príjemnejšiu prácu, v bielych rukavičkách a s motýlikom.
V roku 1990 vás vymenovali za asistenta Milana Máčalu a viedli ste spolu tri roky posledný československý výber…
Absolvovali sme spolu 24 stretnutí vrátane kvalifikácie ME a MS. Ale urobil som chybu, že som prijal túto funkciu. Nedá sa venovať naraz ligovému mužstvu i reprezentácii, ale vtedy to bola častá prax.
Asistent nebol profesionál a vybrali ma do tejto funkcie, lebo som bol tréner najúspešnejšieho slovenského tímu, v roku 1989 skončila Nitra tretia v lige. O rok neskôr už bola šiesta, čo sa považovalo za neúspech.
Keď som nebol desať dní s mužstvom, prejavilo sa to. Cez telefón a na diaľku to nešlo. Mnohí ma od toho odrádzali, nitrianski funkcionári boli nespokojní a dnes musím priznať, že mali pravdu.
V profesionálnom futbale ste nielen končili, ale aj začínali za zaujímavých okolností…
Dlho som trénoval len popri zamestnaní. Pre mňa to bola len zábava, chcel som si udržať kontakt so športom. Po absolvovaní Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre som bol zamestnaný v podniku racionalizácie riadenia a výpočtovej techniky ako výskumný pracovník.
Mal som výbornú prácu, patril som k špičke vo svojom odbore, stal som sa vedúcim pracoviska, prednášal som na vysokej škole a chodil do štátnicových komisií. V lete 1986 som urobil zásadný krok, vzdal som sa dobre honorovaného postu a vykročil som na neistú dráhu trénera.
Prečo?
<Ak>V civilnom zamestnaní som pôsobil osemnásť rokov, dosiahol som v ňom strop, ako nestraník som nemal už veľkú perspektívu ďalšieho kariérneho postupu. Nikdy som neplánoval, že sa stanem profesionálnym trénerom.
Ale kvalifikáciu som si zvyšoval aj vo futbale, vyštudoval som FTVŠ. Musel som sa rozhodnúť, čomu dám prednosť. Pre mnohých ľudí z môjho okolia som urobil nepochopiteľné rozhodnutie.
Oľutovali ste ho niekedy?
Nie, hoci to nebolo jednoduché riešenie. V živote som sa ocitol niekoľkokrát na križovatke alebo na kruhovom objazde a mal som šťastie. Vždy som sa vybral správnym smerom. V tom čase som sa už stal aj tréner československých mládežníckych reprezentácií. To ma tiež dosť motivovalo.
Akí budúci poprední futbalisti sa v nich objavili?
Známych mien bolo veľa. Raz v živote som viedol pätnástku a v nej sa objavil Pavel Nedvěd, neskôr držiteľ Zlatej lopty pre najlepšieho hráča Európy. Upozornil ma na neho tréner, ktorý sa volal Žaloudek.
Mám jedného talentovaného chlapca z chudobných pomerov z Plzne, vravel. Tak som ho vyskúšal, bol najmenší zo všetkých chlapcov. Z tribúny na mňa vykrikovali, koho to mám v mužstve. Zastal som sa ho: Dajte mu pokoj, to je môj syn.
Vedel o tom Nedvěd? Zapamätal si to?
Nikdy sme sa o tom neskôr nebavili. V mládežníckom veku a na začiatku kariéry nebol takou výraznou osobnosťou ako neskôr. Bojoval aj o miesto v Sparte. Futbalovo by som ho trochu prirovnal k Suslovovi. Bol útlejšej postavy, dobrý driblér, veľkou hviezdou sa stal v Taliansku.
Čítajte viac Kmotrík ho bral ako investíciu do budúcnosti, Weiss ho poslal preč za pár týždňov. Lídrom Slovana sa stal, až keď si s trénerom vyčistil stôl
Uplynulých dvadsať rokov ste sa už trénerstvu nevenovali. Čo sa odvtedy zmenilo?
Vždy je to o tom, akých má tréner hráčov. Len s kvalitnými futbalistami a v dobrých podmienkach môže byť úspešný. Ale má to háčik.
Aký?
Musíte talenty nájsť a potom správne viesť. Podľa Gaussovej krivky sú v populácii tri percentá mimoriadne nadaných ľudí, nielen na šport. Musíš ich najskôr nájsť. Inak môže dieťa trénovať aj desať hodín denne, nevyrastie z neho špičkový futbalista, ani Dubovský, ani Moravčík. Máme úzku základňu.
Aj preto majú napríklad Žilinčania taký široký záber a hľadajú aj v Afrike. Ak však dostane dobrý tréner do rúk taký talent od Boha, akým bol Moravčík, potom to nie je také náročné. Hoci podobné osobnosti nemajú vždy jednoduché povahy. Moravčík bol živel, na ihrisku i v šatni.
Zdá sa, že talentov máme čoraz menej…
Možno ich nie je menej, ale ťažšie ich nachádzame a menej sa im venujeme. Namiesto slovenských futbalistov zaplavujú naše tímy legionári.
Prekáža vám to?
Nejde o to, či mi to prekáža, alebo nie. Vychovať hráča od siedmich rokov po devätnásť a dať mu šancu v dospelom futbale je oveľa náročnejšie. Stále platí zásada: dobrí hráči putujú z východu na západ. Slabší zo západu na východ.
Neuplatnili sa a zvyčajne majú stredný i vyšší vek. Česť výnimkám. Nie sú to také talenty ako Moravčík či Dubovský. Slovan má zopár hráčov, ktorí vedia hrať futbal, napríklad Tolič.
Čítajte viac Mohol patriť k najlepším, čo robil celé roky, pýtal sa tréner. Moravčík sa zabával, odmietol veľkého bossa a nadchol Celtic
Ale kvalitné ligy ich neakceptujú, inak by hrali tam. Ak bude mať tréner v kádri sedem-osem hráčov na úrovni Lobotku, bude úspešný. Koľko ich máme? Dvoch-troch? Pracujeme s priemernými futbalistami. A hráme, s prepáčením, dedinskú ligu.
Aj po skončení trénerskej praxe ste zostali vo futbale mimoriadne aktívny…
Osem rokov som pracoval vo výkonnom výbore Slovenského futbalového zväzu – ako zástupca trénerov. Chodil som so slovenskými výbermi na sústredenia, turnaje, významné zápasy. Mal som dobrý prehľad. Venoval som sa aj práci komentátora.
Na zväzovej úrovni som pôsobil od roku 1986 ako predseda trénerskej komisie. Mala veľké právomoci a jej členovia boli významní tréneri. Schvaľovala aj tréningové plány klubových tímov. Po revolúcii 1989 sa to zmenilo, prešla rôznymi etapami, až tréneri vyhlásili, že nepotrebujú nijakú podobnú komisiu.
Má slovenský futbal dostatok kvalitných trénerov?
Ak hovoríme o profesionálnom futbale, ich úspešnosť sa ľahko určí odpoveďami na dve otázky: koho si trénoval a aké si dosiahol úspechy? Máme kopu teoretikov, ktorí poriadne netrénovali nijaké mužstvo a už vôbec nemajú žiadne výsledky. Tí dávajú rozumy všetkým. Niekedy je to úsmevné.
Ako ste na tom vy?
Ako hráč som vybojoval dorastenecký titul. Ten som získal neskôr s dorastencami aj ako tréner. So Žilinou som bol majster a raritou je, že v tom istom roku som sa tešil aj z titulu s futsalistami Incaru Nitra. Pendloval som na trase Žilina – Nitra.
Čítajte viac Ak Trnavčanovi poviem, že chcem patriť k lepším, mám prvý problém
Futsal bol v tom čase sledovaný a cením si aj tento úspech. Futbal bol pre mňa vždy zábava, dokázal som si udržať nadhľad. To ma naučil život.
Prekonávali ste v ňom často prekážky?
Nikdy som nepoznal svojich biologických rodičov, vychovávali ma však ľudia, ktorých som vždy vnímal ako mamu a otca, vážil som si ich. Otec bol prvoligový brankár. Mama vlastnila veľkú obuvnícku firmu, ktorú v roku 1948 znárodnili.
V zložitých podmienkach pokračovala v podnikaní, vo výrobe obuvi, šila ich v malom byte pod Nitrianskym hradom. Mala veľkú klientelu. V päťdesiatom siedmom sa ocitla vo väzení, strávila v ňom dva roky. Zobrali ju aj s otcom a zostal som sa niekoľko dní sám v byte.
Ako ste to zvládli?
Mal som jedenásť, otec sa vrátil domov po dvoch týždňoch. Staral som sa o seba, varil som si, chodil som do školy, na tréningy, hral som hokej i futbal. Neskôr sa mamin osud zvrtol.
Rehabilitovali ju, zúčastnila sa na protifašistickom odboji, zachránila život mnohým ľuďom, krátko pred koncom vojny ju Nemci zavreli na pol roka v Dachau. Nikdy o tom nehovorila. Bola neuveriteľne silná a aktívna.
Zomrela, keď mala 82 rokov, prežila otca, ktorý bol od nej o trinásť rokov mladší. To všetko ma zocelilo. Myslím si, že mi to pomáhalo aj vo futbale. Zažil som niečo, čo nezažili iní. Som presvedčený, že som bol v živote dieťa šťasteny.
