Na bratislavských Pasienkoch na seba narazili susedia Inter a Slovan. Pätnásty raz sa z titulu tešili slovanisti. Stalo sa tak pred 50 rokmi a jedným z motorov legendárneho mužstva bol Ján Medviď (79).
Pamätáte si ešte, ako ste oslávili tento úspech?
Mali sme slávnostný obed v Dimitrovke, v našom materskom podniku, odzneli oficiálne prejavy, za mužstvo vystúpil kapitán Šaňo Vencel. My hráči sme sa stretávali najčastejšie v Clubhoteli Slovan, ktorý stál hneď vedľa štadióna.
Občas sme robili rôzne beťárstva, aby tréner nepoznal, čo nám nalievajú. Podávali sa špeciálne džúsové streky… (smiech). Nie náhodou sa tam neraz objavil najmä Michal Vičan. Tréneri boli vždy radi, keď vedeli, čo ich hráči robia vo voľnom čase. Zaujímavo to vyriešil legendárny Jim Šťastný.
Ako?
Zaviedol, že dve hodiny po zápase sme sa stretli aj s partnerkami na spoločnej večeri v hoteli Carlton. Mal tak prehľad o hráčoch, ktorí by sa možno rozutekali po rôznych podnikoch…
Starší hráči – Schrojf, Popluhár, Urban či Vengloš – sa na konci jesennej sezóny vybrali na zabíjačku či husacinu k súkromníkovi, sídlil neďaleko v rodinnom dome.
Brávali ma do partie, s nadšením som počúval ich debaty a zážitky, veľa mi to dalo. Vypili aj pohár vínka, ale vždy s mierou. Nemuseli mať nad sebou trénera, oni určovali pravidlá, podľa ktorých tím fungoval, vládla v ňom disciplína a poriadok.
Aké boli vaše prvé kroky na Tehelnom poli?
Pamätám si na úplne prvý tréning. Začala sa rozcvička a utvorili sa dvojice. Mňa si vybral Jožko Vengloš. Je to pre mňa trochu symbolické, pretože naše cesty sa na dlhé roky spojili. Stali sa z nás spoluhráči, priatelia a napokon bol aj môj tréner.
V Slovane hrali bratia Čapkovičovci, Zlochovci a mohli aj Medviďovci… Váš brat Michal takisto patril medzi známych futbalistov…
Je to rarita, vtedy sa mohli stretnúť v Slovane až štyri bratské dvojice, lebo v Bratislave hrávali aj Móderovci. Na Tehelnom poli Ladislav a na Interi Jozef, ktorý však potom odišiel do Košíc. Môj brat je odo mňa starší o šesť rokov.
Pôsobil v ČH a potom v Interi, ktorý bol jej nástupca. Začínal v Tatrane Prešov a do Bratislavy prišiel študovať. Prešovčania ho nechceli uvoľniť a ČH musela o neho dlho bojovať, čo hovorí za všetko, keďže to bol klub polície. Ťahalo sa to viac ako rok a nakoniec spor rozsekli v Prahe…
Foto: Michal Zeman
Pochádzate z dedinky Stročín v okrese Bardejov. Kto objavil váš talent a ako ste sa obaja dostali do veľkého futbalového sveta?
To je zaujímavé, neraz sme to skúmali. V rodine nebol nik, kto by mal k futbalu či k športu vzťah. Otec sa v päťdesiatych rokoch dva razy ocitol vo väzení. Bolo to v čase, keď sa rozbiehala kolektivizácia, budovali sa družstvá.
Dostal nálepku kulaka, krivo ho obvinili, že ovplyvňoval aj iných. Ako dieťa som nešportoval, popri škole som pracoval doma, pásol som kravy. Behal som, skákal, bol som vytrvalý, v neustálom pohybe, takto som si spontánne vybudoval dobrý fyzický fond.
Ovplyvnil vás brat, ktorý sa prvý začal venovať futbalu?
Začal občas chodiť na bicykli na tréningy do Stropkova, ale nikdy tam nehral zápas, nemal ani registračku. Keď zmaturoval, išiel študovať do Prešova a tam si ho všimli. Kráčal som v jeho stopách a moja kariéra nabrala na obrátkach.
Ako sedemnásťročný som bol v Tatrane. V príprave so Stropkovom, za ktorý chytal Anton Flešar, budúci reprezentant, som dal dva góly.
Vtedy sa v médiách objavila otázka, ako dlho si Prešov udrží mladého talentovaného futbalistu. Netrvalo to ani rok a 9. mája 1965 som vystúpil z vlaku v Bratislave.
V Slovane ste sa uviedli vynikajúco. V príprave s Hutníkom Sereď ste strelili päť gólov, hoci ste nikdy neboli obávaný kanonier…
Sám sa tomu dodnes čudujem. Ale v tom zápase sme vyhrali 7:1 a mal som skvelých spoluhráčov, ktorí mi pomohli: okrem iných Karola Jokla a Jozefa Adamca, ktorý v tom čase pôsobil v Slovane.
A to ma tréner Šťastný postavil so sedmičkou na krídlo, čo mi nikdy príliš nesedelo. Až Vengloš mi definitívne našiel miesto v strede poľa, kde som sa cítil najlepšie.
Netúžili ste po tom, aby ste si zahrali s bratom v jednom tíme?
Priznám sa, nemal som Inter príliš v láske (smiech). S bratom, ktorý nastupoval v útoku, sme sa trochu míňali, keď som sa ja udomácnil v Slovane, on už pomaly končil na Pasienkoch. Potom si zahral ešte v Linzi a na záver aj v Slavii Praha. Myslím, že sme proti sebe hrali len raz.
Nakoniec ste boli v kariére úspešnejší ako brat…
Ale bol som hráčom Slovana, ten bol úspešný, otvoril mi dvere aj do reprezentácie… Tri razy sme skončili v lige druhí, napokon som sa dočkal aj dvoch titulov. To som už patril k skúseným hráčom. Najmä titul z roku 1975 bol pre nás výnimočný.
V čom?
Rok predtým sme vyhrali tesne pred Duklou a Slaviou Praha. Debatovalo sa, či nám titul patrí zaslúžene. Ďalšia sezóna bola pre nás náročným testom. Často sa hovorí, že zložitejšie je prvenstvo obhájiť, ako ho vybojovať prvý raz.
Potvrdilo sa to?
O titul sme bojovali do posledných minút, nerodil sa ľahko. Potvrdili sme, že Slovan je v Československu najlepší. Definitívne sme zlomili Spartak Trnava, ktorý kraľoval v predchádzajúcich rokoch a jeho výnimočná éra sa končila.
Našimi najväčšími súpermi boli už iní. Za najdôležitejšie považujem, že aj na zväze v Prahe uznali, že gro reprezentácie musia tvoriť hráči Slovana.
Prečo to bolo dôležité?
Zostával necelý rok do historického triumfu československého futbalu, ktorý vybojoval titul majstrov Európy v Belehrade. Ukázalo sa, že slovanistická cesta bola správna. Vo finále s NSR nastúpili v základnej zostave šiesti hráči z Tehelného poľa.
Aj preto bol Jozef Vengloš, ktorý s nami získal oba tituly, asistent trénera Václava Ježka v reprezentácii. Už predtým na zájazde československého výberu do Indonézie boli až deviati slovanisti, medzi nimi aj ja. Vengloš to urobil šikovne, mal takto najlepších hráčov stále pokope.
O titule v roku 1975 sa rozhodlo v poslednom zápase na Pasienkoch, kde sa tiesnilo takmer 30-tisíc divákov. Slovan vyhral 4:2…
Bolo to jedno z najlepších bratislavských derby. Záujem bol obrovský a aj väčší, 50-tisícový štadión na Tehelnom poli by bol vypredaný. Stretli sa silné tímy, ktoré hrali výborný futbal.
Nám veľmi pomohla výhra v Žiline dve kolá pred koncom, z toho zápasu sme mali trochu obavy, ale Janko Švehlík strelil hetrik a zvíťazili sme 4:2.
Viedli sme pred Interom o bod, ale v nasledujúcom zápase sme doma len remizovali s Třincom 2:2. Inter nezaváhal a obaja sme mali pred vzájomným záverečným zápasom rovnaký počet bodov.
Čítajte viac Otec vlastní DAC a dcéra Györ? Ľahká práca pre UEFA. Pán Világi to spravil nešikovne, tvrdí expert na športové právo
Čo si z neho pamätáte po polstoročí?
Bola to veľká dráma. Domáci viedli po Jurkemikovom góle, ale troma gólmi sme otočili vývoj. Krásnym gólom po veľkom sóle vyrovnal Jokl a ďalšie naše góly dali Švehlík a Ondruš.
Ale rozhodnuté nebolo, Petráš spálil penaltu, hneď potom znížil na 2:3 a do konca zostávala ešte polhodina. Vydýchli sme si až niekoľko minút pred koncom, keď druhý raz skóroval Švehlík.
Dostali ste špeciálne prémie za titul?
To nebolo také jednoduché. Niekde sa tie peniaze museli naškriabať, myslím, že vo fabrike prispeli všetci zamestnanci. Nejaké drobné im stiahli z platu, ale neprotestovali, tešili sa z našich úspechov, boli sme populárni.
Ak si dobre pamätám, každý z nás dostal šesťtisíc korún a k tomu malý televízor. Motivovali nás však viac blížiace sa majstrovstvá Európy, mali sme formu, väčšina z nás bola v reprezentácii a bojovala o miesto v tíme.
Do neho ste sa nakoniec nenominovali a unikol vám titul majstra Európy. V roku 1969, keď Slovan vyhral PVP a tešil sa z najväčšieho klubového úspechu v histórii, ste boli zasa na vojenčine v Banskej Bystrici…
Taký je život. O účasť na ME ma obralo zranené koleno, problémy sa ťahali dlhšie, poriadne som si ho nedoliečil. Po jednom súboji s Lacom Jurkemikom v lige nevydržalo, ešte som to neskôr síce skúšal, ale v podstate som kvôli tomu skončil v Slovane.
Mal som podobnú komplikovanú diagnózu ako Petra Vlhová. Ešte pred zranením som nastúpil aj v úspešnom kvalifikačnom zápase s Portugalskom, v ktorom sme položili základ postupu.
Čítajte viac Vlhová: Sústreďme sa na seba, nie na sociálne siete. To, čo mi teraz najviac chýba, si nekúpim
Priniesol jasné víťazstvo ČSSR…
Vyhrali sme ho senzačne 5:0. Som presvedčený, že ak by som bol zdravý, v mužstve by som nechýbal ani na ME. Futbalu som dával všetky sily. Často som behal aj viac, ako bolo potrebné. Bol som typ hráča, ktorý by sa nestratil ani v súčasnom futbale. Mal som veľa trénerov, ale nespomínam si, že by sa niektorý na mňa sťažoval.
Absolvovali ste právnickú fakultu. Stíhali ste popri futbale všetky povinnosti, alebo v škole prižmúrili trochu oči, ako sa to stávalo?
Na právo som sa prihlásil až po vojenčine. V Slovane v tom čase študovala väčšina hráčov. Mal som individuálny študijný plán a všetko som si poctivo odmakal. Spýtajte sa spoluhráčov, kto z nich trénoval skoro ráno.
Keď som mal školu, vstával som o šiestej a trénoval individuálne, osprchoval sa a utekal do školy. Poobede som absolvoval tréning s ostatnými. Po kariére som zvládol aj FTVŠ.
Odohrali ste jednu prvoligovú sezónu v Prešove, jednu v Banskej Bystrici a desať v Slovane. Nikdy ste netúžili zmeniť dres, nemali ste aj iné ponuky?
Bol som Slovanom priam ohúrený, miloval som ho, nik iný ma nezaujímal. Nielen my sme často chodili na turnaje do zahraničia a stalo sa, že občas niekto zostal vonku.
Ale to bolo len málo prípadov, z našej slovanistickej partie nik. Raz sme boli na zájazde vo Francúzsku, hrali sme v Nantes. Tréner Ján Hucko ma už začal občas skúšať v strede poľa a v zápase som zaujal domácich funkcionárov. Vtedy som dostal od nich aj ponuku.
Odmietli ste?
Po zápase sme sa vybrali na prechádzku do mesta, dvaja chlapíci mi boli stále v pätách. Boli to ľudia, ktorých dnes poznáme ako hráčskych agentov. Oslovili ma a navrhli mi, aby som všetko nechal v hoteli a zostal vo Francúzsku, že o ostatné sa postarajú.
O niečom takom som nikdy ani neuvažoval. Pre mňa bol vždy na prvom mieste Slovan. Dokonca ani reprezentácia nebola takým lákadlom. Mal som 26 rokov, keď som si prvý raz obliekol reprezentačný dres.
Foto: TASR, Martin Baumann
Premiéra stála za to, niečo podobné zažije futbalista len výnimočne…
Bola fantastická, v lete 1972 som nastúpil proti Brazílii a priamo na slávnej Maracane pred 115-tisíc divákmi. Do národného tímu ma povolali Ladislavovia – Novák a Kačáni. Bol to obrovský zážitok, neuveriteľná atmosféra.
Dodnes si spomínam na úžasný pocit, keď sme nastupovali do autobusu pred hotelom a potom za asistencie polície, húkačiek a tisícov ľudí sme išli cez Rio na štadión.
Stretnutie s veľkým favoritom ste zvládli…
Odohral som celý zápas, ktorý sa skončil bez gólov. To bol výborný výsledok, Brazílčania boli aktuálni majstri sveta a ich vtedajší tím označujú ako najlepší v histórii futbalu.
V porovnaní s MS 1970 im chýbal len Pelé, ktorý už za reprezentáciu nehrával. Ale v tíme boli také hviezdy ako Gérson, Rivelino, Tostao, Jarzinho… Proti Pelému som nikdy nehral, ale stretli sme sa.
Pri akej príležitosti?
Keď sme boli na zájazde v Indonézii. Tam bol hosťom. Po zápase prišiel za mnou do hotelovej izby vedúci výpravy Jozef Gosiorovský. Od neho som sa dozvedel, že Pelého sa pýtali, kto ho najviac zaujal a on povedal moje meno. To sa potom objavilo aj v novinách.
Podieľali ste sa na 14. a 15. titule Slovana. Nedávno oslavoval v poradí 31. a siedmy za sebou…
Aj keď konkurencia v slovenskej lige nie je taká, ako sme ju zažili vo federálnej súťaži, získať sedem titulov za sebou nie je nikdy jednoduché. Rovnakú možnosť mala aj Trnava či niekto iný. Takže klobúk dolu. Darmo niekto nadáva na Kmotríka.
Vybudoval pekný štadión, čo si tiež zaslúži veľké uznanie. Klub sa pomaly približuje k tomu, ako fungujú aj iné podobné kluby v zahraničí. Slovan má skoro všetko, chýba mu už iba jedna vec.
Ktorá?
Aby hral lepší futbal. Potom by prišlo na štadión viac ľudí. Na slovenskú ligu súčasné výkony zatiaľ stačia. Ale vidíme mnohé zápasy v zahraničí a nedávno aj u nás na ME dvadsaťjedenročných. Kto má otvorené oči, vidí, že v kvalite hry zaostávame.
