Po svetovom šampionáte dvadsiatok jeho futbalové sny ukončilo vážne zranenie. Bol rád, že neprišiel o nohu. Stal sa úspešným podnikateľom a šéfoval aj organizačnému výboru ME 17 na Slovensku roku 2013. Už o päť dní odštartuje na slovenských štadiónoch šampionát tímov do 21 rokov, na ktorý sa teší aj bývalý mládežnícky reprezentant ČSSR.
Otec i brat boli vynikajúci brankári. Prečo ste sa aj vy nepostavili do bránky?
Nemám na to jednoznačnú odpoveď. Ale myslím si, že som chcel byť viac v pohybe. Brankársky post mi pripadal trochu statický. U Šaňa neboli od prvých chvíľ pochybnosti, že bude chytať. Ja som sa hľadal dlhšie.
Skúšali ste aj iný šport?
Nie, ale na rozdiel od brata som nebol taký jednoznačný talent. V mnohom som ho kopíroval, najmä v prístupe k futbalu. On i otec ma stále ťahali vyššie. Poctivo som si všetko odtrénoval, ale futbal ma naozaj začal baviť až v pätnástich. V Slovane sa utvorila dobrá patria, hrali sme pekný futbal, prišli prvé výsledky. Ujal sa nás tréner Jozef Obert, bývalý skvelý futbalista, užili sme si s ním nielen drinu, ale aj radosť z hry. Od 15 rokov som sa už dostal do mládežníckych reprezentačných výberov. Ešte československých, čo znamenalo, že konkurencia bola väčšia.
Hrávali ste vždy na poste stopéra?
Tréneri ma hneď na začiatku postavili do obrany. Zväčša som nastupoval na poste zadného stopéra, vtedy sa mu hovorilo libero. Ale zahral som si aj na kraji obrany. Na svoj vek som bol vysoký, ale zároveň aj dostatočne obratný a rýchly, čo bolo plus.
Keď sa blížil váš vstup do seniorského futbalu, začalo sa hovoriť, že po odchode Dušana Tittela do Francúzska ste mali utvoriť stopérsku dvojicu s Milošom Glonekom…
K tomu reálne nedošlo. Už keď som končil v dorasteneckom výbere, tréner Ján Zachar mňa i Peťa Rýzeka vytiahol niekoľkokrát do seniorského áčka. Zachar bol známy ako prísny, tvrdý tréner a zažil som pod ním najväčšie fyzické peklo v zimnej príprave. Ale veľmi skoro som sa zranil a moja kariéra sa skončila. Myslím, že za áčko som ani nenastúpil, sedel som len na lavičke. Ale stabilnú stopérsku dvojicu som utvoril v reprezentácii s budúcou legendou Sparty Praha Jirkom Novotným.
S ním ste si zahrali aj na majstrovstvách sveta do 20 rokov, ktoré sa hrali vo februári 1989 v Saudskej Arábii…
Na konte mám 51 štartov v mládežníckych výberoch ČSSR a s Jirkom sme odohrali 45 zápasov. Na majstrovstvách sveta a predtým dva razy aj na majstrovstvách Európy.
Ako si spomínate na štart na svetovom šampionáte?
Pokladám ho za vrchol mojej krátkej kariéry, bol to veľký zážitok. Vo všetkých mužstvách sa objavili viacerí futbalisti, z ktorých sa už čoskoro stali veľké hviezdy. Aj my sme mali dobrý tím, na MS nás viedol slávny tréner Václav Ježek. Ale nepostúpili sme zo skupiny – o skóre. Vyhrali sme nad domácimi, prehrali s Portugalskom a remizovali s Nigériou. Ak si dobre spomínam, mali sme skóre 2:2, postúpila Nigéria so skóre 3:3. Ale šampionát mal pikantnú dohru.
V čom?
Dve mužstvá z našej skupiny – Portugalsko a Nigéria – sa stretli aj vo finále. Portugalčania vyhrali, ale potom vypukol veľký škandál. Prišlo sa na to, že v nigérijskom tíme hrali niekoľkí starší hráči. Súper postúpil zo skupiny podvodom, bolo to nefér, mohli sme byť na jeho mieste a možno sa dostať teoreticky až do finále. Ale to by sme už špekulovali. Krátko po návrate z turnaja som sa zranil.
Ako došlo k zraneniu, ktoré zmenilo váš život?
Bolo to v tuctovom prípravnom zápase béčka Slovana s Pezinkom v Mierovej kolónii. V bežnom súboji som križoval súpera a on mi v plnej rýchlosti vrazil do nohy, v ktorej sa potrhalo všetko, čo sa dalo. Spočiatku to tak hrozne nevyzeralo. Ale zranenie sa obnovovalo a roky 1990, 1991 a čiastočne aj 1992 som zväčša preležal v nemocniciach.
Lekári vám nevedeli pomôcť?
Absolvoval som postupne päť ťažkých operácií. Telo niektoré zásahy neprijalo, ani niektoré umelé náhrady, v kolene sa objavil zápal a infekcia. Vyše dvoch rokov som sa trápil a napokon som tesne unikol amputácii nohy. Mal som po kariére, ale neskôr som bol aspoň rád, že som sa mohol plnohodnotne zapojiť do bežného života, hoci dôsledky zranenia pociťujem stále.
Existovala šanca, že sa ešte vrátite na ihrisko?
Malo to svoj vývoj. Medzi prvou a druhou operáciou som to skúšal. A aj neskôr. Ale koleno to nikdy nevydržalo. Absolvoval som polročnú rehabilitáciu, opäť som chvíľu trénoval a zasa sa mi poškodili chrupavky. Ustavičným obnovovaním toho istého zranenia sa problémy prehlbovali. Bolo obdobie, keď som existoval iba na infúziách a liekoch. Aj lekári potvrdili, že to vydržal môj silný, odolný, vyšportovaný organizmus.
Čítajte viac Keď spúšťal generačnú výmenu, kritizovali ho ako Calzonu. Hrnčár? Pre jedného hráča sa systém meniť nebude
Potom ste sa dlhšie neobjavili na štadióne. Zanevreli ste na futbal?
Nezanevrel, mám ho stále rád. Ale je pravda, že nejaký čas som sa na futbale neobjavil. Bolo to spôsobené sklamaním, mal som veľké očakávania, chuť niečo dosiahnuť a odrazu bolo všetko preč. Na Tehelné pole som prišiel v júni 1992, keď Slovan končil sezónu, v ktorej získal svoj posledný federálny titul. Tribúny boli plné, klub sa pred stretnutím so mnou lúčil a priznávam, že som plakal ako malý chlapec. Bolo mi to nesmierne ľúto, vtedy som si naplno uvedomil, že toto je naozaj koniec. Bavilo ma, že som súčasťou futbalu. Vnímal som to tak, že som buď hráč, alebo nič. Nikdy som nebol ani pravý fanúšik.
Váš brat pokračoval v kariére, otec bol tréner. Nechodili ste ani na ich zápasy?
Žil som chvíľu v Rakúsku, kde som študoval a potom aj pracoval. Futbalové väzby sa popretŕhali. Šaňo odišiel do Francúzska krátko po tom, čo som definitívne uzavrel moju kariéru. Keď prišiel na reprezentačný zraz, neraz som zašiel za ním a chalanmi, bola to možnosť, aby sme sa videli. Neskôr som ho viackrát navštívil v Štrasburgu i v Le Havre, kde pôsobil, a vtedy som sa vybral aj na futbal. Vo Francúzsku som videl dosť jeho stretnutí. Viac ako na Slovensku. Pre mňa bolo jednoduchšie vyraziť na zápas do Štrasburgu ako do Bratislavy.
Sledujete teraz futbal?
Samozrejme, denne. V našej rodine by to inak ani nešlo. Žijeme futbalom. Ale ako som spomenul, nie som tradičný fanúšik.
Ani Slovana, kde vyrastal otec, brat a napokon i vy?
Cítim sa ako súčasť tohto klubu, nemohol by som byť súčasťou iného. Ale nie som fanúšik, ktorý si dá okolo krku šál, do rúk zoberie vlajku a ide do hľadiska. Nemusím vidieť všetky zápasy, vyberám si, ktoré si pozriem priamo na štadióne.
Máte dvoch synov, Christiana a Sebastiana. Venujú sa futbalu?
Nie, Sebi má dvanásť, Christian dvadsaťdva. S manželkou sme im otvorili dvere k rôznym aktivitám. Ale netlačili sme na nich, ani sme nič nepreferovali. Sebi sa futbalu nevenuje, chodí na plávanie, je veľmi kreatívny, baví ho fotografovanie. Christian chodil na tréningy k otcovi, keď pôsobil na Slovane, to už je viac rokov. Raz-dva razy v týždni trénoval, aj s Greifom, postavil sa do bránky. Ale nechytilo ho to. Pohybovo bol zdatný, ale nelákal ho vrcholový šport. Pre nás rodičov bolo dôležité, aby boli chalani spokojní s tým, čo robia, nie my.
Čítajte viac Škrtela tam milovali, platiť budú v miliónoch. Záchrancom Boženíka môže byť bývalý klub slovenského kapitána
Christian je už dospelý. Čomu sa venuje?
O rok skončí štúdium psychológie vo Viedni. Už v Bratislave navštevoval nemeckú základnú školu i gymnázium. Vybral si svoju cestu a je úspešný. Na viedenskú univerzitu sa hlásilo štyritisíc záujemcov, dostal sa medzi štyristo a teraz patrí medzi tristo študentov, ktorí úspešne dokončia štúdium. Psychológia ho baví, našiel sa v nej.
Vy ste sa po predčasnom konci vo futbale uplatnili ako podnikateľ. Vlastnili ste špedičnú firmu. Stále to platí?
Po skončení štúdia roku 1992 som najskôr pracoval vo veľkej rakúskej dopravno-špedičnej spoločnosti ako bežný zamestnanec. Práca v doprave a logistike ma bavila. Využíval som aj znalosť jazykov, ovládam ich päť, v tomto som mal výhodu. Neskôr som aj viedol jednu rakúsku pobočku. Potom som mal na Slovensku svoju firmu, aj s dvesto zamestnancami. Teraz už podnikám len v rámci poradenských služieb, som závislý len sám od seba. Mám pokojnejší život, vážim si čas s rodinou. To je pre mňa najdôležitejšie, tak som si to zariadil (smiech).
Vrátili ste sa aj do futbalu ako špičkový funkcionár Slovenského futbalového zväzu. Stáli ste aj na čele organizačného výboru majstrovstiev Európy do 17 rokov…
Do futbalu som sa vrátil dvakrát. Prvý raz ešte skôr, ako ste spomenuli. Roku 2002. Šéfom zväzu bol František Laurinec a generálnym sekretárom Dušan Tittel. Necelé dva roky som spravoval zväzové financie na poste finančného riaditeľa. Potom som sa vrátil k môjmu biznisu. Roku 2010 ma oslovil prezident SFZ Ján Kováčik. Stal som sa viceprezidentom pre medzinárodné vzťahy, využíval som moje jazykové znalosti, poznal som veľa ľudí vo futbalovom prostredí, mal som dobré kontakty. Tak som sa stal aj šéfom organizátorov ME do 17 rokov. Po splnení tejto misie som sa z futbalových funkcií opäť stiahol a venoval sa podnikateľským aktivitám.
Mládežnícky šampionát na Slovensku sa pred dvanástimi rokmi skončil úspechom. Ako si spomínate na túto prácu?
Bola veľmi kreatívna, najmä preto ma bavila. Spojila sa profesionalita UEFA s nadšením našich funkcionárov aj v menších mestách. Domáci organizátori boli zvyknutí robiť mládežnícke turnaje na lokálnej úrovni. V tomto prípade to nestačilo, ale priniesli potrebný entuziazmus. Keď sa to spárovalo s úsilím profesionálnych pracovníkov SFZ, prinieslo to dobré výsledky. Musím vyzdvihnúť výbornú prácu Martina Hasprúna, ktorý bol mojou pravou rukou. V turnaji štartovalo osem tímov a hralo sa v Žiline, Dubnici nad Váhom, Nitre a Zlatých Moravciach
Čítajte viac Má ťah na bránku a víťaznú mentalitu. Sparta kúpila slovenský talent
O ME bol záujem, čo ocenila aj UEFA. Na zápasy mladíkov bola priemerná návšteva 3 000 divákov, najvyššia na takomto turnaji dovtedy…
Podchytili sme záujem v školách, podarilo sa nám osloviť miestnu komunitu, ceny vstupeniek neboli vysoké, najmä na zápasoch našich reprezentantov boli pekné návštevy. Šampionát prebehol bezproblémovo, bol to veľmi pekný turnaj. Trošku to viem porovnať, pretože som sám hral na majstrovstvách Európy hráčov do 16 a 18 rokov.
O päť dní štartuje ďalší európsky šampionát na slovenskej pôde – tentoraz hráčov do 21 rokov…
Považujem za významnú skutočnosť, že sa nám podarilo takýto turnaj dotiahnuť na slovenské štadióny. Nie som si istý, či sme tento fakt dostatočne docenili. Podujatie sa bude hrať so šestnástimi tímami prvý raz v jednej krajine. Uvedomujem si najmä náročnú cestu, ktorá viedla k tomuto šampionátu. Bez vybudovania potrebnej infraštruktúry, bez nových alebo zmodernizovaných štadiónov by sme ho nemohli organizovať. Nik by sa o tom s nami ani nebavil. V tomto smere sa situácia na Slovensku výrazne zlepšila, stretnutia sa uskutočnia až v ôsmich mestách. So synmi sme sa už bavili, že sa pôjdeme na nejaké zápasy pozrieť.
Aké šance dávate Slovákom, ktorých v skupine čakajú Španielsko, Taliansko a Rumunsko?
Do hlbších prognóz by som sa nerád púšťal, už nesledujem futbal natoľko detailne. Teším sa na Adama Oberta, pre mňa predstavuje aj väzbu na môjho trénera v Slovane, ktorý bol jeho dedo. Hrá na podobnom poste ako ja, takže si ho aj viac všímam. Svojou kreativitou sa mi páči Tomáš Suslov. Myslím si, že máme dobré mužstvo a budem mu držať palce, aby sa dostalo čo najďalej.