Od historického triumfu mužstva z pravého brehu Dunaja uplynulo dvadsať rokov. Bol to výnimočný úspech aj pre v tom čase 40-ročného Weissa. „Titul v Petržalke si cením doteraz zo všetkého najviac. Pre mňa je to väčší úspech ako štvrťfinále majstrovstiev sveta 1990,“ tvrdil.
Pred 35 rokmi si na svetovom šampionáte v Taliansku zahral dovedna 75 minút. Ako chutí ligový triumf, si vyskúšal na jar 1993 ako hráč pražskej Sparty, ktorá sa tešila z posledného federálneho titulu.
„V Sparte som bol len chvíľu, prišiel som až v zime v rozbehnutej sezóne. Nenahral som toho veľa,“ uvedomoval si svoj malý podiel na úspechu pražského veľkoklubu.
Ale titul v malom klube v Petržalke – hoci už len v slovenskej konkurencii – bol vo veľkej miere jeho dielom. „Sme rodinný klub, v administratíve zamestnávame štyroch ľudí. Postavili sme vzťahy na profesionalite, ale tá nevylučuje dôveru a kamarátstvo. U nás pracuje málo ľudí, ale efektívne,“ vravel Weiss v našom rozhovore na začiatku júna 2005.
Nechcel byť na konzerve
Za Starým mostom v Petržalke sa hlásil v lete 1996. Artmedia práve získala prvoligový štatút a čakal ju nováčikovský boj o záchranu. Trvalo bezmála desať rokov, kým sa usadila na slovenskom futbalovom tróne. Weiss zažil celé toto náročné obdobie, v ktorom nechýbali nepríjemné prehry a sklamania. Nádejné vzostupy a nečakané pády.
V Artmedii začal ako hráč, ale na poste stopéra, hoci väčšinu kariéry pôsobil ako ofenzívny stredopoliar. Ďalší rok mu pribudla aj funkcia klubového manažéra a aj jedného z trénerov.
Foto: Pravda, Roman Benický
Po dvoch rokoch už šéfoval trénerskému triumvirátu a stále bol k dispozícii tímu ako hráč a klubu ako manažér. Trvalo niekoľko sezón, kým si potvrdil, že na troch stoličkách nemôže sedieť.
Na čiastkové neúspechy vždy reagoval emotívne a viackrát avizoval, že ako tréner skončí. Lenže medzi ním a Ivanom Kmotríkom starším sa utvorilo pevné puto. Majiteľ klubu mu absolútne dôveroval a Weiss bol neodvolateľný.
Často reagoval podráždene a arogantne. Mnohí ho vnímali ako kontroverzného človeka. „Túto nálepku som dostal cez médiá. Býval som prchký, mnohé problémy som neriešil správne.
Tlak býval naozaj často veľký, po stretnutí naplno pracujú bezprostredné emócie,“ priznával, ale zároveň nadobudol dojem, že v roku, keď sa mužstvo predralo na čelo slovenského futbalu, sa situácia zmenila.
„Už som iný, novinári sa ku mne správali korektnejšie a ja som sa o to usiloval tiež, býval som ústretovejší. Veľa ľudí mi povedalo, že som pokojnejší. Aj na lavičke v zápase. Človek sa učí stále a dúfam, že dozrievam ako tréner.
Chyby, ktoré som robil, nechcem opakovať. Ale stále platí, že nemám rád príliš veľkú medializáciu. Nechcem, aby som sa objavil aj na konzerve,“ otváral si dušu po zisku titulu.
Odstúpil rozladený a unavený
Dvakrát mu praskli nervy a vzdal sa postu trénera. Na jeseň 2000, po 14. kole, prevzal jeho funkciu Dušan Galis. Mužstvo vytiahol dovtedy najvyššie v slovenskej lige – na štvrté miesto. V tom čase si vybral Weiss najdlhšiu trénerskú pauzu. Ale naďalej pracoval v klube. Ako predseda správnej rady.
Keď sa vrátil na lavičku, dýchal s tímom na chrbát Žiline. Na jar 2003 skončili za majstrom druhí a nazbierali len o tri body menej ako MŠK. Hneď v nasledujúcej sezóne však prišlo ďalšie sklamanie.
Čítajte viac Mal nahradiť Kozáka, do Švédska ho dostal Borbély. Zradiť Weissa? Za prvú šancu mu budem navždy vďačný
Ťažko sa vyrovnával s tým, že Artmedia sa opäť len zachraňovala. Pred finišom skončil rozladený a unavený. Sezónu za neho dotiahol jeho asistent Emil Stranianek.
„Ani ja som nezvládol situáciu,“ priznával. „Naše ambície boli vyššie ako reálne možnosti. Ťažko som to znášal. Mali sme pred sezónou veľké očakávania, v predchádzajúcej sme obsadili druhé miesto. Z kádra však odišli niektorí skúsení hráči – napríklad Kinder či Medveď.“
Jeho trénerský pôst však netrval dlho. V júli 2004 už opäť viedol mužstvo. Tvrdil, že mal dva mesiace na rozmýšľanie. Sám o sebe, ale aj o tom, čo ďalej s klubom. Veľa zavážil jeho vzťah k Ivanovi Kmotríkovi. „Neviem to presne definovať. Kmotrík je môj šéf, ktorého rešpektujem. Ale zároveň je to aj môj priateľ.“
Mimochodom, na tomto vzťahu sa za dvadsať rokov nič nezmenilo…
Presvedčil ho Kmotrík, aby pokračoval? „Povedal by som to jednoznačnejšie – prikázal mi to,“ zareagoval Weiss. Tretíkrát sa vrátil na lavičku. Tentoraz už preto, aby získal titul…
Zlomový zápas v Žiline
Majstrovskú sezónu nezačala Artmedia najlepšie. V lige kraľovala Žilina, ktorá ťahala sériu troch titulov za sebou a opäť bola jasným favoritom. Petržalka v predchádzajúcom ročníku obsadila až 8. miesto.
Hneď v druhom kole cestovala do Žiliny a zápas sa skončil pre ňu neslávne. Podľahla 1:5. Weiss našiel jediné pozitívum: „Zatiaľ máme za sebou iba druhé kolo. Azda táto facka prišla pre nás včas.“
Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte
Jeho tím pôsobil na jeseň nenápadne, držal sa v tabuľke najmä za stupňom víťazov. Ale vo finiši zabral z druhého sledu a v poslednom jesennom kole sa vyšvihol na čelo tabuľky. Petržalka prvý raz vôbec zimovala na prvom mieste a chystala sa na jarný útok.
Zlomový moment nastal šesť kôl pred koncom, v polovici mája 2005. Artmedia sa držala na prvom mieste. Cestovala do Žiliny, kde sa mohol boj o titul zdramatizovať, ale aj vyjasniť. Bratislavský tím viedol o tri body a mohol získať pred najväčším súperom významný náskok.
„V Žiline nás čaká zápas roka,“ dával už pred dvoma desaťročiami prívlastky dôležitým súbojom Weiss. Tromfy držali domáci. Na Artmediu vedeli vždy zahrať.
Z posledných jedenástich stretnutí jej podľahli len raz. A v práve prebiehajúcej sezóne s ňou neprehrali. Po vysokom víťazstve doma dva razy remizovali na petržalskom štadióne za Starým mostom.
Weissov tím zvíťazil 1:0. Gól strelil už v 11. minúte Vaščák a Žilinčania sa nezmohli na odpoveď. „Zápasy so Žilinou boli pre nás vždy náročné. Za päť rokov, čo som v Petržalke, sme ju zdolali prvý raz,“ vravel s úľavou kapitán Balász Borbély.
Prísť o titul? Boli by sme hlupáci
Potom už stačilo neurobiť chybu a strážiť si líderskú pozíciu. Do petržalských plánov nezapadol finálový zápas v Slovenskom pohári v Nitre. V ňom Artmedia, ktorá postupnými krokmi kráčala k titulu, podľahla banskobystrickej Dukle. Tím na chvíľu táto prehra zneistila, ale nezlomila.
O titule sa rozhodlo v predposlednom kole v Ružomberku. Artmedia dva razy viedla, ale náskok neudržala. Stačil jej však aj bod.
Čítajte viac Príchod v utajenom režime a začudovaní Petržalčania. Z amatérov na ihrisku sa vykľuli Ovečkin a spol.
Weiss bol v tomto stretnutí ako na ihlách. Cítil, že veľká šanca je na dosah a posledný krok nebýva jednoduchý. Priznal sa, že v prestávke na mužstvo nakričal. „Hneval som sa aj na našich kľúčových hráčov.
Aj na kapitána Balásza Borbélyho, ktorý celú sezónu úspešne viedol petržalskú loď. Šanca, ktorú sme si uvedomovali, nám zväzovala ruky. Zápas v Ružomberku bol pre nás náročný,“ hodnotil po zápase dojatý Weiss.
Borbély hovoril o veľkej úľave. Napätie v tíme bolo podľa neho pochopiteľné, inkasovali gól v poslednej minúte prvého polčasu a v prestávke v šatni vládla nervozita. „Po zápase v Žiline si už všetci mysleli, že titul nám nemôže ujsť.
Ak by sme to nezvládli, boli by sme pre všetkých hlupáci. Udržať sa na čele je však ťažšie, ako niekoho naháňať,“ tvrdil.
Tréner v hodnotení dodával, že aj on už lepšie pozná svojich zverencov. „Možno ako svoje deti. Viem presne, čo môžem od nich čakať, ale aj oni vedia, čo môžu čakať odo mňa. Zvykli sme si na seba a rešpektujeme sa.
Občas dostanú svoje. Disciplína je prvoradá. V šatni i na ihrisku. Zvýšim aj hlas, ale presvedčil som sa, že iba kritikou sa nič nevyrieši.“
Petržalka sa chystala na veľkolepé oslavy historického titulu. Tri dni po súboji v Ružomberku privítala doma Trenčín a po zápase si prevzala majstrovskú trofej.
Pivo čapovali zadarmo
Bola to parádna rozlúčka s výnimočnou sezónou. Na malý štadión za Starým mostom zavítalo vyše sedemtisíc divákov. Pivo i kofolu čapovali zadarmo a majstri rozdrvili súpera 6:1. Bol to 24. zápas v poradí, v ktorom neokúsili trpkosť prehry (14 víťazstiev a 10 remíz).
S klubom sa lúčil Filip Šebo. Mladý útočník dal do trenčianskej siete štyri góly a stal sa kráľom strelcov. Bol dojatý a po každej otázke sa pred televíznou kamerou rozplakal. „Som šťastný, vidíte, že nemôžem ani hovoriť,“ vravel 21-ročný kanonier.
Na konte mal 22 gólov a postaral sa o výnimočný výkon. Na jeseň prekonal súperových brankárov len štyrikrát. Na jar si pripísal až osemnásť gólov, čo je rekord slovenskej ligy.
Jeho kroky už mierili do Austrie Viedeň. „Po takej rozlúčke sa mi ani nechce odísť. Nikdy v živote na to nezabudnem,“ nadchýnal sa Šebo.
Spokojnosťou žiaril aj tréner. „Teraz sa stretávam len s pozitívnymi ohlasmi. Dostal som množstvo gratulácií a listov aj od ľudí, ktorých vôbec nepoznám.“
Weiss zdôrazňoval, že mužstvo dozrelo. „Tento ročník bol pre Borbélyho, Kozáka, Debnára i ďalších najlepší v ich kariére. A ja som nabral skúsenosti, ktoré som zúročil. Zameral som sa len na trénerskú prácu, prestal som sa venovať manažérskej.
Čítajte viac Pre popularitu nemohol chodiť električkou. Nezarábam ani 1000 v hrubom, ale nesťažujem si. Petržalský šaman musí ísť opäť pod nôž
V šatni vládol kolektívny duch, to bol základ úspechu. Utvorili sme výbornú partiu, čo pôsobím vo futbale, na lepšiu si nespomínam,“ hodnotil.
O tom, že patril ku kľúčovým mužom úspešného tímu, nebolo pochýb. Artmedia nadviazala na jarné výkony aj v Lige majstrov, keď postúpila do skupiny a v nej trápila veľkých favoritov.
Weiss z klubu v zime odišiel, mužstvo titul neobhájilo. Až v ročníku 2007/2008, keď sa aj so svojím asistentom Michalom Hippom vrátil do Petržalky, vybojoval s Artmediou aj druhý titul majstra Slovenska.
Na oslavách nezabudol na syna
Vladimír Weiss v čase osláv svojho prvého titulu nezabudol ani na syna. „Vladko miluje futbal. Motivuje ma, ženie dopredu. Má talent od Boha. Vidím sa v ňom,“ vravel emotívne. Syn mal vtedy pätnásť rokov, pôsobil v Interi Bratislava ako kedysi dedo i otec.
Kráčal v otcových šľapajach na poste ofenzívneho stredopoliara. U Weissovcov v tomto období riešili, po akej ceste sa bude uberať jeho ďalšia kariéra. „Lákajú ho do Manchestru City. Boli sme sa v klube už pozrieť.
Musím to ešte zvážiť. Či to nie je skoro, či nemáme ešte počkať, hoci v Manchestri sú podmienky skvelé. Pôjde tam na dva týždne na skusy. Keby odišiel, neviem, ako by som si bez neho zvykal,“ znelo otcovo vyznanie. Mladý Vlado potom vyrastal v akadémii Manchestru City a nemal ešte dvadsať, keď si prvý raz obliekol dres reprezentačného mužstva…
