Jubilant Borbély: Otcovi som povedal, že do montérok sa už neprezlečiem, lebo práve som sa stal milionárom

14.5.1955 sa okrem toho, že sa narodil Ladislav Borbély, udiala ešte jedna významná vec, ktorá pohla dejinami…

Veľmi známy dátum, však? Pre mňa má dva aspekty – jeden z nich je katastrofický. V ten deň vznikla Varšavská zmluva. Tento biľag som so sebou niesol až po Nežnú revolúciu.

Je to už 70 rokov odvtedy… Čo vám dnes robí najväčšiu radosť?

Že mám troch vnukov a môžem sa pri nich realizovať. Luky, Mati a Luka, stal som sa súčasťou ich detstva. Prežívame prítomnosť, je to naša jedinečná šanca na psychologické vpečatenie. Navždy zostanem súčasťou ich privátnej sféry.

Mám z nich radosť, ale nech nevyzniem úplne falošne, dlho s nimi nevydržím. (smiech) Vždy, keď prídu, pustím si „Pink Floyd – Dark side of the Moon“, oni totiž prichádzajú aj s tou tienistou stránkou. V dome mám však svoje vlastné útočisko, po polhodine pravidelne unikám v krajnej vertikále do pracovne. Tam so mnou môže ísť len ten, kto chce sledovať futbal.

Je aj niečo, z čoho ste smutný?

Skôr rozčarovaný. Z toho, ako sme my Slováci polarizovaní. Až tak, že postupne začínam negovať politické skutočnosti. Nechcem sa zapodievať politickými faktami, pretože neprinášajú žiadne ozdravujúce elementy pre moju dušu a mentálne nastavenie.

Veď si len zoberme osobnostnú konfiguráciu svetových vodcov, všímajte si ten autokratický smrad okolo nich. Nános osobnostného narcizmu je u nich neprehliadnuteľný. Ich populačné stratégie, ktoré používajú, majú devastačné pôsobenie.

Hovorím o Trumpovi s Putinom. Sú to vodcovia, ktorí sa vyprofilovali z preferencií svetovej voličskej základne a žiaľ, ich autokratické stratégie sa začínajú presadzovať.

Čiže nie ste optimista…

Vôbec nie. A nepomáhajú mi v tom ani proroctvá Baby Wangy. (úsmev)

Keď sme už pri téme politika… Má byť aj súčasťou športového sveta?

Logika by povedala, že zdanlivo nie, no logika diania v každom sociálnom systéme hovorí jasnou rečou – áno. Politika ovplyvňuje šport. Je to implicitné nastavenie – či chceme alebo nie. Otázkou je, či sa tak deje v autokratickej alebo demokratickej podobe.

Čítajte viac Slovák hral za neznámych amatérov a po nociach zbieral poháre na diskotéke. Potom uspel na skúške v slávnej Premier League

Ako by mal vyzerať ideálny narodeninový deň?

Som veľký odporca narodeninových osláv. Pred desiatimi rokmi, keď som oslavoval šesťdesiatku, som to vôbec nespomínal. Aby mi negratulovalo veľa ľudí. V hierarchii mojich hodnôt je to kdesi v zastrčenej komore, netúžim po tom. Navyše, čím vyššie číslo sa oslavuje, tým je menší dôvod na párty.

Čiže len v rodinnom kruhu?

Jednoznačne. Pred desiatimi rokmi ma v STVR zaskočil Ján Žgravčák, bol som v štúdiu, analyzoval nejaký zápas Ligy majstrov, končili sme a tak som si vravel, „fasa, prešlo to bez povšimnutia“. Avšak predtým, ako Žgravčák povedal divákom dobrú noc, mi v priamom prenose zablahoželal k okrúhlinám.

Volala mi aj krstná mama, že kedy bude oslava, odpovedal som jej nadštandardne asertívne, azda aj so štipkou arogancie. Povedal som jej, že keď mi niečo pripraví a budem mať čas, tak dôjdem. Pribuchol som tak pre celú širšiu rodinu dvere. Radšej mám v tento deň okolo seba veľmi limitovaný okruh ľudí.

Keby zostala jedna stolička navyše pre futbalovú osobnosť, koho by mala pani manželka pozvať?

Je to úplne jednoznačné – 14. mája by sa v drese číslo 14 dostavil Johan Cruyff. Mal by na sebe dres Ajaxu Amsterdam. V 70. rokoch to bol môj najobľúbenejší klub.

Aj Borbély by v tej chvíli stratil reč, však?

Iste. (smiech) V tejto súvislosti si spomínam na jeden príjemný golfový turnaj kdesi pri Senici, večer nám stávková kancelária, ktorá ho usporiadala, dala každému po 500 eur na kasíno.

Hrali sme ruletu, zostali mi nejaké peniažky a pýtali sa ma, na aké číslo ich stavím. Odvetil som, že 14, lebo ho mám rád a hral v ňom aj mozog Cruyff. Samozrejme, že to vyšlo, všetci pri stole len pozerali.

Rozprávate sa doma o futbale?

Moja manželka je bývalá atlétka, venovala sa behu cez prekážky i skoku do diaľky. Nemala vzťah k futbalu. Po rokoch sa ho naučila vnímať.

Keď sa zašijem v pracovni a večer sa hrajú európske ligy, príde, ľahne si a sleduje. Sem tam už to aj okomentuje. Naozaj tomu začína rozumieť, mám z toho radosť.

Čo by sa muselo stať, aby Ladislav Borbély nesledoval zápas, ako trebárs nedeľňajšie El Clasico?

Musel by som byť chorý. Ale tak, že by to ohrozovalo moje zdravé vnímanie. Zažil som to pri covide, bol som strašne zoslabnutý. Na obrazovke šla moja obľúbená Premier League, bol som však otočený k stene a podriemkával som.

Žena sa ma v panike pýtala, že čo to robím, veď ide futbal. Nuž vládal som ho len počúvať, ale aj tak mi optimalizoval atmosféru bytia.

Každý vás má spätého s Novými Zámkami, ale pri vašom mene svieti rodné mesto Trenčín…

Otec bol kožušník a mamka pôrodná asistentka. V 50.rokoch, keď prišla tá červená banda k moci, ľuďom udeľovali papiere s miestom určenia, kde budú pracovať. Otec bol teda vedúcim kožušníctva na trenčianskom korze pri bráne. Nad ním bol byt, kde sme bývali.

Kočíkovať ma chodila jedna pani, židovka, rozprávala sa so mnou vraj len po nemecky, nalepilo sa niečo na mňa. Po čase sa však v otcovi prebudili lokálpatriotistické bunky, potreba vrátiť sa do Nových Zámkov. Odvtedy som tu.

Tiež ako lokálpatriot…

Ortodoxný. Poviem vám, najradšej by som bol, keby sa tu v Nových Zámkoch hrala Liga majstrov. Žiaľ, sme od toho veľmi ďaleko.

Chcel by som, aby sa v meste robil kvalitný šport, kultúra, aby tu bol dobrý životný štandard, no už pred desiatimi rokmi som napísal, že táto stratégia sa nenaplní z jednoduchého dôvodu – pretože neviem akým kúzlom boli Nové Zámky vyradené zo systému diaľnic napriek tomu, že sú prirodzeným železničným uzlom Slovenska.

Je to škoda, lebo v našom meste sa kĺbia pozitívne prvky slovanstva a maďarstva a spájajú v jeden celok. Výsledkom sú Novozámčania.

Ak to smieme odľahčiť… Na Ligu majstrov môžete ísť v budúcej sezóne do Newcastlu… (z angličtiny Nové Zámky, pozn. red.)

Rozumiem, môžeme šíriť aj túto falošnú alternatívu a eventuálne sa z nej aj tešiť.

Boli ste dobrý žiak?

Čo sa týka známok, patril som medzi najlepších – nebol som síce čistý jednotkár, ale celý svoj život som bol vyznamenaný. Horšie to už bolo so správaním, pre väčšinu priemerných pedagógov som bol pre rôzne prečiny persona non grata.

Verbálne prečiny?

Kadečo sa našlo. Či už neadekvátne pejoratívne prejavy, ktoré som sa naučil pri futbale. Ako chlapec som chodil zbierať mužom loptu. Vždy som si to vydupal, už ako hráč žiackeho mužstva, sedel som pri lavičke, Nové Zámky v tom čase trénoval legendárny Michal Vičan.

Mnohé elementy jeho druhosignálnych prejavov som implementoval do svojho bežného prejavu – učitelia to potom ťažko znášali. V deviatej triede mi dali dokonca dvojku zo správania?

Za čo?

Za pejoratívne vyjadrovanie sa pri futbal cez prestávku. Dali mi aj trest – na 1. mája 1969 som mal niesť sovietsku zástavu. Odmietol som. Niečo som mal vštepené z domu, ale bolo tam už aj samostatné zmýšľanie.

Napokon som nešiel na čele, ale zaradil som sa do sprievodu – v teplákoch Elektrosvit Nové Zámky, v našej hráčskej súprave. Riaditeľ teda nemohol povedať, že som tam nebol. (úsmev) Otec sa ma však pred ním zastal, šibalsky mu naznačil, že sovietska vlajka sa nosí za odmenu, nie za trest.

Udialo sa to tesne predtým, ako som šiel na SVŠ, tam ste pochopiteľne s dvojkou zo správania nemohli. Ale vzali ma a napchali do všetkých možných funkcií. Takto mi profesori, dubčekovci, pomohli.

Ktoré predmety ste mali najradšej?

Miloval som zemepis, či dejepis, na strednej škole to bola filozofia, či psychológia. Najviac ma bavili najmenej preferované predmety.

Pri ktorých sa dalo zo všetkého „vykecať“…

Je na tom niečo. Na základnej škole bol verbálny prejav u väčšiny detí limitovaný. Mali sme vlastivedu a ja som dokázal kompletné celky učiva zreprodukovať vlastnými slovami. Moja skvelá pani učiteľka ma potom nosila ako takú cirkusovú opičku po ostatných triedach, aby im ukázala, ako má vyzerať žiacka odpoveď.

Čítajte viac Vinnie spravil to, z čoho omdlieva každý muž. Chlapíka, ktorý nosil tehly, sa bálo celé Anglicko

Čím si to vysvetľujete? Aj vašim rodičom šiel tak dobre jazyk?

Nie, kdeže. Podľa mňa ide o psychologický moment. Som rodený ľavák, v prvej triede som šiel do školy, zatiaľ čo rodičia boli niekde na výlete v Jeseníkoch, a tak som bol u babky. Moja triedna si ju zavolala do školy a povedala, že „bohužiaľ, Lacka treba učiť písať pravou“.

Bola to doktrína, všetko bolo predpísané a akákoľvek zvláštnosť bola považovaná za prejav biologického oportunizmu. V tej chvíli mala byť dominantná moja nedominantná hemisféra.

Prináša to však dva psychologické efekty – môže vzniknúť balbuties, tzv. zajakavosť. Môj organizmus sa s tým vysporiadal po svojom – miesto zajakávania nastala väčšia verbálna fluencia. Ďalší dopad bol ten, že keď som začal hrať futbal, zrazu som bez problémov používal obe nohy.

Niektoré vaše hlášky za mikrofónom priam zľudoveli, ale menej sa vie o vás ako o hráčovi. Aký bol Ladislav Borbély futbalista?

Vážnejšie som to začal brať, keď som mal dvanásť. Neustále ma postaršovali, ako dvanásťročný som hrával s pätnásťročnými a po dvoch rokoch, keď som mal byť medzi „svojimi“, ma zasa preradili k starším – medzi dorastencov. A nie do béčka, ale rovno k áčkarom medzi osemnásť a devätnásťročných.

Začínal som chodiť na SVŠ – dnešné gymnázium – a vždy po tréningu, keď som sa chcel otočiť doprava alebo doľava, musel som nohám pomáhať rukami, taký som bol unavený. Za dvanásť mesiacov som totiž vyrástol osemnásť centimetrov, s dnešnými vedomosťami nechápem, že som zostal pri futbale. Ale pred ostatnými som mal výkonnostný náskok a tréner ma mal veľmi rád.

Čo vo vás videl?

Rýchlostnodynamický potenciál. Bol som ľavé krídlo, potom v útoku, neskôr ako stredový záložník, ale najlepšie som sa aj tak cítil na pozícii ľavého obrancu. Tam som mohol využiť môj rýchlostný potenciál, veď ako stredoškolák som zabehol stovku za 11,2 sekundy – na celoslovenských hrách som skončil druhý.

Za školu som pretekal okrem stovky aj vo vrhu guľou, tam pokiaľ zvládnete techniku, vám stačí už len dynamika. Na prijímačkách na FTVŠ som na prvý pokus prehodil požadovaný limit.

Boli ste so 191 centimetrami aj dobrý hlavičkár?

Čo ja viem? To je relatívne. Jediný ligový gól som dal za Duklu Banská Bystrica hlavou. Prehlavičkoval som výšavy Kotáska s Václavíčkom zo Zbrojovky Brno.

Marcel Merčiak mi vravel, že sa pokúšal nájsť ten gól v televíznom archíve, zohnal však len fotografiu, ako spolu s Bobym Polákom schádzame dole z ihriska.

Snívali ste o veľkej kariére?

Áno. V Nových Zámkoch som vyrastal s mojim veľmi dobrým kamarátom, politológom, politikom a niekdajším europoslancom, Borisom Zalom. Keď niektoré politické súvislosti nechápem, rád si ich nechám od neho vysvetliť.

Ale k veci – tvrdil som mu, že do najvyššej ligy naskočím ešte pred dovŕšením dvadsiatky. V stávke bolo 20 litrov vína. Prehral som, za Duklu som debutoval až ako 23-ročný.

Kde ste boli dovtedy?

Predtým, ako som šiel študovať do Bratislavy, som šiel na skúšku do juniorky Slovana, trénerom bol Jožko Obert. Osemdesiat percent mojich spoluhráčov – vrátane mňa – hralo neskôr v lige. V bránke Tibor Matula, v obrane Rudo Bobek, stredopoliar Maroš Pochaba, útočníci Zolo Molnár, či Peťo Majer.

Čítajte viac „Stratený muž" Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu

Slovan bol v tom čase strašne silný, mužstvo trénoval Jozef Vengloš a v ňom viacerí majstri Európy. Ako piatak na výške som sa vrátil domov, kde sa hrávala 2. SNL, odtiaľ som šiel do Písku na výber. Po týždni si ma vybrala Dukla Praha, ale keďže záujem mala aj Bystrica, ako slovenský tím mala prednosť. Také bolo pravidlo. Chlapec zo Zámkov hral opäť s futbalovými velikánmi.

Do Prahy ste sa napokon aj tak dostali…

Po sezóne som mohol ísť do Nitry, či do Trnavy, ale keďže záujem prejavila aj Sparta, rozhodol som sa takto.

To bola veľká vec…

Povedal som si, že risk je zisk, hoci komfortnejšie by som to mal, keby som zostal na Slovensku. Nebol som však natoľko dobrý futbalista, aby som sa v mančafte, akým bola v tom čase Sparta, presadil.

Chvíľu pred začiatkom súťaže sme hrali na turnaji v belgickom Beerschote, vyrobil som pokutový kop a vo finále sme prehrali 0:1. Odtiaľ sme cestovali na ligový zápas do Košíc proti Lokomotíve, na mojom mieste už hral František Straka.

Bola to chyba?

Na Slovensku by to pre mňa bolo zrejme výhodnejšie, asi by som sa tu skôr presadil ako v Prahe. Neskôr tam šiel aj Vlado Weiss, ale vrátil sa. Tam sa dokázal presadiť len ten, kto mal veľmi vysoký štandard. Ja som to nedokázal, šiel som teda do ZŤS Košice. Tam to vyzeralo dobre, no vypadli sme.

Prišli však aj iné problémy, ktoré súviseli ešte s Banskou Bystricou, kde ma poslali na ihrisko aj napriek tomu, že som mal zápal ľadvín – môj moč vyzeral ako kofola. Bol som jediný syn, moja mama vždy chcela, aby som s futbalom skončil, keďže som mal tieto problémy.

Vrátil som sa teda do Nových Zámkov, pracoval v nemocnici ako psychológ a dal si prihlášku na FTVŠ. Bol som už doktor filozofie, na jednu skúšku som šiel dokonca s tým, že „pani kolegyňa, prišiel som si dať zapísať známku“. A bola trojka bez skúšania. (smiech)

Čo vás na psychológii toľko fascinovalo?

Najväčším snom môjho otca bolo, aby som vyštudoval. Boli to časy normalizácie a on bol veľký dubčekovec, ktorého vyrazili zo strany. Na verejnom fóre totiž povedal, že „prečo sem vôbec tí Rusi prišli?“

No hádajte, kam sa asi tak mohlo dostať dieťa, keď rodič mal takýto profil. Maximálne na učňovku – s mojim potenciálom si to nedokážem predstaviť, čo by som tam robil?

Chudák otec začal zapájať kamarátov, ktorí pred okresným šéfom strany potvrdili, že to bolo inak. Že povedal, „že prečo sem tí Rusi prišli tak neskoro?“ Chápete? Tento existenciálny dodatok zrušil jeho vylúčenie zo strany, čo je v normalizácii už silná káva. Aj moja mama však mala sen.

Aký?

Aby som šiel na medicínu. Na to som jej povedal, že keď sa jej to tak veľmi páči, nech si to študuje sama. Odmietal som 24 hodín sedieť nad knihami. Chcel som si užívať, bol som bohém, rýchlo som sa učil, bez problémov, ale mal som rád aj futbal, diskotéky, aj kadečo iné.

Mama ma potom posielala na ekonómiu. „Na ekonómiu? V socialistickej krajine, kde je všetko naplánované na päť rokov?“ Odmietol som.

Mojim životným snom bola športová žurnalistika, mal som faktografický prehľad, nie síce na úrovni Merčiaka, ale blížil som sa jeho vedomostiam. Aj krasokorčuliarske skoky som rozpoznával. Zasiahol však otec so skúsenosťami straníka.

Čo vám povedal?

„Lacko, s tvojou povahou, keď to, čo máš na srdci, máš hneď aj na jazyku, skončíš ako novinár v kotolni.“ Vždy ma vedel presvedčiť svojim „kalifornským“ prístupom, keď na mňa netlačil. Vedel, že by som sa aj tak vzpieral. No prijal som jeho argumentáciu a vybral si psychológiu. Duša je jedinečná, ideológia tam nedokáže intervenovať.

Aj ste sa jej venovali?

So skupinou športových psychológov som pôsobil na FTVŠ, ale aj v nemocnici v Nových Zámkoch na telovýchovnom lekárstve a personálnom oddelení. Keď boli konkurzy na riaditeľov, vedúcich, či konflikty na pracoviskách, direktor ma tam posielal. Bol som jeho pravá ruka.

Mal som tam skvelý život. Bol som nestraník, vtedajší riaditeľ nemocnice chcel, aby som bol personálny námestník, na tej pozícii mal človeka bez vzdelania, navonok totálne „červeného“, vo vnútri „kulaka“.

Mal som však problém, ja som nedokázal osem hodín sedieť v kancelárii, potreboval som vypadnúť, cez obed som chodieval do mesta do reštaurácie. Schádzal som sa tam s ľuďmi z futbalovej brandže, aj s Tonom Dragúňom, vykecal som sa a potom vrátil do práce.

Zistilo sa to, ŠtB aj odpočúvacie zariadenia fungovali, o všetkom sa vedelo a donieslo do riaditeľne. Viete, ako zareagoval na informáciu, že doktor Borbély chodí cez pracovnú dobu do reštaurácie?

Povedzte…

Nevšímajte si to, viete, doktor Borbély je niečo medzi doktorom a umelcom. (smiech) Chápete? Mysleli si, že ma vyhodia a pozícia personálneho námestníka zostane nedotknutá. Nakoniec tak aj bolo, ale fajn, popri práci psychológa som vyštudoval FTVŠ a mohol chodiť v piatky a soboty do Bratislavy na prednášky. Dokonca mi aj cestovné preplácali – dá sa povedať, že to boli výdobytky socializmu.

Prečo ste napokon skončili v nemocnici?

Prišla nežná revolúcia, bol som v lokálnom VPN, s niektorými vecami som sa nestotožnil, konkrétne s niektorými ľuďmi, ktorí predtým boli konfidenti ŠtB a zrazu chceli byť veľmi vo VPN.

Začal sa proces privatizácie, v jednom z nich som sprivatizoval lukratívne budovy v Nových Zámkoch. Nikdy nezabudnem, ako som prišiel domov – práve som prerábal starý dom a potreboval naň nahodiť brizolit – a otec mi hovorí: „Lacko, rýchlo sa prezleč, ideme ešte spraviť základy na garáž“. Odpovedal som mu, že sa neprezlečiem, lebo práve som sa stal milionárom.

Neveril mi, urgoval, aby som si švihol, že o chvíľu bude tma. „Nejdem, ja som už milionár,“ odvetil som. S kamarátom som totiž kúpil najlukratívnejšiu budovu v meste. Mama krútila hlavou, či už nebudem chodiť do práce. Reku nie, odteraz ja budem zamestnávať ľudí.

Nevedeli to pochopiť, bolo to cez ich prežívací potenciál. Otec pochádzal z chudobných pomerov, mama bola z deviatich detí najstaršia, boli to proletári. Dokonca aj keď som staval dom, z času na čas som vzal otca na kontrolný deň a tam mi vraví: „Laciká, všetko je pekné, ale načo ti bude taký veľký dom?“

Chápete? Celý život chodil do záhrady, pestoval paradajky a hrozno, ale to, že ja píšem knihy, mu už nedávalo zmysel. Vždy chcel, aby som študoval a keď som s dvomi vysokými školami sfinalizoval efekt, tak sa čudoval.

Hurbanovo, Senec, Gabčíkovo, Trenčín, Šaľa, Siófok, Tatabáňa – kde ste sa trénersky cítili najlepšie?

V Gabčíkove, keďže som skvele vychádzal s majiteľovým synom, ktorý si ma vybral za kouča. Keď sme mali tréning a on chcel ísť do Bratislavy do Adidasu kupovať tepláky pre hráčov, musel som ho prerušiť a ísť s ním. Všetko chcel so mnou konzultovať.

A keď sme zo šiestich zápasov raz prehrali a päťkrát remizovali, všetci boli hotoví, len majiteľ došiel do šatne s tým, že čo sme takí smutní a rozlieval víno s tým, že na ďalšiu sobotu už určite vyhráme.

Musí byť v kabíne tréner aj psychológ?

Ježišmária… Je to dôležitejšie ako byť futbalovým metodikom. Lebo toho vám spraví aj naštudovaný asistent, ale to, ako vstupujete do mentálneho sveta hráča, meníte jeho prístup a nazeranie a formujete ho podľa svojich predstáv, to je všetko psychológia. To je práca cez hlavu.

Je lepší prísny, energický a priamočiary tréner alebo pohoďák?

Nemusí byť gestapák, no potrebuje byť razantný, hyperasertívny a musí hráčov nejakým spôsobom fascinovať. Tréner by mal byť trošičku aj herec – keď mu hráči uveria, tím je na správnej ceste, ak nie, potom je to v pr..li.

V čom bol Ladislav Borbély iný ako Vladimír Weiss?

Vidím tam veľa analógií. S Vladom sa dobre poznáme, keď oňho prejavila záujem Sparta Praha, prišiel za mnou do Nových Zámkov a pýtal sa ma na názor. Povedal som mu, že musí byť lepší ako tamojší futbalisti.

Čítajte viac Blbosť, ktorú som odkázal Kozákovi, ma stála priveľa. Nič neľutujem, ale mohol som mať inú kariéru

Ale späť k téme – tiež som temperamentný, tak ako Ján Kozák, s ktorým tiež dobre vychádzam. Sme na rozhraní cholerického temperamentu, zároveň sme vysoko emocionálni.

Lietali občas v kabíne aj nejaké predmety?

Dokonca aj na striedačke. Keď som trénoval v Trenčíne, masér vedel, že svoj kufrík nemôže nechať v mojej blízkosti, lebo dostával krídla. Aj nadávky lietali, ale nikdy nie personalizované, povedal som radšej, „chlapci, veď nebuďme koko..“. Vždy som to použil tak, že som toho súčasťou, nikdy nie osobne. Na to veľký pozor.

Čo vás vedelo vytočiť?

To, že v tréningovom procese musíte pracovať s detailmi a potom príde niekto, kto buď zámerne alebo aj nezámerne znehodnotí vašu prácu. Vždy som tvrdil, že rešpektujem, keď sa rozhodca pomýli, ale keď zacítim, že to robí pravidelne intencionálne jedným smerom, potom to považujem za defraudáciu mojej vlastnej práce.

Nemali ste radi rozhodcov?

Nie. Mnohí z nich boli subjektívni pragmatici a to som povedal veľmi kulantne. V istej chvíli som mal najviac pokút od disciplinárnej komisie.

Prečo vaša trénerská kariéra nebola dlhšia? Omrzelo vás to?

Zažil som niekoľko klubov, kde ste sa namakali a nedostali zaplatené. Aj v Maďarsku. Siofók bol historicky jediný klub v najvyššej súťaži, ktorý nevycestoval na zápas. Keď som tam šiel, mali fantastického prezidenta, po mesiaci ho však odtiaľ vysánkoval nový sponzor – hochštapler z Vezprému, nejaký Kiss. Chalanom prestal platiť.

Mal som tam prenajatú vilku, v jeden večer za mnou prišla celá partia s tým, že čo má robiť. Vedeli, s kým majú do činenia, nový majiteľ bol „známa firma“. Vravel som im len, že ak mu nedôverujú, aby sme na stretnutie necestovali.

Ráno na štadióne ma čakalo 20 televíznych štábov, povedal som im len, že mužstvo tvrdo pracuje a keď sú tam nejaké nezrovnalosti, nech ich rieši ten, kto je za ne zodpovedný.

O týždeň sme doma hrali televízny duel s Ujpestom, šéf si ma zavolal, či mu viem garantovať víťazstvo. Povedal som, že nie. A tak som skončil, vraj so mnou nemôže spolupracovať.

Sklamalo vás to?

Prestalo ma to baviť. Podobne vo Vrábľoch, kde som mal aj súd, ktorý som vyhral, lebo mi dlhovali 60-tisíc korún. Nebol som na ne odkázaný, ale šlo o princíp. Keď som tam prichádzal, hovorilo sa o nich ako o istých zostupujúcich.

Do najvyššej súťaže postupovali štyri mužstvá a my sme boli na piatom mieste. Chalani pritom od septembra nevideli ani korunu. Skončila sa jesenná časť a výplaty stále nikde.

Usporiadal som teda večeru, u kamaráta, ktorý mal erotický salón, som objednal tri tanečnice – jednoducho striptíz. Jednej z nich som ukázal, ktorý je prezident, inak veľmi dobrý chlapík, akurát nemal peniaze. Vravím jej, aby mu natiahla nohavičky na hlavu. (smiech) Všetci boli z toho paf.

Obdeň sme mali posledný tréning a pýtal som aspoň päťtisíc korún pre každého hráča, veď boli Vianoce a oni žiadne peniaze dlho nevideli. Povedal, že bohužiaľ. Dal som výpoveď. Nakopilo sa to, začal som uvažovať, či to má vôbec zmysel. Povedal som si, že za týchto podmienok nie. Navyše, naozaj som na to nebol odkázaný.

Spomínate si ešte na svoj prvý zápas v pozícii komentátora?

Bolo to finále Slovenského pohára 2001, v Topoľčanoch hrali tuším Púchov s Interom. Zavolal ma tam Miroslav Michalech. Potom prišli MS 2002, kde som už analyzoval celé bloky zápasov.

Cítili ste sa ako ryba vo vode?

Áno, lebo som sa mohol odborne prezentovať. Nebolo to o peniazoch, dostával som skromné odmeny. Futbal mám rád, som s ním bytostne spojený, nútilo ma to sledovať ho odborným okom. Medzitým som začal aj publikovať knižky.

Ale uvedomujete si, že divák pri vás vždy potrebuje po ruke slovník cudzích slov…

Možno ponúkam inú lingvistickú kultúru. Nechcem však, aby som za mikrofónom znel odborne a nič k tomu. Ale ani aby to nebola iba sranda. Niečo medzi – také multifaktoriálne. (smiech)

Futbal je fenomén, ktorý spája všetky sociálne vrstvy spoločnosti. Čo by ste poradil tomu, kto vášmu slovníku nerozumie?

Aby vyšiel z verbálneho suterénu aspoň na prízemie. Raz mi Marcel Merčiak vravel, aby sme zišli trošku dole, opýtal som sa ho, že kam? Vraj na prízemie. „Marcel, zostaňme aspoň na prvom poschodí,“ reagoval som.

Kto je taký váš rétorský vzor? Človek, ktorému zhltnete každé jedno slovo?

Už nežije. Bol nim nebohý Milan Lasica. Párkrát sme si spolu zahrali aj golf. Lasica – Satinský, to bol pre mňa prototyp intelektuálneho humoru v čase normalizácie, postnormalizácie i ranného kapitalizmu. Keď Milan niečo zapointoval, malo to jasné grády.

Zo zväzu mám zlatý odznak za rozvoj futbalu a čo ja viem ešte čo, ale pre mňa sú dve uznania najviac – 1. kniha, ktorú som písal s kolegami o pressingu, v prémiovom formáte ju vydalo druhé najväčšie vydavateľstvo na svete.

2. A keď pán Lasica počas natáčania humoristickej relácie v Nových Zámkoch povedal, že s týmto mestom ho spája priateľstvo s Ladislavom Borbélym.

Prvýkrát sme sa stretli na vyhlásení ankety Futbalista roka, Ján Kováčik prišiel, že pán Lasica, prezident Schuster a vtedajší generálny prokurátor sa so mnou chcú zoznámiť. Hneď sme sa dali dokopy.

Pozval som ho aj k nám do reštaurácie. Po golfe sme si zvykli dať do jednej nohy, do druhej, do tela, poviem vám, on fakt zniesol, pričom ja už som mal dosť. Fantastický človek. Rozumeli sme si. Mali sme dokonca natáčať jednu spoločnú reláciu aj s Ladislavom Petrášom, Milan však zomrel a všetko padlo.

Ak by sme vám mohli splniť jeden futbalový sen?

Pre mňa by bolo najväčšie vyznamenanie, ak by sa niektorí z vnukov chytil vo futbale a ja by som mal možnosť sledovať to. Bude to však ťažké, lebo sú ešte malí. Občas dcéram vyčítam, že nemali deti skôr.

Sú tu však biologické limity, keď si zrátam, koľko budem mať rokov, keď oni budú osemnásťroční, to budem mať vyše osemdesiat a to je už problém. Všetci hovoria o krásnej zlatej starobe, no to sú dobré fámy. Pekné blbosti, ľudia si povymýšľajú. Čo na tom môže byť pekné, keď ráno vstanete a zistíte, že sa musíte rozchodiť?

Ako sa meria šťastie v živote muža – sedemdesiatnika?

Ja som predal svoje Ferrari, myslím to samozrejme obrazne. Vychádzam z knihy Robina Sharmu – Mních, ktorý predal svoje Ferrari. Mne sa to už podarilo, okovy vlastného ega už u mňa nefungujú. Snažím sa predovšetkým o rodinnú harmóniu, mám skvelú manželku a veľmi dobré dcéry.

Najvzácnejšou komoditou môjho života sa stáva čas, som labužníkom prítomnosti a pokúsim sa byť architektom života mojich detí a vnukov. Postupne sa vypájam z podnikateľských vecí, už nedvíham všetky telefóny, len tie, ktoré chcem. Už mi nie je zaťažko niekomu povedať nie.

Preferujem kvalitu života. Chcem sa starať o svoje telo, zapodievať sa príjemnými vecami, sledovať futbalové dianie, venovať sa hudbe… Princíp osobného rozvoja musí pretrvať.