Slováci v akcii
Patril k oporám úspešného tímu, ktorý vybojoval bronz. Rok predtým prispel k historickému titulu futbalistov ČH Bratislava. Z výnimočného mužstva žijú už len traja pamätníci. V marci ho uviedli do Siene slávy slovenského futbalu. Legendárny útočník a strelec Milan Dolinský vo štvrtok oslávil jubilejné 90. narodeniny.
Kedysi mala väčšina futbalistov prezývku. Vás volali Lízatko. Prečo?
Neviem, ako sa zrodila táto prezývka. A nie som si ani istý, kto mi ju dal. Ale najskôr tréner Jim Šťastný, to bola jeho špecialita.
Boli ste vždy elegantný futbalista. Mohla prezývka súvisieť s vaším výzorom?
Je to možné, mal som vždy upravený ulízaný účes… Šťastný dával prezývky všetkým hráčom a potom ich tak aj oslovoval. Bol to výnimočný tréner, výborný psychológ, nech ho porovnávam s kýmkoľvek, nenachádzam nikoho, kto by sa mu vyrovnal. Ani ľudsky, ani odborne.
Ako vás prijali v Slovane, ktorý sa vtedy volal ÚNV a v čase vášho nástupu získal v československej lige tretí titul za sebou?
Nebola to pre mňa jednoduchá situácia. Prišiel som z Košíc, mal som osemnásť a v tíme boli také osobnosti ako Vičan, Pažický, Tegelhoff… Úctivo som im vykal, kým som si zvykol, že tieto legendy boli odrazu moji spoluhráči. Tegelhoff, jeden z lídrov tímu na začiatku päťdesiatych rokov, na mňa niekoľkokrát skríkol, že on nie je nijaký pán a už stokrát mi vravel, aby som mu tykal.
Už váš príchod na Tehelné pole bol trochu netradičný…
Presťahovali sme sa do Bratislavy, ale rodičia tu bývali o pol roka skôr ako ja. Zostal som v Košiciach u staršieho brata, pretože som chcel dohrať sezónu v Lokomotíve, s ktorou som získal tretí raz za sebou československý dorastenecký titul. Tento úspech si dodnes veľmi cením. Hrával som na ľavej spojke a dal som asi polovicu všetkých gólov mužstva.
Čítajte viac Do Julinej... Eva, toto čo znamená! Jubilant Vencel spomína na šibačku u Vičana. Vypili sme všetky zásoby
Ako chlapec ste koketovali aj s hokejom. Bol to práve Jim Šťastný, ktorý vám ho zatrhol…
V Košiciach ešte nebol zimný štadión a hrali sme ho len na prírodnom ľade, keď bola tuhá zima. Aj v Bratislave som sa motal často okolo klziska, zatrénoval som si aj s béčkom Slovana, kde hrával aj populárny futbalový brankár Dodo Reimann. Ale Šťastný to nerád videl, asi mal obavy, aby som sa nedal k hokejistom.
Hokej ste si obľúbili vo Švédsku, kde ste ako chlapec strávili celý rok?
Švédsko je síce hokejová krajina, ale populárny bol aj futbal, a tam som prvý raz začal navštevovať futbalové tréningy.
Ako ste sa krátko po druhej svetovej vojne dostali do tejto severskej krajiny?
Bola to akcia Červeného kríža. Vybrali asi tristo detí z Československa. Medzi nimi aj mňa, dobre som sa učil. Mal som desať rokov a rýchlo som sa učil jazyk, hoci švédčina nebola ľahká. Býval som v jednoduchej rodine zvárača, v mestečku vedľa Göteborgu. S domácim pánom som si často kopal loptu na dvore a raz v týždni ma zobral do miestneho klubu, kde som absolvoval s inými chlapcami tréning. Po návrate do Košíc som začal pravidelne trénovať. Starší bratia Ivan a Jozef tiež hrávali futbal, pridal som sa k nim.
Ale aj hokej vám učaroval a v čase futbalovej kariéry ste sa k nemu stále vracali…
V závere kariéry som zamieril do Baníka Prievidza, kde som pôsobil ako hrajúci tréner a pomohol mužstvu k postupu do druhej ligy. Hrával som tam aj hokej. V útoku so mnou nastupoval aj môj zverenec, budúca futbalová hviezda.
Ktorá?
Laco Petráš. Bol o viac ako desať rokov mladší. Hrával som s ním v Baníku futbal i hokej. Vedel som, že z neho bude výborný futbalista. Mal výnimočný cit pre loptu, perfektnú kľučku, bol rýchly, vedel obísť súpera. A mal skvelý odpich, zrýchlenie. Výborne sme si na ihrisku rozumeli. Z Prievidze narukoval do Banskej Bystrice. Hoci Dukla z najvyššej súťaže vypadla, on sa stal kráľom strelcov. Bol o neho veľký záujem, ale dal prednosť Interu Bratislava, kde strávil takmer celú kariéru.
V Interi ste pôsobili aj vy. Nadviazal na legendárnu ČH Bratislava, s ktorou ste dosiahli veľké úspechy. Ako ste sa ocitli v klube na pravom brehu Dunaja?
Zo Slovana som narukoval do Tankistu Praha, ale v priebehu vojenčiny ma vymenili s Vladimírom Kosom. Budúceho reprezentanta poslali z Bratislavy do Dukly Pardubice. A mňa po roku prevelili do ČH, ktorá pôsobila v Petržalke a sformoval sa tam fantastický tím. Po mojom príchode v roku 1956 sme skončili na piatom mieste, v ďalšom ročníku na treťom a v sezóne 1958/1959 sme získali titul.
V nabitej súťaži ste ho vybojovali s deväťbodovým náskokom pred Duklou Praha. Čo rozhodlo o takej suverenite?
Boli sme atleticky výborne pripravení. Viedlo nás známe trio na B: Borhy – Bínovský – Bujna. Prvý bol hlavný tréner a ďalší dvaja bývalí atléti, majstri Československa. Alexander Bínovský bol špičkový športový lekár a Jozef Bujna kondičný tréner.
Chodili ste v päťdesiatych rokoch aj do práce alebo ste sa už venovali len futbalu?
Boli sme zamestnaní len formálne, do práce sme nechodili. Keď som bol v Slovane, evidovali ma na ÚNV, keď som pôsobil v Červenej hviezde, tak na krajskej správe ministerstva vnútra. Odtiaľ sme dostávali plat. A niečo sme si privyrobili futbalom. Za vyhraný zápas sme mali 180 korún. Za titul sme dostali odmenu 1 200 korún, čo vtedy boli asi dva priemerné platy.
V majstrovskej sezóne ste strelili desať gólov, len kanonier Adolf Scherer ich dal vtedy viac. Spomínate si na niektorý špeciálne?
Môj pôvodný post bola ľavá spojka, ale po príchode do Bratislavy som hrával najmä na ľavom krídle. Góly som dával stále, bolo ich veľa. V sezóne, keď sme získali titul, som strelil jeden z najkrajších v kariére. Hrali sme na Tehelnom poli, kde som začínal. Bežali sme na bránku, po pravom krídle Košnár, zacentroval a ja som spoza šestnástky v behu z voleja trafil do bránky.
Čítajte viac Fanklubu Slovana došla trpezlivosť: Nevycestujeme, odkázali priaznivci a uviedli aj dôvody
Rok predtým ste boli najlepší strelec ČH, dali ste v sezóne 12 gólov, viac ako Scherer. V tom čase bolo u nás veľa výborných útočníkov a strelcov. Prečo ich teraz nemáme?
To by som aj ja rád vedel. Nerozumiem tomu. Dnes majú hráči perfektné lopty, kopačky, hrajú na ideálnych terénoch… Rok po nás získal titul Hradec Králové, a tam sa aj vtedy hrali zápasy ešte na škvarovom ihrisku. Dodnes mám pod kožou na kolenách škvaru z hradeckého štadióna (smiech).
Venovali ste sa na tréningoch špeciálne streľbe?
Nielen na tréningoch, aj po nich, pri každej príležitosti. Myslím, že som získal dobrú techniku, vedel som trafiť loptu vonkajším priehlavkom, dostala falš, zdalo sa, že letí dva metre od bránky a potom sa stočila do nej. To bola moja špecialita. Trénoval som to donekonečna. Rovnako sme neustále skúšali narážačky, rýchlymi kombináciami sme sa dostávali cez súperov. To bol najúčinnejší spôsob. To bola zasa špecialita Karči báčiho, ako sme trénera Karola Borhyho volali.
Bol uznávaná osobnosť. Viedol Československo aj na majstrovstvách sveta v roku 1954. Ako si na neho spomínate?
Výborný odborník, keď nastúpil do ČH, patril už medzi skúsených trénerov. Ideálne bolo jeho spojenie a spolupráca s Bujnom a Bínovským. Keď „starý“, čo bola Borhyho prezývka, musel niekam odísť, bez problémov ho zastúpili. Trošku preháňam, ale mali sme také vyspelé mužstvo, že trénera ani nepotrebovalo. Laco Kačáni neskôr viedol československú reprezentáciu. Každý z nás vedel, čo má robiť.
Vy ste sa s trénerom Borhym nerozišli v najlepšom. O čo išlo?
Trochu som mu zazlieval, že po mojom návrate z majstrovstiev Európy vo Francúzsku ma posadil na lavičku. Myslím, že nebol nadšený, že som cestoval na ME, telefonoval s trénerom reprezentácie Vytlačilom a odhováral ho od toho, aby ma nominoval. Chcel, aby som zostal v klube. Na šampionáte som bol potom hráč základnej zostavy. A doma som nehral. Pochopil by som, keby mi povedal, že chce, aby som si po ME oddýchol, že potrebuje dať šancu aj ďalším hráčom, ale nepovedal mi nič.
Nerád ste sedeli na lavičke?
Koho by to tešilo… Prichádzal som aj o peniaze. A nebol som na to najmä zvyknutý. Do Bratislavy som prišiel ako začínajúci futbalista a v Slovane som hneď hrával. Aj v takej konkurencii, aká tam vtedy vládla, s Pažickým, Tegelhoffom a ďalšími. Posťažoval som sa funkcionárom a vravel som im, že ak nebudem hrať, odídem.
Po zisku titulu reprezentovala ČH v EPM, čo je dnes Liga majstrov. Zažili ste v nej aj výnimočný zápas. Najskôr ste vyradili Porto, ale potom ste stroskotali na Glasgowe Rangers…
To ma veľmi dlho mrzelo… V Glasgowe sme viedli 2:1 a 3:2, ale dostali sme v závere dva góly, rozhodujúci niekoľko sekúnd pred koncom. Zápas rozhodoval švajčiarsky rozhodca, ktorý nebol triezvy, cítili sme z neho alkohol. Poškodil nás, pripustil prehnane tvrdú hru domácich, vylúčil za nič Matláka, celý druhý polčas sme hrali oslabení. Dostali sme dva neregulárne góly a nariadil proti nám aj penaltu, ktorú však brankár Hlavatý vyrazil. Ale aj prehra 3:4 nám dávala šance na postup.
O odvetu bol mimoriadny záujem…
Nehralo sa na našom ihrisku v Petržalke, ktorému sa pre jeho veľké rozmery vravelo letisko. Na Tehelnom poli bolo oficiálne v hľadisku 60-tisíc divákov, ale reálne viac. Bola to dovtedy najvyššia návšteva na futbale u nás, predalo sa viac lístkov, ako bolo miest. Prelomila sa bariéra a na plochu sa dostalo množstvo fanúšikov. Bolo to v časti, kde sa stretávali študenti z internátu Mladá garda, kam sme za nimi často chodievali na besedy. Klub mnohých odškodnil, kúpil im obleky, ktoré si zničili. Odvetu sme nezvládli ani na ihrisku.
V čom bol problém?
Vyrovnávali sme si so Škótmi účty, odplácali sme im ich tvrdosť z Glasgowa, príliš sme sa na to sústredili. Keby sme sa viac zamerali na hru, bolo by v našich silách postúpiť. V závere sme len vyrovnali na 1:1.
Čítajte viac V Bratislave bol aj Leonidas, čo vymyslel nožničky. Keď svoju partiu priviezol na Tehelné pole Platini, pozeral sa aj Havel
Vy ste sa po tomto sklamaní už čoskoro tešili z medaily z ME. Čo ste si cenili viac: titul s ČH, alebo bronz zo šampionátu?
Bronz z prvých ME v histórii mal obrovskú hodnotu. V závere sa predstavili v Marseille už len štyri najlepšie tímy. V semifinále sme podľahli ZSSR 0:3, to bol jasný favorit, vo finále to potvrdil. V boji o bronz sme zdolali domáce Francúzsko. V oboch zápasoch som nastúpil. Mal som vtedy výbornú formu a mrzelo ma, že som sa nedostal do nominácie na MS 1962, kde ČSSR hrala vo finále s Brazíliou. Konkurencia bola veľká, ale rozhodli aj iné ako výkonnostné kritériá. Veľké kluby si presadili svojich. Ale najlepší hráč Josef Masopust po návrate z Čile verejne vyhlásil, že Dolinský v tíme chýbal.
Pamäť vám funguje, ale máte problémy s chôdzou. Ako sa cítite?
Všetko by bolo v poriadku, ale v poslednom období ma hnevá koleno. Nebolí ma, ale ťažšie sa hýbem. Čo už môžem čakať v deväťdesiatke?! V Bratislave máme byt, ale teraz väčšinu času trávim s manželkou Ľubomírou, s ktorou sme spolu čoskoro 55 rokov, na chalupe pri Šulianskych jazerách, v krásnom prostredí. Vedľa býva aj dcéra Petra a aj syn Milan.
Sledujete stále futbal?
Už len v televízii, ale pozerám skoro každý zápas, aj taký, čo nestojí za nič (smiech). Trápi ma, že Inter skoro zanikol a je smutné, že významná fabrika ako Slovnaft si pred rokmi neudržala taký futbalový klub. A tiež ma mrzí, že Bratislava má v lige jediný tím. Boli časy, keď aj vo federálnej súťaži mávala tri.
Ako vnímate súčasný futbal? Páči sa vám?
Stále počúvam, že teraz je iná doba, že futbal je náročnejší, rýchlejší… Ale nik ma nepresvedčí o tom, že je aj lepší. V hľadiskách ubudli ľudia a vytratila sa aj väčšia konkurencia, rivalita, chýbajú mužstvá ako Sparta, Slavia, Ostrava, Brno… Naši hráči kedysi niečo znamenali aj vo svete. Chodili sme na prestížne turnaje a tímy, ktoré nás už dávno preskočili, sme ľahko zdolávali. Nemôžem si pomôcť, náš futbal bol krajší i úspešnejší.<pe>
