Azda o žiadnom slovenskom trénerovi sa nerozprávalo toľko historiek ako práve o ňom. Servítku si pred ústa nikdy nedával. U neho vždy platilo, čo na srdci, to na jazyku. Jeho slávni zverenci ho dokázali vytočiť, ale vzápätí rozcitlivieť a dojať.
Vymýšľali si na neho rôzne pasce a neraz si z neho vystrelili. Ale nedali na neho nikdy dopustiť. „Bol to prísny muž so zlatým srdcom,“ zhodovala sa partia slovanistov z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.
Na Tehelné pole prišiel z Trenčína, kde si urobil dobré meno. "Prekvapilo nás to a niektorí dokonca neboli nadšení. Vymenil Jána Hucka, ktorý nás viedol druhý rok, boli sme spolu dobre rozbehnutí, vedeli sme, čo môžeme od seba čakať.
Ale s novým trénerom sme si nemuseli na seba dlho zvykať. O tom, že je špičkový odborník, sme vedeli. A čoskoro sme zistili, že je aj fantastický človek.
Presvedčil nás ľudským prístupom. Vzájomná dôvera bola obojstranná a silná," približuje Alexander Vencel, jeden z lídrov vtedajšieho tímu.
Päť titulov so Slovanom
Svojský a originálny kouč si vybudoval s viacerými hráčmi špeciálny vzťah. Azda najviac to platilo o Ladislavovi Móderovi. Ovládal loptu, dostával sa do šancí, ale bol aj majster v ich zahadzovaní. Vičan sa chytal za hlavu a častoval ho nadávkami.
"Tých, na ktorých najviac penil, aj najviac miloval. Lacovi Móderovi aj desaťkrát za tréning vynadal, každý týždeň ho vyhodil z tímu a posielal do béčka.
Móder býval na štadióne a na druhý deň sa tréner zakrádal k jeho bytu pod tribúnou a my sme ho sledovali, aby nám nič neuniklo. Zabúchal opatrne na dvere. Lacko, tak čo je s tebou? Hybaj na tréning, začíname," smeje sa aj po rokoch Vencel.
Čítajte viac Na Slovensku som bol v hre o post reprezentačného kouča minimálne trikrát. Raz sme už boli na obed dohodnutí, ale večer to neplatilo
Keď v Bazileji vo finále PVP rozhodca pískol posledný raz do píšťalky, boli prví, ktorí si padli do náručia. Obaja plakali od šťastia. Tak to bolo. Večne kritizovaný Móder bol miláčikom legendárneho trénera.
Rodák z Hlohovca sa celý život vyjadroval svojou typickou a nenapodobniteľnou fraštáčtinou, ktorou sa stal známy rovnako ako svojimi triumfami. Nezbieral ich len ako tréner.
Už oveľa skôr, ako sa prvý raz posadil na trénerskú lavičku, si pripísal veľa výnimočných hráčskych úspechov. Bol symbol spoľahlivosti, obetavosti, poctivých výkonov, ale aj klubovej vernosti.
„Pamätal som si ho ako výborného stredného obrancu, keď som chodil na zápasy s otcom a bratom,“ potvrdzuje pilier obrany belasých Ľudovít Zlocha.
Vičan patril k oporám Slovana, ktorý získal prvé tituly v československej ére. Najskôr tri v rade (1949–1951) a potom pridal aj štvrtý (1955). Do Bratislavy prišiel v pätnástich študovať aranžérstvo a spočiatku hrával za menšie kluby.
Belasý dres si obliekol až po vojne a vydržal v ňom trinásť sezón. Vypracoval sa na kapitána a pásku mal na rukáve aj v šiestich stretnutiach v československej reprezentácii.
K trénerstvu sa dopracoval postupnými krokmi. Na prvoligovú scénu vstúpil v Trenčíne v roku 1965. „Mal k hráčom kamarátsky prístup. Keď sme prišli z vojenčiny, po tréningu nás bažantov zavolal do kina a pozval na večeru,“ spomínal na neho Milan Bartovič, ktorému dal Vičan šancu v základnej zostave a spolu s Mojžišom utvorili v strede poľa jednu z najlepších dvojíc v lige.
Na jeseň 1967 vytiahol Trenčanov na čelo tabuľky federálnej ligy. Na jar do posledných kôl bojovali s Trnavou o titul a napokon skončili tretí s rovnakým počtom bodov ako druhý Slovan.
To už Vičan zamieril na Tehelné pole, kde zažil tri skvostné roky. Slávnu trnavskú majstrovskú éru prerušili v roku 1970, vybojovali po 15 rokoch titul. K predchádzajúcemu prispel aj on ešte ako hráč…
Na pokutu sa mu zložili hráči
Vičan mal povesť prísneho trénera a mal vysoké nároky. "Ale zároveň bol mäkký človek a neraz sa v jeho očiach objavili aj slzy. Jasné, že sme ho videli často aj nahnevaného, nespokojného, neraz nadával ako pohan.
Ale to všetko trvalo len krátko. To bola jeho najcharakteristickejšia črta: nikdy sa nevedel dlho hnevať," charakterizuje ho Vencel.
Jedna z kľúčových postáv vo finále PVP a neskôr aj člen československého mužstva, ktoré vybojovalo titul majstrov Európy 1976 tvrdí, že všetci hráči mu rozumeli, vedeli, čo od nich čaká.
„Hovoril jednoducho, bez fráz a veľkých slov, zrozumiteľne, trefne. Mal dar šíriť okolo seba pokoj a pohodu aj v zložitých chvíľach. Aj pred finále s Barcelonou sa správal, akoby sme išli hrať úplne obyčajný zápas. Nemáte sa ich prečo báť, vy ste lepší ako oni, vlieval nám optimizmus.“
Tieto slová potvrdzuje aj ďalší zo skvelého tímu Ľudovít Zlocha. „Mal výborné tréningy a bol praktik. Mal síce svojský slovník, ale za trošku drsným prejavom sa skrýval veľký dobrák a citlivý človek. Mali sme ho radi.“
Spomína si na jeden zápas v Trenčíne. Slovan prehral o gól, ktorý padol v závere z ofsajdu a rozhodca Pouček ho uznal. "V šatni som Vičana hecoval. Tréner, to necháte len tak?
Naštval sa, vletel do rozhodcovskej šatne a vyrútil sa na arbitra: Ty mánička česká, čo si to dovoľuješ, čo to malo znamenať?!"
Vičana pozvali na disciplinárku na koberec. „Tréner, poriadne im tam vynadajte, nedajte sa,“ podpichovali ho stále hráči. Vičan sa zastrájal: „Veď ja im poviem svoje, nemajte obavy.“ Naparili mu mastnú pokutu – 1 800 korún.
"Vyzbierali sme sa, každý po stovke, peniaze sme vložili do skrinky. Vrátil sa smutný a hromžil, že to všetko sa stalo len kvôli nám. Keď zbadal obálku, bol namäkko.
Chalani, to vám nikdy nezabudnem, vravel so slzami v očiach. Nešlo mu o peniaze, ale o pocit, že sme sa postavili za neho," približuje Zlocha.
Foto: ČTK /
Po jednom nevydarenom zápase tréner kritizoval mužstvo a pred novinármi vyhlásil, že by už potreboval nových hráčov. Tí hneď zareagovali. V šatni na tabuľu napísali zostavu z najlepších futbalistov v iných tímoch.
„Čo to má znamenať?“ pýtal sa, keď vstúpil do šatne. To bude vaše nové mužstvo, tých budete trénovať. "Ale hentakých? To sa s vami, chalani, nedá porovnať,“ zareagoval tréner.
Šibačka u Vičanovcov
Legendárna sa stala príhoda na Veľkú noc pred 55 rokmi. V sobotu hráči absolvovali ligový zápas a v nedeľu dostali voľno. Ale na Veľkonočný pondelok naplánoval Vičan tréning. „Mám obavy, aby ste sa neopili, celé predpoludnie trénujeme,“ oznámil.
Hráči šomrali, presviedčali ho, ale márne. V závere tréningu sa bratia Zlochovci vyparili. Vičan si potrpel na topánky, vždy nosil kvalitné, kožené, dôkladne vyleštené. Urobili mu na šnúrkach množstvo uzlov, aj na košeli a kravate.
"Tréner sa po tréningu tradične prešiel po ihrisku, prehodil zopár viet so ženami, ktoré vydávali výstroj a zamieril do šatne. My sme boli už na odchode a počuli sme výkriky a nadávky, keď otvoril skrinku.
Hromžil na Joža Čapkoviča, myslel si, že to bola jeho robota. Hnev rýchlo vyprchal, mrmlal si, že on má času dosť, polievať nejde. A začal rozmotávať uzlíky na luxusných topánkach, ktorým sa vtedy vravelo – starší si spomenú – budapeštianky," popisoval Vencel.
Čítajte viac V Slovane robia aj "dobrí" chlapci zlé veci. Vencelovi je z toho smutno: Keď si spomeniem na Haraouiho a Nigra...
Hráči medzitým vyrazili k Vičanovcom. Privítala ich pani Eva, myslela si, že ich poslal manžel. "Bolo nás asi dvadsať, posadali sme si, kde sa dalo. Pani Vičanová vytiahla koláče a aj zásoby alkoholu.
Tréner veľa nepil a doma mal fajnové fľaše koňaku a whisky. A kde je Miško? pýtala sa, keď manžel nechodil. Ešte si rozväzuje šnúrky, vraveli sme pravdivo a chichúňali sa aj s ňou. Netušila, o čo ide."
O polhodinu sa objavil medzi dverami. "Keď videl, čo sa deje, spustil svoju tradičnú nadávku: Do Julinej… Eva, toto čo znamená! Potom sa obrátil na nás: Všetkých vás vyhodím!
Zachránila nás jeho manželka: Miško, prišli ma vyšibať, sú to zlatí chlapci. Ty ich nemáš rád? Tréner okamžite otočil, opäť sa prejavila jeho citlivá duša. A pohostila si ich dobre? pýtal sa manželky."
O zábavu v tíme sa starali najmä bratia Čapkovičovci a Zlochovci. „Tréner vždy penil, keď sme fajčili. Sám bol dlho tuhý fajčiar, ale prestal. Za cigaretu bola pokuta 25 korún. Bol som študent, pre mňa to neboli malé peniaze,“ vyťahuje ďalšiu príhodu Ján Čapkovič.
Podmienka bola, že tréner ich musel pristihnúť s cigaretou v ruke. To, že bolo cítiť dym, nestačilo.
Keď sa vracali autobusom zo zápasu a zastavili sa niekde na večeru, niektorí hráči neodolali a vonku si zapálili. Vyfukovali spoza autobusu dym a hneď cigaretu zahasili. Vičan obchádzal autobus, nadával a nikdy nikoho nenachytal „pri čine“.
"Vždy sme sa na niekoho vyhovorili, prinášalo to veľa humorných situácií. Raz ma tréner nachytal. Bolo to v Španielsku, vracali sme sa do hotela, vystupovali z taxíka. Videl som, že stojí na konci ulice. Bol od nás viac ako sto metrov, ešte som si raz-dvakrát poriadne potiahol.
Čítajte viac Bojuje so zdravím a nesmie sa vzďaľovať od lekárov. Legendárneho Vencela viac ako cena potešil pohľad na kamošov
A nestačil som ani odhodiť cigaretu a chytil ma za ruku. Stále počujem jeho víťazoslávne: A mám ťa! V tom čase už nemal najštíhlejšiu postavu, dodnes netuším, ako tú vzdialenosť prešprintoval, bol to od neho veľký výkon," smeje sa aj po rokoch Čapkovič.
Stal sa legendou aj v Poľsku
Vičan bol najmä po triumfe v PVP uznávanou autoritou a mal všade otvorené dvere. Aj na najvyšších miestach. Aj k predsedovi vlády Petrovi Colotkovi či k straníckemu mestskému šéfovi Gejzovi Šlapkovi. Hráči sa vždy tešili, keď v šatni spustil.
"Skoro každé ráno nám oznámil, že práve ide od Gejzu Šlapku. Na druhý deň zasa začal, že prichádza priamo od Petra Colotku. Vždy zahlásil, o čom sa zhovárali, čo nám odkázali a my sme sa premáhali, aby sme nevybuchli od smiechu.
Keď sa mu to hodilo, niečo si aj vymyslel, no pravda je, že mnohé veci vtedy dokázal vybaviť. Colotka sa neraz objavil aj v našej šatni," vysvetľuje Vencel.
Medzi dvoma tréningami si chodili slovanisti popoludní občas sadnúť na chvíľu do Club hotela, ktorý bol na skok od štadióna. Rád sa tam zastavil na tradičnú kávičku.
Hráči sa ho usilovali prekabátiť. Ale nie vždy to vyšlo. Ktosi z mužstva oslavoval narodeniny a dali si nalievať vínové streky do čajovej šálky. Keď už niektorým niesla čašníčka „čaj“ tretí či štvrtý raz, kývol na ňu. Aj mne doneste taký výborný čaj, čo chutí mojim hráčom.
Čítajte viac Pri jednej príležitosti sa ma Vlado pýtal na brankárov, ja som mu spomenul Takáča. On sa tak zamyslel a povedal, že oukej
Dievčina sa preľakla, nevedela, ako zareagovať. Ideme na tréning, zavelil tréner a zatlačil na čašníčku. Postrašil ju aj Gejzom Šlapkom, až mu všetko vyklopila a na štadión si niesol aj účtenku, kde bolo všetko čierne na bielom. Vedel, koľko strekov kto vypil.
Na tréningu sa začal vyzvedať, no všetci hráči statočne zatĺkali a tvrdili, že taký dobrý čaj majú len v Club hoteli. Vičan vytiahol účet a začal počítať – Jožo Čapkovič tri streky, Šaňo Horváth a Karol Jokl dva… „Budete behať, kým to nevypotíte,“ uškŕňal sa.
„Nikdy z toho nerobil vedu. Chalani, toto mi nerobte, toto ja nemám rád, vravieval nám s obľubou. Jeho dobrácku povahu sme nezneužívali, pod jeho vedením sme dosiahli skvelé výsledky a morálka v tíme bola vysoká,“ uzavrel spomínanie Vencel.
O tom, že Vičan bol výborný tréner, svedčí aj fakt, že keď sa rozlúčil s Tehelným poľom a zamieril do Poľska, stal sa legendou Ruchu Chorzów. Priviedol ho k dvom titulom (1974 a 1975) a postúpil s ním do štvrťfinále Európskeho pohára majstrov. V ročníku 1980/1981 sa Aris Solún pod jeho vedením stal jesenným majstrom gréckej ligy.
Neskôr sa dvakrát vrátil aj na lavičku Slovana, ale ďalšie tituly do bohatej zbierky už nepridal. Začali ho trápiť zdravotné problémy. Čoskoro uplynie 40 rokov, čo podľahol rakovine hrubého čreva. Mal len 60 rokov.
