Tréner Dušan Radolský si v dlhej kariére pripísal najväčší úspech pred štvrťstoročím na majstrovstvách Európy hráčov do 21 rokov, ktoré sa konali na Slovensku. So svojím tímom vybojoval štvrté miesto a tým aj postup na olympijské hry v Sydney 2000.
Šampionát v tejto vekovej kategórii sa po 25 rokoch vracia na slovenské štadióny. Začne sa už o 80 dní a trnavský rodák verí, že Slováci nie sú ani tentoraz bez šance na úspech.
Na ME 2000 ste najskôr oslavovali úspech a o niekoľko týždňov ste prežívali sklamanie. Na olympiádu do Sydney cestoval oslabený tím, kluby vám neuvoľnili piatich kľúčových hráčov. Už vás táto situácia po štvrťstoročí prebolela?
Vždy som vravel, že ma to mrzelo najmä kvôli hráčom. Bola to šanca na úspech i posun v kariére. Hovorí sa, že olympiáda je pre športovca najväčší zážitok. Spomínam si na Lionela Messiho, ktorý vyhlásil, že nebude hrať, keď ho nepustia na olympiádu. Napokon ho Barcelona do Pekingu 2008 uvoľnila a získal zlatú medailu.
Slovenský futbal nevyužil veľkú šancu, čo potvrdil ďalší vývoj. Futbalisti si už nikdy nevybojovali olympijskú miestenku.
Nielen oni. Naše kolektívne športy nemali na olympiáde odvtedy zastúpenie. Bola to veľká škoda, že futbal svoje mužstvo nepodporil. Nechcem byť pesimista, ale hrozí, že podobnú možnosť už v budúcnosti ani nemusíme mať.
Cesta na ME 2000 nebola jednoduchá. Hoci Slovensko organizovalo šampionát, účasť v turnaji nemalo istú…
Vtedy bola situácia iná. Až keď bolo známych osem účastníkov turnaja, UEFA z nich vyberala organizátora. Musím dodať, že funkcionári urobili skvelú prácu, keď dokázali v tejto situácii presvedčiť jej predstaviteľov, aby nám dali dôveru a potom sme na vysokej úrovni podujatie aj zorganizovali.
V kvalifikácii sme sa stretli s Portugalskom, Rumunskom, Maďarskom a Azerbajdžanom. Postupoval len víťaz skupiny. Nemusím teda ani dodávať, že to nebolo jednoduché. S nami málokto rátal.
VIDEO: Francesco Calzona hodnotí zápas Ligy národov proti Slovinsku
Ktoré kvalifikačné zápasy boli najťažšie a najdôležitejšie?
Celá kvalifikácia bola náročná. Prehrali sme len jeden zápas – v Maďarsku. Vysoko sa hodnotilo, že sme vyhrali v Rumunsku a v Portugalsku sme remizovali. Aj na jeho pôde sme siahali na víťazstvo, prišli sme oň v nadstavenom čase po zlom rozhodnutí rozhodcu.
Mali sme hádzať aut, ale loptu dostal súper a vzápätí vyrovnal… Mali sme mužstvo, ktoré vedelo hrať futbal. Potvrdilo sa to aj v barážovom súboji s Ruskom, ktoré sme v oboch stretnutiach zdolali. Ešte dnes mi behajú zimomriavky po tele…
Cítite ešte aj emócie z výbornej atmosféry a priebehu šampionátu? Čo ste si najviac cenili?
Podporu fanúšikov. Tešilo ma, ako stúpal záujem, pribúdali diváci v hľadisku, vypredali sme Pasienky, rástla eufória. Zažili sme množstvo pozitívnej energie. Zdolali sme Turecko, remizovali sme s Talianskom a v emotívnom stretnutí sme vyhrali nad Anglickom 2:0.
V tíme súpera nastúpili aj budúce esá svetového futbalu, Gerrard či Lampard. Chýbal nám gól, aby sme sa dostali do finále. V zápase o tretie miesto sme podľahli Španielsku 0:1.
Myslíte si, že keby mužstvo zostalo v kompletnom zložení, malo reálnu šancu na lepší výsledok aj na olympiáde v Sydney?
Verím tomu. V našich silách bolo postúpiť zo skupiny. Mal som šťastie, že som pracoval so silnou generáciou hráčov, ktorí sa neskôr uplatnili aj v áčku a v zahraničných kluboch.
Foto: TASR, Vladimír Benko
Občas vám vyčítali, že ste mali viac zabojovať za hráčov, ktorých nechceli uvoľniť. Aké kroky ste vtedy podnikli?
Robili sme, čo sa v tej chvíli dalo. Usilovali sme sa, aby Slovenský olympijský výbor pomohol svojou autoritou, rokoval som s vtedajším prezidentom futbalového zväzu Františkom Laurincom, aby zatlačil na kluby a obracali sme sa aj na zástupcu vlády. Niekoľkokrát som počul: Keď si nespokojný, tak odstúp!
Podobne ako aj Natália Hejková, trénerka basketbalistiek, ktorá sa pred odchodom vzdala svojho postu, do Sydney necestovala, hoci netvrdím, že v basketbale bola situácia identická ako vo futbale, v ňom sa riešili iné problémy, nie uvoľňovanie hráčok.
Uvažovali ste o tom, že sa funkcie vzdáte?
Nie a stále si myslím, že by to nič neriešilo. Mrzelo ma, že budú chýbať hráči, ktorí sa výrazne podieľali na postupe na OH, ale mali sme za sebou dvojročnú prácu a stále zostávalo minimálne pätnásť futbalistov, s ktorými som spolupracoval a spoločnými silami sme sa k tomuto úspechu dopracovali. Nechcel som nechať v štichu ani ich, ani mojich spolupracovníkov.
Kto vám najviac chýbal z futbalistov, ktorí nemohli cestovať?
Treba dodať, že olympijský turnaj sa nehral v asociačnom termíne, teda kluby neboli povinné uvoľniť svojich hráčov a tiež to, že áčko malo vždy prednosť. To som nikdy nespochybňoval. Chýbalo nám päť opôr – Babnič, Németh, Greško, Sedlák a Meszároš. Neuvoľnili ich Slovan a Inter a odznel aj argument, že v čase olympiády odohrá zápas reprezentačné áčko a tréner ich tiež potrebuje.
Boli to zväčša hráči, od ktorých sa čakali vždy góly, tí sa nahrádzajú ťažko. Chýbali nám všetci, pretože každý mal svoje miesto v tíme, nielen hrou, ale aj svojím charakterom a prístupom. Narušila sa kompaktnosť tímu.
Zažili ste aj úsmevné príhody. Pred ME ste prehrali stávku s hráčmi a ostrihali vás dohola…
To bolo v barážovom súboji s Ruskom. Vravel som, že keď ho vyradíme a postúpime na šampionát, môžu ma hráči ostrihať. Zgustli si na tom. Mali nachystané nožnice i strojček a hneď, ako sme prišli do šatne, sa pustili do práce. O niekoľko minút som mal holú hlavu. Tak som už išiel aj na tlačovú besedu po zápase. Keď som sa pozrel do zrkadla, nespoznával som sa.
Vtedy bola iná móda. Teraz by som s holou hlavou kráčal v duchu doby, bol by som trendy. Ale toto nebola jediná stávka, s hráčmi som ich uzavrel viac. Špeciálne na jednu si dodnes spomínam.
Čítajte viac Cristiano Ronaldo sa stal prvým Portugalčanom, ktorý reprezentoval počas 22 po sebe idúcich rokov
Na ktorú?
Keď som trénoval Hurbanovo, cestovali sme autobusom do Michaloviec. Zastavili sme sa niekde v Tatrách na obed. Neďaleko reštaurácie tiekol potok, nebol hlboký, ani široký. Chalani, ak vyhráte, na spiatočnej ceste sa v ňom nahý vykúpem.
Vyhrali sme 1:0 a nemal som inú voľbu. Vyzliekol som sa a vkĺzol do vody. Nepatril som k otužilcom, bol november a v Tatrách už vládla zima, voda bola ľadová. Doteraz mi je z toho zima (smiech).
Na tohtoročných majstrovstvách Európy majú mladí Slováci ako reprezentanti organizátorskej krajiny právo štartu bez absolvovania kvalifikácie. Tá však vždy preverila sily tímu, zocelila ho. Nebudú im tieto zápasy chýbať?
Možno je trochu nevýhoda, že nemajú za sebou kvalifikáciu, ktorá by ich preverila. Ale zväz bol aktívny a podarilo sa mu zabezpečiť aspoň v príprave silných súperov. Tento týždeň nastúpili proti Nemecku a Francúzsku. Potrebujú takéto zápasy. Máme teraz opäť silnú generáciu mladých hráčov, pravidelne hrávajú v ligových mužstvách.
Dôležité je, že tréner Calzona prisľúbil, že uvoľní na ME mladých hráčov, ktorí sú aj v jeho áčku. Musíme sa poučiť z toho, čo sa stalo nám pred 25 rokmi, a nastúpiť na domáci šampionát s najsilnejším výberom, aký máme k dispozícii.
Keď ste trénovali tím do 21 rokov, postarali ste sa o kuriozitu a viedli ste v jeden deň dva reprezentačné tímy…
Oba proti Poľsku. Najskôr som absolvoval zápas s dvadsaťjednotkou na Pasienkoch a potom som prebehol cez Bajkalskú na druhú stranu a na Tehelnom poli viedol áčko. Tesne predtým odvolali trénera Jozefa Jankecha a zaskakoval som zaňho.
Nebol to jediný prípad, keď som sedel na dvoch stoličkách. Kuriózna situácia nastala aj v roku 2002, keď som trénoval FC Synot. V lete som dostal ponuku zo Slovana. Mal som zakotvené aj v zmluve, že ak dostanem šancu trénovať reprezentáciu, Spartu, Slaviu alebo Slovan, uvoľnia ma.
Prečo teda vznikol problém?
Chvíľu to trvalo, kým sa kluby dohodli. Synot chcel odstupné tri milióny korún. A tak som trénoval dve mužstvá v dvoch štátoch. Začala sa už letná príprava na Slovane a Synot hral súťaž Intertoto. Pendloval som medzi oboma mestami. Doobeda som bol na Tehelnom poli, popoludní som sa ponáhľal na Moravu.
Mimochodom, v Slovane ste vtedy siahali na titul, ale nezískali ste ho. Na jar ste stratili výrazný náskok…
V zime sme boli na sústredení na Cypre. V príprave sme odohrali zápas s poľským Diskobolia Grodzisk. Vyhrali sme 3:1 a vôbec som netušil, akú významnú úlohu zohrá tento klub v mojej ďalšej kariére. Po zápase ma oslovil majiteľ klubu Zbigniew Drzymala.
Páčilo sa mu, ako sme hrali a pýtal sa ma, dokedy mám v Bratislave zmluvu, že má o mňa záujem. Po jeseni sme v lige viedli o osem bodov, veril som, že získame titul, nechcel som odísť. Napokon nám jar vôbec nevyšla a skončili sme až tretí.
Foto: TASR, Jozef Ďurník
Pôsobenie v Grodzisku patrilo vzápätí medzi vaše najúspešnejšie…
Prijal som ponuku hneď po sezóne v Slovane. Zažil som tam pekné obdobie. Hrali sme v Pohári UEFA, v ktorom sme vyradili Herthu Berlín i Manchester City. S odstupom času ma mrzí, že tento klub už neexistuje. Majiteľ už predal aj celý areál, kde sme pôsobili.
Viedli ste dvadsať tímov v štyroch krajinách, ale nikdy ste sa nestali trénerom reprezentačného áčka. Neponúkli vám tento poste ani v čase, keď ste zaskakovali na lavičke v zápase s Poľskom?
Bol som niekoľkokrát kandidátom na post trénera reprezentácie, a nielen na Slovensku, ale aj v Česku a Poľsku, už tento fakt som vnímal ako ocenenie mojej práce. Neskrývam, trochu ma mrzí, že k dohode nakoniec nikdy nedošlo. Na Slovensku som bol v hre minimálne trikrát. Raz sme už boli na obed dohodnutí, ale večer to neplatilo.
Viete prečo?
Nikdy som po tom nepátral, vedel som, že je to zbytočné, že na tom už nič nezmením.
Tento týždeň ste vstúpili do Siene slávy slovenského futbalu. Ako vnímate túto poctu?
O tom som nikdy nesníval. Keď som začínal s trénerstvom, túžil som viesť raz prvoligové mužstvo. To sa mi veľakrát splnilo. Prišli rôzne ocenenia, stal som trénerom roka na Slovensku i v Poľsku, udelili mi Zlatý odznak SFZ a podobne. Veľkým vyznamenaním bol už fakt, že som sa ocitol medzi nominovanými do Siene slávy.
Je to pocta pre mňa i moju rodinu, ktorá ma vždy podporovala. Manželke Vierke som povedal, že som mal veľké šťastie, že si ma zobrala. A popri tom sa mi podarilo niečo dosiahnuť vo futbale. Pomohlo mi veľa ľudí, kolegov, hráčov k tomu, že teraz som v spoločnosti osobností, na ktoré som sa vždy pozeral s veľkou úctou a rešpektom.
Dva roky bojujete s ťažkou chorobou. Ako zvládate túto neľahkú situáciu?
Pred dvoma rokmi mi lekári zachránili život. Moje problémy odhalili pri bežnej preventívnej prehliadke. Po jednej z nich mi pani doktorka Hojerová oznámila, že musím okamžite nastúpiť do nemocnice. Verím lekárom, ktorí ma liečia. Som rád, že najmä ambulantne, že môžem tráviť čas doma a do nemocnice chodím len na tri dni raz za tri týždne.
Mám podporu manželky, dcér, mojich blízkych i priateľov. To všetko vplýva na to, aby som si predĺžil pobyt na tomto svete a udržal si v rámci možností aj dobrú kvalitu života. Dôležité je, aby človek zostal stále aktívny. Keď mi to situácia dovolí, vyberiem sa na futbal, ak nie, sledujem ho v televízii. Stále ma veľmi baví.
Čítajte viac Weiss výhru nečakal, za favorita považoval Calzonu: Bojím sa dňa, kedy budem musieť skončiť kariéru