
Jonesa, ktorý nedávno oslávil 60. narodeniny, na ostrovoch buď milovali alebo neznášali. Z waleského rebela sa stala hollywoodska hviezda, ktorú dnes pozná celý svet.
Ako len začať príbeh o rodákovi z Watfordu? Na úvod by azda bolo najlepšie otvoriť si youtube a pozrieť si, ako sa v roku 1994 v 5. kole FA Cupu porátal s iným „tvrďasom“.
Legendárny Roy Keane z Manchestru United v tej chvíli vyzeral ako nevinný chlapec, zatiaľ čo zúrivec Jones z Wimbledonu nevynechal jedinú príležitosť, aby si zjednal poriadok.
Vkĺzačka zľava, potom sprava a keď sa inak nedalo, do súpera sa zo zeme hodil aj po hlave. Čo na tom, že Wimbledon jednoznačne prehral a ďalej šli Fergusonove deti, je to Vinnie Jones, kvôli ktorému sa staršie generácie s nostalgiou vracajú k spomínanému stretnutiu.
Dnešný futbal je úplne iný a je viac ako pravdepodobné, že Jones by väčšinu duelov nedokončil. „Nehral som špinavo, hral som vždy tak, aby to poriadne bolelo,“ odmieta nálepku zákerného futbalistu.
Kopal základy, nosil tehly
Vincent Peter Jones sa narodil 5. januára 1965 severozápadne od Londýna. Pochádzal z robotníckej rodiny, čo ovplyvnilo aj jeho prístup k životu i tvrdý charakter.
Nebol to akademický typ, sám vraví, že vyrástol v prostredí, kde sa cenili predovšetkým tvrdá práca a priamočiarosť. „Nenarodil som sa so striebornou lyžicou v ústach. Musel som si všetko vybojovať.“
V knižnom životopise „Vinnie: The Autobiography“, spomína, že už ako chlapec sa rád zapájal do bitiek. A nejeden futbalový zápas sa vraj na ňu aj zvrhol. Napokon, celý život sa držal hesla: „Futbal je jednoduchý. Buď vyhráš alebo sa tlčieš.“
Inak povedané, nikdy nevíťazil krásou, len srdcom a päsťami.

Neznášal hráčov, ktorí sa spoliehali na techniku a vyhýbali súbojom. David Ginola, elegantný krídelník, bol presne ten typ, ktorý Vinniemu totálne liezol na nervy – rýchly, šikovný, ale fyzicky menej odolný.
„Jones si nezaslúži byť považovaný za futbalistu. Je skutočná hanba hovoriť, že je hviezda,“ vyhlasoval Francúz.
Odpoveď prišla bleskurýchlo… „Behá okolo mňa ako princezná, kým ja robím špinavú robotu.“
S nedostatočným talentom nebol produktom žiadneho slávneho anglického klubu. Futbal spočiatku hrával len na amatérskej úrovni a popri tom pracoval manuálne – napríklad ako robotník na stavbách.
Kopal základy a nosil tehly, čo mu pomohlo nabrať fyzickú silu, ktorú neskôr využil na ihrisku.

Kariéru odštartoval v maličkom klube FC Wealdstone, v sezóne 1984/85 mu pomohol vyhrať titul v „miestnom prebore“. Mal už dvadsaťjeden, na začiatok profesionálnej kariéry pokročilý vek, obzvlášť, keď odišiel na hosťovanie do švédskeho treťoligového IFK Holmsund.
Až tam si ho poriadne všimli skauti z Wimbledonu. Mužstvo, ktoré vyhľadávalo podobné typy, zaplatilo 10-tisíc libier. „Crazy Gang“, ako sa mu vravelo, zrazu našlo svoju dušu.
Kto je tu šéf?
Wimbledon bol v 90. rokoch tímom na pomedzí Premier League a druhej najvyššej súťaže. Čo si vydrel, to mal. Famózne prihrávky v jeho repertoári chýbali, ale tvrdosti tam bolo nadmieru. A Vinnie bol na tej najsprávnejšej adrese.
„Raz mi niekto povedal, že mám hrať čisto. Odvetil som, že to nie je môj štýl.“
A veru ani nebol. Každý správny anglický fanúšik si na Vinnieho nepamätá pre jeho občasné góly, je to predovšetkým jeho šialená tvrdosť, ktorá sa stala súčasťou tamojšieho futbalového dedičstva. Paul Gascoigne mohol byť v roku 1987 aj „pod parou“, ale na Jonesa nezabudne.

V jeden nedeľný deň si Newcastle prišiel po body do Wimbledonu. Jonesova úloha bola zrejmá – postarať sa o toho mladého, supertalentovaného futbalistu.
Pohádal sa vraj preto aj s trénerom, nechcel, aby ho Gascoigne strápnil. Nešiel ani na rozcvičku, až pri nástupe zhliadol svoju obeť „Takže prvé, čo som mu povedal, keď sa pri mne objavil, bolo – pozri, dnes nebudem hrať žiadny futbal, ale ty tiež nie.“
A tak aj bolo. Trávnik na staručkom Plough Lane už dostal svoje a slávny Gascoigne nakoniec tiež.
Dobové fotoaparáty zachytili, ako ho Vinnie v jednej chvíli schmatol na miestach, kde si to neželá žiadny chlap. Pevne a bez hanby. Ale čo by len chytil, Jones famózneho plejmejkra poriadne vystískal.
„Keď som ho držal za gule, nebol to osobný útok, len som mu chcel ukázať, kto je tu šéf,“ spomína Jones na incident s odstupom rokov. „Ale stlačil ma tak silno, že som takmer omdlel,“ pridáva svoj pohľad Gascoigne.

Jedinou jeho útechou môže byť len to, že vznikla legendárna fotografia, ktorá „Gazzu“ určite prežije. Má na nej otvorené ústa a kričí od bolesti. Miestne médiá tento „faul na kriminál“ zaradili medzi najbrutálnejšie a najnešportovnejšie zákroky v histórii anglického futbalu.
Len tak mimochodom, Jones dostal za faul, ktorý bolí aj skrze fotografiu, len žltú kartu.
Finálové kopance
Vinnie sa „vybláznil“ aj v zápase proti Tottenhamu. Wimbledon hral proti vysokofavorizovanému tímu už od začiatku od podlahy. Jones brutálnym spôsobom zoťal Garyho Stevensa a nastavil tón zápasu.
Podľa rozhodcu šlo o prijateľnú tvrdosť, hoci Stevens musel v priebehu zápasu striedať. A jeho sľubne vyzerajúca kariéra sa prakticky skončila. Nemal ani tridsať.
Vo finále FA Cupu 1988 si wimbledonský stredopoliar hneď v úvode podal Steva McMahona z Liverpoolu.
„To bol môj hlavný rival. Hral lepšie, lenže ja som bol zase silnejší. Vo finále som ho skopal,“ zaspomínal si Jones.
Žltá karta bola preňho prijateľnou daňou, lebo stratégia zastrašovania zafungovala dokonale. McMahon bol v ďalšom priebehu viditeľne otrasený a outsider sa šokujúco radoval z víťazstva 1:0. Pre malý londýnsky klub je to najväčší úspech v histórii.
„Toto víťazstvo bolo rozhodujúcim momentom. Zdolali sme najsilnejší tím v Európe napriek jeho veľkej presile. Dávid dobyl Goliáša. Bolo to také emotívne. Fičíte na adrenalíne a nepotrebujete ani alkohol. A potom už len nabúrate. Ďalšie dva týždne som bol totálne mimo,“ spomína Jones.
A určite si spomenie aj Dennis Bergkamp, keď si ho v roku 1990 Vinnie „vyhliadol“. Boli tam nohy, päste, lakte, mladý Holanďan nevedel, čo sa to vlastne deje.
O dva roky dostal Jones najrýchlejšiu červenú kartu v histórii, keď nemilosrdne skosil súpera už v piatej sekunde zápasu.
On bol zákon
Chlapec bez výraznejšieho talentu bol beztak kultovou postavou, ktorá polarizovala názory. Predovšetkým medzi fanúšikmi Wimbledonu nesmierne populárna, keďže dokonale zapadala do identity tímu „Crazy Gang“.
Prazvláštnej futbalovej bandy, kde nováčikov zamykali do kufra auta a pred bežeckým tréningom v parku im schovávali oblečenie. Na mieste, kde sa v kabíne hostí nekúrilo, v sprchách tiekla ľadová voda a vynaliezaví futbalisti údajne svojim protivníkom solili čaj.
Vinnie nebol len hráčom a šéfom tejto partie, ale aj symbolom odhodlania a boja proti silnejším. Obzvlášť po víťaznom pohárovom finále proti Liverpoolu sa stal legendou.
„Je to náš hrdina. Nezáležalo nám na tom, či fauluje, hlavné je, že vyhrávame,“ také boli slová jedného z fanúšikov, ktoré v tom čase odzneli v britských periodikách.
Vtedajší majiteľ klubu Sam Hamman ho označil za dušu mužstva. „Nebol to Bryan Robson ani Paul Gascoigne, ale mal schopnosti. Bol jednou z postáv svojej futbalovej generácie a ľudia budú o Vinniem hovoriť roky.“
Ešte výstižnejšie ho však opísal Bobby Gould, tréner Wimbledonu: „Vinnie? On bol zákon sám pre seba.“ Neskôr sa však vyjadril aj takto: „Bol ako pes bez vôdzky. Miloval som ho, ale občas som nevedel, či ho mám pochváliť alebo mu dať po hlave.“

„Bol to náš výpalník. Naozaj tvrdý oriešok,“ spomína aj spoluhráč Dennis Wise, s ktorým si Jones v jednom zápase skočil do vlasov.
Pochopiteľne, že to, čo vo Wimbledone na Vinniem milovali, všade inde nenávideli. V Tottenhame, v Newcastli, v Manchestri United aj v Liverpoole vieme prečo, so zmiešanými reakciami sa však stretával aj na adresách, na ktorých neskôr hrával.
V Leedsi, v Sheffielde, či v Chelsea. Považovali ho za „mäsiara“. „Na ihrisku bol ako zviera,“ opisuje mimoriadne agresívny štýl aj Gary Neville.
Mozog komára?
Zúfalí neboli len protihráči, ale aj rozhodcovia. Vinnie bol ako neriadená strela. „Nemali ma v láske, ale ani ja ich, takže sme si boli kvit,“ glosoval neskôr.
Detailné štatistiky z jeho kariéry – vrátane nižších súťaží – nie sú kompletne dostupné, pretože v 80. a 90. rokoch neboli údaje tak dôkladne evidované ako dnes. Jones však odhadom dostal takmer 150 žltých kariet a dvanásťkrát musel ihrisko oputiť predčasne.

Len pripomíname, že vtedajšie pravidlá boli omnoho benevolentnejšie a dnes by bol s najväčšou pravdepodobnosťou suverénne najtrestanejším hráčom.
S odstupom času sa však naňho i tak spomína s nostalgiou, pre mnohých fanúšikov starej školy anglického futbalu predstavuje éru, kedy sa futbal hral srdcom a telom.
Iste, občas to poriadne prehnal. Dokonca aj mastnú pokutu dostal. Napríklad, keď uvádzal videoklip „Tvrdí chlapíci z futbalu“, ktorý bol oslavou brutálnych faulov a provokácií.
Vyvolal tým poriadny poprask v celej krajine a poštval si proti sebe aj tých, ktorí dovtedy stáli na jeho strane. „Má mozog komára,“ soptil majiteľ Wimbledonu.
Na zlé sa však medzičasom zabudlo a Vinnie zostal legendou…
"Nemám rád označenie tvrdý muž. Hral som tvrdý, ale férový futbal a áno, mal som aj svoj podiel na rôznych bitkách pri bare, ale ukázal som aj svoju opačnú tvár…

Veľa chlapov je fyzicky silnejších ako ja. Sú však aj mentálne takí silní? Možno nie," vyhlásil nedávno na margo svojej kariéry.
Úspešný herec
Po jej konci chcel trénovať, no jeho jediný pokus, asistent pri tíme Queens Park Rangers v roku 1998, sa skončil rýchlo. Vinnie bol jednoducho vždy ten, kto skôr rozdával „nakladačky“ než taktické pokyny.
Trénerstvo si vyžaduje trpezlivosť, stratégiu a diplomaciu – a povedzme si úprimne – on nebol typ, čo by si sadol s tabuľou a vysvetľoval rozostavenie 4–4–2. Veril inému. Že súperov treba „zlomiť“ už len pohľadom.
A napokon, kto by chcel trénera, ktorého prvá rada by znela asi takto: „Ak prehrávate, chyťte ho za… No, viete čo.“
Zvažoval tiež, že sa dá na box. V 90. rokoch trénoval s britskými pästiarmi a jeho tvrdý štýl by mu v ringu mohol sedieť. Problémy mal aj so zákonom, trebárs po bitke v bare v roku 1997 alebo po útoku na stewarda lietadla, či vyhrážkam smrťou jeho pilotom.
Spoločnosťou Virgin Atlantic odvtedy lietať nemôže.

Našiel sa v herectve. To je už príbeh, ako sa z futbalového „lámača kostí“ stal lámač strieborného plátna. A to doslova, lebo niekedy to vyzeralo, že aj tam chce súperov faulovať.
Jeho herecký štýl? To je, akoby ste do mixéra hodili štrk – britský akcent a pohľad, čo sám za seba hovorí: „No skús mi len odporovať, kamoško.“
Prvýkrát ho diváci mohli vidieť na plátne v snímke Zbaľ prachy a vypadni (1998). Neskôr hral v pomerne známom filme X-men: Posledný vzdor (2006), rolu nezastaviteľného Juggernauta. V snímke Super náhradník sa konečne mohol vcítiť do role futbalového trénera.
Fanúšikovia si akiste spomenú aj na film Eurotrip, kde ako anglický chuligán očnými viečkami otvára pivové fľaše. To bola jeho parketa. Aj mimo trávnika tak mohol byť drsný, charizmatický a nezabudnuteľný.
Asi jeho najznámejšími filmami sú gangsterská Írska krv (2006) a thriller The Riddle z roku 2007. Postupne natočil mnoho ďalších kúskov. V roku 2001 ho časopis Empire dokonca nazval najlepším britským hercom.
„Vinnie nepotrebuje scenár, on je scenár,“ povedal o ňom raz režisér Guy Ritchie. Chválil ho za autenticitu, na pľaci vraj nemusel veľa nacvičovať, lebo jeho drsná povaha z anglických ihrísk bola presne to, čo jeho gangsterské filmy potrebovali. S humorom dodal, že Jonesov pohľad dokáže „vystrašiť aj kameru“.
Herec Jason Statham zasa Vinnieho glosoval takto: „Je to chlap, ktorý príde na natáčanie a vy sa bojíte, že vám dá žltú kartu, ak pokazíte scénu.“
Nicolas Cage tvrdí, že „Vinnie je ten typ, čo by mohol hrať zlého chlapa, aj keby len stál a mlčal. A stále by ste mu verili, že vám rozbije auto.“ Pre Brada Pitta bol ako britský buldog. „Vyzerá hrozivo, ale nakoniec si ho obľúbite.“
Jones mal aj hudobné ambície, hoci tu už taký úspešný nebol. V roku 2002 vydal album Respect, v ktorom predviedol svoje spevácke schopnosti. Šlo o „cover verzie“ známych piesní, no projekt nezískal veľkú pozornosť a Vinnie sa viac k hudbe nevrátil.
Keď ho videli plakať
Na pohľad drsný muž, príjemný asi ako šmirgľový papier, ale vo vnútri citlivý človek, ktorý má rád samotu. Vášnivý rybár hľadujúci pokoj po búrlivých rokoch. Manžel, ktorý v roku 2019 stratil najvzácnejšieho človeka v živote.

„Objímal som ju a držal za ruku. Keď odišla, bolo to, ako by sa zrazu premenila na vílu. Dodalo mi to pokoj,“ zveril sa Jones so slzami v očiach. Prvý a poslednýkrát, kedy verejne plakal.
Tanya Jonesová bola jeho detská láska. Spoznal ju na kriketovom zápase vo Watforde, obaja si prešli inými vzťahmi, aby sa neskôr dali dokopy. Vinnie to opísal ako „začiatok zvyšku môjho života“.
Ich vzťah bol priam ne-hollywoodsky, pevný ako skala, hoci Tanya čelila veľkým zdravotným problémom. Už v 21 rokoch podstúpila transplantáciu srdca, neskôr bojovala s rakovinou krčka maternice a zákerným melanómom. Ten sa jej stal osudným.
Vinnie ju volal „svetlom svojho života“ a často vravel, že ona ho zachránila. Priznal, že za jeho tvrdou fasádou bola ona tá silnejšia. „Ženy sú v takýchto veciach tvrdšie,“ povedal raz o jej boji s chorobou.
Zomrela v ich dome v L.A. Drsniak z Wimbledonu bol pri nej, držal ju za ruku a opakoval, „milujem ťa“. V programe Piersa Morgana o rok neskôr si otvoril srdce, hovoril, ako veľmi mu chýba. Zrútil sa. „Stále nechápem, že idem spať sám.“

Vinnie Jones, fenomén, ktorý prekročil hranice ihriska aj plátna s obrovskou razanciou. Ako futbalista bol stelesnením „bláznivého gangu“ – chlapík tvrdý, nekompromisný, s faulami, čo písali históriu, a srdcom, čo bilo pre každý súboj.
Vinnie dokázal, že život je hra, kde si pravidlá určuje on sám. S kamennou tvárou dobyl svet.
Vinnie Jones v číslach
Dátum narodenia: 5. január 1965
Výška: 185 cm
Hmotnosť: približne 76 kg (počas aktívnej kariéry)
Pozícia: Defenzívny stredopoliar
Preferovaná noha: Pravá
Klubová kariéra: Wealdstone (1984–1986), IFK Holmsund (1986), Wimbledon (1986–1989, 1992–1998), Leeds United (1989–1990), Sheffield United (1990–1991), Chelsea (1991–1992), Queens Park Rangers (1998–1999)
Reprezentačná kariéra: Deväť zápasov za Wales. Debutoval v roku 1994 proti Nórsku.
Významné momenty: Víťaz FA Cupu 1988 s Wimbledonom, víťaz 2. ligy s Leedsom v sezóne 1989/90.
Najviac zápasov za klub: Wimbledon – 254
Najviac gólov za klub: Wimbledon – 22