Slovinský brankár a náročné trnavské prostredie si navzájom sadli. Počas reprezentačnej pauzy si v klube dopriali pár dní voľna, rodák z Ľubľany tak pôjde domov.
Aby dnešný úvodný zápas Ligy národov medzi Slovenskom a Slovinskom (20.45, Sport 1) o postup do B-divízie mohol sledovať so svojimi najbližšími.
Na Slovensku ste už rok a pol. Zvykli ste si?
Musím povedať, že áno, predovšetkým tu v Trnave. Mesto je pekné, všetko, čo k životu potrebujem, tu mám po ruke. Z tohto pohľadu som naozaj spokojný.
V Michalovciach to vari nebolo ono?
Ak to trochu odľahčím, tak Trnava je oproti Michalovciam ako Las Vegas. (smiech) Avšak ani príchod na východ Slovenska pre mňa nebol náročný, keďže sám pochádzam z malej dedinky, menšie mestá mi absolútne vyhovujú. Samozrejme, kvalita života v Trnave je o dosť vyššia ako u vás na východe.
Ťažšie som si však zvykal na povahu Slovákov. Úprimne? Ste dosť chladní, rezervovaní a uzavretí do seba, čo je úplný opak trebárs Portugalcov, Španielov, ale aj nás Balkáncov.
Čítajte viac Viem, že ma slovanisti neznášajú. S Weissom pôjdem na pivo kedykoľvek, aj v centre Trnavy
Mali ste vari aj nejakú zlú skúsenosť?
Priamo nie. Taký je jednoducho tunajší spôsob života i kultúra. Nie je na tom nič zlé. Sme rôzni. Ale v porovnaní s vami sú Portugalci, u ktorých som strávil pár rokov, omnoho uvoľnenejší, emotívnejší aj srdečnejší. Myslím, že na tom sa asi zhodneme, však?
Znamená to, že Slovensko je pre vás zmena k horšiemu?
Takto drsne by som to nepovedal. Sú to úplne odlišné prostredia a štýly života. Ale nebudem zapierať, že viac mi vyhovoval život v Portugalsku, som na tú krajinu dosť naviazaný. Je to akoby môj druhý domov.
A čo náš jazyk, učíte sa ho? Ak to trošku odľahčíme – rozpráva sa Slovincovi ťažšie po východniarsky alebo po trnavsky?
Učím sa každý deň. Momentálne som v štádiu, že keď sa snažím rozprávať po slovensky so spoluhráčmi, rozumiem im už všetko, hoci s vyjadrovaním mám stále problémy. Ale to časom príde.
Z úcty ku všetkým ľuďom na Slovensku a vašej kultúre by som sa chcel naučiť hovoriť plynulo. A čo sa týka východniarskeho alebo trnavského prízvuku… Tak či tak je najnáročnejšie rozumieť nášmu kapitánovi Martinovi Mikovičovi. (smiech)
Slovinským futbalistom sa na Slovensku mimoriadne darí. Čím si to vysvetľujete?
Hm, to je celkom komplexná otázka. Faktom je, že zo Slovinska sem prichádzajú kvalitní hráči, prostredia sú si dosť podobné, takže aj samotná adaptácia je rýchlejšia ako pri iných cudzincoch. Možno práve to je hlavný dôvod.
Foto: ČTK / imago sportfotodienst / IMAGO
Zrejme aj pre každého slovinského futbalistu je vysnívaným pôsobiskom západná Európa. Napriek tomu, je slovenská liga oproti slovinskej aspoň nejaký posun vpred?
Myslím si, že slovenská liga je predsa len o niečo silnejšia. Aj keď v posledných rokoch ide aj slovinská liga hore, u nás doma však nemáme klub, ktorý by bol finančne taký silný ako Slovan alebo s takou fanúšikovskou základňou a oddanosťou ako Spartak. To je momentálne azda ten najväčší rozdiel medzi Slovinskom a Slovenskom.
Mimochodom, krajanovi Kenanovi Bajričovi ste sa za gól v derby z 98. minúty už „poďakovali“?
(úsmev) Ešte nie, sklamanie po inkasovanom góle v poslednej sekunde derby bolo príliš veľké. Ten príbeh sa však určite ešte neskončil, čakajú nás ďalšie tri derby (jedno ligové a dve pohárové, pozn. red.) a som presvedčený, že na konci budeme spokojnejší my.
Bajrič, ale aj váš spoluhráč Adrian Zeljkovič, budú súčasťou slovinskej reprezentácie v zápase proti Slovensku. Mohli by vášmu trénerovi porozprávať o vašich skvelých výkonoch na Slovensku, čo poviete?
Možno mu aj niečo pošepnú. (smiech) Ale teraz vážne – podľa mňa si miesto v reprezentácii treba zaslúžiť na ihrisku a momentálne moje výkony zrejme ešte nie sú na takej úrovni, aby boli pre trénera zaujímavé.
Dostať sa do slovinskej bránky dnes vyzerá ako neriešiteľná úloha, pokiaľ chytá Jan Oblak…
To ste vystihli. V Slovinsku máme Oblaka, jedného z najlepších brankárov na svete. Pokiaľ bude zdravý a vo forme, ako je vlastne každý rok, bude jasnou jednotkou. No máme aj iných kvalitných brankárov.
Čítajte viac Vynervovaný po zápase, nakrájam si klobásku, štyri cesnaky, zapijem to dvanástkou... Tradičnú značku zachraňuje navoňaný filozof
Kto je podľa vás favoritom dvojzápasu Slovensko – Slovinsko?
Domnievam sa, že šance sú 50 na 50. Rozhodne aktuálna forma. Pochopiteľne, že si prajem, aby sa radovalo Slovinsko. U nás vkladáme veľké nádeje do Šeška s Oblakom, ale tiež do Bijolu a Čerina, ktorý však na prvý zápas nebude môcť nastúpiť a to je fakt citeľná strata.
Na druhej strane, vy máte zasa Škriniara s Lobotkom, ktorí sú najväčšie mená v reprezentácii. A Dúbravka má tiež skvelú formu v Newcastli.
Vo svete si nás mýlia nielen kvôli názvu, ale aj podobnej vlajke. Spolu by sme vytvorili skvelý tím, však?
Ajajáj, to by bola vskutku veľmi kvalitná jedenástka. Tvrdá, fyzická, boli by sme nepríjemní pre každého na svete, o tom som stopercentne presvedčený.
Jan Oblak či Luka Dončič? Alebo nebodaj Tadej Pogačar?
Ťažká otázka. Myslím si, že predsa len Dončič. Je to globálna hviezda a už teraz jeden z najlepších basketbalistov všetkých čias. O Oblakovi pochopiteľne tiež všetci vieme, aká je legenda.
Ale milujem Pogačara. To, čo ten chlapec robí, je neuveriteľné. Nemám slov, ktoré by vystihli môj obdiv k nemu. Milujem cyklistiku, sledujem všetky jeho preteky a to, čo predvádza, je ako z iného sveta. Päť levelov nad ostatnými.
Foto: Konrad Swierad / Alamy / Profimedia
Šiesteho apríla je na programe slávna monumentálna klasika Okolo Flámska a keď sa bude finišovať, budete práve hrať v Košiciach. To aby ste si vzali mobil do vrecka…
(smiech) Jasné… Hádam sa na konci dňa budeme radovať obaja.
Na Slovensku často špekulujeme, prečo je slovinský šport taký úspešný – od zimných až po kolektívne športy. Máte nejaké vysvetlenie?
Slovinsko je športová krajina, sme malý národ, no máme veľké množstvo top svetových športovcov. Možno to bude v našej mentalite – chceme byť najlepší, chceme ukázať tým, ktorí sú väčší, majú viac peňazí alebo lepšie podmienky, že to nie je všetko. Azda v sebe máme nejakú tú iskru navyše.
Mrzí ma ale jedna vec – Slovinsko ako štát športovcov nepodporuje. Infraštruktúra je zlá, podmienky pre prácu v každom športe sú nedostatočné, štát pre to akoby nemal žiadne pochopenie. Hnevá ma to.
Ako sa vám páči futbalový život v Trnave?
V Spartaku sa cítim naozaj veľmi dobre. Znova ma futbal baví a dúfam, že to tak aj zostane.
Boli chvíle, keď vás nenapĺňal?
Je to dlhá story, ktorá siaha až do Portugalska, kde som hrával pred príchodom na Slovensko. Všetko tam bolo ako z rozprávky, kariéra mi tam napredovala fantasticky.
Presun zo slovinskej ligy bol obrovský skok. Portugalská súťaž v tom čase súperila s francúzskou o piate miesto medzi najsilnejšími ligami Európy.
Zatiaľ to znie dobre…
V januári som sa však zranil. Nebolo to nič vážne, obyčajná boliestka, ktorá sa mala zahojiť za tri až päť dní oddychu a terapií. Trochu ľahkovážne sme však telu nedali dosť času na rehabilitáciu.
S opichaným kolenom a injekciami proti bolesti som mohol hrať, ale zranenie, ktoré malo byť vyliečené za pár dní, sa zrazu natiahlo. Po mesiaci som na poslednom opichávaní dostal do nohy baktériu.
Tá ma úplne položila, skončil som v nemocnici, antibiotiká zabrali až po troch týždňoch liečby. Našťastie sa všetko dobre skončilo, ale bol som veľmi, veľmi blízko smrti…
Vážne?
Bolo to najťažšie obdobie mojej kariéry. Hneď po zápase som vedel, že niečo nie je v poriadku. Koleno na ľavej nohe som mal dvakrát väčšie ako na pravej. Okamžite sme začali s liečbou v nemocnici. Prvé dva týždne sa situácia vôbec nezlepšovala, bolo to čoraz horšie.
Najťažšie bolo, že som nevedel, kedy sa to skončí a či vôbec. Či to nedopadne fatálne. Bol to kolotoč emócií a nekonečná psychická hra. Veľakrát som myslel aj na to najhoršie.
Nechcem dramatizovať, ale bolesti boli neznesiteľné a ak by to pokračovalo ešte týždeň alebo dva, obávam sa, že by som to nezvládol.
Ale skončilo sa to dobre…
Po dvoch týždňoch mi zmenili antibiotiká i liečbu, to bolo kľúčové, stav sa v priebehu týždňa výrazne zlepšil. Našťastie sa baktéria držala len pod kožou a nerozšírila sa ďalej do tela. Dnes nemám žiadne vážnejšie následky.
Na lýtkovom svale, kde mi baktéria najviac poškodila kožu, mám jazvu, ktorá so mnou zostane po celý život. V tých miestach necítim dotyk, teplo ani chlad. Vzhľadom na to, aké boli ostatné scenáre, je tento pravdepodobne najlepší.
Čo vám vraveli lekári?
Aj to, že šanca, že ešte niekedy budem hrať futbal, je minimálna. Ale pozbieral som sa a čoskoro vrátil na ihrisko. To leto som čakal prestup do väčšieho tímu, ktorý sa ale nakoniec nekonal.
Klub si pýtal príliš veľa peňazí, medzitým za mňa získal náhradu, a tak sme sa to snažili riešiť hosťovaním. Bol to pre mňa veľký úder.
Po desiatich dňoch som si zbalil kufre a vrátil sa do Slovinska. Viac než pol roka som nechcel o futbale ani počuť. Mal som pocit, že ma niečo, čomu som venoval celý život, nechalo v štichu. Nebolo to vôbec ľahké.
Ale každá zlá vec prinesie aj niečo dobré. Vtedy som si uvedomil, čo je v živote naozaj dôležité, prehodnotil som si priority a mohol začať odznova. Momentálne si futbal opäť užívam, napĺňa ma, a kým to tak bude, chcem pokračovať!
Foto: novinyzemplina.sk
Martin Mikovič nám pred pár dňami vravel, že v Trnave je mimoriadne náročné prostredie a veľké očakávania od fanúšikov, že mnoho hráčov muselo preto odtiaľ odísť. Pocítili ste už miestne nároky?
To sedí, ale ako futbalista sa s tým musíte vedieť vyrovnať. Mne to neprekáža. Ľudia vycítia, keď do toho dávate maximum a žijete pre klub. Potom vám to vrátia.
Stihli vám už povedať o slávnej histórii Spartaka? Klub hral kedysi v semifinále Pohára európskych majstrov…
Počul som o tom ešte pred príchodom do Spartaka. Mám rád debaty so staršími ľuďmi z Trnavy, keď mi hovoria o klube a jeho histórii. Vidím, ako im na tom záleží, ako tým žijú. Treba to rešpektovať.
Ste v Trnave sám?
Tak veru. Priateľka ma navštevuje každý mesiac, no je to komplikované, keďže má prácu v Slovinsku. Využívame však každú príležitosť, aby sme boli spolu čo najviac. Rád chodím domov, som naviazaný na rodinu a naše zvieratá. Rodičia i bratia sa tu z času na čas zastavia, otec je však futbalový tréner, takže sa to niekedy nedá. Ale na derby so Slovanom prídu.
Mesto sa im páči?
Predovšetkým mojej priateľke Trnava celkom prirástla k srdcu, a pritom je typ, ktorý sa ťažko adaptuje na nové prostredie. Aj mojej rodine sa tu veľmi páči.
Čo by ste si priali do najbližších mesiacov a rokov?
Z krátkodobého hľadiska získať so Spartakom nejakú trofej. Čo prinesie leto, uvidíme. A do budúcna? Hlavne zdravie pre mňa i mojich blízkych. To je to najdôležitejšie.
Čítajte viac Slovák hral za neznámych amatérov a po nociach zbieral poháre na diskotéke. Potom uspel na skúške v slávnej Premier League
A čo slovinská reprezentácia? Sleduje vás jej vedenie?
Ťažko povedať. Som v kontakte s viacerými hráčmi, mám tam veľa kamarátov. S vedením priamo nie, no verím, že sledujú všetkých Slovincov, ktorí sú v zahraničí.
Ako tipujete, že sa skončí dvojzápas Slovensko – Slovinsko?
Že sa bude nakoniec radovať Slovinsko!