Tréneri o ňom vraveli, že je rýchlejší ako Giggs a technickejší ako Beckham. Chlapec, ktorý mal byť kráľom, sa utopil

Príbehov o premárnených futbalových talentoch je nespočetne veľa. Niektoré pobavia, iné dovedú k slzám. Niekto si bol strojcom svojho šťastia, ďalší robili, čo mohli, len osud to zariadil inak.

Futbalový úspech ešte neznamená vnútornú spokojnosť, hoci by si to niekto aj mohol myslieť. Cesta na vrchol je plná prekážok a nie každý je ochotný preskakovať ich.

200 strán komédie

Čo by to bol za zoznam premrhaných talentov, keby v ňom nebol Mario Balotelli.

José Mourinho sa zrejme aj dnes budí zo sna, keď mu v noci hlavou preblesne meno talianskeho útočníka. „Mohol by som o ňom napísať knihu s dvesto stranami. Nebola by to však dráma, ale skôr komédia,“ povedal o ňom v roku 2014.

To ešte boli časy, keď si mnohí mysleli, že rodák z Palerma je polepšiteľný.

Žiaľ, už istý čias vieme, že nie je. Futbalovo bol obdarený ako málokto – fyzicky aj technicky, iba mentálne nie. Dokonca aj umelá inteligencia vám o ňom dnes napíše, že „Mario Balotelli je viac ako futbalista – je to chodiaci cirkus.“

Bývalá hviezda Interu Miláno, či Manchestru City, sa vždy viac zaujímala o hlúpe vyčínanie mimo ihriska, než o dôslednosť priamo na ňom.

Namiesto toho, aby sa Balotelli stal jedným z najlepších hráčov na svete, zostal len jedným z najkontroverznejších. Má triumf z Premier League i z Ligy majstrov, mohol mať však oveľa viac.

Pár príkladov, aby bolo jasné, o čom Mourinho hovoril…

V októbri 2011, pár dní pred manchesterským derby, Balotelli a jeho priatelia odpálili ohňostroj v jeho dome. Nie na dvore, ale priamo v kúpeľni. K požiaru museli prísť aj hasiči.

Na druhý deň strelil dva góly do bránky Manchestru United (6:1) a po presnom zásahu zdvihol dres s nápisom, „Why always me?“ (prečo vždy ja?, pozn. red.).

Čítajte viac Bavil sa na tom, keď kamarátovi buchli petardy v nose, žene naschvál privrel prsty do dverí. Aj takto skončil slávny futbalový bohém

Počas tréningu v City sa raz natoľko nudil, že hodil záchodovú kefu na spoluhráča. Tréner Roberto Mancini ho poslal domov, no Mario sa tváril, akoby to bolo úplne normálne. Opäť typický Balotelli, ktorého druhým menom by pokojne mohol byť aj „chaos“.

Inokedy ho zasa zastavila anglická polícia a v jeho aute našla päťtisíc libier v hotovosti. Na otázku, prečo nosí toľko peňazí, odpovedal: „Lebo som bohatý.“ Potom ich údajne rozdával bezdomovcom a náhodným okoloidúcim.

Len tak. Z rozmaru.

To, že svoje biele Maserati šoféroval po Manchestri s maskou leva na hlave, už azda nikoho neprekvapí. Robil to vraj len pre zábavu.

Z toho istého dôvodu si možno krátil čas čítaním Biblie, keď sedel na lavičke náhradníkov Interu Miláno. Keď ho s tým novinári neskôr konfrontovali, pomedzi zuby precedil: „Chcel som sa naučiť niečo nové.“

A ktovie, možno len hľadal odpovede na viaceré životné otázky.

V Biblii zrejme veľa inšpirácie nepobral, keďže v tréningovom centre sa raz rozhodol „otestovať“ svoju mušku. Z okna hádzal šípky na mladých hráčov akadémie, ktorí trénovali vonku. Nikoho nezranil, ale klub ho – samozrejme – pokutoval.

Potom zasa bezdôvodne navštívil väzenie v Brescii. Jednoducho len chcel vedieť, ako to tam vyzerá. Stráž ho pustila dnu, keď si však uvedomila, že tam nemá čo robiť, vyviedla ho von.

Veď si hral za Real

No povedzte, nechceli by ste takého hráča trénovať? Lebo ak áno, do zostavy by ste k Balotellimu akiste prijali Holanďana Roystona Drentheho. Mali by ste síce v tíme supertalentovanú dvojicu, ale aj tandem, z ktorého by vám vyskočili vyrážky.

Drenthe mal všetko, čo potrebuje budúca hviezda. Jeho talent neunikol ani Realu Madrid. Na škodu najslávnejšieho klubu na svete mal tento Holanďan síce nohy rýchle ako vo videohre, ale hlavu ako z reality šou.

Na San Bernabeu si mohli trhať vlasy. Najmä, keď Drenthe chodil na tréningy neskoro, občas s očami červenšími ako dres Manchestru United. Raz ho dokonca poslali domov, lebo vyzeral, akoby celú noc striedal jeden madridský nočný klub za druhým.

Na autá vraj minul štrnásť miliónov eur, všetky vyzerali ako z filmu Rýchlo a zbesilo. Preto nečudo, že v roku 2018 vyhlásil bankrot. Podľa jeho slov to bolo len „obyčajné nepochopenie sa“.

Akoby zabudol, že peniaze sa nedajú jesť ani fajčiť. Život v štýle rapovej hviezdy ho napokon dohnal k tomu, že namiesto vily mal nakoniec prázdnu peňaženku.

Pochopiteľne, že keď Madridčania mohli, Drentheho šikovali preč. Trebárs do Evertonu. Do klubu, ktorý sa hrdil tým, že jeho hráči majú vyhrnuté rukávy a makajú ako včielky robotnice. „A potom prišiel Drenthe,“ spomína americký brankár Tim Howard.

„Na tréning nastúpil s rozviazanými šnúrkami a keďže zakaždým meškal, vždy musel behať okolo ihriska s napoly otvorenými očami. Vravel som si: človeče, veď ty si hral za Real Madrid. Čo tu robíš?,“ zaspomínal si Howard v jednom z podcastov a vzápätí dodal.

„Royston asi nikdy nepočul o kamerách, lebo raz v noci prišiel do tréningového centra s kamošmi a hop, všetci sa vyváľali vo vírivke.“

Nebolo to však len raz, čo sa v Reale Madrid poriadne sekli. Aj Antonio Cassano bol svojho času považovaný za jedného z najtalentovanejších útočníkov na svete. Aj on svoj talent poriadne premrhal.

Mal nahradiť Raúla, či zapadnúť k Ruudovi van Nistelrooyovi a Gonzalovi Higuaínovi. Nebolo však ani jedno, ani druhé. Cassano – a to priezvisko zrejme nebude náhodné – sa vydal na cestu veľkého „playboya“. Šikovný útočník bol známy tým, že sa zaplietol do niekoľkých rôznych vzťahov naraz.

V roku 2008 vydal autobiografiu s názvom Dico Tutto (z taliančiny: Poviem všetko), kde sa pochválil, že do svojich 25 rokov spal s „500 až 600 ženami“.

Aj počas pôsobenia v AS Rím (2001–2006) si užíval život naplno: „Po zápasoch som si objednal večeru, trochu vína a dievčatá – niekedy aj tri naraz. A ráno som bol fit na tréning!“

Bola to až Carolina Marcialisová, talianska vodnopólistka, ktorá sa zaňho v roku 2010 vydala a skrotila ho.

Milióny za čudáka

Čo však Cassano nikdy neskrotil, bol jeho žalúdok. Neraz v kluboch platil pokutu za nadváhu.

Legendárny tréner Fabio Capello to vraj neznášal a futbalový rebel si tento vzťah užíval po svojom. Raz sa po tréningu vyparil z hotela a šiel do pekárne.

Čítajte viac Slovák hral za neznámych amatérov a po nociach zbieral poháre na diskotéke. Potom uspel na skúške v slávnej Premier League

„Zobral som si taxík, kúpil si croissanty a vrátil sa do svojej izby,“ priznal so smiechom. Keď ho Capello hľadal, našiel ho, ako si spokojne pochutnáva na maslových dobrotách, s omrvinkami po celej posteli.

Capello zúril: „Antonio, čo to robíš? Máme tímovú večeru!“ A Cassano? S plnými ústami odvetil: „Tréner, ja mám rád slobodu. A croissanty sú lepšie ako vaše nudné reči o taktike.“

A to bol jeho koniec v Reale Madrid…

Rumun Adrian Mutu mal v nohách ekrazit. Ruský miliardár Roman Abramovič neváhal zaňho svojho času zaplatiť 22,5 milióna eur, čo boli na tú dobu obrovské peniaze. Bol kreatívny, dynamický, gólový, ale aj problémový. Claudio Ranieri mu to ešte toleroval, José Mourinho už nie.

Mutu vynechával tréningy, na spiatočnej ceste do Rumunska v septembri 2004 bol účastníkom veľkej automobilovej naháňačky s rumunskou políciou, ktorej predtým nezastavil. Bol nevyspytateľný, trpel neustálymi zmenami nálad, ktoré prinútili Chelsea, aby mu spravila test na drogy.

Bol v tom kokaín…

Rumun síce tvrdil, že droga bola jeho liekom na depresie, ktoré sa dostavili po rozvode s manželkou. S výhovorkami však nepochodil, Chelsea dlho neotáľala a supertalentovaného útočníka prepustila.

Muža, ktorého prirovnávali ku krajanovi Georghemu Hagimu,čakali ešte štyri pekné roky vo Fiorentine, lenže aj tam každý jeho gól sprevádzali škandály. Pitie pred zápasmi, rozbitý nos čašníka a – samozrejme – opäť drogy.

Aj preto si budeme „rumunského čudáka“ pamätať predovšetkým ako hráča, ktorý nenaplnil svoj potenciál.

Šampión, ktorý prehral sám so sebou

George Best bol futbalový génius, ktorého mnohí považovali za jedného z najlepších hráčov svojej éry – a možno aj všetkých čias. Narodil sa v roku 1946 v Belfaste v Severnom Írsku a už ako tínedžer ohromoval svet svojou technikou, rýchlosťou a futbalovou inteligenciou.

Keď ho v pätnástich objavil skaut Manchesteru United, jeho život sa zmenil zo dňa na deň. O dva roky neskôr, v roku 1963, debutoval v prvom tíme a čoskoro sa stal ikonou.

Best mal všetko – dribling, aký svet dovtedy nevidel, schopnosť rozhodovať zápasy a charizmu, ktorá z neho urobila prvú futbalovú „superstar“.

V roku 1968 doviedol Manchester United k víťazstvu v Pohári majstrov (dnes Liga majstrov) a vo veku 22 rokov získal Zlatú loptu ako najlepší hráč Európy.

Sir Matt Busby, jeho tréner, o ňom povedal: „Máme chlapca, ktorý je lepší ako ktokoľvek iný na svete.“ Fanúšikovia ho zbožňovali, médiá ho nazývali „piatym Beatlesákom“ kvôli jeho dlhým vlasom a rock’n’rollovému životnému štýlu.

Lenže Bestov pád bol rovnako rýchly ako jeho vzostup. Alkohol a ženy sa stali jeho tieňom. Už v dvadsiatich piatich rokoch začal vynechávať tréningy, ignorovať príkazy trénerov a utápať svoj talent v nočných kluboch.

Raz, po prehýrenej noci, prišiel na tréning opitý a trénerovi povedal: „Ak mám hrať, dajte mi loptu a ja to vybavím.“ A často to aj urobil – dokázal podať výkon na ihrisku aj napriek svojmu stavu. No disciplína mu chýbala úplne.

V roku 1974, vo veku iba 27 rokov, odišiel z Manchesteru United po sérii konfliktov a škandálov. Klub, ktorý ho preslávil, už nemohol znášať jeho excesy. Nasledovali hosťovania v menších tímoch – od USA po Austráliu – no nikdy sa nevrátil na vrchol.

Alkohol ho ničil ďalej. Raz ho polícia zatkla za šoférovanie pod vplyvom a Best strávil tri mesiace vo väzení. Inokedy minul tisíce libier za jedinú noc v kasíne a neskôr to komentoval slovami: „V roku 1969 som prestal s pitím a ženami. Bola to najhorších dvadsať minút môjho života.“

Jeho zdravie sa rúcalo. V roku 2002 podstúpil transplantáciu pečene, no ani to ho nezastavilo – pokračoval v pití. Zomrel v roku 2005 vo veku 59 rokov na následky zlyhania orgánov spôsobeného dlhoročným alkoholizmom.

Čítajte viac Keď chlapec z Argentíny šiel do sveta, vraveli mu: Ak ti bude na Slovensku zle, vrátiš sa. Dnes túto krajinu miluje

Na jeho pohrebe v Belfaste sa zišlo vyše 100-tisíc ľudí, aby vzdali hold mužovi, ktorý mohol byť najlepší na svete, keby si sám neodrezal krídla.

Best raz povedal: „Keby som sa narodil škaredý, nikdy by ste nepočuli o Pelém.“ Jeho talent bol nepopierateľný, no jeho životná cesta je mementom, že ani ten najväčší dar nestačí, ak chýba vôľa ho udržať.

Zostal legendou – no legendou, ktorá nikdy nenaplnila svoj potenciál.

Robin Friday na takejto úrovni nikdy nehral, ale predsa len je v niečom podobný. Nebol len futbalista – bol to chodiaci chaos s talentom, ktorý ohromoval. V 70. rokoch žiaril v nižších anglických súťažiach, najmä v Readingu, kde ho volali „najlepší hráč, čo nikdy nehral prvú ligu“.

Mal techniku, silu i šoumenstvo – raz strelil gól volejom, po ktorom ukázal rozhodcovi vztýčený prostredník, len aby ho oslávil štýlovo.

Jeho najslávnejší moment však prišiel v roku 1976 proti Tranmere Rovers. Po góle si stiahol šortky a ukázal zadok brankárovi – vraj preto, že ho celý zápas provokoval.

Fanúšikovia sa smiali, tréner ho poslal domov. O pár dní neskôr ho už videli v krčme, ako pije pivo rovno z kýbľa. „Trénujem na víkend,“ povedal s úškrnom.

Friday mal ponuky od Cardiffu či Arsenalu, no odmietol ich. Slobodu miloval viac ako futbal – a hlavne alkohol a drogy. V 25 rokoch skončil, lebo „práca od deviatej do piatej ho nebavila“.

Ako 38-ročný zomrel na infarkt. Pravdepodobne po prehýrenej noci. Legenda vraví, že posledné, čo urobil, bolo, že si objednal pizzu – a zjedol ju sám. Talent? Obrovský. Disciplína? Nula.

Ďalší Pelé sa nekonal

Títo „chlapci“ mohli za svoj premárnený talent do veľkej miery sami. Boli a sú to neskrotné povahy a nevšedné situácie budú ich život sprevádzať najskôr až do samého konca. Nii Lamptey je iný príbeh. Jeden z najsmutnejších na tomto zozname.

Začiatkom 90. rokov bol považovaný za najvzrušujúcejší mladý talent vo svetovom futbale po tom, čo doviedol Ghanu k sláve na majstrovstvách sveta hráčov do 17 rokov. Označovali ho dokonca za „nového Pelého“. Mal byť symbolom africkej futbalovej empancipácie.

Pritom mal veľmi biedne detstvo, keďže rodičia ho týrali a zanedbávali. Otec – alkoholik – ho často bil a bičoval, často vraj na jeho tele hasil ohorky z cigariet.

Po presťahovaní sa do Európy ho však bezohľadní agenti brutálne využívali a v jeho mene spravili niekoľko vážnych prešľapov, ktoré ho zviedli z hviezdnej cesty.

Postihli ho aj početné osobné tragédie, dve z jeho detí zomreli na pľúcne ochorenie a dokonca uveril, že je prekliaty.

Spočiatku hral za Anderlecht, Aston Villu, či PSV Eindhoven, Lampteyho kariéra sa však z objektívnych dôvodov zvrhla na ponevieranie sa po podpriemerných kluboch.

Napriek všetkému sa vraj necíti ako porazený, ale skôr ako „zatvrdnutý preživší, ktorý sa odmietol nechať zničiť a ktorého Boh nepotrestá“.

K Pelému svojho času prirovnávali aj Američana Freddyho Aduho, ktorý sa narodil v Ghane a v ôsmich rokoch sa so svojou matkou presťahovali do Rockville v Marylande. Bol miestnou futbalovou hviezdou, vynikal aj proti starším a väčším súperom.

Čítajte viac Kmotríkovci a Slovan? V rámci našich rodinných investícií sme blízko stropu. Nedávame však menej ako majitelia Sparty či Slavie

Mal len štrnásť, keď z neho spravili najmladšieho profesionálneho športovca v celej Amerike. Jeho zmluva s D.C.United na 500-tisíc dolárov ročne z neho dokonca urobila najlepšie zarábajúceho hráča v MLS.

Eufória bola obrovská, nič iné ako veľkolepá kariéra v štýle najväčších futbalových hviezd sa neočakávalo. Aj preto s ním spoločnosť Nike uzatvorila miliónový kontrakt a slávny Pelé zahral v reklame na Sierra Mist.

Bol ako Messi alebo Beckham, na zaplnenom 40-tisícovom štadióne sa pravidelne skandovalo „Freddy, Freddy, Freddy“ a jeho vtedajší tréner Peter Nowak spomína, že tlak okolia bol taký obrovský, že mladučký Adu musel hrať v každom zápase aspoň dvadsať minút.

Skúška v Manchestri United, ale predovšetkým mnoho iných nástrah popularity, nedovolili chlapcovi z Ghany, aby sa mohol sústrediť na svoj rozvoj. Ľudia z jeho okolia dodnes vravia, že to nebola jeho chyba.

Žiaľ, bol to veľký tlak okolia, veď mal byť „ďalším Pelém“, záchrancom americkej MLS. To všetko sa preňho stalo príťažou a jeho kariéra upadala. Až tak veľmi, že keď v roku 2017 prišiel na skúšku do poľského Sandecja Nowy Sacz, tréner vyhlásil, že to je zlý vtip.

Z budúcej superstar bol napokon len unavený chlap, ktorý neustále opakoval, že to chce ešte skúsiť, no nevedel, ako na to. Freddy Adu stratil futbalovú vášeň.

Chlapec, čo mohol byť kráľom Old Traffordu

Ani Adrian Doherty nebol typický futbalový rebel, či extravagantný šoumen. Bol to tichý, skromný chlapec zo Severného Írska, ktorý miloval Boba Dylana, písal básne a na ihrisku predvádzal mágiu, akú Manchester United nevidel od čias Georga Besta.

Narodil sa v roku 1973 v Strabane a v pätnástich ho skauti United objavili ako klenot. V roku 1988 sa pridal k akadémii klubu a rýchlo sa stal senzáciou.

Jeho spoluhráči ho volali „Doc“ – mal dlhé vlasy, umeleckú dušu a dribling, ktorý ohromoval. Tréneri vraveli, že je rýchlejší ako Ryan Giggs a technickejší ako David Beckham, s ktorými zdieľal mládežnícky tím.

Sir Alex Ferguson ho považoval za budúcu hviezdu a plánoval ho zaradiť do prvého tímu už v sezóne 1990/91. V máji 1990, pár dní pred svojimi sedemnástymi narodeninami, mal Doherty debutovať v seniorskom tíme proti Wimbledonu. Bol by najmladším hráčom United od čias Duncana Edwardsa.

Lenže osud mal iné plány. Dva týždne pred zápasom, počas mládežníckeho tréningu, si Doherty vážne poranil koleno – pretrhol si predný krížový väz. V tej dobe neboli operácie také pokročilé ako dnes a zotavenie bolo neisté.

United mu dali čas, no Doherty už nikdy nebol rovnaký. Fyzicky sa trápil, no ešte horšie bolo jeho vnútro. Futbal miloval, ale zranenie mu vzalo vášeň. Odmietal tlak na rýchly návrat a namiesto toho sa utiahol do seba – písal hudbu, hral na gitare a sníval o inom živote.

V roku 1993, vo veku 19 rokov, požiadal Manchester United o ukončenie kontraktu. Klub ho nechcel pustiť, no Doherty trval na svojom. „Nechcem byť polovičný,“ povedal jednému z trénerov.

Odmietol aj ponuky od menších tímov a vrátil sa do Írska. Pracoval v továrni na čokoládu, žil jednoducho a futbalu sa vyhýbal. Priatelia vraveli, že sa hanbil za to, čím mohol byť, a nikdy o svojej minulosti nehovoril.

Jeho príbeh sa skončil tragicky. V máji 2000, vo veku 26 rokov, sa Doherty utopil v kanáli v Haagu, kde krátko žil a pracoval. Spadol do vody – pravdepodobne sa pošmykol – a hoci ho vytiahli, po troch týždňoch v kóme zomrel.

Pitva ukázala, že v krvi nemal alkohol ani drogy. Bolo to len nešťastie, ktoré ukončilo život chlapca, čo mohol byť legendou.

Adrian Doherty zostal zabudnutý. Giggs, Beckham a ďalší z „Class of ‘92“ sa stali hviezdami, no „Doc“ sa stratil v tieni. Jeho príbeh je o talente, ktorý nezničili škandály ani arogancia, ale krehkosť tela a duše.

Keď o ňom Ferguson neskôr hovoril, povedal: „Bol to jeden z najväčších talentov, aké som videl. Život mu nedal šancu.“

Keď telo povie nie

Takých, ktorým kariéru zastavili zranenia, bolo veľa. Trebárs Dean Ashton, anglický útočník West Hamu, mal v roku 2006 našliapnuté na veľké veci – silný, technický, gólový. Lenže zlomený členok po súboji na tréningu Anglicka ho vyradil na rok a nikdy sa už nevrátil na pôvodnú úroveň.

O štyri roky neskôr, keď mal len 26, svoje futbalové trápenie ukončil.

Bol tu aj Abou Diaby, francúzsky dynamický záložník Arsenalu. V roku 2006 mu brutálny zákrok v zápase proti Sunderlandu rozdrvil členok. Nasledovala séria operácií a návratov, no nikdy už nehral viac ako pár zápasov za sebou. V 31 rokoch bolo po všetkom.

A nezabudnime na Justina Fashanua, prvého černošského miliónového prestupu v Británii. V 80. rokoch žiaril v Norwichi, no zranenie kolena ho v 23 rokoch zrazilo na zem. Život mu skomplikoval „coming out“, keď v konzervatívnej Británii priznal, že je gej. V roku 1998 spáchal samovraždu.

Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte

Ďalším je Sebastian Deisler, nemecký „zázrak“ Bayernu Mníchov. V 90. rokoch ho volali „nový Beckenbauer“. Depresie a séria zranení kolena – vrátane pretrhnutého väzu v roku 2002 – ho však zdeptali. V 27 rokoch ukončil kariéru s tým, že „futbal ho prestal baviť“.

Pierluigi Casiraghi, taliansky útočník Juventusu a Lazia, bol v 90. rokoch postrachom obrán. V sezóne 1998, po prestupe do Chelsea, si pri súboji vážne zranil koleno – desať operácií a dva roky rehabilitácie ho už nikdy nevrátili späť.

Brian Clough mladší, syn legendárneho trénera, žiaril v Nottinghame Forest v 80. rokoch. Ako útočník dával góly jedna radosť, no v roku 1993 si pretrhol väzy v kolene. Po troch sezónach márneho čakania na zotavenie skončil v 27 rokoch. Nikdy sa nevyrovnal s tým, že nešiel v otcových šľapajach.

Títo chlapci snívali o veľkých štadiónoch, no zranenia im zobrali nielen kariéru, ale často aj chuť bojovať ďalej. Nuž, osud vie byť krutý. A futbal obzvlášť.

Hráči, ktorí nenaplnili svoj potenciál

• Freddy Adu – americký „budúci Pelé“, v MLS debutoval ako 14-ročný, no tlak a slabý rozvoj ho odsunuli na okraj veľkého futbalu.
• Antonio Aguilar – mexický talent z Cruz Azul, rýchly krídelník, no zranenia a alkohol ho zastavili.
• Pablo Aimar – argentínsky playmaker, hviezda Valencie, no zranenia mu nedovolili udržať sa na vrchole.
• Alberto Aquilani – taliansky záložník, očakávaná hviezda v Liverpoole, zranenia a slabá forma ho potopili.
• Dean Ashton – anglický útočník West Hamu, mal sľubný štart, no zlomený členok ho vyradil už v 26 rokoch.
• Zakaria Bakkali – belgický krídelník PSV, technicky skvelý, žiaľ, mal zlý prístup a ten ho napokono dstavil.
• Mario Balotelli – Talian s obrovským talentom, no výstrednosti a nedisciplinovanosť ho pripravili o vrchol kariéry.
• Nicklas Bendtner – dánsky útočník Arsenalu, sebavedomý, no mimo ihriska bol jeho život skôr o párty.
• Domenico Berardi – taliansky útočník Sassuola, boli od neho veľké očakávania, no nikdy neprestúpil do top klubu.
• George Best – severoírska ikona, génius Manchestru United, no alkoholizmus ho zničil už v 27 rokoch.
• Tom Boere – holandský útočník, skvelý kanonier v nižších súťažiach, zranenia mu dali stopku.
• Nicolai Boilesen – dánsky obranca Ajaxu, veľký talent, aj jeho zastavili zranenia.
• Andy Carroll – anglický útočník, prestúpil do Liverpoolu za 35 miliónov, no zranenia a životospráva ho zlomili.
• Pierluigi Casiraghi – taliansky útočník, hviezda Lazia, no zranenie kolena v Chelsea ukončilo jeho kariéru.
• Antonio Cassano – talentovaný Talian, no jeho playboyovský štýl a konflikty ho odstavili.
• Tjaronn Chery – holandský záložník, technicky skvelý, no nikdy sa nepresadil v top súťaži.
• Brian Clough (ml.) – anglický útočník Nottingamu, zranenie kolena ho vyradilo v 27 rokoch.
• Sebastian Deisler – nemecký „nový Beckenbauer“, zranenia a depresie ho donútili skončiť v 27 rokoch.
• Denílson – brazílsky krídelník, najdrahší prestup v 90. rokoch (do Betisu Sevilla), no výkonmi nenaplnil svoj potenciál.
• Abou Diaby – francúzsky záložník Arsenalu, dynamický, no neustále zranenia ho zničili.
• Adrian Doherty – severoírsky talent Manchestru United, zranenie kolena pred debutom ukončilo jeho veľký sen.
• Royston Drenthe – Holanďan z Realu Madrid, rýchly a technický, no nezodpovednosť ho odviedla k bankrotu.
• Stephan El Shaarawy – taliansky krídelník, žiaril v Miláne, no zranenia ho spomalili jeho progres.
• Justin Fashanu – britský útočník, priekopník, no zranenie a osobné problémy viedli k tragédii.
• Robin Friday – anglický útočník Readingu, génius nižších líg, no alkohol ho zastavil už v 25 rokoch.
• Paulo Henrique Ganso – brazílsky playmaker, prirovnávaný k Zidanovi, no zranenia a slabá forma ho odstavili.
• Paul Gascoigne – anglická legenda, technický virtuóz, no alkohol a škandály ho doslova zničili.
• Yoann Gourcuff – francúzsky záložník, „nový Zidane“, zranenia a psychická krehkosť sa pričinili o to, že nikdy nenaplnil svoj potenciál.
• Alen Halilovič – chorvátsky talent, žiaril v Diname Záhreb, no nikdy sa nepresadil v top tímoch.
• Owen Hargreaves – anglicko-kanadský záložník, hviezda Bayernu, no zranenia ho prekazili jeho kariéru v Manchestri United.
• Emile Heskey – anglický útočník, sľubný v Leicestri, no nikdy nenaplnil svoj potenciál v špičkovom klube.
• Adnan Januzaj – belgický krídelník, žiaril v Manchestri United, no po odchode Alexa Fergusona sa vytratil.
• Gael Kakuta – francúzsky talent Chelsea, technicky skvelý, no nikdy sa poriadne nepresadil.
• Nwankwo Kanu – nigérijský útočník, žiaril v Ajaxe, no zdravotné problémy a ho limitovali.
• Justin Kluivert – Holandský útočník, syn Patricka, mal sľubný štart v Ajaxe, no zatiaľ stagnuje.
• Nii Lamptey – ghanský „nový Pelé“, osobné tragédie a zlí agenti ho odstavili od veľkého futbalu.
• Mauricio Lemos – uruguajský obranca, veľký talent v Defensore, no nikdy sa nepresadil v Európe.
• Federico Macheda – taliansky útočník, dal slávny gól za Manchester United, no potom sa vytratil.
• Marko Marin – nemecký krídelník, prestúpil do Chelsea, no nikdy nenaplnil očakávania.
• Mido – egyptský útočník, žiaril v Ajaxe, no konflikty a váha ho zastavili.
• Fernando Morientes – španielsky útočník, hviezda Realu, no po odchode stratil formu.
• Adrian Mutu – rumunský útočník, talent v Chelsea, no drogy a škandály ho stiahli dole.
• Gabriel Obertan – francúzsky krídelník, mal sľubný štart v Manchestri United, no nikdy sa nechytil.
• Alexandre Pato – brazílsky útočník, hviezda Milána, no zranenia ho odstavili.
• Ricardo Quaresma – portugalský krídelník, technicky geniálny, mal však zlý prístup.
• Morrison Ravel – anglický záložník, talent Manchestru United, no problémy mimo ihriska ho zničili.
• Ben Sahar – izraelský útočník, mal sľubný v Chelsea, no nikdy sa poriadne nepresadil.
• Davide Santon – taliansky obranca, žiaril v Interi Miláno, žiaľ, doplatil na zranenia.
• Javier Saviolla – argentínsky útočník, hviezda River Plate, no v Európe nenaplnil očakávania.
• Davie Selke – nemecký útočník, talent z Brém, no nikdy sa nepresadil v top tímoch.
• Adel Taarabt – marocký záložník, technicky skvelý v Q.P.R, no arogancia bola jeho veľkým problémom.
• Oliver Torres – španielsky záložník, talent Atlética Madrid, jeho rozvoj však nenapredoval.
• Marco van Ginkel – holandský záložník Chelsea, zranenie kolena zastavilo jeho progres.
• Miguel Veloso – portugalský záložník, mal sľubný štart v Sportingu Lisabon, potom už len stagnoval.
• Theo Walcott – anglický krídelník, neuveriteľne rýchly v Arsenale, no chýbali mu technika a konzistentnosť.
• Jack Wilshere – anglický záložník, hviezda Arsenalu, no zranenia mu zničili kariéru.
• Andrija Živkovič – srbský krídelník, obrovský talent Partizanu Belehrad, v Benfice Lisabon sa neuchytil.