Nie každý má také šťastie na začiatku futbalovej kariéry. Hneď prvý rok ste získali federálny titul s jedným z najlepších tímov slovenskej histórie, v ktorom boli samé hviezdy. Ako vás prijali?
Výborne a dodnes som im za to vďačný. Bez veľkých rečí ma hneď zobrali medzi seba.
Vy však pochádzate zo známej žilinskej športovej rodiny…
Keď som mal šesť rokov, presťahovali sme sa do Bratislavy, kde otec dostal prácu. Moja stará mama bola pôrodná asistentka a vychovala po smrti manžela sama štyroch chlapcov – Ivana, Milana, Vlada a Jozefa, ktorý bol môj otec. Všetci boli športovci a každý vynikol v inom odvetví. Nežije už ani jeden.
Kto z nich bol najväčší športový talent?
Najďalej to dotiahol vo futbale Milan, ktorý bol dlhší čas prvoligový brankár Žiliny. Na jeho zápasy si už nepamätám, ale čítal som o ňom články v novinách. Športovou hviezdou rodiny bol Ivan, ktorý bol najmä šikovný tenista, majster Slovenska.
Jeho súperom bol aj Jožko Golonka, ktorý sa v tom čase rozhodoval, či dá prednosť hokeju, alebo tenisu, lebo v oboch týchto športoch predstavoval špičku. Strýko mi o tom často rozprával. Kým otec pochádzal zo štyroch bratov, mama zasa zo štyroch sestier. Práve ona ma priviedla na Tehelné pole a stal som sa slovanistom.
Koľko ste mali rokov?
Deväť. Dodnes si pamätám na prvý tréning, ešte na škvare pod vedením legendárneho Pavla Šorala, prvého Slováka, ktorý reprezentoval vo futbale Československo. Nemal som ešte dvadsať, keď ma tréner Jozef Vengloš zobral do prvého mužstva, v ktorom boli veľké osobnosti.
Čítajte viac Slovák hral za neznámych amatérov a po nociach zbieral poháre na diskotéke. Potom uspel na skúške v slávnej Premier League
Kto na vás urobil najsilnejší dojem?
Rád spomínam na všetkých. V šatni som odrazu sedel s reprezentantmi, so známymi hráčmi, akými boli Vencel, Jokl, Ondruš, Pivarník, Čapkovičovci, Masný… Platilo, čo meno, to futbalový pojem. Cítil som veľký rešpekt. Ak mám však povedať jedno meno, tak potom spomeniem Karola Jokla. Ten sa ma hneď ujal a najviac mi pomohol v prvých krokoch. Vážim si ho futbalovo i ľudsky. Na neho mám aj jednu špeciálnu spomienku.
Akú?
Keď takmer pred tridsiatimi rokmi zomrel, v niekdajšom PKO sa uskutočnil Memoriál Karola Jokla. Vyhlásili ma za najlepšieho hráča turnaja a dostal som aj pekný pohár. Stále ho mám odložený, cením si ho. Keď sa naň pozriem, vždy mi pripomenie tohto legendárneho futbalistu.
Spomínate si aj na oslavy titulu pred polstoročím?
Bojovali sme oň s Interom a rozhodujúci zápas, ktorý patrí k najpamätnejším v histórii ligy, sa hral na nabitých Pasienkoch. Ja som v ňom nenastúpil, sledoval som ho len z lavičky. Bol som mladý začínajúci futbalista, hrával som menej.
Ale pamätám si, že keď sa Jozef Čapkovič zranil v kvalifikácii v Anglicku v októbri 1974, zaskakoval som za neho v strede obrany vedľa Ondruša, s ním som býval na sústredení aj v izbe. Mimochodom, ja som oslavoval v tom období až dva tituly.
Dva? Rok predtým boli slovanisti tiež majstri, ale vtedy ste v kádri ešte nefigurovali…
To je pravda, ale vybojovali sme československý dorastenecký titul, čo bola tiež veľká vec, lebo v Česku mali silné mládežnícke výbery.
Vo finále sme zdolali České Budějovice. Od tohto okamihu uplynulo nedávno takisto 50 rokov. Keď si v Budějoviciach pripomínali túto udalosť, pozvali nás na malé oslavy, hoci oni mali „len“ český titul a vo finále nám podľahli.
Foto: Archív Mariána Pochabu
Aj na Tehelnom poli si pripomenuli tieto jubileá?
Neviem o tom. Mám pocit, že v Česku si históriu i podobné úspechy cenia viac, tobôž v Budějoviciach, kde ich až tak veľa nezažili.
V prvom tíme Slovana ste strávili dovedna len tri sezóny. Prečo ste z neho odišli?
Po dvoch rokoch som ukončil vysokoškolské štúdium a narukoval som do Sušíc. Riešil som najmä otázku, čo budem robiť po skončení kariéry a aj rodičia mi radili, aby som najskôr uzavrel školu. Aj preto som vynechal niektoré zájazdy, v tomto období som školu trochu uprednostnil pred futbalom.
Nemali ste v čase štúdia ako futbalista protekciu?
Patril som medzi málo hráčov, ktorí absolvovali školu bez úľav, nežiadal som ani o individuálny študijný plán. A to som navštevoval stavebnú fakultu, čo bolo dosť náročné štúdium. Po promóciách som si odkrútil vojenčinu. Po nej som sa na chvíľu vrátil na Tehelné pole, ale prišla ponuka z Petržalky…
ZŤS Petržalka bola v tom období v tieni Slovana a Interu. Prečo ste jej dali prednosť?
Hrala dokonca len v divízii, čo bola až tretia najvyššia súťaž. Ale riaditeľ ZŤS Rudolf Kadlec bol futbalový nadšenec, ktorý zápasy prežíval a utváral na šport dobré podmienky.
Presvedčil ma Ondro Kadák, kapitán Petržalky. Argumentoval, že klub má ambície, rád by postúpil vyššie, dáva dokopy dobrý tím. S Ondrom sme predtým hrali spolu v Slovane a paradoxne na Tehelné pole som ho dotiahol ja, to sme boli ešte žiaci.
Dostali ste niečo za prestup?
Ako bonus mi sľúbili byt. Mal som ho aj v Slovane, ale len malý na Trnávke, zdedil som ho po Bélovi Masnom. Petržalka mi pridelila trojizbový byt, čo bola pre mladého ženáča s malým synom veľká vec. Dostal som tiež zaujímavú prácu, s titulom stavebného inžiniera som nastúpil v ZŤS na oddelenie investícií, kde som potom dlho pracoval.
Čítajte viac Kmotríkovci a Slovan? V rámci našich rodinných investícií sme blízko stropu. Nedávame však menej ako majitelia Sparty či Slavie
Chodili ste do práce aj neskôr ako prvoligový futbalista?
Nielen ja. Viacerí z mužstva sme pracovali v ZŤS, ale vo fabrike sme strávili len zopár hodín predpoludním, potom sme sa venovali futbalu. Záviselo to aj od toho, ako sme hrali a aké výsledky sme dosiahli. Keď sme zvíťazili, vrátnik sa nám už z diaľky úctivo ukláňal a pán riaditeľ sa usmieval.
Ale keď nám niečo nevyšlo, tak sme strávili vo fabrike aj celý deň, ja som chodil do kancelárie, ale niektorí chalani boli zaradení vo výrobe, občas sa zapotili. Vedúci mužstva Karol Sedlák robil asistenta direktorovi a po prehre sa do práce nikdy netešil (smiech).
Petržalka postúpila do najvyššej súťaže v roku 1981, čo bola senzácia. Patrili ste k lídrom mužstva…
Bola to veľká sláva, rád si na to spomínam. Zišla sa dobrá partia, ktorá aj v skromnejších podmienkach vybojovala veľký úspech. Mali sme za sebou skvelú sezónu, slovenskú národnú ligu sme vyhrali s výrazným náskokom. Za nami skončili také mužstvá ako Žilina, Dunajská Streda, Trenčín a ďalšie.
Postúpili sme aj do semifinále Slovenského pohára, kde sme vypadli s Košicami a predtým sme vyradili Inter. To už bolo obdobie pamätných nedeľných futbalových predpoludní na pravom brehu Dunaja. Usilovali sme sa o atraktívny futbal a v hľadisku bývalo veľa ľudí.
Hneď po prvej sezóne ste však z najvyššej súťaže vypadli…
Neskončili sme poslední, za nami bola ešte Dukla Banská Bystrica, a o udržanie sme bojovali až do konca. Odohrali sme aj veľa dobrých zápasov. Doma sme zdolali všetky pražské tímy – Spartu, Slaviu i Bohemians. So Slovanom sme neprehrali, pripísali sme si s ním dve remízy a stretli sme sa aj vo finále Slovenského pohára.
Po dvoch rokoch sme sa do prvej ligy vrátili po veľkom boji s Dunajskou Stredou. Ale na jar 1985 sme znovu bojovali o udržanie, chýbali nám len dva body. Titul získala Sparta a opäť sme ju doma zdolali. Bola to posledná petržalská kapitola vo federálnej lige.
Čítajte viac Keď chlapec z Argentíny šiel do sveta, vraveli mu: Ak ti bude na Slovensku zle, vrátiš sa. Dnes túto krajinu miluje
Ale o ďalšie dva roky sa časť mužstva opäť ocitla medzi československou elitou, už bez vás. Prečo?
Keď sme sa v ročníku 1984/85 lúčili s federálnou ligou, za nami skončil Slovan a do národnej ligy sme spadli obaja. A o rok vypadol aj Inter. V povojnovej histórii nastala nevídaná situácia: prvá liga bola bez bratislavského mužstva. Inter a Petržalka sa dohodli, že sa spoja a utvoria jeden tím.
O tomto sa viedla búrlivá diskusia, nie všetkým sa spojenie pozdávalo. Ale mužstvu sa pod názvom Inter ZŤS Bratislava podarilo hneď postúpiť do najvyššej súťaže. Vyberalo sa z množstva hráčov, základ tvorili interisti, z Petržalky ich veľa nebolo. Mal som už 34 rokov, rozhodol som sa ukončiť profesionálnu kariéru.
Úplne ste sekli s futbalom?
To nie, odišiel som do Šamorína, kde som sa ešte uplatnil ako hrajúci tréner. Niekoľko rokov som potom pôsobil v Rakúsku v nižších súťažiach. Aj teraz si chodím na Rapid zahrať so starými pánmi, bývalými spoluhráčmi.
A mám aj druhú partiu, to sú mladší chlapci, najmä tí, ktorí sedemnásť rokov po nás získali posledný federálny titul. Tam sa stretávam s Kinderom, Glonekom, Peckom, Timkom, niekedy príde aj Tittel a ďalší.
Vo vašej ére hrali v najvyššej československej súťaži tri bratislavské tímy, teraz v slovenskej jediný. V čom je problém?
Máme podstatne menej kvalitných hráčov ako v nedávnej minulosti a veľkú rolu hrajú peniaze. Kedysi boli v bratislavských tímoch len Slováci, teraz aj v jedinom prvoligovom majú prevahu legionári. Mladí domáci chlapci nedostávajú priestor a strácajú motiváciu.
Bratislavské derby zápasy chýbajú nielen mne. Boli oživením súťaže, prinášali rivalitu, napätie. Navzájom sme sa poznali a mali sme veľkú motiváciu, aby sme súpera zdolali. Trápi ma aj fakt, že v hlavnom meste ubúdajú ihriská, len v Petržalke za Starým mostom ich zaniklo niekoľko.
Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte
Aj štadión ZŤS a Artmedie, kde sa uskutočnili mnohé slávne stretnutia, v ktorých ste aj vy nastúpili…
Občas sa idem z nostalgie pozrieť na miesto, kde stál náš štadión. Na neudržiavanej, zarastenej ploche v strede bývalého ihriska rástol strom. Priznám sa, vypadla mi aj slzička, bol to pre mňa smutný pohľad. Aj preto, že tribúny, aj pamätnú starú tribúnu, ktorú poznal každý petržalský fanúšik, som pomáhal budovať. Ako hráč.
Vtedy som robil vo fabrike na investíciách a mal som na starosti jej výstavbu. Často som cestoval s projektmi do Vítkovíc, kde pre nás vyrábali oceľové konštrukcie. A neskôr som chvíľu pracoval na štadióne aj ako jeho správca.
Nelákala vás práca trénera či funkcionára?
Päť rokov som bol členom disciplinárnej komisie futbalového zväzu. Ale na futbalovú cestu som sa už nevybral, tešil som sa na pokojnejší rodinný život, menej cestovania. Aj manželka bola rada, že po toľkých rokoch som víkendy trávil doma. Mal som civilné zamestnanie, ktoré ma uspokojovalo. Futbal však sledujem, chodím na zápasy, kúpil som si na Slovan aj permanentku.
Nedostali ste ju od klubu ako bývalý šampión v jeho farbách?
Na ligové zápasy by to nebol problém, ale vďaka permanentke som si prednostne kúpil lístky na zápasy Ligy majstrov. Chodil som na ne s dvanásťročným vnukom Jurkom, sľúbil som mu to. Bol to aj pre mňa zážitok, hoci kvalitatívne je to už iný futbal, aký som zažil na Tehelnom poli ja.
Mojimi spoluhráčmi boli viacerí víťazi PVP či majstri Európy. Keď sme išli do Nemecka alebo do Španielska na nejaký turnaj, zvyčajne sme ho vyhrali. Ale to sa už so súčasnosťou ťažko porovnáva.