Chlapec zo Strážskeho pri Michalovciach od trinástich rokov žije v Anglicku a hoci tam je z neho už pomerne známa postava, jeho príbeh pozná máloktorý slovenský fanúšik.
„Ja, mladý chalan, ktorý hrával amatérsku súťaž, zrazu trénuje s A-tímom, ktorý pôsobí v Premier League. Lopty okolo mňa svišťali tak, že som nevedel, ako sa volám,“ spomína sympatický muž, v ktorého hlase počuť Ostrovy i milovaný východ.
Z čoho máte väčší rešpekt, zo zápasu pred 30-tisícovou kulisou alebo z rozhovoru v slovenčine?
Poviem pravdu? Jednoznačne to druhé. Predsa len, som tu už veľmi dlho, aj manželka je Angličanka, mám teda obmedzené možnosti hovoriť materinským jazykom.
Slovíčka sa postupne rozutekali?
Asi tak nejak. Najmä, keď hovorím s vami, lebo chcem rozprávať spisovne. Keď však zavolám domov rodičom, ideme po našom. Vtedy som už vo svojej koži.

Východniarsky dialekt prežije všetko, že?
Presne. (smiech) To sa nedá nikdy zabudnúť. Keď sa rozprávam s kamarátmi z detstva, tak jedine po východniarsky. To je naše.
Keď vidia Angličania v kolonke „narodený“ Michalovce, pýtajú sa, kde to je?
Pochádzam zo Strážskeho pri Michalovciach. Ale čo sa týka mesta, tak nie, nikto sa nepýta, ale keď vidia slovenskú vlajočku vedľa môjho priezviska, potom sú zvedaví.
Predovšetkým, keď som sem prišiel, vtedy ani poriadne nevedeli, kde sa Slovensko nachádza na mape. A našiel sa dokonca aj taký kamarát, ktorý sa pýtal, či tu žijeme v chatrčiach. Radil nás medzi krajiny tretieho sveta.
Aj sa vám občas zacnie? Predsa len, detstvo je len jedno…
Stane sa. Do Anglicka sme sa presťahovali, keď som mal trinásť, takže môžem porovnávať. Sú to odlišné svety. Manželke občas rozprávam o tom, ako som vyrastal v Strážskom a verte, že mi závidí.
Čo také?
Že keď mám chuť, môžem vybehnúť do lesa a kráčať hoci aj dvadsať kilometrov. Tu? Nedá sa to, lebo ten les predsa niekomu patrí. Alebo som jej hovoril, ako to bývalo u babky na záhrade, ako som si mohol odtrhnúť jablko, vrátiť sa domov pred večerou s tým, že som plný ovocia. Pre ňu to bolo že „wau“! Ona to nikdy nezažila.

Mám plno krásnych spomienok, aj futbalových. V Strážskom som hrával za žiakov a veru boli sme dobrí, lepší ako neďaleké Michalovce. Veľa z mojich spoluhráčov napokon skončilo v Zemplíne, Dominik Kunca si dokonca kopol aj v najvyššej súťaži.
Keď rodičia povedia trinásťročnému chlapcovi, „zajtra sa sťahujeme do Anglicka“, čo vtedy prežíva?
Na to som nezabudol. Oznámili mi to na štadióne v Strážskom. Nebolo veľmi čo oslavovať, mal som trinásť, v duši zmätok i veľa otáznikov, na Slovensku mi zostalo veľa kamarátov a ja som sa zrazu ocitol v novom, nepoznanom svete. Rodičia to plánovali dlhšie, mne sa však marí, že ma to dosť zaskočilo.
Byť otcom malého chlapca, ktorý sa nevie zmieriť so sťahovaním, vezmeme ho na Premier League…
(smiech) Tak-tak. Dnes by takéto sťahovanie nebolo natoľko stresujúce, máme sociálne siete, deti sú jazykovo lepšie vybavené. Ja som nevedel ani „ťuk“.
Až v Anglicku som zistil, že to, čo som sa učil na základnej škole v Strážskom, je vlastne iný jazyk. S britskou angličtinou to nemalo nič spoločné. Ale vy ste sa pýtali na Premier League, však?
Áno…
Presťahovali sme sa do Burnley a v meste sa v tom čase hrala najvyššia súťaž. Stretli sme sa aj so Stanom Vargom, bol tam na hosťovaní. Na parkovisku sme si ho vystriehli, venoval nám pár minút. Bol to môj prvý kontakt s pravým profesionálom.

Prečo ste vlastne odišli do Anglicka?
Za prácou. Mamka s otcom robili v miestnej fabrike. A možno mali aj futbalové myšlienky, domnievali sa, že by som sa tu mohol uchytiť. Otec to mal nalinajkované, vždy mi vravel, že tu budem hrať futbal a „hotovo“. Medzitým sa však aj so sestrami vrátili späť, v Anglicku som tak zostal sám.
Život plynul a vy ste si pomaly zvykli…
Veľmi pomaly. Prvé týždne či mesiace som preplakal. Chcel som ísť domov, za kamarátmi, za kabínou v Strážskom. A nebolo to len o rečovej bariére, z času na čas sa mi rovesníci smiali, kde tu sa vyskytlo menšie šikanovanie. Nebolo mi vždy ľahko. Aj po futbalovej stránke bolo zrazu všetko iné.
Na Ostrovoch to mohlo byť hádam len lepšie…
Spočiatku ma trénoval len otec, tiež bývalý brankár. Popritom som hrával žiacku víkendovú ligu za rôzne tímy. Každý si môže taký založiť, stačí, aby zohnal desať-pätnásť detí, ktorých rodičia sa zložia na rozhodcu, či inú réžiu a hrá sa vo veľkom parku na desiatich ihriskách.
Každé takéto stretnutie stálo mojich rodičov päť libier. A mamka okrem toho prala chalanom dresy. (úsmev)
Na prvé organizované tréningy som sa dostal až na strednej škole v Burnley, navštevoval som futbalový program, mali sme krásne podmienky. Keď rozhodli, že chytať začnem len v C-tíme, bol som neskutočne sklamaný.
Otec ma presviedčal, aby som vydržal, vravel mi, že to je len „ticho pred búrkou“. (smiech) S odstupom času sa mi potvrdilo, že mal pravdu. Musel som byť trpezlivý a vydržať, hoci som hrával v amatérskom Barnoldswick Town.
Malo to úroveň?
Ale áno. Je to regulárne mužstvo, ktoré má aj svojho majiteľa. Za jeden zápas mi dokonca platil tridsať libier. Všetci moji spoluhráči mali svoje zamestnanie, ja som študoval a brigádoval na diskotéke.
Na diskotéke?
V nočnom klube som zbieral poháre. Po parkete som medzi tancujúcimi „lietal“ s táckou. (smiech) Po čase ma povýšili a šiel som za bar. Tri rok som takto fungoval, každý piatok a sobotu od desiatej večer do tretej ráno.
A medzitým futbalový zápas…
Presne tak.
Toto bol váš smer k profesionálnej kariére?
Nuž… Jeden tréner z Burnley college mi jedného dňa vybavil skúšku vo Wigane. Po dvoch týždňoch so mnou podpísali zmluvu. Dodnes neviem ako. (úsmev) Bože, keď si spomeniem na svoj prvý tréning…
Ja, mladý chalan, ktorý hrával amatérsku súťaž, zrazu trénuje s A-tímom, ktorý pôsobí v Premier League. Lopty okolo mňa svišťali tak, že som nevedel, ako sa volám.

To bola tá „búrka“…
Veru! Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že som nemal čas ani na trému. Viedol nás Roberto Martínez, aktuálny kouč Portugalska. V Anglicku oslovujete svojho trénera „gaffer“ alebo „boss“, no ja som o tom nevedel. Prihovoril som sa mu krstným menom Roberto. Strašne sa na tom smial.
Wigan, Coventry, Plymouth, to je už – predovšetkým na slovenské pomery – naozaj veľký futbal…
Všade to je inak. Trebárs Coventry, hoci sme hrali iba druhú ligu, je obrovský klub. Od histórie, cez fanúšikov až po zázemie. Má nádherný štadión s 33-tisícovou kapacitou, v poslednom čase sa však borili s dlhmi. Nie nadarmo ich prezývajú „Tichý gigant“, v minulosti vyhrali aj FA-cup. Blízko tohto mesta som sa nakoniec aj usadil.
Na Ostrovoch žijete už viac ako polovicu života… Ste pre nich cudzinec alebo domáci?
Skôr domáci. Keď im poviem, že nie som Angličan, čudujú sa.
Ale nemali by ste to s anglickou vlajočkou vedľa mena jednoduchšie?
Ťažko povedať, možno aj áno, ale ruku do ohňa za to nedám, lebo boli aj anglickí brankári, ktorí mi kryli chrbát.
Otec mi vždy vravel, že musím byť trikrát lepší ako Angličan, aby som sa presadil, v niečom sa mi to potvrdilo. Čím som však starší, tým som skúsenejší a rozumiem aj tomu, že futbal nie je len o futbale.

O čom ešte?
Je to aj biznis. Pre Angličana si skôr príde mužstvo z Premier League, lebo potrebuje mať vlajočku, keďže už má veľa cudzincov. Nie je to však nič extrémne, v tomto smere som krivdu nikdy necítil. Aspoň nie skrze moju národnosť.
Váš futbalový príbeh je na Slovensku stále pomerne neznámy…
Ani sa nečudujem. Odkiaľ majú o mne slovenskí fanúšikovia vedieť, veď od detstva žijem mimo. Keby som chytal v Premier League, bolo by to iné. O Marekovi Rodákovi vie zrejme každý. Moja cesta bola trošku ťažšia.
A čo slovenské kluby?
Je 21. storočie, minimálne tie seriózne o mne musia vedieť. V lete sa mi ozval Slovan, ale nič konkrétne. Skôr len taká oťukávačka.
Povedzte, ako prebieha taký „oťukávací“ rozhovor?
Skôr len také otázočky, ako sa mám, aký je v Anglicku futbal, čo si viem a čo si neviem predstaviť. Volal mi Ján Mucha (tréner brankárov v Slovane, pozn. red.), ale nepovedal nič také, že „Marko, chceme ťa, musíš za nás chytať“.
Aj som sa mu priznal, že som si doteraz myslel, že som mimo ich záberu, no vyviedol ma z omylu. Seriózne tímy musia vedieť, že existujem. Konkrétnejší záujem bol o mňa v Česku, lanárili ma České Budějovice.

Chvalabohu to nevyšlo…
Srdce mi vravelo, že je čas skúsiť niečo iné. Pobrať sa mimo Ostrovy. No nedohodli sme sa, o dva týždne prepustili celý realizačný tím. Vravel som si, „ty kokso, mal si šťastie“.
K tomu sa viaže jedna pikoška, lebo v tom čase sa o mňa zaujímal aj jeden treťoligový anglický tím – nemohli uveriť, že pôsobenie v Budějoviciach je pre mňa lákavejšie. Im to hlava nebrala. Pýtali sa ma, „ako je možné, že chcem ísť do Česka“.
Sú sebavedomí, však?
Futbal je Anglicko a Anglicko je futbal. Asi je to oprávnené sebavedomie.
Dostal by Slovan prednosť pred druhou anglickou ligou?
Tak toto je teda otázka. (smiech) Ale asi áno, hoci 30-tisíc ľudí by na zápasy nechodilo. Dokonca aj vo štvrtej či v piatej lige tu chodia na zápasy tisíce ľudí. Futbal je miestne náboženstvo.
V lete mi ponúkal tím z piatej ligy takú zmluvu, že som nemohol uveriť, ale nedalo mi to. Bol by to veľký výkonnostný prepad. Ozvali sa mi aj z Iránu, to by však bolo na mňa príliš.
Presvedčili by ste manželku, aby prišla na Slovensko?
Ja, ju? To ona by tlačila mňa, aby sme sa na Slovensko presťahovali. Hneď by šla, tak sa jej naša krajina páči.

Ale nehovorte… A čo také?
Všetko. Naša príroda, domy, pohoda, ona v tom vidí aj kus slobody. V Anglicku je život rýchly. Viete, ako sa jej páčilo, keď som ju vzal k mojej tete do Pavloviec nad Uhom? Má farmu, sliepky, zajace, všade samá zelenina, ovocie. Typická slovenská dedina, takú v Anglicku nikde nenájdete.
Vidíte, náš premiér vraví, že na východe nič nie je…
Opak je pravdou. Je tam toho veľa.
Na Ostrovoch sú profesionálni futbalisti – a je jedno, či v prvej alebo druhej lige – známe osoby. Potvrdíte to?
Od piatej súťaže vyššie sú všetci profesionáli. Či som hral za Coventry, Shewsbury, Doncaster, ľudia ma spoznávali. Nielen v tom konkrétnom meste, ale aj inde. Stalo sa mi, že aj v Londýne ma požiadali o fotografiu.
Aké to je, keď vás vedie legenda Wayne Rooney?
Hm… Normálne. A potvrdil by vám to každý hráč z Plymouthu, v ktorom som na jeseň pôsobil. Jeho meno som nevnímal, pre mňa to bol človek, môj tréner. Možno len v prvý deň na mítingu som bol paf, keď mi vravel, prečo ma tam chce. Skvelý chlapík.
Ktorý vyzerá veľmi drsne…
Zdanie veľmi klame. Samé srandičky. Má dobré srdce. Síce mu to s nami nevyšlo, ale futbal miluje. Nepoviem naňho jediné zle slovo.
Jeho mentora – Sira Alexa Fergusona – dokázalo kadečo rozhodiť a obočie Davida Beckhama by vedelo rozprávať…
Počul som. (úsmev) Mimochodom, Fergusonov syn ma trénoval v Doncasteri a Sir Alex z času na čas prišiel aj na náš zápas. V tomto prípade gény preskočili z otca na syna. Ten by nás pokojne v šatni aj roztrhal, keby sa to dalo. Páni, ten sa vedel rozčertiť.

Čiže tradičná hierarchia, keď tréner je pán a futbalista poslúcha, ešte nevymizla?
Konštruktívna kritika môže byť, všetko však má svoje hranice. Keď sa na ihrisku spraví chyba a potom sa zvýši hlas, nemám s tým najmenší problém. Nadávky, ponižovanie, to veru nie.
To by som netoleroval. Určite nie dnes, možno keď som bol mladší. Existujú červené čiary a tie sa neprekračujú. V súčasnosti si podľa mňa dávajú tréneri na to pozor.
Je to len pár rokov, čo Vladimír Weiss st. dočasne vyradil Davida Hrnčára z tímu, lebo prišiel s odfarbenými vlasmi… U vás nepredstaviteľné?
To sa pokojne môže stať. Každý tréner má svoje pravidlá a tie rešpektovať treba. Nejaká hierarchia nakoniec musí byť. Chce to len balans a rešpekt medzi obomi stranami.
Pol roka v druholigovom Plymouthe, od januára – opäť na šesť mesiacov – treťoligový Cambridge… Od posledného k poslednému. O chvíľu budete mať povesť ako František Straka, človeka, ktorého údelom je ťahať kluby „z kaše“.
Napadlo mi to. (úsmev) V Plymouthe som sedel na lavičke, ale veľa mi to dalo, skvelé tréningy. Rooney však dostal padáka a hoci si ma brankársky tréner chcel nechať, chýbalo slovo hlavného kouča.
Vedenie sa rozhodlo, že ide hľadať útočníka. Ozval sa mi teda Cambridge. Vedel som, že sú poslední, aj že majú množstvo zranených, no lákalo ma to. Po polroku si opäť dobre zachytať. Prišiel druhý zápas a bum.
Čo sa stalo?
Priamo v zápase proti Mansfieldu som si natrhol šľachu. Akoby sa mi koleno zaseklo v zemi, pocítil som bolesť, no nemyslel som si, že to je vážne. Šťastie, že koleno zostalo v poriadku. Už mám po operácii a maródujem.

Koho šiel šľak trafiť – vás alebo vedenie Cambridgu, ktoré s vami pár dní predtým podpísalo kontrakt?
V klube boli veľmi nešťastní. Nie kvôli peniazom, ale všetko sa začalo tak dobre. Darilo sa mi, mužstvo sa akosi preberalo. A ja? Na druhý deň som sa s tým zmieril, v lete budem na sto percent naspäť. Zostávam pozitívny.
Dajú sa futbal a ostatné podmienky v druhej a tretej anglickej lige porovnať?
Sú mužstvá a mužstvá. Všetko je o peniazoch a vidíte to predovšetkým vtedy, keď treťoligový mančaft postúpi do The Championship. V ďalšej sezóne väčšinou vypadne.
Tam už nezoženiete lacného hráča a ak sa vám to náhodou podarí, treba ho dobre zaplatiť, tímy však na to nie sú zvyknuté. A vidieť to aj na ihrisku, tam vyššie sa chyby nemilosrdne trestajú.
Zabezpečí táto úroveň hráča aj na niekoľko rokov po kariére?
V druhej lige áno, v tretej nie.
Po jednom z Messiho triumfov s Barcelonou sa komentátor opýtal, „ale dokázal by to aj počas stredajšej chladnej a daždivej noci v Stoke City?“ Akoby naznačoval, že nižšie anglické súťaže sú iný svet…
So Shewsbury sme hrali FA-cup na pôde Carlise, bol december, strašný deň, takú „kosu“ som nikdy v živote nezažil. Od prvej minúty som sa na ihrisku triasol, nohy stuhnuté, keď som mal kopať päťku, bolesť ukrutná.

V desiatej minúte som sa musel hodiť za strelou, samozrejme, že som sa vykúpal v obrovskej ľadovej mláke. V tej chvíli mi dres skamenel, ledva som sa pohol. Cez polčas nás začal tréner pucovať, či takto sa hrá futbal.
Neveril som, veď tam sa nedalo existovať. Ale napokon to stálo za to, lebo sme vyhrali 2:1 a postúpili ďalej. Čakal nás Liverpool na Anfield Road.
Vrchol kariéry?
To bol zážitok. Určite poznáte „The Kop“, ich legendárnu tribúnu, hádzalo sa však mincou a my sme ich poslali na opačnú stranu. Ten kotol mi tlieskal, viete, aké to bolo skvelé? Plný štadión, 55-tisíc fanúšikov, do toho hymna „You will never walk alone“. Šialené.
Ale späť k otázke… Mal by to Messi naozaj ťažké?
V Stoke asi nie, tam majú krásne ihrisko. Ale fyzické to je, v nižších ligách až príliš. Tam keď viete behať a ste fyzicky zdatní, s technikou si tykať až tak nemusíte a kariéru mať budete.
Kedy sa vrátite na ihrisko?
Neviem, či ešte v tejto sezóne, ale v tej ďalšej určite. Modlím sa.
To budete mať čoskoro 32 rokov. Pre brankára ideálny vek, je však ideálny aj na posun do lepšej ligy?
Škoda, dúfal som, že si na jar zachytám a v lete príde nejaká ponuka. Je to výzva, som pripravený. Hádam mám ešte pár rokov na vrchole pred sebou.

Ticho pred búrkou?
(smiech) Presne.
Ako Martin Dúbravka, ktorý chytil druhý dych…
Famózny je, zasa ho tu ospevujú. Nick Pope sa síce vracia do akcie, ale podľa mňa Martin presvedčil a bude chytať aj naďalej. Zaslúži si to aspoň do konca tejto sezóny.
A to v zime chcel prestúpiť do Saudskej Arábie…
V poriadku, len nech povie, že chce ísť, rád sa s ním vymením. (úsmev)
Čo potom, keď sa raz futbalový kolotoč skončí?
Neviem ešte. Nerozmýšľam nad tým, hádam je to stále ďaleko. Najradšej by som ešte desať rokov chytal. Určite však chcem zostať pri futbale.
V kabíne som lídrom, ale trénerstvo je asi niečo iné. Uvidíme, čím som skúsenejší, tým viac sa o toto remeslo zaujímam.
A čo Slovensko? Zostane nejakým spôsobom súčasťou vášho života?
Definitívne. A navždy. Mám tam rodičov, starých rodičov, manželka to tam zbožňuje, musím tam brať dcérku, ukazovať jej, kde som vyrástol.
Chodíme tam každý druhý rok, máme radi Zemplínsku Šíravu, Vysoké Tatry, dievčatám sa páčili naše jaskyne. A je na čase spoznať tiež Bratislavu.
