Futbalový kanonier David Depetris (36) prišiel na Slovensko na sklonku roku 2008, bola krutá zima, teplomer ukazoval hlboko pod nulou a mladík, ktorý nepoznal jazyk, sa musel začať pretĺkať futbalovým životom.
„Ťažko sa mi komunikovalo, po anglicky som vedel slabšie, po španielsky zasa nevedel z kabíny nikto. Celé zle,“ spomína s úsmevom. Výsledok? Rodák z mestečka San Jorge sa tu usadil, Trenčín je jeho domov a druholigová Považská Bystrica nový klub.
Kázali ste volať ráno o 8.30. Nie je to na Juhoameričana priskoro?
Práveže vôbec. Pravidelne sa budím pred šiestou. Nie som typ, ktorý by ležal v posteli a predovšetkým sa nerád ponáhľam, radšej si teda privstanem.
Aj samotný deň mi dáva väčší zmysel, keď sa zobudím skôr a dobre naň pripravím. Lepšie sa mi potom funguje.
Takže si viete predstaviť, že by ste vstávali do práce aj o piatej, ako mnohí Slováci?
Pokojne. Aj skôr by som vedel.
Keď sme už pri tom – ak by ste nemali šikovné nohy, čo iné by vás ešte uživilo?
Už ako chlapec som chcel byť futbalistom a keby to nebola lopta, potom čokoľvek, čo s ňou súvisí. Možno aj športový novinár, prečo nie? Bavilo by ma to.
Ak by ste mali spraviť svoj prvý a jediný rozhovor v živote, s kým by to bolo?
Som Argentínčan, takže buď s Diegom Maradonom alebo Lionelom Messim. A keďže prvý už – žiaľ – nie je medzi nami, tak potom s druhým. To by bol veru sen.
Čítajte viac Plány mu naštrbilo sedem minút, po ktorých radšej ukončil tréning. Žilinu vedie Čech, ktorý svoj pôvod ukrýva v dokonalej slovenčine
Keby vám v zime 2008, keď ste prichádzali na Slovensko, niekto povedal, že tu budete aj o sedemnásť rokov neskôr, boli by ste sklamaný?
Smutný určite nie, no plán bol určite iný. (úsmev) Nemyslím to vôbec v zlom, veľmi sa mi tu páči, Slovensko mám už v srdci, no bol som stále len tínedžer.
Chápete, rozmýšľal som inak. Trebárs, že po kariére sa vrátim domov do Argentíny. Situácia sa však zmenila, život to zariadil tak, že bývame v Trenčíne a plánujeme tu aj zostať. Som tu šťastný.
Povedzte, o čom sníval argentínsky mladík, keď šiel do sveta?
O futbale. Od piatich rokov som sedel pred televízorom a sledoval všetky zápasy, ktoré boli na obrazovke.
A verte, že v Argentíne to môžete robiť od rána do večera. Miloval som tamojší Racing Club, vyrastal na Gabrielovi Batistutovi, keď hrali AS Rím, nemohol som to nesledovať. Každé sobotné ráno. Navyše, bol to útočník ako ja.
Ale aj v škole som bol dobrý, pálilo mi to. Veľa tamojších chlapcov má sen, že pôjde s futbalom do sveta a v tomto smere som sa možno cítil privilegovaný. Predsa len, bol november 2008 a nebolo ešte pravidlom, aby osemnásťročný chalanisko dostal angažmán v Európe.
Nechceli ste hrať domácu súťaž?
Hrával som v druhej lige, bola náročná, chodilo na ňu veľa ľudí. No viete, šanca, že vás niekto osloví z druhého konca sveta, sa už nemusela opakovať.
Foto: TASR, Radovan Stoklasa
Keď sa ozval Trenčín, zostali sme zaskočení, pre rodičov to nebolo jednoduché, ale povedali mi, „dobre, skús to, keby bolo na Slovensku zle, vždy sa môžeš vrátiť domov.“ Avšak ani klub ma nechcel uvoľniť, bol som mladý a dával góly. Chcel nemalé odstupné.
Spomínate si, koľko musel za vás trenčiansky majiteľ Tschen La Ling zaplatiť?
Neviem presne, možno 300-tisíc dolárov, čo na tú dobu neboli malé peniaze.
Futbalový svet pozná množstvo argentínskych príbehov, ktoré majú podobný začiatok – futbal mal byť prostriedok, ktorý pomôže uniknúť pred biedou… Ako to bolo u vás?
Hoci nepochádzam z bohatej rodiny, nemôžem povedať, že by nám niekedy niečo chýbalo. Mamka 25 rokov pracovala v miestnom rádiu aj televízii, mala tam svoj program, doobedňajší štvorhodinový blok.
Zrejme tam sa zrodili aj moje sympatie k novinárskemu remeslu, neraz som bol s ňou ako malý chlapec aj v štúdiu. Otec podnikal, potom robil aj iné veci.
Som z troch detí, najstarší z chlapcov. Stredný tiež hráva futbal, dvanásť rokov bol v najvyššej argentínskej lige, pomaly však už bude končiť. Najmladší to skúšal medzi mládežníkmi, napokon je však z neho realitný maklér na Ibize.
Otázka, či ste mali v detskej izbe plagát Diega Maradonu, je zrejme zbytočná…
Predovšetkým rôzne predmety Racingu, plagáty, znak, šály, proste čokoľvek.
Čítajte viac Slovan je poslanie, Orava jeho život, jedine Beatles však nikdy neprehrali. Z pracovne legendárneho pôrodníka idú návštevy do kolien
Ako vyzerala vaša prvá profesionálna zmluva?
V Atléticu de Rafaela, bola to „minimálka“, tuším tritisíc pesos. Na môj vtedajší vek nie úplne málo. Ťažko sa to však porovnáva, inflácia za tie roky peniaze totálne znehodnotila, dnes by ste si za to nekúpili hádam ani cukrík.
A vtedy?
V Argentíne sa na konci stredoškolského štúdia ide na dlhší výlet na tamojší juh, tam, kde sú hory, sneh a iné pekné miesta. Nebolo to lacné, chlapci v mojom ročníku neraz brigádovali aj celý rok, aby mohli ísť. Nuž, aj ja som si teda šetril, nespomínam si však, či mi na to stačila jedna výplata, alebo dve, či tri.
Bolo to prvýkrát, kedy ste videli sneh?
Druhý. Keď som mal pätnásť, bol som v talianskom Janove a potom v Lucchese na skúške. Bol január a práve nasnežilo. Avšak ani zďaleka to nebola zima, aká ma neskôr čakala v Trenčíne. Bolo hádam aj mínus dvanásť, vlasy na hlave mi mrzli.
Keď je u nás doma v Argentíne zimné obdobie, v meste mávame okolo nuly, keď som mame do telefónu opisoval, čo je to dvanásť pod nulou, ani som poriadne nevedel, ako to mám spraviť.
Päťročného kontraktu, ktorý vám ponúkli, ste sa nezľakli?
Skôr som to bral tak, že mi dávajú čas na adaptáciu. Že nedostanem dva mesiace na to, aby som presvedčil a potom dovidenia. Iste, od začiatku som dával góly, ale nebolo to hneď ono, muselo si to sadnúť.
Navyše, aj z pohľadu financií to bola zaujímavá ponuka, v rámci tunajších pomerov to bol nadštandardný plat. Dostával som ho ešte v slovenských korunách, tak dávno to bolo. (úsmev)
Foto: TASR, Ján Krošlák
Mohli ste si „vyskakovať“?
Čo je to vyskakovať? (smiech) Ale kdeže, spočiatku som nemal ani vodičák, jedine argentínsky, ktorý mi tu bol nanič. Prvý rok som sa presúval taxíkom. Nejako extra som nemíňal, naopak, snažil som sa ušetriť, niečo poslať domov.
Rodičia už boli rozvedení, otec bol v podnájme, pomáhal som mu. Našli sme nejaký domček, tak som investoval. Auto som si dovolil po dvoch rokoch, kúpil som si jazdené BMW. Zaujímavé autíčko, športové coupé, s priateľkou sme boli sami, bez detí, vyhovovalo nám.
Zrejme ste museli veľa „googliť“ predtým, ako ste prišli na Slovensko…
Ani veľmi nie, v tomto som skôr spontánny. Keď niekam idem – hoci prostredie aj nepoznám – veľa si nezisťujem. Zostalo mi to až dodnes. Samozrejme, že keď som počul Trenčín, pozrel som si fotografie, všade som videl náš hrad. (úsmev) Zaujímal ma samozrejme aj štadión.
Na Sihoti to nevyzeralo najvľúdnejšie…
Iste, tribúny už mali niečo za sebou, no nebola to zasa žiadna katastrofa. Bral som to ako realitu, niečo nové. Ale rozumiem vám, človek z Južnej Ameriky môže mať občas skreslené predstavy, keď ide do Európy. Myslí si, že všade to vyzerá ako na barcelonskom Nou Campe.
S čím sa vám na Slovensku zmierovalo najťažšie?
Jednoznačne s jazykom. Ťažko sa mi komunikovalo, po anglicky som vedel slabšie, po španielsky zasa nevedel z kabíny nikto. Spočiatku ani atmosféra nebola najlepšia, vytvorili sa skupinky – domáci hráči a my legionári.
Prišli sme v zime, mužstvo bolo v Corgoň lige posledné, na to pred nami sme strácali tuším až deväť bodov. Celé zle. Slováci v šatni vnímali, že sem začínajú chodiť hráči z cudziny, väčšinou nie je problém dozvedieť sa ani to, kto koľko zarába. Nerobilo to dobrú krv. Ale viete čo?
Čítajte viac Keď v Slovane neboli peniaze, tréner nás poslal kradnúť paštéty. Vojin Prole spomína, ako v hneve zavesil spoluhráča na vešiak
Hovorte…
S chlapcami, s ktorými nám to spočiatku neladilo, sme dnes veľmi dobrí kamaráti. Nedám na nich dopustiť.
Máte s nejakým slovenským slovíčkom dodnes problém?
Skúsme sa vyhnúť takým, kde je príliš veľa spoluhlások. Jazyk ma pri nich neposlúcha, my to v španielčine nemáme.
Strč prst, skrz krk…
Presne. (smiech) Nemyslím, že niekedy mi to pôjde. Nezvyknem si na to presne tak, ako na fakt, že Slováci sa nedokážu nadchnúť pre futbal tak, ako my Argentínčania.
Už ako dieťa som vnímal, že ľudia v meste žili ligovým zápasom prakticky celý týždeň. Tešia sa. Chýba mi to tu, nie je ľahké, ked hráte pred prázdnym hľadiskom.
Svoj život po kariére si predstavujem tak, že v piatok sa už budeme so synmi rozprávať, ako pôjdeme cez víkend v Trenčíne na futbal. Že centrum bude žiť zápasom, že bude plné fanúšikov.
Znie to až príliš optimisticky…
Ja viem. Ale chcel by som to tak mať.
V roku 2012 ste v online diskusii s čitateľmi Pravdy povedali, že na Slovensku ste mali aj jednu negatívnu skúsenosť, keď vás napadli fanúšikovia iného klubu… Čo sa vlastne stalo?
Ani neviem, či sa mi k tomu chce vracať. Veď to bolo už dávno.
Foto: SITA, Marián Peiger
Skúste…
Spoluhráč, dobrý kamarát, mal rozlúčku so slobodou, nekonala sa však tu v Trenčíne, ale v inom meste. Nastalo také nedorozumenie, keď sme sa presúvali a brat môjho spoluhráča mal na sebe trenčiansky dres.
Zastavili sme jedného chlapíka, aby sme sa ho opýtali, ako sa tam dostaneme. Boli sme blízko a padla otázka, či nejde aj on s nami. Mal na sebe dres iného klubu – nechcem menovať, ktorého – a chvíľu nás sprevádzal. Následne nás pozval do iného podniku.
Išli ste?
Nie, veď sme boli už len dvesto metrov od miesta, kam sme chceli ísť. Chvalabohu, že sme pozvanie neprijali. Spomínaný muž si totiž pomýlil náš trenčiansky dres s trnavským a zrazu vybehlo desať či pätnásť pravých ultras.
Silných a holohlavých?
Tak nejak. Mysleli si, že sme Trnavčania. Začali lietať veci, poháre, museli sme vziať nohy na plecia. Niektorí chalani dostali viac, iní menej a takto sa vlastne skončila celá akcia.
Rozlúčka so slobodou teda nebola?
Ale bola. Taká slabšia. (smiech)
Keďže v rodnom liste máte napísané, že ste sa narodili v Argentíne, automaticky sa od vás očakávalo, že budete „pán futbalista“, však?
Nepotrebujem, aby na mňa vytvárali tlak iní, zvládnem to aj sám. No keď sa takto pýtate, spomínam si, že keď som sem prišiel, často mi rozprávali o Fabiovi Nigrovi, ktorý hrával predtým za Slovan.
Vraveli mi, že to bol úžasný futbalista a podvedome som cítil, že teraz sa budú veľké veci očakávať aj odo mňa. Strieľal som góly, latku som si postupne nastavoval aj sám, nakoniec to vypálilo tak, že sa to očakávalo v každom slovenskom klube, za ktorý som nastupoval.
Čítajte viac „Stratený muž" Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu
Dávajú sa na Slovensku góly ľahšie?
Možno áno. Svedčí o tom aj fakt, že hoci v Argentíne som tiež nejaké dal, v súčte ich bolo menej. V tamojšej lige je vyššie tempo i agresívnejší obrancovia, keď tam raz dá útočník desať, či pätnásť gólov za sezónu, je len otázkou času, kedy ho klub predá inde.
Na Slovensku ste si vystrieľali angažmán v Turecku… Bol to vysnívaný prestup?
Samozrejme, že radšej by som šiel z Trenčína do AC Miláno, žiaľ, takáto ponuka na stole nebola. Bol som v náročnej situácii, skončila sa mi zmluva a ocitol som sa medzi klubom a agentom.
Vyberal som z toho, čo sa naskytlo, ozvali sa rumunský Kluž, ktorý hral v tom čase európske poháre, dva tímy z Grécka, Švajčiarska, potom sa pridalo aj Turecko.
Priznávam, čakal som niečo iné, lepšie, no naťahovalo sa to, ponuky zrazu ubúdali a ja som cítil, že v druholigovom Rizespore o mňa naozaj stoja. Ich cieľom bolo postúpiť a ja som k tomu výrazne pomohol, v dvanástich zápasoch som dal šesť gólov. Keď však vymenili trénera, moja situácia sa zmenila.
Po finančnej stránke to bolo najzaujímavejšia časť kariéry?
Porovnal by som to s účinkovaním v Mexiku.
Na čo budete po kariére najviac hrdý?
Keď sa zamyslím, tak asi nad tým, že som sa nikdy nevzdal. Odmalička som chcel byť futbalista a aj keď som neuspel na nejakej skúške, nevzdával som sa svojho sna. V Argentíne som poznal veľa chlapcov, ktorí mali ohromnú kvalitu i neskutočný potenciál, ale keď im to raz nevyšlo, vzdali to.
Hrdý som aj na to, že som mohol reprezentovať Slovensko, aj keď to bolo tuším len dvakrát. To by mi predtým v živote nenapadlo. Pre mňa to bola obrovská česť, túto krajinu mám veľmi rád. Keď som debutoval, bol som na vrchole futbalového blaha.
Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte
Na čo by bol najviac hrdý váš otec?
Zrejme by odpovedal podobne. To, že som si mohol obliecť slovenský dres, bolo aj pre mojich rodičov niečo neuveriteľné. Napokon, v Argentíne sa o tom aj písalo.
Aj kvôli otcovi som sa potom vrátil na istý čas do Argentíny. Aby ma videl hrať v lige a ja som tak splnil jeho sen. Celý život fandil Boce Juniors a ja som zrazu proti nej hral.
Väčšinou sa na mňa pozeral s kamarátmi v televízii, lebo do Buenos Aires to mal šesťsto kilometrov a do Olympa, kde som bol neskôr, až tisíc.
Dá sa argentínska liga prirovnať k niektorej kvalitnej európskej súťaži?
Niečo medzi španielskou a talianskou, lebo je v nej veľa dobre technicky vybavených futbalistov, ale aj veľa agresivity a taktiky.
Na sociálnej sieti máte spoločnú fotografiu s Ronaldinhom, ale vraj ste sa stretli aj s Messim…
V roku 2010 sme sa Aldo Báez, ja a naše partnerky vracali z dovolenky, mohlo byť 2. januára a na letisku sme si hľadali nejaké časopisy pred dlhou cestou.
Ako sme sa tak v nich prehrabávali, Aldova priateľka vraví: „A nie je toto Lionel Messi?“ Predstavte si, bol to on. Dva metre od nás. My sme hľadali časopisy, aj on hľadal. (smiech) Ľudia ho vôbec neotravovali, čo dodnes nechápem. Spýtali sme sa ho teda, či sa s ním môžeme odfotiť.
Foto: PETER KAPUSTA
Stihli ste mu povedať, že aj vy ste futbalista?
Ale kdeže, nestihol som mu povedať vôbec nič, celý som bol akýsi zablokovaný a strnulý. (smiech) Na jednej strane som mal v hlave, že ho otravujeme, na druhej sa zasa tajne modlil, aby fotograf s telefónom nezlyhal, lebo aj s tým bol trošku problém. Našťastie, podarilo sa.
A Ronaldinho?
V jednej sezóne sme sa stretli v mexickej lige. Tak som sa tešil, že proti nemu nastúpim, že mi to na prvý pokus nevyšlo. Zápas predtým som dostal červenú kartu a ja som sa – prosím pekne – pozeral na Ronaldinha z tribúny.
Ešteže sa hrala aj jarná domáca odveta. Dal nám gól z penalty. To, že som bol s ním na jednom ihrisku, považujem za jeden z „hajlajtov“ mojej kariéry. Ako dospievajúci chalan som si to nevedel ani predstaviť.
Medzi Argentínou a Brazíliou je obrovská rivalita. Ak popustíme uzdu korektnosti, povedzte, v čom ste lepší ako oni?
Lepší? Čo ja viem? (úsmev) Azda väčšie percento Argentínčanov sa dokáže adaptovať na náročné podmienky. Lepšie zvládame životné prekážky. Ale je to len môj názor.
Prečo ste sa vlastne vrátili na Slovensko?
Lebo manželka je Slovenka. Otehotnela, keď sa mi skončilo angažmán v Mexiku. Vrátili sme sa sem a čakali, ktorý z klubov sa ozve. Napokon to vypálilo tak, že sme už zostali.
Nepresviedčal som ju, aby sme šli do Argentíny, je tam síce veľa pekných miest, oblasť, z ktorej pochádzam, je veľmi pokojná, ale my sme v tom mali jasno. Chceli sme sa definitívne usadiť v Trenčíne.
Čítajte viac V DAC dávali synovi žalostne málo, v Žiline sme sa dohodli hneď. Keď som ho tam nechával, nevedel po slovensky. Obaja sme plakali
Jeseň v Podbrezovej, jar v druholigovej Považskej Bystrici… Prečo takýto prestup?
Dlhšie som nebol doma, tri roky v Banskej Bystrici, potom v Podbrezovej, v Trenčíne som prakticky ani nebol.
Deti som videl málo a keď si k tomu pripočítam, že na tréningu som mohol robiť hocičo a väčšinou som aj tak sedel len na lavičke, potom takéto rozhodnutie je prirodzené.
Chcel som ísť naspäť, neriešil som už, či do prvej, či druhej ligy. Navyše, deti mi rastú len raz a čas sa vrátiť nedá.
Je to signál, že pomaly sa niečo končí?
Určite. Nemám čo tajiť. Niekedy to je denno-denný boj, občas sa aj sám seba pýtam, či to má ešte zmysel. Futbal milujem, ale motivácia i nadšenie sa postupne vytrácajú. Koniec kariéry sa blíži.
Čo by ste v nej ešte chceli stihnúť?
Mal som predstavu, žiaľ, nezrealizovala sa. Domnieval som sa totiž, že v tejto situácii by som Trenčínu dokázal pomôcť. Po športovej stránke, aj chalanom v kabíne. Túžil som si zahrať aj na novom štadióne. Nevyšlo to a neviem, či sa mi to ešte niekedy podarí.
Nebudem klamať, v Považskej Bystrici nie sú postupové ambície, chcem si to užiť – na ihrisku aj s chlapcami v kabíne. Mať ešte radosť z futbalu. A v lete sa uvidí, čo ďalej a či vôbec ďalej.
Kedy ste boli naposledy v Argentíne?
Dávno. Odkedy som sa vrátil na Slovensko, tak ani raz. Je to už päť či šesť rokov. Mal som tu však rodičov i bratov. Chýba mi moja rodná krajina, aj deti sa ma už pýtajú, kedy pôjdeme. Hádam čoskoro.
Fabio Nigro nám v rozhovore pred pár rokmi povedal, že sa tam momentálne žije veľmi ťažko. Hovoril o zlých sociálnych pomeroch aj kriminalite…
Všetci vedia o obrovskej inflácii, ktorá tam bola. Nechcem sa dostať do politickej roviny, no pravda je taká, že veľa rokov sa robili vyslovene zlé rozhodnutia.
Poctiví a ťažko pracujúci ľudia cítili krivdu. Museli makať, platili veľké dane, nikam sa nepohli a potom videli, ako sa rozdáva tým, ktorí nerobia nič. Tento systém sa tam na dlho usadil, spoločnosť bola frustrovaná.
Rástla kriminalita, tí, ktorí nerobili nič, nemali motiváciu, veď aj tak svoje dostali. Proste začarovaný kruh. Máme však nového prezidenta, Javier Milei postupne tieto veci mení, hádam to tam bude lepšie a lepšie.
Keď sa Davida Depetrisa opýtame na život po kariére, čo nám odpovie? Ako si ho predstavuje?
Pekná otázka, ale doriešené to nemám. Existuje okruh oblastí, kde sa pomerne dobre orientujem, predpokladám, že moja budúcnosť zostane spojená s futbalom.
Či už tréner, agent, alebo budem chlapcom pomáhať dostať sa na Slovensko, prípadne von do Európy. Bavia ma financie, baví ma vzdelávanie v tomto smere, zažil som nejednu kabínu a vidím, že tu máme obrovský deficit.
Postupne sa uvidí. Zostávajúci čas na ihrisku využijem na to, aby som nejaké veci naštartoval.
Čítajte viac Skromný chlap zhodil fúzy a mama ho nespoznala. Keď kapitán s veľkým K prišiel na futbalový galavečer, nikto k nemu nepodišiel