Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Starší rozhodcovia vravia, že keď si získate Weissa, vyhrali ste, lebo o ostatných sa už postará. Čo si mladý Slovák v 5. lige vypíska, to precestuje

Mal iba štrnásť, keď sa vrhol do boja za futbalovú spravodlivosť. Ubehla sezóna a hodili ho medzi dospelých.

29.01.2025 05:40
Erik Tupý Foto:
V kokpite Airbusu A380-800 po pristátí na letisku JFK v New Yorku. Erikovi Tupému spravil fotografiu sám kapitán.
debata (1)

Erik Tupý (21) bol svojho času najmladším futbalovým rozhodcom na Slovensku. Na zelených trávnikoch si medzitým čo to preskákal, dnes píska piatu ligu, cestuje po svete a stretáva sa s renomovanými arbitrami UEFA.

„Vlani som letel 48-krát, navštívil 25 krajín a osemnásť hlavných miest. O niečo menej ako v roku 2023,“ usmieva sa študent Trnavskej univerzity s mnohými rozhodcovskými, cestovateľskými i leteckými snami.

Tipujeme správne, keď si myslíme, že 14-ročného chalana v čiernom na ihrisku málokto berie príliš vážne?

Niečo na tom bude. Aj som to z času na čas pocítil. Niekedy viac, inokedy menej. Ale rozumiem tomu, nie je prirodzené, aby dvakrát starších futbalistov dirigoval takýto chlapčisko.

Nikdy som s tým však nemal veľký problém, dokázal som sa cez všeličo preniesť, vypočuť, prepočuť či pustiť z hlavy. Veľa mojich kamarátov, ktorí tiež len začínali, to napokon po pár mesiacoch vzdali.

No nie je všetko len o veku, ale aj o skúsenostiach. Roky pribúdali, ja som sa „otrkal“, hráči ma postupne spoznávali a získaval som si aj rešpekt.

Ako to na vás „mazáci“ skúšali?

Skôr šlo o psychický nátlak. Od vulgarizmov, cez zastrašovanie a podpichovanie až po zosmiešňovanie. Neraz mi vraveli, že nie je normálne, aby im písal taký mladý chalan, že tam nemám čo robiť.

Samozrejme, to všetko neraz okorenili aj štipľavým slovníkom, veď sme na futbale, všakže? (úsmev) Treba to prepočuť.

Erik Tupý (vľavo) na štadióne Antona... Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Erik Tupý (vľavo) na štadióne Antona Malatinského v Trnave.

Červená karta je dobrý pomocník, nie?

Ale aj poriadne zradný. Dokážete ňou „zabiť“ zápas. Viete, čo je najhoršie? Keď si rozhodca- obzvlášť taký mladý ako ja – začne na ihrisku niečo dokazovať.

Áno, karty sú aj na to, aby ste hráča umravnili, keď je to potrebné, ale opatrne s nimi. Nič nie je lepšie ako prirodzený rešpekt.

A ten sa buduje ako?

Že prídete na ihrisko a vystupujete tak, že aj hráči pochopia, že sa im oplatí správať korektne. Že sa im to v dobrom vráti. Iste, sú situácie, keď sa inak nedá a tasíte červenú, osobne však radšej dva-trikrát dohováram. Je to efektívnejšie.

Medzi rozhodcami sa vraví, že dobrý je ten, ktorý vycíti správny moment na prvú kartu – väčšinou býva žltá. A najlepšie je, keď odhadnete nielen moment, ale aj konkrétneho hráča, lebo ak ju uvidí ten nesprávny, zvrhne sa to.

Niekto ako trebárs Vladimír Weiss ml.?

Žiaľ, nemal som s ním ešte česť. Ale od ligových rozhodcov, s ktorými som sa zhováral, viem, že on je zrovna ten typ futbalistu, ktorého si musíte získať na svoju stranu.

Je to špecifický hráč, myslím to v dobrom, keď ho presvedčíte, že to s ním myslíte dobre, máte vyhrané. Urobí si v tíme poriadok a vlastne vás bude takto suplovať – z problémového hráča je nakoniec ten, ktorý vám pomôže.

Mnoho je takých, aj v piatej lige sú. Rozhodcovskí veteráni ma na nich zvyčajne upozornia.

Erik Tupý si v minulosti zatrénoval aj s... Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Erik Tupý si v minulosti zatrénoval aj s rozhodcami na Faerských ostrovoch.

Ospravedlnili ste sa už niekedy hráčovi?

Bežne. Takisto ako hráči, či tréneri, chyby robíme aj my. Poviem pravdu, nemám rád, keď si arbiter tvrdošijne stojí za svojím, pričom všetci okolo vedia, že sa pomýlil.

Keď je to vyhecovaný zápas, treba si radšej vypočuť a ísť ďalej, priestor na ospravedlnenie sa nájde potom, v pokojnom stretnutí sa dá „kajať“ ihneď na trávniku. Nič na tom nie je.

Futbalista vždy lepšie vezme, keď vidí, že ma chyba mrzí. Mimochodom, takto si budujete pozíciu aj do ďalšieho zápasu, lebo nie je nič horšie, ako keď prídete po dvoch mesiacoch na to isté miesto a mužstvo má pocit, že „to je ten XY v čiernom, ktorý nás tu už raz zarezal“.

Ako vyzerá bežný víkend futbalového rozhodcu v nižšej súťaži?

V sobotu ráno odchádzam z domu, v sobotu večer prichádzam. Vyspím sa a v nedeľu si to zopakujem. Hocikedy je to aj šesť zápasov za víkend. Po dva žiacke, dorastenecké aj mužské.

Erik Tupý je okrem iného aj vášnivý cestovateľ. Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Erik Tupý je okrem iného aj vášnivý cestovateľ.

A teraz si vezmite, že cestujete dvesto kilometrov tam, potom naspäť a je po celom dni. No vyhovuje mi to, som študent, priateľku momentálne nemám, môžem žiť pre futbal.

Sú rozhodcovia, ktorí majú rodiny s deťmi, tým veru nezávidím, nemajú to ľahké. Poznám osobne aj viacero špičkových európskych arbitrov – buď si rodiny zakladali neskôr alebo sa rozviedli.

Čo by mal spĺňať rozhodcovský ideál?

Neexistuje presný typ človeka, ktorý sa hodí na toto povolanie. Sú však nejaké predpoklady nevyhnuté na to, aby ste uspeli. Cieľavedomosť, ochota na sebe pracovať, pripravovať sa na jednotlivé zápasy. Fyzická a teoretická zdatnosť sú základ.

Osobne najviac uznávam Poliaka Szymona Marciniaka, som s ním aj v kontakte, zatiaľ sme sa však nestretli. Možno tento rok.

Veľmi si vážim Istvána Kovácsa z Rumunska, či Gréka Anastasiosa Sidiropoulosa, za obomi som v poslednom čase dvakrát vycestoval. S tým druhým som si dokonca na Rodose, kde býva, aj zatrénoval.

Erik Tupý a jeho rozhodcovský vzor István Kovács. Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Erik Tupý a jeho rozhodcovský vzor István Kovács.

Ako ste sa k nim dostali?

Napísal im na Instragram a požiadal ich o stretnutie.

To chce pomerne veľkú dávku sebavedomia…

Najprv som oslovil slovenskú špičku, požiadal ich o nejaké rozhodcovské predmety, niektorí mi poslali aj dresy, v ktorých som neskôr začínal pískať.

Pochopil som, že keď mi môže odpísať slovenský arbiter, že by mohol aj zahraničný. Neverili by ste, akí sú ochotní. A prekvapení. Nie sú na to zvyknutí. Každý chce predsa dresy futbalových hviezd, ich podpisy a tu zrazu niekto volá po stretnutí s medzinárodným rozhodcom.

Uroš Stojkovič, asistent FIFA, mi raz povedal, že v Srbsku by sa mu to nikdy nestalo. A ja som šiel kvôli nemu do Belehradu.

Futbal a cestovanie evidentne pasujú k sebe…

Perfektne sa to kĺbi. Keď cestujem do zahraničia – trebárs rozhodovať na nejaký medzinárodný turnaj – musím tam letieť. Je to moje hobby. Lietadlá sú môj svet.

Pár dní v cudzine a ja mám za sebou krásny let, zaujímavé osobné stretnutie, v kufri nejaký ten suvenír a nové skúsenosti z rozhodovania. Keď si zháňam letenky, dbám na to, aby som cestoval s nejakým zaujímavým lietadlom. Väčšinou sa dostanem aj k pilotom do kabíny.

⁠Suveníry od renomovaných rozhodcov Irfana...
Erik Tupý ⁠Suveníry od renomovaných rozhodcov Irfana Peljta a Merima Celika pri návšteve Sarajeva.

Koľko ste toho stihli trebárs vlani?

Letel som 48-krát, navštívil 25 krajín a 18 hlavných miest. O niečo menej ako v roku 2023. Chcem si to dať zapísať aj ako slovenský rekord – najviac letov v priebehu dvanástich mesiacov. Určite sú takí, ktorí zvládli aj viac, no nikto z nich s tým nešiel do knihy rekordov. (úsmev)

Počas návštevy školy iThemba Primary School v... Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Počas návštevy školy iThemba Primary School v Kapskom Meste. Miestne deti sa pozornosti Erika Tupého tešili a s radosťou sa nechali fotiť.

Kde ste boli naposledy?

Nedávno som sa vrátil z Kapského mesta v Južnej Afrike. Vyhral som lístok od Lufthansy, vzala ma aj na výlet do miestnej školy. Perfektný doobedňajší program. Popoludní som sa vybral do mesta, prechádzam okolo štadióna, kde sa konali MS 2010 a vravím si, že „čo je tu tak veľa ľudí?“

Predstavte si, o pár hodín sa tam mal hrať reprezentačný zápas domácich proti Južnému Sudánu. V pokladni mi vraveli, že lístok už nie je, ale cez internet som predsa len zohnal. Tipnite si, koľko stál.

Ťažká otázka…

Jeden stál v prepočte 2,8 eura. Bolo tam 55-tisíc ľudí, no futbal katastrofálny. Aj rozhodcovia boli „všelijakí“. (smiech), no atmosféra brutálna, neporovnateľná so Slovenskom.

Na štadióne v Kapskom Meste počas zápasu Južná... Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Na štadióne v Kapskom Meste počas zápasu Južná Afrika-Južný Sudán (3:0).

Keď budú profesori čítať tento rozhovor, povedia si, že zrejme majú malé nároky, keď okrem štúdia toľko toho stíhate…

Mám šťastie. V Trnave mi udelili malé výnimky, schválila mi ich pani dekanka. Môžem mať viac absencií ako iní študenti, keďže často pískam medzinárodné turnaje v zahraničí. Najbližšie pôjdem v máji do Washingtonu D.C. Som rád, že mi to tolerujú.

Čo je väčší adrenalín, zapískať penaltu proti domácim v 90. minúte alebo pristávanie počas búrky?

Jednoznačne ten pokutový kop. Už len samotné pomyslenie na takúto situáciu mi spôsobuje adrenalín. Tá reakcia domácich hráčov a obecenstva by určite stála za to.

A pristávanie v čiernych mrakoch? Som s tým úplne oukej, tuším, čo prebieha v kokpite, robia sa tam štandardné úkony ako za pekného počasia. Možno len silné turbulencie by mi dvihli tep, no tie mám rád. Ale priznám sa, že raz mi bolo tak veľmi zle, že som siahol aj po sáčku.

S rozhodcami z Brazílie, Mexika, Kostariky a...
Erik Tupý S rozhodcami z Brazílie, Mexika, Kostariky a Nemecka na turnaji USA Cup v Minneapolise, kde Erik Tupý pískal aj finále.

Kde to bolo?

Obyčajný let z Lisabonu do Madridu. So sestrou sme chceli mať slovenský rekord, sedem letov v priebehu 48 hodín. V Španielsku sme spali na letisku, možno to bola len únava.

Napadne vám niekedy, že vo futbale sa chyby odpúšťajú, no vo vzduchu nie?

Myslím na to, žijem s tým, keďže raz chcem byť dopravným pilotom. Letectvo musí byť bezchybný priestor, všetky procedúry sa musia vykonať na sto percent, lebo máte zodpovednosť za množstvo ľudí. Zatiaľ čo na ihrisku sa o dokonalosť len snažíme, vo vzduchu je podmienkou.

Hovorí vám niečo meno Dennis Bergkamp?

Prepáčte, ale nie.

Niekdajší skvelý holandský futbalista, zo strachu však odmietal lietať a na všetky zápasy po Európe sa presúval po súši…

Mal som takých spolužiakov, či známych, no osobne to nedokážem pochopiť. Iste, majú na to nejaký vnútorný dôvod, no aký je v tom rozdiel, či nastupujete do lietadla alebo do autobusu.

Keď ide o štatistiky, letectvo je najbezpečnejšia doprava. Raz za uhorský rok sa potom niečo prihodí, všade to čítame, všetci to riešia a už nikto nehovorí o miliónoch, ktoré precestovali tisícky kilometrov v bezpečí.

S krásnymi srbskými letuškami pred letom z... Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý S krásnymi srbskými letuškami pred letom z Belehradu do Atén.

Váš najväčší letecký zážitok?

Keď som vlani premiérovo letel Airbusom A380–800 z Mníchova do New Yorku, najväčším dopravným lietadlom na svete. Bol som aj v ultramodernom kokpite, kapitán mi spravil fotky, chvíľu sme sa porozprávali, ukázal mi biznis i prvú triedu.

Je to niečo úplne iné, má to dve podlahy a štyri motory, naozaj špeciálny kúsok. Aj piloti mi vraveli, že si v ňom splnili sen.

Lietadlá mám naštudované, väčšinou viem, čo sa nachádza v kokpite a na čo to slúži. Na simulátore som už niekoľkokrát úspešne absolvoval let, ak to trošku preženiem, možno by som si trúfol aj na pristátie na ostro. Samozrejme, len s prázdnym lietadlom. Alebo len so skúseným pilotom na vedľajšom sedadle.

Cestovanie nie je lacný špás… Stačia naň piatoligové rozhodcovské honoráre?

Môže to byť aj lacný špás, keď dodržiavate rozpočet, ktorý ste si určili. Letenky dnes nájdete za desať, či dvadsať eur. Koľkokrát aj spiatočné. Samozrejme, že to, čo vypískam, mi nestačí na biznis triedu. (úsmev) S hotelmi to je podobne.

Tak len pre ilustráciu – koľko dostane za mesiac rozhodca, ktorý píska v nižšej súťaži a koľko vás stál taký výlet do Južnej Afriky?

Závisí to od toho, koľko máte zápasov. Keď ich je veľa, teda nabité víkendy, a k tomu nejakú dohrávku cez týždeň, môže to byť aj tisícka. Väčšinou to však býva menej.

Mimochodom, tu neplatí, že čím ste vo vyššej súťaži, tým ste bohatší, lebo tam je zápasov menej a viac sa nacestujete. V piatej lige dostávam ako hlavný rozhodca zhruba sto eur za stretnutie. Asistent má o dvacku menej.

Fanúšik letectva sa zavše dostane aj do kabíny... Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Fanúšik letectva sa zavše dostane aj do kabíny pilota.

Predpokladám, že väčšina futbalových fanúšikov si myslí, že dostávam aspoň dvakrát toľko a ďalších štyristo do vačku. (smiech) Ale nie je to tak. Výlet do Južnej Afriky ma vyšiel asi 1600 eur – ako som spomínal, letenku tam som dostal zadarmo.

Ambiciózni ľudia majú spravidla veľa snov. Vaše sú aké?

Ten rozhodcovský je viesť medzinárodné zápasy UEFA a FIFA. Cestovateľský je vidieť čo najviac, v najbližších rokoch by som chcel ísť so sestrou na Madagaskar, s otcom zasa do Vietnamu.

Som rád za každý výlet, trebárs do Albánska sa čoskoro vrátim po štvrtýkrát. A potom mám aj letecký sen, byť pilotom, pilotovať širokotrupé lietadlá – Boeing 787, či Airbus A350. Nie každému sa to podarí, ale keď človek tomu verí a pracuje na tom, určite sa to dá.

V kaviarni na národnom štadióne v albánskej...
Erik Tupý V kaviarni na národnom štadióne v albánskej Tirane. Erik Tupý sa tam tento víkend vráti.

Máte predstavu, čo všetko vás čaká, kým dostanete miesto v kabíne pilota?

Najprv licenciu PPL pre súkromného pilota na jednomotorové a potom pre dvojmotorové lietadlá, neskôr na lietanie v noci a podľa inštrumentov a mohol by som ešte dlho pokračovať. Je toho strašne veľa. Mnoho rokov a tisícov odlietaných hodín.

A tiež peňazí…

Iste. U nás alebo v okolitých krajinách dovedna okolo 60-tisíc eur. Sú to pálky, ale po pár rokoch v kokpite sa to vráti.

Váš vysnívaný let v kapitánskej sedačke?

O tom by som zatiaľ nerád hovoril, je to ešte veľmi ďaleko. Zostanem radšej skromný.

A čo tak odviesť sa na finále Ligy majstrov?

(smiech) To by bolo perfektné. No ťažko sa to kombinuje, najprv teda rozhodcovská kariéra a po nej lietadlá.

Erik Tupý na národnom futbalovom štadióne... Foto: Archív Erika Tupého
Erik Tupý Erik Tupý na národnom futbalovom štadióne Tórsvollur v hlavnom meste Torshavne.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 1 debata chyba Newsletter