Olympijský víťaz z Moskvy 1980 viac ako desaťročie tešil divákov svojou hrou a nikdy nepokazil nijakú zábavu. Patrí k futbalovým šoumenom a aj k ostrým i vtipným glosátorom futbalového diania. Ešte pred vypuknutím osláv nám poskytol rozhovor.
Prezradíte, čo sa v Kozlovni chystá?
Bude v nej určite dobrá nálada. Prispeje k nej aj veľa známych tvárí, speváci Sagvan Tofi, Kamil Střihavka, Těžkej Pokondr, o hudbu sa postará aj bývalý reprezentačný brankár Láďa Maier, ktorý chytal za Liberec i Rapid Viedeň a je špičkový diskdžokej.
Vzácnym hosťom bude herečka Jiřina Bohdalová. Nebude chýbať ani populárny „hospodský kvíz“, ktorý povedie lovec Kalkulátor zo známej televíznej súťaže. A jedno prekvapenie pripravujem aj ja.
Aké?
S dcérou Viktorkou zaspievame Srdce nehasnou. Je to posledná pesnička Karla Gotta s Charlottou. Problém je, že ja na rozdiel od Viktorky neviem spievať. Ale trénujeme to už dlhší čas, tak to azda spolu zvládneme.
Zvládli ste už aj iné netradičné výzvy. V roku 2016 ste sa zúčastnili aj na tanečnej súťaži Let's Dance…
To je pravda, už som skúsil asi všetko. Tancovanie mi príliš nešlo. Dlho ma lámali, kým som súhlasil. Láďo, bude to veľký zážitok, vravel mi Marek Eben. Mal pravdu, ale bola to aj oveľa väčšia drina ako futbal.
Nikdy som to neoľutoval, spoznal som niečo úplne iné. Predtým som trénoval tri mesiace každý deň po dvoch hodinách. Vypadol som v treťom kole, už som mal toho plné zuby, tak mi to ani neprekážalo.
Hneď po mne sa so súťažou lúčila majsterka sveta v aerobiku Olga Šípková, tá tancovala famózne. Tak som si vravel, že to nebol pre mňa najhorší výsledok.
Želali ste si k jubileu nejaký darček?
Nie, nijaké darčeky. Na oslavách chcem stráviť príjemný čas s rodinou a priateľmi, s ktorými som hral a hrám futbal, tenis, hokej, golf, karty…
V tomto roku budete mať čo oslavovať, čakajú vás ďalšie jubileá. Pred 45 rokmi ste vybojovali dva najväčšie úspechy v kariére: najskôr ste sa tešili z bronzu na ME a potom aj zo zlata na OH…
Sú to krásne spomienky, som rád, že ich spomínate. Nemôžem na ne zabudnúť ani v mojej piatkovej reči na oslavách. V rozpätí niekoľkých týždňov sme sa tešili z úspechov, ktoré pre mňa znamenajú najviac.
Čo si ceníte viac: olympijské zlato či európsky bronz?
Uvedomujem si, že futbal na olympiáde nemá taký cveng, väčší význam sa pripisuje európskemu či svetovému šampionátu, na ktorom som si tiež zahral. V Moskve chýbali niektoré silné tímy.
Ale v našich krajinách nemáme príliš veľa olympijských šampiónov. Raz som olympijský víťaz a basta. To vždy vravím aj zaťovi Vladimírovi Šmicerovi, s ktorým sa podpichujeme, kto bol z nás úspešnejší.
Ešte stále vediete tento spor?
Šmíca už patrí ku generácii, z ktorej najlepší sa presadili aj v zahraničí. Ale aj oni ešte získali dobré základy v československom futbale. Keď hral za Liverpool, vyhrali najcennejšiu klubovú súťaž – Ligu majstrov. Stále sa s tým vyťahuje.
Čítajte viac Rada pre dobrého chlapca Vladka? Nemám právo čokoľvek Weissovi radiť, jeho úspechy sú neskutočné. Na Haraslína sa ma pýtali kluby z Bundesligy
Ale ja mu vravím, ty si získal úspech pre zahraničný klub, ale ja pre Československo, rodnú krajinu, na najväčšom športovom podujatí. To si vážim. Rozsúdila nás už aj dcéra Pavlína, vyhlásila, že olympijské zlato je viac. A manželku by mal počúvať (smiech). Ale musím zdôrazniť dôležitú vec.
Ktorú?
Všetky úspechy som vybojoval v československom drese. Reprezentácia bola vtedy naozaj silná. Neskôr už ani český, ani slovenský futbal nedosiahli také výsledky ako v spoločnom tíme. Nikdy v tom neboli veľké peniaze. Za olympijské zlato som dostal 60-tisíc korún, dnes zaň platia dva milióny.
Ale ani 60-tisíc neboli vtedy malé peniaze. Kúpil som si za ne auto – Renault 20. Prvý raz som sa na ňom vybral do hotela Internacional na vyhlásenie výsledkov ankety Futbalista roka. Bola poľadovica a hneď som aj nabúral. Ale nebolo to nič dramatické, len trochu pokrivené plechy.
Prestížnu anketu ste vyhrali v roku 1983 a 1985…
Ale mal som ju vyhrať aj v roku 1980, bol to môj najlepší rok. Skončil som druhý za Panenkom. Trochu ma to mrzelo. Vraveli mi, že mám síce zlato z olympiády a bol som aj druhý najlepší strelec ligy, ale Tondo mal už po tridsiatke, končil v Bohemke a odchádzal do Rakúska.
Ty si mladý, anketu ešte vyhráš, počúval som. Nebolo to však také jednoduché, mali sme veľa dobrých futbalistov. Ďalší rok som bol siedmy, potom desiaty. V roku 1985 sa karta otočila. Druhý raz mal zvíťaziť sparťan Honzo Berger, ale chytili ho opitého za volantom, tak to dali mne, Honzo bol druhý.
Odohrali ste množstvo pamätných zápasov. Je medzi nimi taký, na ktorý si špeciálne spomínate?
Sú dva, jeden skvelý, druhý katastrofálny, oba v jednom ročníku Pohára UEFA. Na jeseň 1978 sme vyradili silný VfB Stuttgart s esami ako Hansi Müller či Dieter Hoeness. V Nemecku sme podľahli 1:4, už nám nik neveril. V odvete bolo na Juliske 30-tisíc divákov, podali sme fantastický výkon.
Na zľadovatenom teréne sme vyhrali 4:0 a postúpili do štvrťfinále. Vypuklo nadšenie, divákom sme hádzali kopačky, dresy, nemohli sme sa dostať do šatne. Nemecké médiá nás pasovali na najväčších favoritov na zisk trofeje. Ale vzápätí sme podľahli priemernej Herthe, výrazne slabšej ako Stuttgart. Absolútne sme to zbabrali.
Ste častým komentátorom futbalového diania aj v súčasnosti. Český futbal bol najmä v prvých rokoch samostatnosti úspešnejší ako slovenský. Ako vidíte situáciu teraz?
Myslím si, že slovenský je na tom o niečo lepšie. Hovorím najmä o reprezentácii. Ukázali to vlani aj ME, kde boli Slováci lepší. Postúpili zo skupiny a chýbalo málo a postarali by sa o senzáciu, mohli vyradiť v osemfinále Anglicko. Držal som im palce.
My sme na šampionáte prepadli, na to sa nedalo príliš pozerať. Horšie to už asi nemôže byť. Nemáme hviezdy. Patril k ním Schick, ale ten bol dlho zranený, teraz sa rozohráva. Generácia Nedvěda, Kollera, Poborského, Šmicera, Rosického bola výnimočná a už sa podobnej asi nedožijeme. Ak mám byť úprimný, som rád, že v najbližšej kvalifikácii MS na Slovensko nenarazíme.
Český tím vedie Ivan Hašek, toho ste si často želali na tomto poste. Je to váš kamarát, svedok aj na vašej svadbe v roku 2018 v Dubaji. Ako prijíma vašu kritiku?
Ivan mi pomohol, často trávi čas v emirátoch, pred svadbou zariadil všetko potrebné. Teraz sa na mňa trochu hnevá. Je v Dubaji a nebude ani na mojich narodeninách. To je škoda. Ale čo sa týka nášho nároďáku, začína hrať pod Ivanom tímovejšie.
Čítajte viac Alkohol, baby a loď na Dunaji. Greif spomína na časy v Slovane i prestupové ťahanice
Na MS sme už dávno neboli, ale mám tušenie, že by to konečne mohlo vyjsť. V skupine máme síce Francúzsko a Chorvátsko, ale potom už troch slabších súperov. Verím, že aspoň druhé miesto a účasť v baráži by sme mohli vybojovať.
Čo liga?
Trošku sa zlepšujeme, ale pomaly. Prišli noví sponzori, zlepšili sa podmienky na štadiónoch, pre futbal sa robí pomerne dosť, má viac peňazí. Ale nerastú nám kvalitní hráči, je ich málo. V našej ére sme mali jedného dobrého futbalistu vedľa druhého.
Čo považujete za najväčší problém českého futbalu?
Chýbajú nám osobnosti. A nielen na ihrisku, ale aj medzi funkcionármi. Zväz vedie Petr Fousek a to nie je veľká výhra. Je to síce lepšie, ako keby tam bol Roman Berbr, aj preto sme Fouskovi trochu pomohli.
Ale na čele by mal byť mladší, progresívny človek, ktorý má charizmu, osobné fluidum. Nie politik, ale ani takí, ktorí sa tam držia len zo zištných dôvodov. Futbal majú viesť futbalisti, ktorí na to majú.
Vaša kariéra bola spojená najmä s Duklou Praha, kde ste prežili desať rokov…
Mali sme výborné mužstvo, v tom čase najlepšie u nás. Ale za ten dlhý čas sme získali len tri tituly. Bavím sa o tom aj s bývalými spoluhráčmi a zhodujeme sa, že sme mohli byť úspešnejší, mali sme získať aj viac titulov.
Nevyužili sme úplne náš potenciál. Raz nás preskočila Bohemka, inokedy Vítkovice, Sparta alebo tesne Brno, vtedy sa vravelo, že si prikúpilo nejaké body v Prešove… To sme si my ako armádny tím nemohli dovoliť.
Na akú hodnosť ste to dotiahli?
Na kapitána. Povyšovali ma za olympiádu, za titul majstra, za poháre…
Mali ste niekedy v ruke aj zbraň?
Jediný raz. Na strelnici mi dali do rúk samopal. Ale hneď mi ho aj vzali, mával som ním a hrozilo, že vystrieľam celú Duklu aj s naším inštruktorom (smiech).
Čítajte viac Vojenská služba? Počul som o nej príhody, ešte šťastie, že ma minula. Keď som v 90-tych rokoch vošiel do šatne Dukly, od úžasu som krútil hlavou
Po kariére ste sa nikdy nevenovali trénerskej práci. Prečo?
Mal som plné zuby hotelov, cestovania, lietadiel, autobusov. Navštívil som päť svetadielov a začínal som mať obavy z lietania, dvakrát sme skoro spadli. Bol som fyzicky i psychicky unavený. Kúpil som si Kozlovnu, 25 rokov som sa jej venoval. Neviem, či som sa rozhodol správne, ale bavilo ma to.
Hrávate ešte aj futbal?
Len občas. Po dlhšom čase som si bol nedávno zahrať hokej, keď sa viete trochu korčuľovať, nie je to taká drina. Dokážem sa na korčuliach trochu skĺznuť, len sa obávam, aby som nespadol. Máme svoj hokejový tím, naposledy sme hrali proti výberu advokátov.
Kto zo známych futbalistov patrí do mužstva?
Vedie ho Horst Siegl a sú v ňom známe mená – Berger, Kuka, Šmicer, Novotný, Koller, Poborský, Baroš, občas príde aj Hašek… Hokej všetkých baví a skoro všetci ho aj vedia hrať, až na mňa, Siegla a Hašeka. Aj v hokeji chceme vždy vyhrávať, občas sa aj zaiskrí. A už sme sa presvedčili, že nemôžeme hrať proti bývalým hokejistom, to nemáme šancu.
Hovoria o vás, že ste najznámejší hostinský v Česku. Kozlovna sa stala populárnou v širokom okolí, ale vy v nej už nepracujete…
Stále som jej majiteľ, ale už sa o ňu stará kamarát, dal som mu ju do prenájmu. Občas sa tam zastavím na partičku mariáša. A na začiatku mesiaca si chodím po peniaze za prenájom. Chalan, ktorý ju vedie, má ešte jeden hostinec. Ten je bližšie k môjmu domu a tam chodím na pivo. V kuchyni pomáha syn Ladislav, ktorý sa tiež narodil v pamätnom roku 1980.
Hrával aj futbal?
Skúšal to, bol celkom dobrý. Ale mal zdravotné problémy. Uletelo mu koleno, trápila ho aj borelióza. Keď som sa druhý raz oženil a narodila sa Viktorka, rozhodol som sa viac času venovať jej. Žijem pokojnejším životom, v Dolných Chabroch máme malú vilku. Manželka Simona pracuje na gynekológii ako sestra a stará sa o mňa dobre.
Čítajte viac Čo Ducký v Slovane sľúbil, to aj urobil. Po jeho zavraždení zavládol chaos. Keď v klubovni na štadióne zdvihli pokrievku, zalial ma pot
Medzi vami je veľký 24-ročný rozdiel. Nepociťujete ho?
Pociťujem, potreboval by som už mladšiu… čo sa týka intímneho života, som na tom dobre (smiech). V tomto sa cítim ako štyridsiatnik, ale vo všetkom ostatnom na 90 rokov. Na oslavách bude aj päť lekárov, ktorých navštevujem, praktický, zubný, ortopéd… Na nich som nemohol zabudnúť.
Mať na krku sedemdesiatku nie je nijaké terno. Stále mi hovoria, že je to len o hlave. Ja si to nemyslím. Staroba je často nemilosrdná. Kým som bol hráč, vyhýbali sa mi väčšie zranenia.
Teraz má už všetko bolí. Mám však výhodu, že sa pohybujem stále medzi mladými. Ešte aj mariáš s nimi hrám. Môj život je 12-ročná dcéra Viktorka.
Je podstatne mladšia ako vaša vnučka. Rozumiete si?
Vnučka bude mať 25 rokov. Jej otec Vláďa Šmicer má z toho veľkú zábavu. Keď idem s Viktorkou do školy, vravia jej, že ju priviezol dedo. Na to som si už zvykol.
Ale je šikovná, hrá volejbal, trávime spolu veľa času, rozprávame sa. Akurát keď sa učíme, mám už problém s domácimi úlohami. Ale žijem najmä pre ňu. Ona je moja motivácia a inšpirácia, aby som nevyplakával a išiel ďalej.
