Na Slovenskom futbalovom zväze zastával post generálneho riaditeľa a kandidoval aj na post prezidenta.
Mikuláš Tarči minulý mesiac oslávil 80 rokov a donedávna pôsobil ako delegát SFZ. Stále je aktívnym členom ekonomickej komisie bratislavského futbalového zväzu.
Vaša funkcionárska práca bola veľmi bohatá. Hrávali ste v minulosti aj futbal?
Od žiackych rokov až takmer do päťdesiatky v amatérskej súťaži. Bol som rýchly, nastupoval som na krídle, ale venoval som veľa času aj štúdiu. Dotiahol som to len do druhej ligy.
To bolo v čase, keď som vojenčil v Chebe. Predtým som hrával v nižších súťažiach v Matadore Bratislava. Funkcionárskej práci som sa spočiatku nevenoval profesionálne, to ma príliš nelákalo.
Prečo nie?
Vyštudoval som vysokú školu, elektrotechnickú fakultu, uplatnil som sa v mojom odbore, mal som dobré zamestnanie. Pracoval som v Dome techniky a externe som sedemnásť rokov prednášal na vysokej škole spolu s mojím spolužiakom, priateľom a špičkovým horolezcom Jozefom Psotkom.
Pred vyše 40 rokmi spolu so Zoltánom Demjanom ako prví Slováci vystúpili na Mount Everest. Juzek, ako sme Psotku volali, bol v tom čase najstarším človekom na vrchole najvyššej hory planéty, ale pri zostupe tragicky zahynul.
Ja som sa o niečo neskôr rozhodol vstúpiť do futbalu ako profesionál. Mal som už päťdesiat rokov a odvtedy som už zostal pri futbale.
Čo vás presvedčilo, aby ste urobili tento krok a vzdali sa lukratívnej práce?
Dostal som zaujímavú ponuku od prezidenta Slovana Jaroslava Čanigu. Bolo to po vzniku samostatného Slovenska. Už fungovali prvé profesionálne kluby a na Tehelnom poli chceli vybudovať silný funkcionársky tím.
Mal som už dosť skúseností, preto ma oslovili. Už predtým som pracoval ako medzinárodný manažér u susedov na Pasienkoch. Ale vždy len popri zamestnaní.
Čomu ste sa ako funkcionár venovali?
Bol som jazykovo zdatný, štúdium jazykov ma vždy bavilo. Ovládal som nemčinu, angličtinu, francúzštinu, ruštinu, maďarčinu, dohovoril som sa aj po taliansky. To nebolo pred niekoľkými desaťročiami úplne bežné, takže som našiel uplatnenie najmä na medzinárodnom poli.
Začínal som v ČH Bratislava a spomínam si dnes už na trochu komickú situáciu, keď sme dostali ponuku odohrať niekoľko stretnutí v Rakúsku, čo sa na prvý pohľad zdalo nemožné. Bolo to ešte za socializmu, čo bola komplikovaná situácia, v ČH o to viac, že išlo o klub polície.
Takže ČH mohla na zápasy v Rakúsku zabudnúť?
Nakoniec sa nám podarilo zájazd zorganizovať, ale povolenie každému hráčovi musel dať minister vnútra. Bol to môj prvý malý funkcionársky úspech. Podobným aktivitám som sa potom venoval v Interi, čo už bol špičkový klub československej a slovenskej ligy.
Cením si, že sme trikrát vycestovali na zaujímavé pobyty do Francúzska, kde sme odohrali zápasy so silnými súpermi. Dva razy sme vyhrali dobre obsadený turnaj. Atraktívne bolo aj turné do Strednej Ameriky, kde sme hrali v Guatemale, Kostarike i Nikarague.
Možnosti sa prvý raz otvárali aj hráčom. Podieľali ste sa aj na prvých prestupoch do zahraničia?
Postupne som si vybudoval dobré kontakty a oslovovali ma rôzni manažéri. V tom čase ešte prestupy nemali také jasné pravidlá ako teraz, neexistovala ani pozícia agentov. Niekedy som ani netušil, ako na mňa prišli.

Len mi odrazu v práci povedali, že na vrátnici čaká na mňa nejaký pán. Jeho meno si už nepamätám, bol zo Španielska, mal so sebou kufrík s peniazmi a chcel sa hneď dohodnúť na prestupe Ľuba Luhového. Na Interi sa chytali za hlavu, na niečo podobné sme neboli zvyknutí. Z prestupu nič nebolo.
Ale Ľubomír Luhový i Stanislav Moravec už čoskoro odišli do Francúzska…
V roku 1990 do druholigového FC Martigues. Rokoval som so zástupcami klubu. V hre boli aj iní hráči, ale Francúzi mali svoje priority. Na prvom mieste bol Luhový a do koncepcie hry hľadali práve taký typ, akým bol Moravec.
Profesionálnym funkcionárom ste sa stali v Slovane pred tridsiatimi rokmi…
Práca vo futbale ma bavila i lákala, ale povedal som pánovi Čanigovi, že opustím svoje civilné zamestnanie, len keď inde nájdem lepšie podmienky. V tom čase som už pôsobil na Slovenskom úrade bezpečnosti práce. Ponuka bola výhodná, tak som ju prijal. Stal som sa generálny manažér Slovana, nahradil som na tomto poste jednu z legiend klubu Antona Urbana.
Nikdy ste to neoľutovali?
Nie, hoci v Slovane sa čoskoro situácia skomplikovala. Mužstvo neobhájilo titul, skončilo tretie, začali sa prejavovať finančné problémy. Čaniga odstúpil. Ekonomické i športové pomery sa stabilizovali, až keď sa na čelo klubu postavil minister Ján Ducký.
Klub získal finančnú podporu Slovenského plynárenského priemyslu. Slovan sa opäť vrátil na najvyššiu priečku a oslavovali sme titul. Ale Duckého zavraždili a opäť sa objavovali staré problémy.
Súvisela jeho smrť aj s futbalovými aktivitami?
S nimi určite nesúvisela. Čo v Slovane sľúbil, to aj urobil. Keď ho 11. januára pred 26 rokmi zastrelili, bol to pre klub nepríjemný úder, prišiel aj o štedrého sponzora.
V klube vládol chaos, neistota, nik nevedel, čo bude. V tom čase vymenovali za trénera slovenskej reprezentácie Jozefa Adamca a dostal som ponuku pracovať v jeho realizačnom tíme ako technický vedúci.
Na Tehelné pole ste sa mohli vrátiť roku 2004, keď mal do klubu vstúpiť nemecký podnikateľ Daniel Jammer a vy ste sa stali jeho poradcom…
Pán Jammer ma vtedy oslovil a požiadal o spoluprácu. Už na konci roka 2003 pomáhal riešiť kritickú situáciu klubu, poslal na jeho účet peniaze, ale napokon k dohode nedošlo.
Spomenuli ste legendárneho kanoniera Jozefa Adamca. Ako sa s ním spolupracovalo?
Bol to vynikajúci futbalista aj odborník, o tom niet pochýb. Ale niekedy aj nevyspytateľný, komunikácia s ním nebola vždy jednoduchá, ale zvykol som si. Naša spolupráca sa začala na Pasienkoch už v období federálnej ligy.

Adamec nastúpil do Interu roku 1999 a v najbližšom ročníku vytiahol mužstvo na výborné tretie miesto, hneď za Spartu a Ostravu. Jeho asistentom bola ďalšia legenda Laco Petráš. V silnom tíme boli reprezentanti na čele s Molnárom, Moravcom, Weissom, Luhovým…
Čím ste si získali Adamcovu dôveru?
Myslím si, že to bolo hneď prvú zimu, keď som zorganizoval herné sústredenie vo Francúzsku. Patrilo k najvydarenejším, ktoré skúsení tréneri zažili. Na jar bol potom Inter najúspešnejším mužstvom federálnej súťaže. Ale v klube s prípravou vo Francúzsku pôvodne vôbec nerátali.
Prečo?
Všetko sa zrodilo v poslednej chvíli. Mužstvo vyrazilo na sústredenie do Piešťan a Adamec s ním naberal kondíciu na Čertovej peci. Po dvoch dňoch som mu zavolal a presvedčil ho, aby zmenil plány a išli sme na sústredenie do Francúzska.
Bol to vážny zásah do prípravy, ale zabralo, že mužstvo bude mať možnosť odohrať kvalitné zápasy a ešte za výhodných finančných podmienok pre klub. Veľa sme síce cestovali, ale využili sme na presun aj expres TGV, čo bol pre všetkých zážitok.
Pravda, okrem útočníka Jána Stojku, ktorý mal obavy z vyše tristokilometrovej rýchlosti a z Dijonu do Paríža cestoval autobusom. Obavy som zažil aj ja, ale z iného dôvodu.
Akého?
V Lyone mi francúzsky sprievodca navrhol, aby sme zrušili večeru v hoteli, že nás domáci pozývajú na veľkú pochúťku. Malo to byť prekvapenie miestneho kuchára. Ale keď v klubovni na štadióne zdvihli pokrievku, zalial ma pot. Vo veľkom hrnci bol držkový guláš.
Na jedlo bývajú tréneri či lekári tímu citliví. Keby som tušil, že nám ponúknu držky, určite by som nesúhlasil. A doktor Mračna už vôbec nie.
Mali ste strach z Adamcovej reakcie?
Čakal som, že sa nahnevá a vyleje na mňa plný tanier. Hráči podľa očakávania začali šomrať. Toto máme jesť? obrátil sa na Adamca jeden z lídrov tímu Juraško. Ale ten sa s chuťou pustil do jedla. Keď sa ti nepáči, nejedz, odsekol Juraškovi. Mal som šťastie, držkový guláš bolo Adamcovo obľúbené jedlo…
V reprezentácii ste neskôr so slávnym strelcom a s jeho tímom bojovali aj o postup na majstrovstvá sveta…
Absolvovali sme kvalifikáciu MS 2002, veril som, že by sme si mohli zahrať na šampionáte, ktorý sa prvý raz konal na ázijskej pôde, v Japonsku a Kórejskej republike. Mali sme skupinu, ktorá síce nebola ľahká, ale podľa mňa sa dalo postúpiť. Našimi hlavnými súpermi boli Švédi a Turci. V úvodných zápasoch sme s nimi remizovali.
Pozrite si, aká práca živí futbalistov po odchode zo scény:Potom však Slovensko pomerne rýchlo stratilo reálnu šancu…
Na jar 2001 sme v priebehu deviatich dní tri razy prehrali, vždy 0:2. Bolo to asi najťažšie obdobie, ktoré som vo futbale zažil. Najprv sme podľahli v príprave Nemecku, dlho sa diskutovalo, či sme mali túto ponuku súpera prijať, lebo už o štyri dni nás čakal jeden z kľúčových zápasov v Štokholme.
Po ňom zavládlo v tíme veľké sklamanie, kapitán Stano Varga pred médiami vyjadril aj pochybnosti o trénerovej taktike. V tejto atmosfére sme cestovali do Baku, kde sme podľahli aj Azerbajdžanu a pochovali sme naše postupové šance. Outsiderovi sme nestrelili gól, hoci sme mali množstvo šancí a v tíme takých strelcov, akými boli Robo Vittek či Szilárd Németh.
V dejisku šampionátu si mužstvo napokon zahralo…
Krátko pred MS sme odohrali zápas s domácim Japonskom, otvárali sme pred takmer 60-tisíc divákmi nový štadión v Tokiu. Bol to supermoderný, luxusný stánok, kde hráčom ani divákom nič nechýbalo k absolútnej spokojnosti.
O Adamcovi bolo tiež známe, že sa bál lietania. V novembri 1999 s výpravou neodletel do Južnej a Strednej Ameriky. Tesne pred cestou ochorel, ale mám pocit, že ho vystrašil najmä dlhý let.
Ale o niekoľko týždňov sme cestovali na turnaj do Čile a už opäť sedel na lavičke. Tam som zažil neuveriteľnú príhodu. Ešte aj teraz mi behajú po tele zimomriavky, keď o tom hovorím.
O čo išlo?
Turnaj sa konal vo Valparaise. Bol som na prechádzke s lekárom výpravy Pavlom Malovičom. Toho zaujímala hudba a všade, kam sme prišli, vyhľadával obchody s platňami a cédečkami. Vyberal si niečo v jednom z nich, a pritom mi rozprával o kamarátovi, ktorý pochádzal z Čile, tuším sa volal Juan.

Usadil sa v Prahe. Ktovie, čo s ním je, už niekoľko rokov som ho nevidel, vravel Malovič. Odrazu zdvihol oči a Juan stál pri mne. Stretli sa, keď to vôbec nečakal. Neskutočná náhoda.
S futbalom ste precestovali kus sveta a videli ste mnohé veľké zápasy. Ktorý bol najpríťažlivejší?
Stále spomínam na fantastické finále Ligy majstrov Bayern Mníchov – Manchester United v máji 1999, dodnes je považované za jedno z najlepších v histórii. Bayern celý čas viedol 1:0.
Po uplynutí riadneho času dva razy inkasoval a trofej získal Manchester. Tento výnimočný zápas som sledoval v Barcelone spolu s trénermi národného tímu Adamcom a Dragúňom.
Situácia vo futbale sa v posledných rokoch zmenila. Bola funkcionárska práca jednoduchšia ako teraz?
Do futbalu natieklo množstvo peňazí. V porovnaní spred polstoročím, keď som začínal, podmienky sa aj v našom futbale výrazne sprofesionalizovali. Dobrí funkcionári boli aj v našich časoch mimoriadne dôležití.
Súčasná doba však kladie na nich vysoké nároky a úspešný môže byť len ten, kto je v najlepšom zmysle slova profesionál. Podobne ako v prípade hráčov a trénerov.