Oprašuje slávne historky, ale žiadosť o rozhovor ho prekvapí. „V trnavskom tíme boli väčšie hviezdy ako ja a odvtedy už ubehlo veľa času," tvrdí skromne Adam Farkaš, ktorý pred Vianocami oslávil 81. narodeniny.
Nie je bežné, aby sa tréner venoval výchove mladých futbalistov i hokejistov a v oboch prípadoch bol úspešný. O to viac, že vy ste sa nikdy neživili ako profesionálny kouč…
Som vyučený elektromechanik, po skončení futbalovej kariéry som pracoval v topoľčianskom Kovopodniku, až dovtedy, kým ho po roku 1989 nezrušili. Už ako mladý hráč som sa venoval futbalu i hokeju, takže pre mňa to nebola nezvyčajná situácia.
Mali ste dilemu, ktorému z týchto športov dať prednosť?
Moja kariéra sa mohla vybrať aj iným smerom. Mal som narukovať do Dukly Litoměřice a hrať druhú hokejovú ligu. To som nechcel, v hokeji som si na takú súťaž netrúfal. Podarilo sa to vybaviť. V oboch športoch som nazbieral veľa skúseností, viedli ma dobrí tréneri, od ktorých som sa učil. Až ma prekvapuje, koľko talentovaných chlapcov vyrastalo v takom malom meste, ako sú Topoľčany. Vo futbale som trénoval napríklad Petra Doležaja, slovenského reprezentanta, v Trnave bol aj kapitán mužstva. V hokeji okrem Šatana a Višňovského ďalších budúcich reprezentantov Kollára, Húževku či Melichárka.
Aj váš syn Patrik v žiackych rokoch riešil, či sa pustiť po futbalovej, alebo po hokejovej ceste…
Dal prednosť hokeju, patril do Demitrovej generácie, ale ako dvadsaťročný si dolámal ruku a dodnes pociťuje dôsledky komplikovaného zranenia. To ukončilo aj jeho sľubne sa rozvíjajúcu kariéru.
Vám sa veľké zranenia vyhýbali. Ako sa cítite dnes?
Ďakujem za opýtanie, nie je to najhoršie. Ale nohy, dlhé roky moje živiteľky, ma už neposlúchajú ako kedysi.
Ako si spomínate na prvé kroky vo veľkom futbale?
Stretol som sa s ním prvý raz už ako dorastenec v Topoľčanoch, kde nás viedol futbalový fanatik v najlepšom slova zmysle, Vojtech Schottert. Pred veľkými stretnutiami hrávali dorastenecké výbery takzvané predzápasy. Na Tehelnom poli pred súbojom so Spartou či so Slaviou sme nastúpili proti rovesníkom zo Slovana a v hľadisku bolo desaťtisíc divákov. Každý zaplatil za predzápas korunu a tak podporil mládež. Desaťtisíc korún si kluby rozdelili. Z týchto peňazí nám prvý raz zaplatili spoločnú večeru v Kryme.
Čítajte viac Na Spartak je hrdý, no aj sklamaný z toho, ako sa k nemu zachovali: Nedočkal som sa ani jedného 'ďakujem'
Ako ste sa dostali do Spartaka Trnava?
Vojenčinu som si odkrútil v druholigovej Dukle Komárno. V tom čase mala táto súťaž dobrú úroveň, hrala v nej Žilina i Nitra, my sme skončili na piatom mieste. Postup si vybojovala Trnava, kde sa už pomaly formovalo silné mužstvo pod vedením Antona Malatinského. O hráčoch mal dobrý prehľad, aj mňa sledoval dlhší čas, ale napokon mi pomohol aj iný známy tréner Jozef Marko, pochádzal z Topoľčian, viedol niekoľko rokov československú reprezentáciu, aj na MS 1970 v Mexiku.
Bol aj váš tréner?
Nie, ale dobre ma poznal. Priatelil sa s Malatinským a ten mu v jednej debate vravel, že mu do zostavy ešte chýba šikovné pravé krídlo. A Marko mu odporučil mňa. Toni báči, ako všetci Malatinského volali, prišiel za mnou do Topoľčian a presviedčal ma, aby som prestúpil do Trnavy.
Musel vás presviedčať?
Samozrejme, ponuka z Trnavy bola lákavá. Hrať vo farbách Spartaka bol môj sen, ale mal som zároveň obavy.
Z čoho?
Necítil som sa na to, aby som mohol hrávať v takom mužstve nabitom skvelými hráčmi. Na pravom krídle nastupoval Štibrányi, ktorý sa zúčastnil na MS 1962 v Čile, strelil slávny gól Španielom. Keď prídeš, prvých päť zápasov hráš ty, potom sa uvidí, podal mi ruku Malatinský a tým spečatil našu dohodu. V Trnave začala študovať na pedagogickej fakulte aj moja frajerka z Topoľčian, tešil som sa, že sa budeme častejšie vídať. Onedlho sme sa zobrali a sme spolu už 55 rokov.
Dodržal Malatinský slovo?
Do Spartaka som nastúpil v roku 1966 a dostal som hneď šancu, ako sľúbil. Bol to výnimočný tréner, ale aj človek, som mu vďačný za veľa. Čo povedal, to v Trnave platilo. Staral sa nielen o náš futbalový, ale aj osobnostný rast. Absolútne sme ho rešpektovali. Zažili sme aj veľa kurióznych situácií.
Čítajte viac Ak ťa nevystrieda tréner, urobím to ja, hneval sa Popluhár na nováčika
Napríklad?
Bol prísny a vyžadoval disciplínu. Mal prehľad aj o tom, ako trávime voľný čas. Často sme zostávali na štadióne celý deň, najmä keď bol v Trnave tradičný jarmok, stávalo sa, že sme mu odovzdali aj kľúče od auta. Po jednom zápase, ktorý nám nevyšiel, sa nahneval. Zajtra sa o ôsmej hláste na vrátnici v Kovosmalte, zavelil. To bola fabrika, ktorá podporovala klub a kde sme boli oficiálne zamestnaní. Ráno sme sa tam všetci do nohy zišli.
Aj vás pustili k nejakej práci?
K tomu nedošlo. Nevedeli sme, čo máme vlastne robiť. Čoskoro sa objavil výrobný námestník a sťažoval sa, že vo fabrike príchod futbalistov vyvolal rozruch a výroba stojí. Poslali nás domov. Do fabriky sme sa nedostali ani za trest (smiech).
Malatinský vyžadoval od hráčov vždy maximálny výkon…
A nemuselo ísť ani o body. Spomínam si na prípravu s béčkom Slovana v januári na škvarovom ihrisku v hroznom počasí. V ťažkých hrubých teplákoch nasiaknutých vodou a blatom sme ledva behali. Po prvom polčase bolo 0:0. Nazlostený tréner nás na druhý polčas poslal na ihrisko len v trenírkach. Vyhrali sme 12:0. Ale vedel sa nás aj zastať, mali sme na tú dobu slušné podmienky. Krátko po tom, čo som nastúpil do Trnavy, sme vyradili Fiorentinu v semifinále Stredoeurópskeho pohára a vybavil nám mimoriadne prémie. Boli to prvé väčšie peniaze, ktoré som vo futbale zarobil.
O akú sumu išlo?
Doma sme vyhrali 2:0, prvý gól strelil Adamec, druhý ja. Keď sme pricestovali na odvetu do Talianska, Malatinský si prečítal v novinách, že každý hráč súpera mal za postup sľúbených päťtisíc dolárov. Keď nás po návrate v eufórii vítali na letisku v Bratislave šéfovia klubu, vytiahol noviny a vraví: hráči Fiorentiny mali sľúbených po päťtisíc dolárov, môžete vyplatiť našim po päťtisíc korún? Sľúbili mu ich a aj sme ich dostali.
Ku komu ste mali vo vtedajšom hviezdnom mužstve najbližšie?
To sa nedá povedať, boli sme dobrá partia a rozdiely boli len vtedy, keď sa hral mariáš, vtedy boli tri kategórie hráčov (smiech). Držali sme spolu, čo potvrdzuje aj fakt, že na sústredeniach som býval v izbe so Stanom Martinkovičom, ktorý bol môj konkurent na pravom krídle, raz hral on, raz ja. Keď mu po jednom zápase Jožo Adamec vyčítal, že spálil nejakú šancu, bránil som Stana, akoby kritizoval mňa. Adamec bol líder tímu. Pričinil sa o to, že som sa dostal k vytúženému autu.
Čítajte viac Bude hrať Lobotka so Škriniarom? Paríž rokuje s Neapolom, rysuje sa supervýmena
Ako vám pomohol?
Zohnať dobré auto bol problém. Hatrlo, ako sme Adamcovi vraveli, mal výborné kontakty a veľa obdivovateľov. Vedel, že na auto dlho čakám. Zobral ma do bratislavského Tuzexu, všetci ho tam poznali. Práve dostali nový model – Renault 8. Mali podmienku.
Akú?
Bolo to v júni 1968, niekoľko dní pred zápasom Československo – Brazília na Tehelnom poli. Záujem o stretnutie bol enormný, bolo vypredané. Predáme ti auto, ale chceme osem lístkov na Brazíliu, vraveli kamaráti Adamcovi. Sľúbil im ich a aj ich zohnal. V zápase potom strelil Brazílčanom svoj legendárny hetrik a vyhrali sme vďaka nemu 3:2. A ja som sa vozil v krásnom aute. V Trnave sme ho mali piati či šiesti.
Stali ste sa známy svojím „bicyklom“, ktorým ste často prekabátili súperových obrancov. Túto fintu ste si vymysleli sám alebo ste ju od niekoho okukali?
Je to môj patent. Prehodil som ľavú nohu cez loptu a urobil kľučku do protismeru pohybu súpera. Zaberalo to. Skúšal som to v tréningu a aj v zápasoch, ale táto finta sa stala známou najmä po jednom derby so Slovanom, v ňom som strelil dva góly. „Bicykel“ som vyskúšal na Popluhára a Horvátha, to boli svetoví stopéri, klobúk dolu pred nimi. Ale naleteli mi, posadil som ich na zadok a prekonal som Vencela. Ukáž, ako to robíš, vravel mi na tréningu kapitán Stano Jarábek. Tri razy som to zopakoval a vždy som ho nachytal… Jano Zlocha v jednom rozhovore na otázku, kto sa mu najťažšie bránil, vyslovil moje meno. To som si cenil.
Ján Zlocha bol váš spoluhráč i súper…
Po zisku nášho prvého titulu v roku 1968 sa vrátil do Slovana. Bol to fajnový chlap. A veľký lapaj, bol za každú „srandu“. Málokto si uvedomuje, že tento perfektný obranca dosiahol niečo, čo asi nik iný v našom futbale. Vyhral so Slovanom PVP 1969 a dva roky predtým v drese Dukly Praha, kde vojenčil, si zahral proti Celticu Glasgow v semifinále EPM, čo je súčasná Liga majstrov. Okrem toho má federálne tituly s Trnavou i so Slovanom a zúčastnil sa aj na MS 1970.
Aj vy ste si zahrali v semifinále EPM, v zápasoch s Ajaxom Amsterdam ste nastúpili v základnej zostave…
Siahali sme na finále. V Amsterdame sme prehrali 0:3. V odvete bola naša prevaha drvivá, ale vyhrali sme len 2:0. Strelili sme aj tretí gól, ale ten nám rozhodca neuznal. Bolo to pred 55 rokmi a pravidlá neboli úplne jednoznačné, nevedeli sme, ako by to dopadlo, keby sme vyhrali 3:0. Myslím, že ani rakúsky rozhodca to nemal jasné. Hovorilo sa o tom, že v takom prípade by sa predlžovalo, alebo by sa hral tretí, rozhodujúci zápas. Aj v nasledujúcom ročníku sme sa mohli dostať ďaleko, ale v boji o štvrťfinále sme vypadli s Galatasaray Istanbul. Dodnes mám pochybnosti, či bolo všetko v poriadku.
Čo sa vám nepozdávalo?
Doma sme vyhrali 1:0 a v Istanbule sa v búrlivej atmosfére odveta skončila rovnakým skóre v prospech domácich. O postupe rozhodoval žreb. Španielskeho rozhodcu obklopili domáci hráči, minca vyletela do vzduchu, dopadla do trávy a všetci domáci vyskočili od radosti. Nik z nás mincu nevidel…
Váš spoluhráč Kamil Majerník tvrdil, že ste boli slovenský Gerd Müller, že ste mali podobný nos na góly…
Od Müllera som mal síce ďaleko, ale vedel som si nájsť miesto v šestnástke, to je pravda. Bola to moja silná stránka. Preto ma aj Toni báči bral do Trnavy, aby som strieľal góly.
V zime 1970 ste prestúpili do Bohemiansu Praha. Prečo ste zmenili dres, keď ste boli v Trnave spokojný?
To už po Malatinskom viedol mužstvo Ján Hucko. Hrával som málo, mne i brankárovi Ferovi Kozinkovi naznačil, že s nami už neráta, odporučil nám, aby sme prestúpili do Bohemky, inak hrozí, že skončíme vo fabrike. Nakoniec sme obaja prijali ponuku pražského klubu. Mojím spoluhráčom bol aj Tondo Panenka.
Ale bola to veľká zmena. Bohemians bojoval o záchranu…
V Prahe som prežil dva zaujímavé roky, nesťažujem sa, ale futbalovo to už nebola veľká sláva. Mala tam vzniknúť škola pre slovenské deti, podobne ako to bolo v Ostrave. V nej mala pracovať aj manželka, bola učiteľka na prvom stupni na základnej škole a jej špecializácia bol zemepis. Napokon ju pre malý počet žiakov nezriadili. Vrátili sme sa domov do Topoľčian, kde sme našli uplatnenie aj po mojej kariére. Na ňu mi zostali krásne spomienky. Spoluhráč Tóno Hrušecký vravel, že sme boli futbaloví blázni. Myslím, že to vystihuje, ako sme v tej ére žili.