Zbieral jablká v talianskych sadoch a zachraňoval deti v Keni. Bol manažér rodinného hotela v rodnej Trnave, delegát cestoviek v Turecku i Grécku i vodič auta na Islande.
Marek Boskovič (51) patril medzi veľké futbalové talenty. Dôrazný obranca vyrastal v trnavskom Spartaku a reprezentoval Československo v mládežníckych výberoch.
Ako si spomínate na svoje futbalové roky?
Mal som úžasných trénerov. V Trnave legendy Valéra Šveca či Ladislava Jurkemika. Dôležitý bol pre mňa Richard Matovič, ktorý mi dal šancu pravidelne hrávať v lige. V Slovane som zažil Dušana Galisa, Karola Jokla, Jána Švehlíka.
Prestúpil som na Tehelné pole po tom, čo mužstvo získalo posledný federálny titul. V šatni som stretol samých reprezentantov. Tittel, Kinder, Pecko a ďalší. Čo hráč, to osobnosť. So Slovanom som získal dva tituly. Futbalovú kariéru som mal výborne rozbehnutú.
Splnila vaše očakávania?
Nič neľutujem, ale mohol som dosiahnuť aj viac, brzdili ma zranenia. Ako 16-ročný som mal odtrhnutý predný krížny väz v ľavom kolene. V tom čase sa to nedalo poriadne operovať. Mal som rozrezané koleno, dva mesiace som nosil sadru. Dostával som šialené injekcie a hrozilo, že futbal už nebudem hrávať. Dal som sa dokopy, ale tento problém ma trápil aj neskôr.
Bol som v prvej reprezentácii do 21 rokov, ktorú viedol Milan Lešický. S Jarom Kentošom, súčasným trénerom tímu do 21 rokov, som hral v strede obrany. V premiére sme zdolali Slovinsko 4:1. Všetci nás chválili, ale potom do mojej kariéry zasiahol ďalší ťažký úraz.
Opäť si to odnieslo koleno?
Robil som v tréningu vkĺzačku a spoluhráč ma nešťastne zasiahol kolenom plnou silou do tváre. Utrpel som trojitú zlomeninu podočnice. Skoro som prišiel o oko. Keby sa toto nestalo, možno by som sa dostal do Nemecka a moja kariéra by nabrala iný kurz. Ale mnohé som si zavinil aj sám. Dnes ma štve, že som nenaplnil svoj futbalový potenciál.
Čo ste mohli robiť lepšie?
Na začiatku deväťdesiatych rokov sa u nás len rodil profesionalizmus a futbalu som nedával všetky moje sily. Možno len 50 percent. V tréningu, v životospráve, myslel som si, že to, čo robím, stačí. Hnevám sa sám na seba. Keby som mal vtedy súčasný rozum, mnohé veci by som robil inak.
Čítajte viac Legendárny Nedvěd si konečne našiel prácu. Je možné, že sa v tíme stretne aj so slovenskou reprezentačnou oporou
Akú ste mali predstavu o budúcnosti, keď ste končili s futbalom?
Môj život delím na dve časti. Na futbalový a na ten, ktorý prišiel po ňom. To sú dva svety. Keď som bol futbalista, myslel som si, že to bude navždy, vôbec som neuvažoval, čo budem robiť potom. Čo potrebuje futbalista?
Na prvom mieste dobré auto. Tak som si ho kúpil. A zlatú retiazku na ruku i na krk… Všetko som bral ako samozrejmosť. Žil som v bubline. Futbal bol moje hobby, nebral som to tak, že idem do roboty. Išiel som si zahrať futbal. Po skončení kariéry sa mi život úplne obrátil.
Čo sa najmä zmenilo?
V Slovane som zarábal 60-, 70-tisíc korún mesačne. Bolo to skoro to isté ako dnes 60-tisíc eur. A odrazu som mal na mesiac dve tisícky a musel som si poradiť. Keď som bol mladý, nebavilo ma chodiť do školy. Nebol som najhorší žiak, ale napríklad zemepis a dejepis ma nezaujímali.
A teraz? Na futbal takmer nechodím, občas si ho pozriem v televízii. A rád sledujem historické a zemepisné dokumenty, čítam knihy, študujem, učím sa jazyky. Keď som odchádzal do sveta, nevedel som sa v inom jazyku ani pozdraviť.
Kedy ste vyrazili do sveta?
Zo Slovana som odišiel do Bohemiansu Praha, kde bol môj tréner aj slávny Antonín Panenka. Hrával som druhú ligu v Rakúsku a tretiu v Holandsku. Stále ma limitovali zdravotné problémy. Skončil som skoro, nemal som ešte tridsať. Sestra Dáša mala agentúru na sprostredkovanie práce, našiel som si luxusný hotel neďaleko Ancony, hľadali čašníka. Po ceste som sa učil prvé talianske slovíčka.
Zobrali vás do luxusného hotela bez praxe?
Tvrdil som, že som čašník. Ale rýchlo ma odhalili. Trénoval som po nociach, učil som sa ako nosiť naraz päť tanierov. V Taliansku som robil aj sezónne práce. Zbieral som v obrovských sadoch jablká. Na rebríku som ich hádzal do koša, ktorý som mal na chrbte.
Vláčil som tony jabĺk v debničkách. A registroval som bývalých spoluhráčov pôsobiacich v zahraničí, v Nemecku, Taliansku i inde. Vidíš, a ty si dopadol takto, vravel som si, keď som bol niekedy uťahaný na smrť.
Ako čašník ste sa zamestnali aj v Anglicku?
Pôsobil som v reštaurácii v Dorsete pri Southamptone. Na naše pomery som veľmi slušne zarobil, ale strašne som sa narobil. Ťahal som dvanástky, niekedy i viac. Býval som dvadsať kilometrov od mesta a chodil som do práce na bicykli. Tam i späť. Vracal som sa neskoro večer, za tmy, v zime, neraz som aj spadol. Boli chvíle, keď som si aj poplakal.
Ešte zostalo vo mne niečo fanfarónske, chválil som sa, som bývalý futbalista, reprezentant. Ale nik to nebral vážne. Tu si teraz obyčajný pingl, odsekli mi. Vtedy som ocenil, čo som sa vo futbale naučil. Vytrvalosti, húževnatosti, dokázal som zatnúť zuby. Prišla moja najexkluzívnejšia práca čašníka.
Foto: archív MB
Ktorá?
Ocitol som sa na zaoceánskej lodi Disney Cruise. Keď som pred ňou prvý raz stál, ani som si neuvedomoval, že je to loď. Pripadala mi ako obrovský dom, neuveriteľný kolos.
Vládol na nej nepredstaviteľný luxus, krásne kajuty, reštaurácie, bary, bazény, kasína… Klientelu tvorili boháči. Personál tvorilo 1 200 ľudí, manažéri, kuchári, čašníci… A hostí bolo tiež 1 200. Jeden zamestnanec na jedného hosťa.
Ako ste sa dostali do Karibiku?
Bol som na konkurze v Budapešti a vybrali ma. Už som solídne ovládal angličtinu a osvojil som si aj čašnícku zručnosť. Ale na lodi som si musel zvykať na špeciálne podmienky, chodil som po palube ako opitý, stále mi bolo na vracanie, to trvalo asi týždeň.
Bývali sme v podpalubí, v izbe bez okna sme spali traja, keď sme zhasli, bola tam absolútna tma. Precestoval som celý východný a západný Karibik. Keď som skončil na lodi, zažil som zásadný zlom v mojom živote.
Narážate na prvý pobyt v Keni?
Áno, priamo z luxusu som sa ocitol v inom svete. Vystúpil som na letisku v Nairobi a predo mnou pili deti vodu z mlák a jedli odpadky. Zažil som absolútne kontrasty. Vtedy som si povedal: som rád, že som to vo futbale nedotiahol, kde som to mohol dotiahnuť. Úspešný futbalista má krásny život, ale zároveň povrchný, je to pozlátka. Začal som pracovať v centre pre opustené deti.
Ako ste sa dostali k tejto práci?
Cez Vysokú školu svätej Alžbety a človek, ktorý takto zasiahol do môjho života, bol profesor Vladimír Krčméry. Raz sme sa stretli a spomenul som, že by som si niečo podobné chcel v živote vyskúšať. Odrazu mi zavolal a spýtal sa, či idem do Kene. Najprv som si myslel, že si niekto zo mňa vystrelil, ale bol to naozaj on.
Chystal som sa do Afriky, aby som sa podieľal na náročnom projekte, ale nedával mi nijaké špeciálne rady. Vedel, čo ma čaká, ale povedal mi len slová, ktoré si stále dobre pamätám: Ty si futbalista, budeš s deťmi hrávať aj futbal. Keď bude pršať a elektrické vedenie bude nad vašimi hlavami, dávaj pozor, aby niekoho nezabilo.
Nemali ste aj obavy?
Je to zaujímavé, ale v Afrike som nikdy nemal strach, nezažil som ani nijakú zlú skúsenosť. Ale musím dodať: vážim si mojich rodičov, vždy mali pre moje cesty a neštandardný spôsob života pochopenie. Utvárali mi zázemie. Vedel som, že keby sa čokoľvek stalo, mám ich podporu a mám sa kam vrátiť.
Čo futbal? Hrávali ste ho s deťmi v Keni?
Samozrejme, to bolo to najmenej. Zažil som život v Afrike. Najdrsnejší z najdrsnejších. K takej práci potrebujete aspoň základné právne, psychologické, pedagogické vedomosti, robil som s deťmi, ktoré mali aids, zabezpečoval som celý chod prevádzky, lekársku starostlivosť, jedlo, nielen v Keni, ale aj v Sudáne, cestoval som autom do Ugandy. Deti sme fyzicky sťahovali z ulice, často spávali pod autami, odtiaľ sme ich brali do našich zariadení.
Čítajte viac Rodinná pohoda, šťastné úsmevy počas sviatkov. Takto oslavovali Vianoce športové hviezdy
Čo bolo pre vás najnáročnejšie?
Zažil som množstvo smutných príbehov, zachraňovali sme vyčerpaných a dobitých ľudí, pred očami mi zomierali deti, neraz som si poplakal, bol to neuveriteľný tlak na psychiku. A viete čo bolo nádherné? Tie deti ma milovali, vedeli, kto som, že som hrával futbal, keď ma zbadali skákali a tešili sa.
Medzi nimi som sa cítil ako Ronaldo či Messi. Prežíval som takú emóciu, ako kedysi, keď som hral na plných štadiónoch. Nikde nijaký divák a ja som sa cítil ako na majstrovstvách sveta.
Vraciate sa ešte do Afriky?
Často. Prešiel som nielen celú Keňu, ale aj Tanzániu, navštívil som Gambiu a Senegal. Najčastejšie sa zdržujem v Nairobi. Tam som sa oženil, moja manželka Anastasia Mbide Muindeová pochádza z kmeňa Kamba, ktorý žije neďaleko hlavného mesta. Má osem súrodencov, ďalšiu široko rozvetvenú rodinu. Keď sa ženíte v Afrike, beriete si s nevestou celú rodinu (smiech).
Zažili ste aj pytačky a svadbu?
Mal som pocit, že som sa vrátil o dvesto rokov dozadu, tradície tam fungujú stále. Vyzvedali sa, koľko mám kôz, kráv a podobne. Nešlo im o materiálne statky, ale chcú mať istotu, že dievča bude zabezpečené.
Otec mi radil, povedz, že máš doma 150 koní – v aute… Na svadbe bolo 500 ľudí a z toho som ich obrazne nepoznal 499. Pozvaný bol každý, kto išiel okolo. Musel som zarezať kozu a dodržať ďalšie zvyky. Jedlo sa varilo v obrovských nádobách a pilo sa z veľkého suda, kde zmiešali rum a vodku. Päťsto hostí niečo zje a vypije…
Zvykla si manželka na život na Slovensku?
Je to podobné, akoby ste strom vykopali v Afrike a zasadili u nás. Nebolo to jednoduché, ale zvládla to. Anni pracuje v medzinárodnej firme v Bratislave. Máme päťročného syna Leeroya. Vidím sa v ňom. Nedokážem si vysvetliť, ako som mohol bez neho tak dlho žiť.
Foto: archív MB
Ako vyzerali vaše Vianoce? Prebrali ste nejaké zvyky aj z manželkinej krajiny?
Na potulkách svetom som získal jednu skúsenosť. Či som navštívil africký kmeň, Ameriku, Áziu, alebo som sa stretol s kresťanom, moslimom či hinduistom, všetci mali veľmi podobné túžby. Každý sa potrebuje najesť a každý potrebuje lásku, prácu a nádej.
Vianoce v Keni nie sú výrazne iné ako u nás. Ľudia chodia do kostola, zdobia stromčeky, dávajú si darčeky, akurát ich skryjú na rôznych miestach v dome a deti ich hľadajú. Kým u nás sú Vianoce časom na spomalenie a zamyslenie, v Keni ich oslavujú tancom a spevom. Vnímam však iný kontrast.
Aký?
V Afrike dáte dieťaťu prázdnu pneumatiku a potešíte ho, kotúľa si ju, vie sa s ňou zahrať. U nás si nájde pod stromčekom desať drahých hračiek a má menšiu radosť. Nielen v Európe žijeme vo veľkom prebytku. Nie vždy to musí byť o hmotných veciach, ale o prežívaní. Nevieme sa tešiť z malých, obyčajných vecí. V Afrike je to ešte naopak. Preto ju mám rád.
Naučil som sa tam, že život sa neskladá len z veľkých úspechov, ale aj z malých, na prvý pohľad nepodstatných, tie utvárajú mozaiku života. Stáva sa, že kráčam po ulici, okolo ide neznámy človek, odrazu sa usmeje, podá mi ruku a odíde. Taká maličkosť a zostane vám v hlave na dlhý čas.
Čomu sa teraz venujete?
Využívam mnohé skúsenosti, ktoré som získal. Vážim si, že som dostal dôveru a priestor od manželov Gavalovcov, pôsobím ako sprievodca cestovnej kancelárie DAKA. Usilujem sa ľudí zaujať a dúfam, že vďaka tomu, čo som všetko zažil, sa mi to darí. Tento rok som absolvoval najmä zájazdy do Poľska, Talianska a Francúzska.
Kam sa vyberiete najbližšie?
Pred Vianocami som sa vrátil z Krakova, Silvester strávim v Paríži. A 6. januára odchádzam so skupinou turistov na dva týždne do Rwandy, budeme sledovať vysokohorské gorily.
