Bývalý reprezentant Miloš Glonek (56) sa stal prvým Slovákom, ktorý si po páde socializmu zahral v najvyššej talianskej súťaži. Mal 32 rokov, keď sa rozlúčil s profesionálnym futbalom a odvtedy sa živí ako advokát.
Prečo sa len málo bývalých futbalistov uplatní po kariére v civilnom zamestnaní?
Ťažko sa zovšeobecňuje, každý prípad je iný a sú aj výnimky. Niektorí sa zaradia do bežného života bez väčších problémov. Ale svet športu je veľmi špecifický a mnohí v ňom strávia množstvo rokov, zvyknú si na istý spôsob života.
Najmä úspešnejší sú často stredobodom pozornosti. Odrazu sa im zmení celý život. Nie je to jednoduché. Aj v Slovane v čase, keď som hrával, boli viacerí úspešní vysokoškoláci, ale je pravda, že potom zostali pracovať vo futbale alebo sa venujú niečomu inému.
Vy ste študovali právo s vedomím, že sa mu budete po kariére aj venovať?
Bolo to reálne. Prvé dva roky som v škole poctivo zarezával, absolvoval som všetky prednášky i cvičenia. Hrával som v béčku Slovana, vôbec nebolo jasné, že sa raz budem živiť futbalom. V treťom ročníku to už bolo horšie, lebo som sa prepracoval do áčka a futbalové nároky boli vyššie, pribudli zápasy, cestovanie.
V tomto ma trochu zachránila zmena spoločenských pomerov po roku 1989. Schválili mi individuálny študijný plán, čo predtým nebolo možné. V opačnom prípade neviem, či by som štúdium dokončil.
V tom čase ste už boli oporou Slovana a začali ste hrávať aj v československej reprezentácii… Mali ste to potom v škole ľahšie, niečo vám aj odpustili?
To by som nepovedal. Ale mohol som si viac prispôsobiť štúdium mojim futbalovým povinnostiam. Väčšinu štúdia som absolvoval, keď som ešte nebol príliš známy. Na vysokej škole som finišoval v polovici roku 1991, keď sme súperili so Spartou o titul.
Ešte sme ho vtedy nezískali, skončili sme druhí, len o bod za tímom z Letnej. Keď ma už na škole všetci poznali, mal som prakticky pred štátnicami, čo už bola iná situácia. Musel som riešiť iný problém.
Aký?
Hrozila mi vojenčina. Dukla Praha poľovala na reprezentantov, čakala, kým dokončia školu a môže ich povolať do rovnošaty. Takže som štúdium umelo naťahoval.
V knihe Divoké deväťdesiatky, ktorá práve vyšla a približuje nielen váš príbeh, ale aj osudy vašich spoluhráčov Vladimíra Kindera a Jaroslava Timka, ste uviedli, že ste sa vzdali červeného diplomu…
Áno, o tom hovorím. Na vojenčinu sa mi nechcelo ísť. A ani Dukla už nebola takým výnimočným mužstvom ako v nedávnej minulosti. Mal som študijné výsledky, ktoré ma oprávňovali na udelenie červeného diplomu, ale nespravil som zámerne poslednú štátnicu.
Tým som oň prišiel. Ale to ma netrápilo. Ani skutočnosť, že som nevychutnal promócie s ostatnými a diplom som si vyzdvihol v tichosti na študijnom oddelení.
Čítajte viac Keď v Slovane neboli peniaze, tréner nás poslal kradnúť paštéty. Vojin Prole spomína, ako v hneve zavesil spoluhráča na vešiak
Vo futbale sa úspešnosť dá vyjadriť víťazstvami, gólmi, bodmi. Kto je podľa vás úspešný právnik, od čoho to závisí?
Úspešný je ten, koho táto práca uživí (smiech). Nie je to až také jednoduché. Pribudli právnické fakulty a chrlia množstvo právnikov.
Takže vy ste úspešný, lebo vás táto práca živí už štvrťstoročie…
Všetko je relatívne, každý má iné predstavy, čo je dobrý príjem.
Ako špičkový futbalista, ktorý osem rokov pôsobil v zahraničí – v Taliansku i vo Francúzsku – ste si asi zvykli na vysoký štandard…
Jasné, že vtedy som mal príjmy iné. To bol asi najväčší rozdiel, keď som skončil s futbalom. Zarobil som za mesiac toľko, čo na ihrisku za tri minúty.
Neodrádzalo vás to?
Nezačínal som od nuly, niečo som si vo futbale našetril, nebol som odkázaný na každú korunu. Ale nevyžil by som z toho do konca života ako súčasní špičkoví futbalisti. A sú známe aj prípady, keď futbalisti zarobili veľa peňazí, ale z rôznych dôvodov o ne prišli. Treba tiež vedieť, ako s nimi naložiť.
Rozumne ste investovali?
Mohol som aj lepšie… Nemal som vždy šťastnú ruku. Investoval som napríklad do nehnuteľnosti, do penziónu neďaleko Bojníc, ale nie je to nijaká sláva. Ale nie je to len o tom. Človek musí niečo robiť, nemôže sedieť doma so založenými rukami, to je cesta do pekla.
Dlho by som to nevydržal, ničnerobenie baví len chvíľu. Vyštudoval som právo, a chcel som si vyskúšať, či sa v ňom uplatním. Jediné, čo som s odstupom času trochu ľutoval, že som mohol ešte ako hráč potiahnuť zopár sezón. Skončil som skoro. Ale vtedy som to tak cítil.
Rozhodli ste sa takmer z minúty na minútu. Po zahraničnom angažmáne ste sa hlásili v Petržalke, ale po dvoch týždňoch ste sa zbalili. Ako to vtedy bolo?
Už som bol viac-menej rozhodnutý, že skončím. Vrátil som sa z francúzskeho Caen a môj bývalý tréner zo Slovana Dušan Galis, ktorý viedol Petržalku, ma presvedčil, aby som to u nich ešte skúsil.
Mal som trochu aj obavy, lebo som už tri mesiace netrénoval, ale po niekoľkých tréningoch sa ukázalo, že by som ešte mohol byť v Petržalke platným hráčom. Nekládol som si nijaké podmienky, majiteľ Ivan Kmotrík mi navrhol zmluvu a bez debaty som s ňou súhlasil.
Foto: Michal Růžička / MFDNES + LN / Profimedia
V Petržalke ste však neodohrali ani jeden súťažný zápas…
Blížil sa už štart sezóny a nemal som ešte podpísanú zmluvu. Vybral som sa za Vladom Weissom, ktorý bol vtedy manažér. Musíme zmluvu prehodnotiť, nemáme toľko peňazí, vravel mi. To ma prekvapilo, lebo zmluvu mi navrhol klub. Zbalil som si veci a skončil som. Dnes by som podobnú situáciu riešil určite inak, s chladnejšou hlavou.
Ovplyvnilo to vaše vzťahy s Weissom?
Vôbec nie, nechcem, aby to takto vyznelo. Vlado si robil svoju robotu. Boli sme kamaráti, navzájom sme si fandili, to sa nezmenilo. Keď hrával za Inter, na ihrisku sme boli súperi, ale keď sme získali posledný federálny titul Slovana, zablahoželal nám, bol s nami aj na oslavách.
Aké ťažké bolo zaradiť sa do bežného pracovného procesu?
Bola to určite obrovská zmena. Čakali ma ešte advokátske skúšky, ktoré neboli jednoduché. Ale nastúpil som do malej advokátskej kancelárie, kde pracovali dvaja právnici, ktorých som poznal, jeden z nich bol môj kamarát, spolužiak.
Robil som mu tri roky koncipienta. Zaoberali sme sa najmä trestným právom. Chodil som na súdy, na policajné útvary, na výsluchy. Zastupoval som rôznych klientov. Aj známe osoby, aj ľudí z podsvetia.
Môžete byť aj konkrétny?
O tom sa verejne nehovorí…
Ak by sme zostali v športovej terminológii, aké skóre ste mali v sporoch? Mali ste na konte viac víťazstiev alebo prehier?
To sa nedá jednoznačne povedať. Stalo sa, že klient, ktorého som zastupoval, bol na konci odsúdený. A často bolo hneď od začiatku jasné, že ho odsúdia. Ale otázka vždy znela, aký vysoký trest dostane. Mojou úlohou bolo, aby bol čo najnižší.
Čo považujete za svoj najväčší úspech vo svojej advokátskej praxi?
Sporov bolo veľmi veľa, desiatky, možno stovky. V niečom je to podobné ako vo futbale. Cením si, keď si na mňa aj po mnohých rokoch ešte fanúšikovia spomenú.
A keď stretnem teraz nejakého bývalého klienta a prihlási sa ku mne, pozdraví ma, poďakuje alebo ma opäť vyhľadá, ak má problém, lebo bol s mojou prácou spokojný, to si vážim. To sa mi viackrát stalo. Ale boli aj takí, ktorí spokojní neboli.
O tom, čo považujete za najväčší úspech v športe, asi nebudete dlho rozmýšľať…
Samozrejme, federálny titul so Slovanom v roku 1992, posledný, ktorý získal v Československu. O rok neskôr už vznikli dva samostatné štáty. Ale vážim si aj to, že som sa dostal do československej reprezentácie, nebolo to jednoduché, prevahu v nej mali v tom čase českí futbalisti.
Čítajte viac Slovan je poslanie, Orava jeho život, jedine Beatles však nikdy neprehrali. Z pracovne legendárneho pôrodníka idú návštevy do kolien
Spomínate si aj na nejaké pamätné zápasy?
Tých bolo viac. Reprezentáciu viedli Milanovia – Máčala a Lešický. Začínal som v Španielsku v kvalifikácii ME, potom som nastúpil aj v kvalifikácii MS.
Na šampionát sme nepostúpili, ale vtedy to bolo veľmi náročné. Bol oveľa prísnejší postupový kľúč, v záverečných turnajoch štartovalo menej tímov.
Zahral som si vyrovnané zápasy aj proti Nemecku, Anglicku alebo Brazílii na jej pôde. Výnimočné stretnutia sme absolvovali aj v Slovane v európskych pohároch. Škoda, že tieto zápasy prišli príliš skoro, hneď v úvodných kolách.
Narážate na Real Madrid?
Napríklad. Skrížil nám cestu hneď v prvom kole Pohára UEFA. Som fanúšik Realu a bol to pre mňa veľký zážitok. Doma sme podľahli 1:2, v odvete na Santiagu Bernabeu sme remizovali 1:1.
O rok neskôr sme sa stretli s AC Miláno, ktorý bol v tom čase najlepším tímom sveta. Doma sme podľahli 0:1. V odvete som už nenastúpil, prestúpil som do talianskej Ancony.
Sledovali vás Taliani dlhšie?
Na to neviem odpovedať, ale viem, že sa o mňa zaujímali zástupcovia viacerých klubov. Vtedy sme boli pre zahraničné tímy lacnejší ako hráči z iných popredných krajín.
So zástupcami Ancony som predtým nehovoril, pricestoval som priamo do Talianska a podpísal som zmluvu. Keby som mal vtedy dnešnú hlavu a skúsenosti, veľa vecí by som robil inak. Ale to už je všetko za mnou a nemá zmysel o tom meditovať.
Pomohlo vám niečo, čo ste sa naučili v športe, neskôr aj v právnickej praxi?
Samozrejme, šport vás naučí disciplíne, vytrvalosti. Nič nie je zadarmo. Kto si myslí, že má talent a zajtra bude Messi, veľmi sa mýli. Vrcholový šport je drina. Nebolo jednoduché ani to, keď som sa ako 24-ročný ocitol v Taliansku. V tom čase bolo len veľmi málo našich hráčov, ktorí mali v zahraničí podobnú skúsenosť.
Čo bolo najťažšie?
To bola veľká zmena, odrazu som sa ocitol sám v cudzom prostredí, neovládal som jazyk, opustil som skvelú partiu v Slovane. Tréning bol ešte v poriadku, ale po ňom som mal odrazu veľký časový priestor.
Našťastie v Ancone bolo viacero mladých chalanov, rýchlo som si zvykal. V tom čase mala talianska liga výbornú úroveň, na zápasoch boli plné štadióny, hral som proti skvelým tímom a futbalistom, to všetko stálo za to. Bol to veľký posun v kariére.
Čítajte viac „Stratený muž" Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu
Naučil som sa po taliansky a neskôr aj po francúzsky. Mnohé človek zabúda, ale keď sa dostanem do týchto krajín, rýchlo sa do toho dostanem a nestratím sa.
Čo vy a futbal v súčasnosti? Chodíte na ligu?
Zahrám si stále za starých pánov Slovana i Slovenska. Na futbal nechodím. Ponúkli mi permanentku na Tehelné pole, ale odmietol som ju, viem, že by som nemohol chodiť na zápasy pravidelne, takže niekomu viac poslúži. Na futbal som nezanevrel, sledujem ho v televízii, kde si dnes môžem vyberať príťažlivé zápasy.
Vašou vášňou sú teraz motorky. Trvá už od futbalových rokov?
Vtedy to bol problém. Mal som motorku aj vo Francúzsku, raz som prišiel na nej na tréning. Prvý i posledný raz. Mali sme to zakázané, dokonca aj v zmluve. Teraz máme partiu a chodíme na motorkách do zahraničia. Naposledy sme boli dva týždne v Provensalsku, predtým v Toskánsku…
Koľko najazdíte na motorke ročne?
Určite aspoň pätnásťtisíc kilometrov. Keď vyrazíme na našu cestu do zahraničia, hneď mám na tachometri o päťtisíc kilometrov viac. Ale často jazdím aj v meste, každý vie, aké sú problémy s dopravou a parkovaním v Bratislave. Využívam skúter. Na dlhšie cesty mám harleya.
Nepôsobí to zvláštne, keď na súdne pojednávanie dorazíte na skútri?
Prečo? Zaparkujem, nahodím sa do saka a všetko je v poriadku, nik si nič ani nevšimne (smiech).