Čoskoro uplynie tridsať rokov, čo sa bývalý futbalový útočník, ktorý strieľal góly za Púchov a bratislavský Inter, usadil na Slovensku. Jeho štrnásťročný syn Alan nedávno prestúpil zo Slovana Bratislava do Austrie Viedeň a patrí medzi veľké talenty slovenského futbalu.
Našinci o Stredoafrickej republike veľa nevedia. Ako by ste ju stručne priblížili?
Je to krajina, ktorá leží v srdci Afriky, je bohatá na nerastné suroviny vrátane diamantov a zlata. Patrí však medzi najchudobnejšie na kontinente.
Napriek diamantom a zlatu?
Tomu, kto má peniaze, sa žije dobre. Ale vládnu veľké rozdiely. V hlavnom meste Bangui sú aj moderné budovy, hotely, obchodné domy, rovnako ako v Európe. Ale na okraji mesta sú chudobné štvrte. Bývalá francúzska kolónia získala nezávislosť v roku 1960. Francúzsky vplyv stále cítiť, francúzština je aj úradný jazyk. V krajine žije asi päť miliónov ľudí, čo je porovnateľný počet so Slovenskom. Ale rozlohou je desaťkrát väčšia. Veľká časť územia je neobývaná. Tvoria ju husté pralesy.
Kam by ste zobrali hosťa, keby ste mu chceli ukázať niečo zaujímavé vo vašej vlasti?
Určite do pralesa. Pre Európana je to zaujímavý zážitok. V niektorých oblastiach sú vybudované prírodné parky, safari, podobne ako ich turisti poznajú z iných afrických krajín. Aj u nás sa usilujú rozhýbať cestovný ruch, zatiaľ je veľmi slabý. Často sa stáva, že skupiny turistov sú napríklad v susednom Kamerune a odtiaľ si k nám odskočia na výlet na deň-dva.
Čítajte viac Borbély: Weiss mu preukázal rešpekt a on celý tím nevďačne pichol do chrbta. Strelec? Nebol ľahkovážny, ale prehovorilo jeho bohémstvo
Často sa hovorí, že Stredoafrická republika je pre cudzinca dosť nebezpečná…
Má takú nálepku, čo mnohých odrádza od jej návštevy. V roku 2013 zažila vojenský prevrat, zmietala sa v občianskej vojne. Teraz je už situácia pokojnejšia. Ale veľa ľudí stále vlastní zbrane. V hlavnom meste nehrozí priame nebezpečenstvo, ale keby ste sa vybrali na vlastnú päsť hlbšie do vnútrozemia, mohli by ste naraziť na ozbrojené skupiny a nemuselo by sa to skončiť dobre.
Venovali ste sa väčšinu života futbalu. Je u vás populárny?
Veľmi, mnohí malí chlapci dúfajú, že sa stanú úspešnými futbalistami. Najtalentovanejší odchádzajú do Francúzska, kde pôsobia v akadémiách, majú francúzske občianstvo a hrávajú aj za mládežnícke reprezentačné výbery. Tým trpí stredoafrický futbal.
Prečo?
Ak nastúpite za áčko mužov niektorej krajiny, nemôžete už reprezentovať ďalšiu. Naši najlepší hráči dúfajú, že sa uplatnia vo Francúzsku. Podarilo sa to napríklad Kurtovi Zoumovi, bývalému hráčovi Chelsea a ďalších popredných tímov. Pripísal si niekoľko štartov za francúzsky národný tím. Kapitánom stredoafrickej reprezentácie je Geoffrey Kondogbia, opora Marseille, predtým hrával aj za Atletico Madrid. Dlho čakal na šancu vo francúzskej reprezentácii. Keď ju nedostal, rozhodol sa reprezentovať svoju krajinu. Ale to sa už blížil k tridsiatke…
Aj vy ste to najskôr skúšali vo Francúzsku?
Narodil som sa síce v Bangui, ale po roku sme sa presťahovali do Paríža. Hrával som futbal za FC Paríž, ktorý momentálne pôsobí v druhej lige a bojuje o postup medzi elitu. Otec pracoval v diplomatických službách, doma bol aj poradcom prezidenta a predsedu vlády. Mal som šestnásť, keď som sa vrátil do Afriky. Pokračoval som vo futbalovej kariére. Bol som najlepší strelec, hoci len v amatérskej súťaži. Na univerzite v Bangui som vyštudoval biológiu, špecializáciu potravinárstvo. Keď som mal 25 rokov, odišiel som na Slovensko a môj život sa zmenil.
Prečo ste sa vybrali práve na Slovensko?
Priznám sa, nič som o ňom nevedel. Bolo to v roku 1996, poznal som len Československo, a až keď som prišiel, zistil som, že sú to už dva samostatné štáty. V Bangui podnikal jeden Čech, mal kontakty na klub v Žiline. Hľadal útočníka. Všetci ukázali na mňa. Stále som v kútiku duše sníval, že budem profesionálny futbalista. Rozhodol som sa, že to skúsim. Dostal som aj spiatočnú letenku. Ak to nevyjde, vrátim sa a budem sa venovať vedeckej práci, vravel som si.
Na čo ste si na Slovensku najťažšie zvykali?
Keďže som žil dlhší čas aj vo Francúzsku, nezažíval som nijaký kultúrny šok. Najväčšie problémy mi robil jazyk, ten sa mi zdal veľmi náročný, hoci teraz, keď ho už ovládam, mi už tak nepripadá (smiech). Nechodil som do jazykovej školy, neučil som sa špeciálne gramatiku, ale zdokonaľoval som sa neustálou komunikáciou s ľuďmi. Teraz mňa i manželku opravujú najmä synovia.
Obaja sa narodili na Slovensku?
Narodili sa v Paríži, to má súvislosť s našimi tradíciami. Keď žena u nás porodí dieťa, prvé dni sa oň starajú rodinní príslušníci, ona oddychuje. Chcela rodiť vo Francúzsku, lebo tam má veľa príbuzných, štyri sestry, široké zázemie. Ale už po dvoch-troch mesiacoch sa vrátila na Slovensko. Chlapci tu odmalička vyrastali, chodili do škôl, slovenčinu ovládajú ako rodnú reč. Majú slovenské i francúzske občianstvo, my s manželkou tiež a ešte k tomu aj občianstvo Stredoafrickej republiky.
Angažovali ste sa mnoho rokov v organizáciách, ktoré bojovali proti prejavom rasizmu v spoločnosti a špeciálne vo futbale. Stretávali ste sa s ním v bežnom živote?
Spočiatku dosť často. Nepustili ma na diskotéku, vypočul som si urážlivé pokriky, hádzali po mne banány… Nebolo to nič príjemné, ale situácia sa v posledných rokoch zlepšila. Inak by som na Slovensku určite nezostal a presťahoval by som sa do Francúzska. Nechcel by som, aby niečo podobné zažili moji synovia, hoci občas sa ešte s prejavmi rasizmu aj oni stretnú. Mňa vždy zaskočí, keď sa na ulici stretnem s niekým, koho ešte prekvapí, že vidí černocha.
Čítajte viac Koniec kariéry? Vladko bol trošku mimo a pod emóciami. Weiss ml. začína so Slovanom rokovať o návrate
V deväťdesiatych rokoch boli futbalisti tmavej pleti v slovenskej lige ešte raritou. Koľko vás vtedy bolo?
Traja. Aj v tomto sa situácia výrazne zmenila. Dnes ich je toľko vo väčšine klubov. Možno to odo mňa vyznie trochu paradoxne, ale mám pocit, že cudzincov je v súťaži priveľa.
Pôsobenie v slovenskom futbale ste začínali v žilinskom drese. Pripísali ste si v ňom aj ligové štarty…
Len jeden. V Žiline som strávil málo času a hrával som najmä za béčko. Prišiel som na Slovensko v čase, keď kluby ešte nefungovali ako teraz. Ani Žilina. Trochu som sa tam cítil stratený, hodený do vody. Postarali sa o mňa, ale cudzinec bol vtedy aj Čech. A moja situácia bola predsa len trochu iná. Po necelom pol roku som odišiel do tretej ligy do Nového Mesta nad Váhom, to bola krátka prestupná stanica do Púchova, kde som strávil štyri roky.
Púchov hrával v druhej lige, ale pomohli ste mu k postupu do najvyššej súťaže. Ako si na to spomínate?
Bolo to veľmi pekné obdobie. A už aj jednoduchšie, lebo som už trochu ovládal jazyk. Keď sme bojovali o postup a potom aj v premiérovom ročníku v prvej lige, bývalo hľadisko plné.
Ligu ste si zahrali aj v Interi Bratislava. Prišli ste na Pasienky, keď mužstvo práve obhájilo titul. Vo vašej prvej sezóne skončilo tretie…
Zažil som výborných trénerov. Najskôr Jozefa Bubenka, po ňom Jozefa Barmoša, Karola Peczeho a nakoniec Karola Brezíka. Mojimi spoluhráčmi boli viacerí slovenskí reprezentanti. Mňa ešte pred príchodom do Bratislavy povolali do reprezentácie Stredoafrickej republiky, nastúpil som v dvoch zápasoch v kvalifikácii MS 2002.
V slovenskej lige ste odohrali vyše 130 zápasov a strelili ste viac ako štyridsať gólov…
Nevediem si štatistiku, ale som rád, že som v týchto kritériách patril medzi úspešnejších legionárov.
Prečo ste sa rozhodli po futbalovej kariére zostať na Slovensku?
Venoval som sa vtedy práci futbalového agenta. Zastrešovala ma jedna francúzska agentúra, na Slovensku chcela mať svojho zástupcu. Neskôr som si vypracoval dobrú pozíciu aj v civilnom zamestnaní. Mohol som odísť aj do Francúzska, ale musel by som začínať od nuly a budovať si pozíciu. Hoci som spomenul aj prejavy rasizmu, musím povedať, že na Slovensku žijú milí a priateľskí ľudia. Mnohí nám veľmi pomáhali. Najmä v období, keď sme sa tu udomácňovali. Vnímali sme ich ako rodinu. V Púchove som mal spoluhráča Petra Reváka, ktorý ma spočiatku skoro vodil za ruku. Dodnes sme kamaráti.
Chodíte stále aj domov do Afriky?
Minimálne dva-, trikrát do roka. Častejšie sa však vyberiem do Francúzska, kde sa tiež cítim ako doma. Tam žije moja mama a tiež bratia i sestry. Keď sa všetci zídeme, aj rodina z manželkinej strany, je nás skoro tridsať. V Stredoafrickej republike žijú manželkini rodičia. A chodím tam aj z pracovných dôvodov. Spolupracujem s jednou zahraničnou firmou, ktorá tam exportuje tovar rôzneho druhu. Nielen zo Slovenska, ale aj z iných krajín. Raz sme riešili aj uniformy pre vojakov…
Venujete sa aj futbalu?
Som tréner Rovinky, ktorá hrá vo štvrtej lige. Na futbal príliš nechodím, ak je nejaký zaujímavý zápas, pozriem si ho v televízii. Keď som vo Francúzsku a mám možnosť, nedám si ujsť zápas Olympique Marseille, to je moje obľúbené mužstvo. V rodine nemám jednoduchú pozíciu, lebo manželka i synovia sú fanúšikovia Paríža St. Germain (smiech).
Čítajte viac Kosovo je Srbsko, či albánsky sen. Slávnu značku dobehol "balkánsky syndróm". Hapruje Sparta, hapruje aj Haraslín - predovšetkým jeho telo
Blížia sa Vianoce. Akú podobu majú vo vašej rodnej krajine?
U nás sa väčšina obyvateľov hlási ku kresťanskému náboženstvu. Podobne ako na Slovensku chodia ľudia do kostola, dávajú si darčeky, zdobia stromčeky, tie sú však iba umelé. Rozdiel je v tom, že u nás vládnu v tom čase teploty nad 30 stupňov. Vianoce trávime na Slovensku a každý tretí rok vo Francúzsku. Keď s manželkou hovoríme, že ideme domov, myslíme ešte stále na Stredoafrickú republiku. Deti to už majú iné. Keď sme vo Francúzsku, pýtajú sa, kedy pôjdeme domov. A myslia na Slovensko.
Obaja synovia hrajú futbal…
Sú útočníci, ako som bol ja. Mathias má 22 rokov a hráva za Rovinku. Alan vyrastal v akadémii Slovana a momentálne pôsobí v Austrii Viedeň.
Pomohli ste mu k prestupu?
Bratislavský výber hral pred dvoma rokmi s rovesníkmi z Austrie, tam si ho všimli. Oslovili aj nás rodičov, chceli, aby sme ho pustili do Viedne. Vtedy sme ešte nesúhlasili, Alan sa nám zdal príliš mladý. Chceli sme ho na túto zmenu pripraviť, menil krajinu, školu, spoluhráčov… Učí sa samostatnosti. Cez týždeň je vo Viedni, víkendy trávi doma, ak majú zápasy, chodíme s ním. Okrem slovenčiny ovládala perfektne francúzštinu i angličtinu, teraz navštevuje rakúsku školu, ktorá spolupracuje s klubom. Zdokonaľuje sa v nemčine. To je pre neho dobrý vklad do budúcnosti. Rozhodol sa pre štúdium športového manažmentu.
Idú o ňom chýry, že je veľký talent. Väčší ako ste boli vy?
Určite. Už ma dávno prerástol, na jeho vek je vysoký, má 183 centimetrov. Tento týždeň bol na zraze slovenských reprezentantov do 15 rokov, hrali zápas so Slovinskom, zvíťazili 3:0. Ale o tom, či bude z neho úspešný futbalista, je predčasné hovoriť. Teraz je aj na nás rodičoch, aby zostal nohami na zemi a vedel, že všetko mu nemusí vyjsť. Zatiaľ nás najmä teší, že ho futbal baví.