Tomáš Stúpala 21. októbra 1992 vyviedol belasú družinu na trávnik na Tehelnom poli, aby vzdorovala Maldinimu, Baresimu, Lentinimu, Papenovi, či Van Bastenovi. Slovan Bratislava prehral po veľkom boji 0:1.
Ako sa máte?
Aj by som sa posťažoval, keby bolo na čo. Škoda, že to leto nám nejak rýchlo ubehlo, prial by som si viac stupňov. Paradoxne, na ihrisku som to mal naopak, vyhovovalo mi chladnejšie počasie, horúčavy som príliš nemusel. Futbalista si nemôže vyberať. Kam ho pošlú, tam ide. Za každého počasia.
Príliš veľa o vás nepočuť…
Pred pár rokmi som tuším nejaký rozhovor dal, ale viete, ako to chodí – už nie som futbalista, žijem bežný život so svojimi radosťami i starosťami. Ráno skoro vstávam do práce a keď príde víkend, utekám na chatu na Záhorie.
Mám krásnu rodinu, malého vnúčika, venujem sa mu, čo to ide. A keď mi zostane nejaký čas, vybehnem na ihrisko so starými pánmi. Úprimne, ani nie je veľmi kde sa ukazovať. Populárny som bol vtedy, keď som aktívne hral a kým som nosil fúzy.
Kedysi vás priam symbolizovali. Prečo sú už preč?
Ešte počas kariéry som ich zhodil. Zo dňa na deň. Poviem vám, ani vlastná mama ma nespoznala, čo teda môžem čakať od futbalových fanúšikov? Vtedy to boli dlhé čierne vlasy s „knírom“, dnes krátke šediny a bez fúzov. Ani sa im vlastne nečudujem.
Tento rok som bol na vyhlásení Futbalovej jedenástky roka a keď som stál medzi pozvanými hosťami, nikto ku mne nepodišiel, lebo ma nikto nespoznal. Dokonca ani moderátor Slavo Jurko si ma nepamätal, hoci sme sa videli aj pred pár rokmi. Musím otvoriť ústa a predstaviť sa, aby druhí vedeli, kto som.
Foto: Archív Tomáša Stupalu
Mimochodom, Jurka som nedávno stretol v Hornbachu, pozdravili sme sa, ale videl som na ňom, že opäť vôbec netuší, o koho ide. (smiech)
Čomu sa dnes venujete?
Už sedem rokov pracujem pre predajcu značky Mercedes na správe budov.
Dopriali ste si túto prémiovú značku počas kariéry?
To je paradox, že za aktívneho futbalového života nie, mám ju teraz. Takže by som sa asi nemal sťažovať, že? Na prelome 80. a 90. rokov som mal to ľudové auto za 100-tisíc korún, ktoré mal skoro každý. Ako sa to volalo, prosím, pomôžte mi. Nie Felíciu, ale to predtým…
Škodu Favorit?
Jasné. Po ňom som prešiel na Renaulty.
Čiže ste neviedli bohémsky život futbalistu…
Nemal som na to ani žiadny dôvod. Veď ja som bol hráč, ktorý ani nevie, ako k tomu prišiel, až nakoniec ho ten futbal živil.
V Slovane som začínal ako sedemročný, bola to len záľuba, ani by mi nenapadlo, že mi za to raz budú aj platiť. Bohémsky život? To je čo, prosím? O tom nemohla byť ani reč.
Weiss ml. sa pred rokmi vyvážal vo svojom luxusnom aute po Bratislave s kamarátmi na kolenách…
(úsmev) Ja som z iného cesta aj z inej doby. To boli časy, keď sme sa so spoluhráčmi stretávali na autobusovej zastávke a spoločne cestovali na tréning. Dnes majú futbalisti drahé káry, domy, byty v najdrahšej časti mesta, no neberte to tak, že im niečo závidím. Len to nie.
Foto: skslovan.com
Aj my sme boli platení o niečo lepšie ako bežný priemer, no nebolo to nič vypuklé. Nemohli sme si vyskakovať. Takto to však malo byť, počul som o generácii Cvetlera či Masného, títo páni to mali ešte horšie ako my a akí to boli veľkí futbalisti.
Kapitán Stúpala, a donedávna ešte kapitán Weiss ml… Sú si vôbec v niečom podobní?
V ničom. Možno len krátke vlasy, ktoré dnes nosím.
Zniete veľmi spokojne…
So životom som naozaj spokojný, hoci s prácou v poslednom čase pomenej, keďže nastali zmeny, ktoré priniesli nejaké problémy. Uvidíme, čo z toho bude. Život však nie je len o práci, okrem vnúčika mám už aj vnučku, takže paráda.
Ľahko ste sa po kariére zaradili?
Ach, kdeže. Vôbec to nebolo jednoduché, človek sa dlho hľadá. Nielen ja, mnoho mojich spoluhráčov s tým malo problémy. Predstavte si, že celý život hráte futbal, iné robiť neviete, jedného dňa zavesíte kopačky na klinec a zrazíte sa s realitou. Bum… Začínate svoj druhý život.
Chcete pracovať, ale všade vám povedia, že očakávajú skúsených ľudí s praxou. Chápete, bohaté skúsenosti z ligy sú vám v tej chvíli na nič. Nie každému sa podarilo odísť do zahraničia, zarobiť si slušné peniaze, ktoré by uľahčili štart po kariére.
Nebudem klamať, bolo to veľmi ťažké. Nikto vám nepomôže, ste na všetko sám. Zistíte aj veci, ktoré radšej vedieť nechcete.
Aké?
Ako známy futbalista ste obklopený kamarátmi a ľuďmi, ktorí vám fandia. To sa však zmení, postupne, ale podstatne rýchlejšie, ako by ste si želali, sa na vás zabudne. Až potom zistíte, kto je naozajstný kamarát. Poviem pravdu – dosť ich ubudlo. Ale to je život, na nikoho sa nehnevám.
Čítajte viac Keď v Slovane neboli peniaze, tréner nás poslal kradnúť paštéty. Vojin Prole spomína, ako v hneve zavesil spoluhráča na vešiak
V tejto súvislosti – robili by ste počas kariéry niečo inak?
Asi áno. S dnešnými skúsenosťami určite, ale to by som už veľmi mudroval. Po vojne je každý generál, všakže? (smiech)
Vaši spoluhráči zo Slovana Timko, Glonek a Kinder v knihe „Divoké deväťdesiatky“ opisujú vtedajší futbalový život. Boli to divoké roky?
Neviem, nečítal som to ešte. Osobne toto obdobie nevnímam nijako dramaticky, zostala vo mne krásna spomienka na dobrú partiu, ktorá občas niekam zašla, no nebola to žiadna divočina. To mi príde prisilné.
Zrejme skôr narážali na dobu plnú zmien, ktorá poznačila aj samotný futbal…
Rozumiem, boli to intenzívne roky, stále sa niečo dialo, aj mne napríklad ukradli auto. Ale vo futbalovom živote som bol absolútne šťastný, veď ja som prišiel do Slovana, ktorý bojoval o návrat do najvyššej ligy.
Viete, ako som sa tešil? Za pána Jankecha sme už hrali o stred tabuľky a keď prišiel Galis, zrazu sme bojovali o titul. A potom sme mohli hrať zápasy v Madride a v Miláne, videli, čo je veľký futbal. Tam sme zistili, že k nemu máme stále dosť ďaleko.
Kapitán Slovana musel byť v tom čase v meste veľmi populárny… Ľudia vás nevolali na pivo?
Nie, maximálne nás pozdravili. Keď mali náhodou fotoaparát, cvakli sme sa spolu, ale to je všetko.
Mal Tomáš Stúpala najväčšie slovo v kabíne?
Nemyslím. Bol som síce kapitán, ktorý bol za mnoho vecí zodpovedný a aj mi občas naložili za to, ale v kabíne sme mali skôr tradičnú futbalovú politiku. Starší si povedali, čo majú na srdci, ale konalo sa v prospech celého mužstva. Nikdy nerozhodovali jednotlivci, ale väčšina.
Čítajte viac „Stratený muž" Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu
Kto vedel najviac zvýšiť hlas?
Asi tréner. No nám nebolo veľa treba, Dušanovi Galisovi sme boli totiž oddaní, čo povedal, to sa aj spravilo. Ale dalo sa s ním diskutovať, vedel ustúpiť. Viete, bol to on, kto vniesol pocit akejsi človečiny do kabíny.
Nechcem, aby to tréneri, ktorí boli na Tehelnom poli pred ním, zobrali zle, lebo si ich veľmi vážim, no s Galisom prišlo o štipku viac ľudskosti. Predtým sme totiž strašne veľa trénovali a na zápase to potom bolo občas ako na bojisku. Galis nám dal ľahkosť, veľmi dobrý prístup, pasovalo nám to.
Keď sa Juraj Kucka dozvedel, že Slovan bude hrať najbližší utorok s AC Miláno, skákal ako malý chlapec. Vám sa určite v mysli vybavil Marco van Basten…
Skôr Jean Pierre Papin a Paolo Maldini. Ale je to už toľko rokov, spomienky pomaly blednú. Už si ani presne nespomínam, ktorí hráči nastúpili v Bratislave.
Tassotti, Maldini, Albertini, Costacurta, Baresi, Lentini, Donadoni, Van Basten, Boban, Papin, neskôr v Miláne aj Frank Rijkaard. Tiež máte pri každom mene zimomriavky?
Uf, neskutočná sila. To boli páni hráči. Našiel by som to, viedol som si futbalový denník, lepil doň výstrižky z novín, mám ho dodnes, čaká to na môjho vnuka. Musel by som si ho otvoriť a dobre sa pozrieť. Mnoho vecí som si archivoval, aj časopis Slovan, ktorý v tom čase vychádzal.
V jednom vydaní bol aj váš poster, kde sa čupiac opierate o loptu. Mal som ho vylepený na dverách.
No nech sa páči, dodatočne vám veľmi pekne ďakujem. Človeka tak veľmi poteší, keď sa dozvie, že mu niekto fandil a obdivoval. Ešte raz ďakujem. V živote sú veci, na ktoré sa nezabúda, u vás to bol zrejme vtedajší Slovan, z čoho mám radosť.
Vladimír Weiss už naznačil, že Slovan vo zvyšných zápasoch LM veľa vody nenamúti. Vy ste si na Miláno verili?
Na jednej strane to bol pre nás sen, AC Miláno bolo v tom čase najlepšie na svete. Boli sme trošku vyhúkaní, celý život do nás hustili, aby sme boli skromní a teda keď sme v Bratislave proti nim nastúpili, boli sme naozaj skromní.
Foto: ČTK / Košnárová Jana
Hrali sme však doma, na Tehelnom poli sme si verili, mal by si aj dnešný tím, veru nie je dôvod nastupovať na ihrisko v porazeneckej nálade. Od trénera by som asi nechcel počuť takéto porazenecké slová, aj keď Vlado asi vie, o čom hovorí. Zrejme už toho majú dosť.
Kedy ste pochopili, že cez Baresiho Miláno to nepôjde?
Asi až na San Sire. Tam to bolo divoké, štyri kusy hovoria za všetko. Čo hráč, to hviezda a reprezentant, boli možno silnejší, ako niektoré dnešné mužstvá.
Povedzte, aké to bolo, keď futbalová partia, ktorá ešte pár rokov predtým žila za železnou oponou, hrala v Madride, v Miláne, na veľkolepých štadiónoch…
Ako v rozprávke. Keď nám ukázali sieň slávy na San Bernabeu, padali sme na zadok. Iste, aj na Tehelnom poli bola, Slovan je predsa značka, vo vitríne má aj Pohár víťazov pohárov, ale v Madride to bolo niečo neskutočné. Keď sme mohli hrať na takýchto krásnych štadiónoch, bolo to ako za odmenu.
Váš parťák z obrany – Miloš Glonek – sa už odvety nedočkal, keďže medzitým prestúpil do Talianska. O kapitána Slovana tiež musel byť v zahraničí veľký záujem…
No vidíte, keby bol, tak by som tam prestúpil. Zrejme som nehral na lukratívnom poste a asi som nebol ani taký dobrý hráč, že by za mňa niekto z cudziny zaplatil.
Veľmi som chcel, no nevyšlo to. V tom čase mi to bolo veľmi ľúto, bolelo to, ale prispôsobil som sa. Nie každý môže ísť do zahraničia.
Kapitánstvo sa spája s lídrovstvom a lídri zasa väčšinou pokračujú v trénerskej kariére. Vy ste si ju vyskúšali…
V „béčku“ Slovana som bol asistent, robil som to však len popri zamestnaní. Potom som mal v rukách už len mužstvá v nižších súťažiach tu v okolí Bratislavy. Nič veľké, tešilo ma to, občas ubíjalo, človek sa pre futbal musí aj obetovať.
Čítajte viac Slovan je poslanie, Orava jeho život, jedine Beatles však nikdy neprehrali. Z pracovne legendárneho pôrodníka idú návštevy do kolien
Čo vás ubíjalo?
Napríklad keď som cestoval do Lamača na tréning, po hodine prišli len piati hráči a ja som ho napokon musel zrušiť.
Mohol by byť dnešný tréner rovnako prísny ako trebárs Dušan Galis?
Prísny môže byť, potrebuje len ľudský prístup. Nechcem uraziť trénerov, ktorí nikdy nehrali futbal, ale taký Vlado Weiss sa vždy dokáže lepšie vžiť do kože hráča, ako ten, ktorý nemá za sebou žiadnu kariéru.
S futbalistami sa treba vedieť rozprávať, vnímať ich únavu aj náladu, to všetko sú dôležité veci. Kouč musí byť aj psychológ.
Sledujete dnešný Slovan?
Samozrejme. Minimálne výsledkovo. Bol som aj na pár zápasoch. Ponúkali mi aj permanentku, ale nechodím tam pravidelne a tak som sa jej vzdal v prospech niekoho, kto ju využije viac. Môj víkend patrí predovšetkým chate.
Prekáža vám na niečo na súčasnom Slovane?
Veľké množstvo legionárov. V klube asi nemajú dostatočnú trpezlivosť. Naša generácia vzišla z odchovancov, treba na nich myslieť. Povedzte mi, akú motiváciu majú hráči v juniorke Slovana, keď vedia, že sa aj tak nedostanú do „áčka“?
Netvrdím, že mužstvo ako také má pozostávať len z odchovancov, ale aspoň štyria, či piati futbalisti, by mali mať belasé korene.
Vy ste mali v mužstve jediného legionára- Youssefa Haraouiho… Nežiarlila kabína, keď si ho fanúšikovia pravidelne pýtali na ihrisko?
Podarený chlapík, čistokrvný driblér, Galis ho tam posielal väčšinou v druhom polčase. My sme si to odmakali a potom nastúpil on, aby ľudí pobavil. Ktovie, či by vydržal celý zápas.
V kabíne bol skôr utiahnutý, hovoril len po francúzsky, ale viete, futbalový jazyk je univerzálny. Tam sa vždy nejako dohodnete. Zapadol medzi nás.
Čítajte viac Blbosť, ktorú som odkázal Kozákovi, ma stála priveľa. Nič neľutujem, ale mohol som mať inú kariéru
Pavol Gostič o ňom povedal, že robil krásne veci, z ktorých mužstvo nič nemalo. Ale že s odstupom času to hodnotí pozitívne, lebo úlohou futbalu je baviť ľudí…
Hej, ale keď pred šestnástkou stratil loptu, my ostatní sme „kúrili“ dozadu a on si len vyklusával. Aj sme sa naňho občas hnevali. Ale takíto sú niektorí futbalisti, hrajú pre radosť. Keď vediete 3:0, je to oukej, ale keď vás „zapáli“ vo vyrovnanom zápase, je to na porazenie.
Je podľa vás dnešný futbal rovnako zábavný ako kedysi?
Nie je. V modernom futbale sú hráči schopní od súperovej šestnástky doviesť loptu až k vlastnému brankárovi, len aby ju nestratili. Takto sme my nehrávali, vypískali by nás za to. My sme museli centrovať alebo zakončiť.
Nám tréneri vraveli, že keď sme v útoku, že si máme dovoliť, lebo tam sme my králi, dnes keď hráči nevidia priestor, vracajú loptu dozadu. Zmenilo sa to.
Minimálne jedného futbalového génia ste v kabíne mali aj vy… Mal Slovan od vašich čias hráča, ktorý by sa aspoň trošku priblížil Petrovi Dubovskému?
To ťažko. Peter bol nenahraditeľný. V súbojoch jeden na jedného aj v gólových situáciách. S partiou si naňho zavše spomenieme, veď bol jeden z nás. Skvelý chlap.
Pôjdete v utorok na AC Miláno?
Ešte neviem, ale možné to je. Hrajú v dobrom čase, nie o deviatej večer, lebo to je už problém, skoro ráno vstávam do práce.
Ak to bude 0:1 ako pred 32 rokmi, bude to v poriadku?
Jasné, že nie. Futbalista nemôže byť s prehrou spokojný za žiadnych okolností. Verím, že bod sa uhrať dá. Vytúžený bodík. V kútiku duše dúfam, že by sa dalo aj viac. Som optimista. Iste, nie je to AC Miláno ako kedysi, ale stále je to Miláno.
Ako by dopadol súboj vtedajšieho a dnešného Slovana?
(smiech) Ťažko povedať, my sme tiež mali dobrý tím, keď si spomínam na svojich bývalých spoluhráčov. Asi by sme sa dohodli na remíze.
Gostič by „vybavil“ nejakú penaltu, nie?
Už zabudol ten svoj bicykel. Tak, ako to vtedy robil dobre, že mu na to všetci „skočili“, tak dnes to už za starých pánov neskúša. Ktovie, možno sa mu už nechce na zem. (smiech)
Ak by ste si ako kapitán mali vziať jedného súčasného slovanistu do vášho niekdajšieho kádra, kto by to bol?
Zrejme nestarnúci Guram Kašia. K sebe do obrany, rozdelili by sme si to. Má svoje roky, ale stále je veľmi kvalitný. Udržiava sa. Nás v tridsiatke už zatracovali a posielali do dôchodku, dnes to je iné. Na vrchole hrajú aj 37-roční futbalisti.
Naopak, jeden hráč z minulosti, ktorý by dnešnému Slovanu výrazne pomohol?
Keby Miloš Glonek zhodil svoj právnický oblek a navliekol si dres, postavou, skúsenosťami i umom by v strede obrany pomohol. Len neviem, či mu Vlado Weiss do utorka ešte zavolá.