Spočiatku to možno vyzeralo na šľaktrafenie, no všetko je v poriadku, húževnatý stopér je už šesť rokov šťastný barber, ktorý okrem elegantnej prihrávky vie vykúzliť aj elegantný účes. Na utorňajší duel Slovana proti City v Lige majstrov sa nevyberie. Nemôže.
Spomíname si na Vladimíra Weissa ml. v interistickom doraste a vždy to bol rozdielový hráč. Aj vy ste boli hviezdou Spartaka Trnava?
Ťažko hodnotiť sám seba, no ale keď sa pýtate, asi áno. Bol som kapitán vo viacerých kategóriách, darilo sa mi aj strelecky, hoci som bol stredný obranca.
Ale poviem úprimne, o nejakom zahraničnom angažmáne som neuvažoval, bola iná doba, do cudziny sa chodilo skôr ojedinele a ja som bol vlastne jeden z prvých.
V tej dobe som sa skôr videl ako budúci pilier trnavskej obrany, „áčkari“ boli predsa naše vysnívané hviezdy. Veľmi sa mi páčili Hrabal, Bališ, miloval som Mareka Ujlakyho. Ale to asi každý trnavský chlapec.
Takže ponuka od Manchestru neprišla z ničoho nič?
Vyhliadli si ma v slovenskej reprezentácii do 15 rokov. Hrali sme dvojzápas vo Walese, prvý sme vyhrali 2:0, v druhom bezgólovo remizovali, podstatné je však to, že na oboch sedeli viacerí agenti, ktorí nás sledovali.
Keď sme sa vrátili domov, zazvonil mi telefón, hráčsky manažér sa ma opýtal, či by som mal záujem ísť do Manchestru City. Do troch sekúnd dostal odpoveď.
Foto: Archív I.P.
Bez zaváhania?
Jednoducho nebolo o čom. Keď mi povedal, že Manchester má záujem, srdce mi poskočilo, akoby som nevedel, čo sa to vlastne deje, bolo mi priam na odpadnutie. Dokonca sa mi marí, že som sa od šťastia aj rozplakal.
Bolo to vo večerných hodinách, so starým otcom sme práve sledovali televízne noviny, takže bol prvý, kto sa o tom dozvedel. Mamina pracovala v zahraničí, volal som jej, musela mi dať súhlas, veď som mal len šestnásť.
Sama mi do slúchadla povedala, že asi nemá na výber a veru mala pravdu, bol som už skalopevne rozhodnutý. Bola tam však jedna podmienka.
Aká?
City trvali na tom, že dva zápasy s Walesom sú málo, chceli, aby som s nimi cestoval na turnaj do Švajčiarska, kde si ma ešte chceli otestovať. Skončili sme druhí, zrejme som sa im zapáčil. Vzápätí mi však volali aj z Trnavy.
Čo chceli?
Že majú pre mňa zmluvu. Poviem na rovinu: z pohľadu peňazí to bola celkom smiešna ponuka, hneď som ju zmietol zo stola. Dodnes si myslím, že to bol zo strany Spartaka skôr propagačný pokus, akoby si vraveli, „keď má o tohto chalana záujem Manchester City, tak to vyskúšame aj my“. Ponuka z ostrovov bola úplne o niečo inom.
Dostával aj hráč v akadémii peniaze?
Mali sme nárok na tzv. vreckové, v tom čase to bolo asi 25-tisíc slovenských korún.
Čítajte viac A teraz si vás všetkých kúpim... Slovan stojí proti mužovi, ktorý by mohol viac ako desať rokov živiť celé Slovensko
Na šestnásťročného chlapca slušné, priemerná mzda na Slovensku bola v tom čase presne 20-tisíc korún…
To som netušil, o toto som sa vôbec nezaujímal, bol som mladý chalan, môj svet boli parádne kopačky, pekné tenisky a rôzne voloviny, ktoré som si kupoval. Financie som absolútne neriešil.
Napokon, Manchester v mojom prípade nebol vôbec o peniazoch. Šiel som sa tam predovšetkým futbalovo zlepšovať, odpáliť svoju kariéru.
Oproti Trnave to musel byť obrovský rozdiel…
Jasné, boli to dva neporovnateľné svety. Úplne iný život, hodili ma do vody. Letel som tam sám, bez toho, aby som vedel „ceknúť“ po anglicky.
Agent mi stihol len odovzdať letenky, povedal mi, že tam a tam ma budú čakať ľudia s logom City a na papieri budú mať napísané moje meno. Nuž, nebolo mi všetko jedno.
Vážne ste nevedeli ani „ťuk“ po anglicky?
Mal som šťastie, že v akadémii už bol Robo Mak, pomohol mi, čo-to mi preložil, aj keď to bolo medzi nami občas veselé, veď on bol slovanista a ja spartakovec. (smiech)
Naozaj bola medzi vami v cudzom svete takáto futbalová rivalita?
Ale áno, predovšetkým na začiatku tam medzi nami občas padla nejaká – zdôrazňujem nevinná – iskrička. Mali sme skôr formálny vzťah, nehovorili sme si o súkromných veciach, len sme sa pozdravili, prehodili pár viet, odtrénovali a bolo vybavené.
Ale navzájom sme si sadli, veď sme tam boli spolu dva roky, zoznámili sa, už to bolo oukej.
Foto: Archív I.P.
Ako vyzeral váš život na ostrovoch?
Prvá vec, na ktorú sa mi zvykalo ťažko, bolo počasie. Keď som šiel von, to aby som sa obliekal dvojmo – do pekného počasia i do dažďa. Ale inak bolo všetko skvelé, aj po jazykovej stránke.
Naučil som sa, dospel som, na veľa vecí som bol sám. Bez rodiny, bez kamarátov, odkázaný len na seba. A po futbalovej stránke, to sa nemusíme ani baviť, oni boli úplne niekde inde.
Weiss v jednom z rozhovorov spomínal, ako denne plakal a najradšej by sa vrátil domov. Mali ste to rovnako?
Ja nie, ale na jeho obranu, mal to podstatne ťažšie. Z nás bol najtalentovanejší, prišiel ako prvý a na všetko zostal sám. Neboli tam Slováci, nemal sa s kým porozprávať, možno im zo začiatku ani dobre nerozumel a zrejme bol dosť naviazaný aj na rodinu. Potom prišiel brankár Filip Mentel, jeho kamoš z Interu Bratislava, už mu bolo veselšie.
Bývali ste priamo v akadémii?
Cudzinci boli ubytovaní v hosťovských rodinách, väčšinou to boli najzanietenejší fanúšikovia City. Na začiatku ma dali k Weissovi a Mentelovi, aby som to nemal také ťažké a upokojil sa.
Po pár mesiacoch ma presťahovali, cieľom bolo, aby som sa naučil po anglicky a nemohol sa viac „vykecávať“ so Slovákmi. Čo vám poviem, spočiatku som si viac pomáhal rukami a nohami. Aj preto som mal každý pondelok ráno priamo v akadémii doučovanie z angličtiny.
Očakávalo sa, že budete lepší ako domáci hráči?
Určite áno, ale to je asi všade takto, keď ste zo zahraničia, musí mať dvojnásobnú výkonnosť. Aj tréneri nám to dali pocítiť. Keď sme spravili chybu my, bolo to oveľa väčšie „haló“, ako keď zlyhal domáci Brit. Išli po nás.
Čítajte viac Mal pätnásť, keď ho život zranil najviac, odvtedy vie, čo nikdy nesmie urobiť. "Bláznivému tatkovi" Weissovi by sa mali hriechy odpúšťať
A nezazerali na vás, keďže ste tam boli taká malá slovenská mafia?
Ani nie, zďaleka sme tam neboli jediní cudzinci, navzájom sme vychádzali veľmi dobre.
Čo vo vás najviac zarezonovalo?
Tamojší štýl futbalu. Bol úplne odlišný, veľa mi to dalo. Neskutočná agresivita, potom som už nehľadel na nič, šiel som do každej lopty, neuhol by som za nič na svete, vštepili mi to.
Dokonca ma naučili, ako správne kopať do lopty, povedal by som, že niekedy sme pracovali aj na úplných základoch. Veľa mi to dalo, po dvoch rokoch som bol iný hráč a keď som sa vrátil na Slovensko, akoby som sa vrátil v čase.
Manchester City ste zažili počas absolútne kľúčových rokov, keď do klubu vstúpili arabské petrodoláre…
Áno, pamätám sa, ale tie zmeny boli skôr pozvoľné, my v akadémii sme ich až tak veľmi nevnímali. Nemalo to na nás žiadny dopad, všetko fungovalo ako dovtedy.
Tie najväčšie zmeny nastali, až keď sme my Slováci boli odtiaľ preč. Pokiaľ viem, dnes majú tamojší futbalisti brutálne zázemie.
Asi by vám nenapadlo, že klub bude mať odvtedy osem ligových titulov i pohár Ligy majstrov…
To asi nikomu. Za mojich čias sa riešilo predovšetkým to, že prišiel Robinho, ale výsledky ešte neboli. Tie prišli až neskôr. Netušili sme, že Arabi začnú do toho sypať ešte väčšie peniaze ako dovtedy.
Foto: Archív I.P.
Neprispela aj táto zmena vlastníckych pomerov k vášmu začiatku konca v Manchestri City?
Bolo to komplikované, možno že som dostatočne nepresvedčil trénerov, ale najviac mi hádam ublížilo, že štyri mesiace pred vypršaním zmluvy som ochorel, na tri týždne skončil v nemocnici a schudol osem kilogramov.
Keď som sa vrátil na ihrisko, povedali mi, že v City končím. Rozišli sme sa v dobrom a ja som to vôbec nebral fatálne, vravel som si, že život ide ďalej a niečo sa opäť nájde. Do troch dní sa mi ozval Birmingham.
Prečo to tam nevyšlo?
Bol som tam na štvordňovej skúške, chceli vidieť, ako som na tom fyzicky, odohral som prípravný zápas proti Leicestru a hoci sme prehrali, tréneri mi povedali, že si ma chcú nechať.
Bol som šťastný, aj keď to bol v tom čase druholigový klub, vôbec mi to neprekážalo. Potom však do toho vstúpil jeden pán.
Aký?
Jeden manažér, nechcem ho menovať. Tvrdil mi, že nemôžem ísť do Birminghamu, lebo Manchester ma nechce pustiť. Vedel som, že to je blud, lebo túto záležitosť som mal v City odkomunikovanú a potvrdili mi, že si môžem nájsť ktorýkoľvek tím a nebudú mi robiť prieky.
Žiaľ, takto to aj dopadlo, Birmingham ma nakoniec nepodpísal, bolo po zmluve.
Čítajte viac Vidíte len tých pražákov a na nás ostatných kašlete. Keď si bolo treba povedať, zo Slovákov sa postavil len Weiss, spomína Moravčík
Tam sa začala nádejne rozbehnutá kariéra rúcať?
Presne toto bol bod zlomu. Na sto percent. Keď padol Birmingham, „pán manažér“ mi začal zháňať nový klub, upísal som sa teda Českým Budějoviciam. Sľuboval mi áčko, že budem s nimi trénovať i hrávať.
Vravel som si, že to nemusí byť zlé, že česká liga má svoju kvalitu a budem medzi mužmi – podpísal som teda dvojročnú zmluvu. Po dvoch týždňoch však prišiel za mnou tréner, že som príliš mladý, že idem do B-mužstva.
Myslel som si, že som nepresvedčil, no po dvoch mesiacoch za mnou prišli opäť, že som ešte mladý, že ma pošlú do dorastu.
Za tri mesiace som tam neodohral ani minútu, nahneval som sa, pýtal sa, že „čo sa to vlastne deje?“, odpovedali, že stopérska dvojica hrá spolu od mladších žiakov a nebudú ju predsa rozbíjať. Takto som dopadol. Celé zle.
Nemenovaný pán manažér sa vám odvtedy pozrel do očí?
Nie. Našťastie som sa s ním odvtedy nestretol. Ani po tom netúžim, hoci to je už pasé, aj keď viem, že by tvrdil úplne niečo iné. Dodnes pôsobí vo futbale, nechcel by si robiť zlé meno.
Dlho ste boli sklamaný z toho, že to nevyšlo?
Trvalo to. Predovšetkým psychicky som odišiel, nahnevaný som bol na celý svet, aj keď som sa potom po vlastnej osi – cez známych – vrátil do Trnavy. Už to však nebolo ono.
Z ničoho nič ma vzali na zápas do Prešova a nepostavili ma, pýtal som sa, či som tam šiel len na výlet, odpoveď bola, že „si futbalista a keď nie si v základe, tak sedíš na lavičke“.
Potom, keď sme prehrávali 0:3, ma tam zrazu v 84. minúte postavili. Neviem, či to bolo naschvál, ale ja som to vzal trošku inak.
Ako?
Povedal som trénerovi, že keď ma tam dá, dostanem červenú. A tak aj bolo, do minúty som ju videl pred očami a dostal stopku na šesť zápasov. (smiech) Ďalej to už nestojí ani za reč.
Zostali ste asoň fanúšikom City?
Pozriem si ich, ale nemám vyslovene klub, ktorému by som fandil. Nie som ich skalný fanúšik.
Vybavil vám kamarát Weiss lístok na utorňajší zápas Ligy majstrov?
Nie, žiaľ, ten kontakt sa časom prerušil. A ani by som na Tehelné pole nemohol ísť, lebo stále hrávam nižšiu rakúsku súťaž a v ten deň mám tréning.
Na Weissovi bolo proti Ceticu vidieť, že je prehnane namotivovaný a koledoval si o vylúčenie. Proti City to asi nebude inak…
Viem si predstaviť, ako sa bude pred nimi chcieť ukázať. On tam mal nejaké meno, hral aj za áčko. Nebol ešte síce superstar, ale malou hviezdičkou áno. Hrával konštantne dobre, dokonca by som povedal, že v akadémii bol vždy od zápasu k zápasu lepší.
Myslím si, že mnohí si ho dodnes pamätajú a ak náhodou zabudli, cez zápas si pri televízore akiste spomenú. Vlado i Robo Mak budú mať obrovskú motiváciu.
Bol Weiss už aj v juniorke taký „nervák“?
Bol mladší, vedel sa nahnevať, občas aj vybuchnúť, ale zasa všetko s mierou. Nemohol si to ešte v takejto miere dovoliť, aj tréneri by ho rýchlo dali do laty. Dnes to je – povedzme – vypuklejšie.
Človek, ktorý nikdy nehral futbal, to azda ani nepochopí, no keď nastupujete na ihrisko, hlava sa vám prepne, zrazu je tam obrovský adrenalín a spravíte aj takú vec, ktorú si ihneď v prerušenej hre vyčítate.
Môžete hrať aj proti najlepšiemu kamošovi, zlomíte mu nohu, poviete si, že „dobre, wau“, ale potom rozhodca zapíska koniec a vy si idete v šatni hlavu odtrhnúť a všetko by ste chceli vrátiť späť.
Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte
Keď mal Weiss dvadsať, predpovedali mu veľkú kariéru, neprekvapilo vás, keď sa na päť rokov vyparil do Kataru?
Na jednej strane áno, lebo mal na výber. Mohol prestúpiť aj inde. Tuším, čo zohralo veľkú rolu, chcel mať jednoducho istotu a dobre si zarobiť na celý život, aby sa po kariére nemusel stresovať. Ja mu úplne rozumiem, financie sú financie.
Môže podľa vás Slovan uspieť bez toho, aby ho Manchester podcenil?
Stačí jednoslovná odpoveď?
Skúste…
Nemôže! (smiech) Vážne, Manchester City má dvadsať takých hráčov, o ktorých si poviete, že je úplne jedno, kto nastúpi a na Tehelnom poli budú aj tak valcovať.
Je to úplne iná kvalita, tí chalani majú inú školu, Pep Guardiola inak trénuje. Jednoducho iná galaxia.
Baví vás ešte futbal?
Jasné, je to láska na celý život, ale – samozrejme – už to nie je ako bývalo. Odrádza ma cestovanie do Rakúska, chodím tam trikrát do týždňa, stodesať kilometrov tam a po tréningu naspäť. Neraz prídem domov aj o jedenástej. A na ďalšie ráno vstávam do práce.
Nemá bývalý hráč Manchestru City privilégium, že mu stačí prísť len na zápas?
Kdeže, hoci inde to takto funguje. Sme malý rodinný klub, vedenie sa nechce dožiť toho, aby Rakúšania chodili na tréningy a nehrali zápas a Slováci zasa naopak. Aj tomu rozumiem, narúšalo by to tímovú pohodu i morálku.