Jeho najobľúbenejší film je Gladiátor a niektoré časti vraj ovláda naspamäť. Tak ako „Gladiátor“, ani jubilant Vladimír Weiss st. v živote neuhýba. Jeden z najlepších trénerov, akých kedy Slovensko malo, dnes oslavuje 60. narodeniny.
Po zápase na pivo
Uplynulú stredu mu chceli dať jeho zverenci predčasný darček, no Slovan Bratislava podľahli na pôde glasgowského Celticu vysoko 1:5. Hoci prehra to bola viac ako krutá, Weiss zostal nad vecou a nehneval sa. Súper bol lepší a zaslúžene vyhral.
Futbalisti z Tehelného poľa prekvapili už samotnou účasťou v Lige majstrov a „prekvapenia“, to je to, čo zdobí trénerskú kariéru Vladimíra Weissa st.
Bol to skvelý futbalista, ktorý to dotiahol až do československej reprezentácie a s ňou aj na majstrovstvá sveta 1990. Možno ani sám netušil, že ako tréner raz svoje hráčske úspechy zatieni. Je prvým koučom, ktorý viedol dve slovenské mužstvá v najprestížnejšej klubovej súťaži.
Bol to on, kto dostal Slovensko na futbalovú mapu sveta, keď sa s ním prebojoval na šampionát 2010. Kedysi vraj ako hráč mohol prestúpiť do Dynama Kyjev k slávnemu Valerijovi Lobanovskému, ale pretrhl si kolenné väzy. Osud mu to teraz štedro vracia.
Vždy bol lídrom v pravom zmysle slova. Attila Pinte spomína, že keď videl, ako niekto v tíme nemaká, dokázal strašne vybuchnúť.
Čítajte viac VW ako najznámejšia futbalová značka na Slovensku. Pán Weiss, z vášho syna niečo bude, vravel básnik Laco Novomeský
„Šiel po ňom, ale vždy v rámci normy. Už ako hráč mal v šatni veľké slovo, bol to najväčší kaliber – či už v Dunajskej Strede, v Interi alebo v Košiciach, kde končil s futbalom.“
Keď ho v roku 1996 na východe vyhodili a tri mesiace bol nezamestnaný, šancu mu dal miliardár Ivan Kmotrík vo vtedy ešte druholigovej Artmedii Petržalka. Weiss premýšľal, že sa vytratí kamsi do Rakúska, ale mecenáš ho napokon presvedčil.
To spojenie funguje dodnes…
Na pravom brehu Dunaja najprv skúšal „kombo“, hral aj trénoval zároveň. Štefan Maixner v tom čase v Artmedii dohrával kariéru a tvrdí, že už vtedy "bolo na ňom vidieť, že futbalu aj trénerstvu sa chce venovať naplno.
Občas s nami vybehol po zápase aj na pivo. Po dvoch rokoch pochopil, že ako tréner by to robiť nemal. Človek tam stráca rešpekt. Nastal moment, že musel urobiť hrubú čiaru".
Každá veľká kariéra má v sebe akýsi bod zlomu. Ten Weisssov sa datuje do roku 2005, keď z predkola Ligy majstrov proti Kajratu Almaty jeho mužstvo postúpilo až v nadstavenom čase predĺženia. Potom prišli na rad Celtic, Partizan Belehrad, slávny triumf v Porte.
Foto: ČTK / Koller Jan
Angažmány v Rusku, na slovenskej reprezentačnej striedačke, v Kazachstane, v Gruzínsku a naposledy v Slovane Bratislava. Weiss ani v jednom prípade nezlyhal. Naopak, všade kde bol, si získal rešpekt a uznanie. Kabína bola vždy na jeho strane.
„Lebo má krásnu povahu, ľudsky to je perfektný človek, ale jedno si zapamätajte: Keď ho raz podrazíte, navždy ste uňho skončili,“ vravel nám nedávno Juraj Čobej, niekdajší brankár, ktorý svojho trénera neraz podržal a potom sa mu to vrátilo.
Keď mu našli nádor na mozgu, bol to Weiss, kto sa prvý zaujímal a všemožne pomáhal.
Môj bláznivý tatko
Kto si už nespomína na Weissa ako hráča, nech sa teda pozrie na jeho syna „Vladka“. Ak ide o emócie, akoby mu z oka vypadol. Sledovať ich vzájomnú komunikáciu počas zápasov, keď ich delí len postranná čiara, je priam groteskné. Tak, ako občasné výbuchy „juniora“ na trávniku.
Keď na sklonku predminulej sezóny Slovan triumfoval v Dunajskej Strede, otec poslal syna na trávnik až v samom závere. Akoby tušil, že to bude úplne stačiť.
Vladimír Weiss ml. prišiel, premenil pokutový kop, vyzliekol sa, provokoval fanúšikov domácich, dostal červenú kartu a bolo vymaľované.
To všetko len za pár minút…
Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte
„Ale bola to zbytočná červená karta, neudržal emócie na uzde. Ja už som mu svoje povedal. On v určitých fázach nie je normálny, takisto ako ja som v určitých fázach nenormálny. Zdedil to a žena mi vždy vraví, že za to môžem ja,“ rozosmial celú novinársku sálu na Žitnom ostrove.
Napokon, bumerang sa nedávno vrátil, keď kapitán Slovana pred odletom do Glasgowa zanôtil takto: „Môj bláznivý tatko“.
Ale kto iný pozná futbalového jubilanta lepšie ako jeho pani manželka Marta Weissová? Denník Pravda s ňou pred mnohými rokmi spravil ojedinelý rozhovor, ktorý je bránou do duše Vladimíra Weissa st.
"Niekedy pôsobí podráždene až arogantne, zažila som veľakrát jeho reakcie, keď ho vytočila nejaká situácia, osoba, článok v novinách.
Vyčítam mu to, presviedčam ho, že aj keby mal pravdu, aj keby cítil krivdu, musí sa ovládať a preniesť sa nad niektoré veci. Nepáči sa mi, keď reaguje v afekte," vravela.
Dovoľte krátky prestrih do futbalovej šatne, legendárny Ľubomír Moravčík má spomienku, ktorá veľa napovie o tom, ako je to s Weissovou emočnosťou.
Foto: ČTK / imago sportfotodienst / IMAGO
„Pred MS 1990 sme ako hráči mali interné stretnutie s trénermi. Jednoducho tam niečo nefungovalo a bolo treba si to vydiskutovať. Hádajte, kto sa ako jediný zo Slovákov postavil a ozval,“ naznačil nedávno Moravčík, no odpoveď bola v momente jasná.
"Presne, bol to Vlado. Iba on povedal nahlas, čo si myslí. Pánovi Václavovi Ježkovi, ktorý bol mimochodom obrovská persóna s autoritou, vravel, že ’vy furt vidíte len tých sparťanov a na nás seriete’.
To je celý on, slzy mal pomaly na krajíčku, no musel to zo seba dostať. Vie pracovať s emóciami a vo futbale to je dôležité," doplnil príhodu.
Pani Marta potvrdzuje, že jej manžel neskôr často oľutuje svoju prudkú reakciu, zamrzí ho.
„Vlado nie je jednoduchá povaha a nepustí si na telo veľa ľudí. Váži si rodinu, má svoj okruh kamarátov, ktorým verí a získať si jeho dôveru nie je ľahké. Aj keď zavše pôsobí výbušne, nepríjemne, je vo vnútri veľmi citlivý človek a ľahko zraniteľný,“ približuje manžela.
Aj na ňu vraj niekedy vyletí. "Zväčša však ide o malichernosti, ktoré ani nestoja za reč. Už som si za mnohé roky zvykla, beriem ho takého, aký je. Tichú domácnosť nemáme.
Čítajte viac Vidíte len tých pražákov a na nás ostatných kašlete. Keď si bolo treba povedať, zo Slovákov sa postavil len Weiss, spomína Moravčík
Vlada hnev prejde rýchlo a musím uznať, že sa vie aj ospravedlniť. Ja som pokojný, nekonfliktný typ a viem rýchlo odpúšťať. Som aj na hasenie ohňa, ak nejaký u nás vypukne," usmeje sa.
Rodina je nadovšetko
Weiss je stará škola, hierarchia, disciplína a poriadok. V dnešnom Slovane síce nájdete viacero „bradáčov“, no ešte donedávna si tréner potrpel, aby všetci boli oholení. Keď Dávid Hrnčár pred pár rokmi prišiel do šatne s odfarbenou hlavou, prišiel zároveň aj o nomináciu na zápas.
Pravidlá jednoducho platia a minimálne tí mladí ich musia dodržiavať. Napríklad: Od stola sa vstáva až po tom, ako vstane tréner. A na čo je Weiss doslova alergický, sú slúchadlá v ušiach v spoločnosti druhých.
Poviete si, že s extravagantným synom si teda musel „užiť“ svoje a ono je to tak trochu aj pravda. S tetovačkami na jeho tele sa vraj zmieroval dlho.
„Vedela som o nich. Dlho som to pred Vladom tajila a potom sme ho postavili pred hotovú vec. Išlo ho rozhodiť. Stala som sa hromozvodom, hoci som Vladka od toho odhovárala. Ocino to neprežije, vravela som mu, no v tomto si nedal povedať,“ spomína pani Weissová.
Pre nevšedného trénera je rodina absolútne všetko. Mal iba pätnásť rokov, keď mu zomrela najbližšia osoba na svete. Jeho i desaťročnú sestru Zuzku vychovával potom otec.
„Ale cit, ktorý ti dáva mama, sa nedá nijako nahradiť. Jej smrť mi pripomína, že rodinu nesmiem nikdy opustiť,“ vraví o ťažkých chvíľach v živote.
Foto: Pravda, Pravda - Michal Zeman
Možno aj preto po emócie nikdy nechodil ďaleko. Ani dobré, ani zlé. Keď v onen slávny deň, 24. júna 2010 Slováci na MS nečakane zdolali Talianov (3:2), úradujúcich šampiónov, Weiss po zápase – tradične – so slzami v očiach obchádzal jedného hráča za druhým.
Na oficiálnej tlačovej konferencii potom v angličtine odkazoval manželke Marte, ako veľmi ju miluje. A potom vyštartoval po slovenských novinároch.
Tí si s ním za desiatky rokov už užili svoje. Jeho nekonečnú nevyspytateľnosť. Weiss totiž niekedy dokáže byť veľmi príjemný a vtipný, ale inokedy zasa otrávený, neslušný, priam až arogantný. Živý pozápasový vstup s ním sa neraz premenil na „novinárske jatky“.
Ako Dr. Jekyll, Mr. Hyde…
Predovšetkým v Juhoafrickej republike akoby nevedel, kedy dosť. Neváhal skočiť aj do synovho rozhovoru. „Ty si odkiaľ, čo podrýpavaš,“ oboril sa na jedného z redaktorov. „Otec nechaj, ja si to vyriešim sám,“ reagoval vtedy mladý Weiss.
Aj po spomínanom Taliansku. Azda v najslávnejší deň slovenského futbalu v novodobej histórii si trénerský velikán neodpustil poznámku. Otázka: „Myslíte si, že slovenská rozprávka bude pokračovať?“ pýtali sa ho pred osemfinále proti Holandsku.
Odpoveď: „To ste vy novinári. Viac k tomu hovoriť nebudem,“ odsekol im a následne preladil na cudzí jazyk.
Čítajte viac Keď Škóti ponižovali... Weiss spravil na Tehelnom poli zo súpera ešte väčšieho úbožiaka, ako bol nočný strážca na Titanicu
Aj toto je Vladimír Weiss st. Podľa Ľubomíra Feldeka hrdina, ktorému by sa mali odpúšťať hriechy, lebo je ako básnik, ktorý v sebe nosí nekonečné emócie. Najskôr všetko precíti, potom uvažuje.
„Je ako Shakespeare. Možno by mal začať písať básne,“ smial sa spisovateľský velikán.
Bolo to pred takmer pätnástimi rokmi a Weiss tých futbalových príbehov napísal medzitým už niekoľko. Dnes oslavuje okrúhlu šesťdesiatku, nech mu teda jeho trénerské pero ešte nejaký čas nevyschne.