Najstarší z úspešného rodinného triumvirátu ukončil pozemskú púť pred vyše šiestimi rokmi. Dnes (21. septembra) by sa dožil 85 rokov. A jeho syn o deň neskôr oslávi šesťdesiatku.
Keď sa najstaršiemu z rodu Weissovcov narodil syn, mal 25 rokov. A keď prišiel na svet najmladší z nenapodobiteľnej trojice, jeho otec mal tiež dvadsaťpäť.
Weissovci nezaprú, že v mnohom im koluje v žilách rovnaká krv. Jablko nepadá ďaleko ani od futbalového stromu. Spája ich veľa futbalových charakteristík. Ale každý z nich prežil úplne inú kariéru.
Hlava futbalovej dynastie bola čistokrvný obranca. Jeho syn a vnuk zasa stredopoliari s útočnými ambíciami. Ale aj futbalové cesty bývajú často nevyspytateľné. Keď prostredný Vladimír uzatváral v Artmedii svoju kariéru, konvertoval zo záložníka na stopéra…
To však nebolo to, čo najviac charakterizovalo ich futbalové osudy. Prežili ich v úplne inom historickom období.
Čítajte viac Z debaklu veľkú vedu nerobí: Sparta sa po facke pozbierala. Na rade je Slovan, tvrdí jeho niekdajšia opora
Najstarší Weiss v časoch, keď bol slovenský futbal súčasťou československého, mal dobrý zvuk aj ďaleko za hranicami a nebolo nič nezvyčajné, ak hráč strávil najlepšie roky len v jednom klube.
Jeho syn už okúsil prvé roky samostatnosti a spoznával plusy i mínusy aj oficiálne zavedeného profesionalizmu.
Vnuk, najväčší futbalový talent v rodine, rástol v akadémii Manchestru City, hrával v desiatich kluboch v siedmich krajinách, zarobil vo futbale neporovnateľne viac ako dedo a otec dokopy v hráčskych časoch a premiéru v slovenskej lige si odkrútil až ako tridsiatnik…
Weissovci spolu predstavujú kus slovenskej futbalovej histórie. Sú jej súčasťou už viac ako sedem desaťročí.
Kto z nich zanechal v najpopulárnejšej hre výraznejšiu stopu? Najstarší z Weissovcov mal pred rokmi v našom rozhovore v tejto veci jasno.
Foto: ČTK / Koller Jan
„Ťažko sa to porovnáva. Aj preto, že som hrával na iných postoch ako syn či vnuk. Oni sú ofenzívne typy. Ale obaja sú na tom futbalovo lepšie, ako som bol ja,“ vravel s neskrývanou hrdosťou v hlase.
Na hlbšie porovnanie je ešte priskoro. Dvaja z Weissovcov svoje futbalové kapitoly zatiaľ nedopísali.
Striebro z Tokia má 60 ako jeho syn
Každý prispel do úžasnej rodinnej zbierky niečím iným. S veľkým metálom sa však mohol pochváliť len Weiss s dátumom narodenia 21. september 1939. Bol pilierom mužstva, ktoré vybojovalo na OH v Tokiu striebornú medailu.
Nastúpil vo všetkých šiestich zápasoch a odohral plný počet minút. Od tohto triumfu, ktorý v československom futbale patril k najvýznamnejším, uplynie čoskoro šesťdesiat rokov.
Do Bratislavy prišiel v roku 1958 z Vrútok. V zime absolvoval s ČH Bratislava zájazd do Afriky a na jar už stabilne hrával vo vtedajšej hviezdnej obrane. Hoci mal len devätnásť a v tíme boli všetko starší hráči, prijali ho výborne a spolu sa tešili z mimoriadneho úspechu – titulu majstra ČSSR 1959.
Čítajte viac Moravčík bol génius, Artmedia straší dodnes. Snáď Weiss nepokazí Celticu ďalší večer, tvrdí novinár BBC
„V kádri boli všetko vzdelaní, inteligentní hráči, nik sa nad druhého nevyvyšoval. Záležalo len na výkone. Tam som si osvojil zásadu, ktorú som často opakoval môjmu vnukovi: ako budeš hrať, tak sa budeš mať.“
O päť rokov neskôr sa vrátil z Japonska so striebornou medailou a prvý raz uvidel aj syna. Narodil sa v čase, keď vrcholila príprava na olympiádu a on zarezával s mužstvom na sústredení. Tam oslávil 25. narodeniny a na druhý deň dostal vytúženú správu: na svete je Vladimír Weiss II.
Požiadal som trénera Vytlačila, aby ma aspoň na skok pustil domov za ženou. Najskôr súhlasil, no potom si to rozmyslel. Po tréningu mi povedal: Vláďo, kúp tri fľaštičky červeného a oslávime to tu. Manželke pošleš kyticu a bude pokoj."
Tak sa stalo, že syna uvidel prvý raz na fotografii. Po troch týždňoch mu ju priniesli novinári do Tokia…
Aj on sa po skončení hráčskej kariéry pustil po trénerskej dráhe. Lenže do života ich rodiny zasiahla smutná udalosť, ktorá im priniesla veľa trápenia a bolesti. Zomrela mu manželka a na ňom zostala výchova detí, Vladko mal štrnásť a Zuzka desať.
"Život prináša aj také údery a musíte sa s nimi vyrovnať. Pre všetkých to bolo náročné. Možno by zo mňa bol aj dobrý tréner, trúfal som si na túto prácu.
Lenže som mohol brať len mužstvá v Bratislave a najbližšom okolí, teda len prácu, ktorú som mohol zvládnuť pri deťoch.
Odmietal som ponuky a viedol Trnávku, Rapid, Limbach, Slovenský Grob… Ešte šťastie, že mi to deti uľahčili. Vladko nebol problémové dieťa, bol slušný a aj sa dobre učil," vracal sa k zložitému obdobiu.
Na turnaji v Čile bránil Pelého
V tom čase už nebolo pochýb, že v ich rodine vyrastá ďalší talentovaný futbalista. "Keď bol syn malý, viacerí ho chválili. Všimol si ho aj básnik Laco Novomeský. Bývali sme na Martinčekovej ulici, on na druhom, my na piatom poschodí.
Sedávali sme v lete pred domom na lavičke a debatovali. Často pozoroval, ako chlapci hrajú futbal. Pán Weiss, vravel mi, váš syn je šikovný a talentovaný chlapec, určite z neho niečo bude. Ako vždy mal pravdu," pokračoval.
Len niekoľko desiatok metrov od nich bývala na Nezábudkovej ulici ďalšia významná futbalová rodina – Vencelovci. Otec Alexander bol dlhoročnou oporou bratislavského Slovana a oslavoval v jeho drese zisk najcennejšej trofeje – PVP.
Syn Alexander sa „potatil“, vyrástol z neho skvelý brankár, reprezentant a výnimočné obdobie prežil v najvyššej francúzskej súťaži. Aj vnuk sa postavil medzi žrde a dotiahol to do mládežníckych reprezentácií.
Čítajte viac Vidíte len tých pražákov a na nás ostatných kašlete. Keď si bolo treba povedať, zo Slovákov sa postavil len Weiss, spomína Moravčík
„Boli sme susedia, súperi, ale aj priatelia,“ približuje Vencel. "Naši synovia sa hrávali spolu na jednom dvore. Vlada Weissa najstaršieho zdobila všestrannosť, bol to komplexný hráč.
Zahrali sme si spolu raz aj v reprezentácii. Bol výborný obranca, už jeho postava ho predurčovala na to, aby bol aj spoľahlivý hlavičkár. Z jeho kariéry si spomínam najmä na skvelé, elegantné vkĺzačky."
Weiss I. odohral veľa pamätných zápasov. Rád spomínal aj na neoficiálne medzištátne stretnutia v československom výbere. V jednom z nich bránil aj futbalového kráľa Pelého.
"Boli sme na turné v Južnej a Strednej Amerike a predstavili sa na vtedy známom turnaji Hexagonal. Nastúpili sme v Santiagu de Čile proti Santosu, podľahli sme 4:6 a Pelé nám fúkol štyri góly.
Jednoducho sa nedal udržať. V súboji jeden na jedného bol vždy úspešnejší. Museli ho strážiť aspoň dvaja. Asi dva týždne sme bývali v hoteli Ritz a slávny Brazílčan mal izbu oproti.
V jednej jedálni sme spolu raňajkovali, obedovali i večerali. A potom sme spolu aj leteli do Buenos Aires, kde sme nastúpili proti River Plate pred stotisíc divákmi," vyťahoval zaujímavé historky.
Osudná spálená penalta
Potom však prišiel osudný zápas proti Portugalsku v kvalifikácii MS 1966. Do hľadiska bratislavského Tehelného poľa sa natlačilo 60-tisíc divákov. Hralo sa v studenom lejaku a na rozbahnenom teréne.
Československo prehrávalo 0:1 Eusebiovým gólom z 20. minúty. Pred prestávkou rozhodca Stavrev po Kvašnákovom páde v šestnástke nariadil pokutový kop.
Ten penaltu nemohol zahrávať, odmietol aj Pospíchal i Popluhár. Loptu si postavil Weiss, ktorý nebol na jedenástky určený a – nedal. Jeho strelu brankár Pereira vyrazil.
Vencel sedel medzi divákmi a pamätá si na túto situáciu, ktorá ovplyvnila kamarátovu kariéru. „V tom čase nebolo úplne striktne stanovené, kto má jedenástku kopať. Videl som na ihrisku váhanie hráčov a prekvapilo ma, že si loptu zobral Vlado,“ vraví po mnohých rokoch Vencel.
Čítajte viac Weiss po debakli s Celticom: Kritiku na hráčov odo mňa nečakajte, zanechali sme slušný dojem
"Vo futbale existuje občas aj takáto nespravodlivosť. Je to situácia, ktorú hráč nikdy nechce zažiť, ale stane sa. Vlado bol milý, zlatý človek, rád na neho spomínam.
A myslím si, že nebol dostatočne docenený ako futbalista, na čom asi mala podiel aj spálená penalta, ktorá ho prenasledovala až do konca kariéry. Takýto nešťastný moment zakryje aj veľa pozitívnych vecí."
V pamätnom zápase už gól nepadol. Československo podľahlo Portugalsku a na šampionát do Anglicka 1966 nepostúpilo.
„Až čas trochu oslabil túto nepríjemnú spomienku. S pribúdajúcimi rokmi bolo čoraz menej ľudí, ktorí si na to pamätali. Ale vo futbale zahodili jedenástky aj najväčšie hviezdy,“ vravel Weiss.
Nič to však nemení na tom, že táto situácia rýchlo ukončila jeho rozbiehajúcu sa reprezentačnú dráhu. Mal len 25 rokov, ale po zápase s Portugalskom, ktorý bol jeho druhý v národnom tíme, nastúpil v najcennejšom drese už len raz: o necelý polrok proti Rumunsku v Prahe.
Boj o Afriku ho napĺňal hrdosťou
Na rozdiel od neho si syn i vnuk na MS zahrali. Vladimír, ďalší jubilant s dátumom narodenia 22. september 1964, nechýbal na MS 1990 v Taliansku.
Dnes sa už dá povedať, že ako tréner je ešte úspešnejší ako hráč: priviedol slovenskú reprezentáciu na MS 2010, Artmediu i Slovan do hlavnej súťaže Ligy majstrov. S oboma získal slovenské tituly.
Keď sa posadil na trénerskú lavičku a tešil sa z prvých úspechov, najstarší Weiss sa vrátil k jeho hráčskej etape. "Trochu ho pribrzdilo vážne zranenie, potrhal si v kolene krížne väzy.
Čítajte viac Akoby bol on líder a ostatní nejaké ovečky. Weiss ma trošku šokoval, takto sa nemôže správať, pustil sa do kapitána belasých exreprezentant
Aj tak to dotiahol pomerne ďaleko. Kto si zahrá na majstrovstvách sveta, musí niečo vedieť. Mal v sebe stále nespokojnosť. Ak niečo nešlo, ako malo, chcel vždy dosiahnuť ideálny stav. To mu zostalo," hodnotil ho.
Neskrýval, že najväčšiu hrdosť zažíval, keď Slovensko postúpilo na MS 2010. Na lavičke šéfoval syn a na ihrisku patril k oporám 21-ročný vnuk.
„Keď bojovali o účasť na MS v Afrike, zažil som momenty, keď som mal v očiach slzy. Vravel som si, že by bolo krásne, keby sa dostali na majstrovstvá sveta. Keď som to ja v roku 1965 pokašľal a na šampionát som sa nedostal, nech si to vychutnajú aspoň oni,“ zdôveroval sa.
Sen sa mu splnil. Táto situácia mu nesmierne pomáhala, vlievala mu radosť do života, ktorého záver nemal najľahší.
Usadil sa v Limbachu, ale dlho ho trápili zdravotné problémy. Bojoval s cukrovkou, amputovali mu časť nohy a bol pripútaný na vozík. Zomrel 23. apríla 2018, mal 78. rokov.
Práve ľudia, ku ktorým vždy nie je osud priaznivý, sa dokážu zoceliť, zmobilizovať a ísť za svojím cieľom. Weissovci sú mimoriadna futbalová rodina. Futbalové gény sa u nich dedili. Všetci traja boli výnimoční futbalisti," uzatvára Alexander Vencel.
