Keď 33-ročný slovenský reprezentant na sklonku milénia prestúpil do Celticu Glasgow, mnohí ohŕňali nosom. Stačilo však pár minút a do posledného miesta nabitý Celtic Park sa pýtal: kde si bol doteraz, Ľubomír Moravčík?
Na ikonický štadión aktuálne smeruje Slovan Bratislava. O jeho vyhliadkach v Lige majstrov, ale aj nezabudnuteľných spomienkach sme sa zhovárali s niekdajším skvelým futbalovým dirigentom.
Ak by ste mohli aspoň na chvíľu vrátiť čas do jedného z období vášho života, mali by ste na sebe pásikavý zeleno-biely dres?
Celtic bol čerešnička na torte, lebo to, že si na sklonku kariéry zahrám v takom veľkom klube, som fakt nečakal. Európske poháre, predovšetkým Liga majstrov, boli bonusom navyše. Veľmi ma to tam bavilo.
To musí byť požehnanie, keď sa hráč v 33 rokoch dostane k takémuto angažmánu…
Mal som šťastie, že tam bol pán Jozef Vengloš. Nebyť jeho, nedostanem sa tam, lebo v Škótsku by nikto nikdy neprišiel na to, že existuje nejaký Ľubo Moravčík. Jedine on ma poznal.
V Nemecku som začal mať problémy, zrejme mu v hlave skrsla myšlienka, že by som mužstvu vedel pomôcť. Dostal som kontrakt na rok a pol s tým, že sa uvidí, čo ďalej.
Napokon z toho bol obojstranne dobrý biznis, ja som dostal šancu, v ktorú som už nedúfal a keďže sa mi darilo, pomohol som aj ja pánovi Venglošovi.
Na fanúšikovských portáloch Celticu sa často dočítate, že ste boli obchodom storočia, ľúto im je však jedna vec. Viete aká?
Porozmýšľam…
Že ste tam neprišli o desať rokov skôr…
Áno, to som už niekde počul. Viete, všetko je tak, ako má byť, veď si len vezmite, že ako 25-ročný som hral na svetovom šampionáte 1990 v Taliansku ešte ako hráč Plastiky Nitra. Vôbec som netušil, kde zakotvím, až potom sa mi ozval St. Etiénne.
Keby som žil v inej dobe, možno z Československa odídem v osemnástich či devätnástich, lebo talent som mal, ale aj tak môžem povedať, že som mal šťastie.
Taký Robo Jež, Zolo Molnár, všetko famózni futbalisti, ktorí behali okolo mňa, ho mali menej, lebo keď prišla revolúcia, mali už po tridsiatke. Môžem sa ja vari sťažovať?
Foto: Profimedia
O tom, ako vám ľudia neverili, keď ste prichádzali do Glasgowa, sa už popísalo mnoho. Ale ruku na srdce, nepochybovali ste aj vy o sebe?
Nikdy som nebol typ hráča, ktorý by si neveril, vždy som mal sebavedomie. A to rástlo s nárokmi. Čím to bolo ťažšie, tým ma to viac bavilo. Rád som ostatným dokazoval, že na to mám.
Keď mi v Glasgowe povedali, že tam chodí na zápasy 60-tisíc ľudí, ako by mi mastili brucho. Chcel som sa im ukázať, obrovská motivácia.
Mal som 33 rokov a za sebou ťažkú prípravu v Nemecku, kde ma skoro zodrali. A u mňa platilo, že keď som bol dobre fyzicky pripravený, šlo mi to. Vtedy telo dokázalo všetko to, čo hlava chcela.
Ponuka od docenta Vengloša prišla z ničoho nič?
Spomínam si, že v Duisburgu ma tréner v jednom zápase cez polčas vystriedal, hoci sme viedli 1:0. Vzkypelo to vo mne, povedal som si, že kašlem na vás, odchádzam, ja tu nikomu blbca robiť nebudem. Trvalo to týždeň, vôbec som nechodil na tréningy, sedel som doma.
Neviem, či už fungovali mobily, zdá sa mi, že áno, ozval sa mi Venglošov syn Juraj, ktorý sa o mojej situácii dozvedel. Po týždni trucovania som odišiel na reprezentačný zraz, hrali sme proti Portugalsku, tam po zápase prišiel za mnou pán Vengloš aj so športovým riaditeľom Celticu a debatovali sme.
Ihneď som im povedal, že mám určite záujem, len to musia vybaviť s Duisburgom. Napokon za mňa zaplatili asi milión mariek, Nemci na mne ešte aj zarobili.
Dodnes máme pred očami váš premiérový gól proti Rangers i následnú reakciu. Neurazte sa, ale stáli ste tam ako mladý vyhúkaný chalan a nie 33-ročný matador…
(smiech) To sú veci, ktoré sa nedajú predvídať, ale bolo to vyústenie toho, čo sa v tom čase okolo mňa dialo. V miestnych novinách ma vykresľovali ako dieťa pána Vengloša, písali o mne, že aj dorastenec má väčšiu hodnotu ako ja. Samé blbosti, z ktorých väčšinu som sa dozvedel až postupom času.
Cítil som, že som tam nechcený, navyše, hrali sme proti Rangers, ktorí boli vtedy silní ako blázon – nielen ja, ale aj pán Vengloš sme boli pod veľkým tlakom. Poviem vám otvorene, strach som nemal, len som bol nervózny.
Nebola to žiadna sranda, šiel som s kožou na trh a nikto mi nič nedaroval. Pán tréner ma dokonca postavil do útoku, čo nebola moja pozícia, prvých dvadsať minút som sa tam len motal, ale prišiel druhý dotyk s loptou a padlo mi to tam. Viete, ako som sa cítil?
Povedzte…
Všetko to napätie zo mňa opadlo, zrazu vo mne bola totálna prázdnota, nemal som chuť ani zdvíhať ruky. Vravel som si, že je to tam a mám vás v paži. Neradoval som sa ani pri druhom góle, aspoň mali novinári o čom písať.
V ten deň bolo priezvisko Moravčík určite najskloňovanejšie v meste…
Určite, všetci boli prekvapení. Poviem pravdu, na ten zápas si už – s výnimkou gólov – veľmi nepamätám, to skôr na prvý duel s Dundee, kde sme vyhrali 6:0, bavil som divákov fintami i centrami.
Mal som totálnu voľnosť, toto však boli Rangers, žiadna sranda. Získal som si však ľudí a odvtedy som bol pre nich pán futbalista.
Čo sa pre vás zmenilo?
Uznali, že viem hrať futbal a potom som to už len nabaľoval. Uvoľnil som sa, s Henrikom Larssonom nám to navyše náramne klapalo. Za Celtic som odohral vyše sto zápasov, no fanúšikovia si aj tak vyberú len tie tri, štyri a spomínajú na ne.
Trebárs na náš triumf 4:3 nad Juventusom, kde mi to geniálne vyšlo. Na to, čo všetko som pokazil, si už nikto nespomenie. Dokonca ani ja. (úsmev)
Marek Hamšík vraví, že keď šiel v Neapole na večeru, bol to problém. Mohol si Moravčík len tak chodiť po Glasgowe?
Som veľmi dostupný človek, nikdy som sa pred nikým neskrýval. V centre Glasgowa som sa pohyboval denne, deti mi tam chodili do školy a keď sa mi o jednej skončil tréning, nešiel som domov, ale skončil v niektorej z kaviarní. Dal si obed, lúštil krížovky, sem-tam si zapálil aj cigaretku.
Po hodinke a pol som vyzdvihol deti a šli sme domov. Ľudia ma pravidelne stretávali, pozdravili ma, odzdravil som, podpísal sa, spravili si fotku, nikdy som s tým nemal problém.
Cigaretu vám nikto nezazlieval?
Fajčil som len príležitostne, skôr z pasie. Ku krížovke niekde na teraske sa to hodí. Občas sme sa túlali aj po noci a nezazlievali nám ani to. Samozrejme, musel byť na to vhodný čas, nikdy nie pred zápasom.
Foto: Profimedia
A čo fanúšikovia Rangers?
Aj oni ma zvykli na ulici pristaviť. Všetko v pohode, len z času na čas sa mi stalo, že na mňa niečo pokrikovali a spievali.
Čo také?
Vtedy tam chodili zo Slovenska Rómovia, takže „Lubo, gypsy (róm po angl.)“ som od nich často počúval. Bolo to však skôr z recesie, na ulici nikdy nebol problém.
Mohol si vtedajší Celtic trúfať na kohokoľvek?
V kvalifikácii do Ligy majstrov sme vyradili Ajax, potom doma zdolali Porto či Juventus Turín, ale keď sme vycestovali von, už bol problém. V Trondheime sme dokonca prehrali 0:1 a stálo nás to postup. Taká zima tam bola, skoro som na lavičke zamrzol.
V Porte sme zasa prehrávali po polčase 0:3 a neskutočne nás točili. Mimo ostrovov sme boli poloviční, pritom aj nad Manchestrom United sme v príprave na Old Trafford vyhrali 4:3.
Môže sa aj dnes Celtic vytiahnuť na gigantov?
Je to iné mužstvo, nie sú tam také výrazné osobnosti. Larsson, Hartson, Sutton, Petrov, Lambert, Lennon, to boli všetko skvelé individuality.
Dnes to je iné, už tam nie sú top hráči ako kedysi, ale stále majú solídny tím. Japonci mu dodávajú neskutočnú rýchlosť. A či sú schopní zdolať aj tých najlepších, na to vám neviem odpovedať. Čoskoro sa dozvieme.
V čom je to najvýnimočnejší klub na svete?
Celtic je katolícka bašta v protestantskom svete, kde sa fanúšikovanie dedí. Keď dnes prídem do Glasgowa, stretávam 40-ročných ľudí, ktorí ma zažili ako tínedžeri.
Viete, čo je na tom kúzelné? Na Slovensku ma poznajú päťdesiatnici, možno niektorí štyridsiatnici, v Škótsku aj pätnásťroční. Sú to deti rodičov, ktorí mi kedysi na tribúnach fandili a doma o mne rozprávali. O Ľubovi Moravčíkovi sa v tamojších rodinách traduje.
A potom je tu aj youtube, všetky moje dôležité akcie sú aj na internete a glasgowská mládež ich má napozerané. Keď si dnes chcete kúpiť permanentku na zápasy Celticu, nemáte šancu, všetko je vypredané.
Futbal je náboženstvo, na zápasy chodia autobusy z Írska i celého Škótska. Keď tam z času na čas zájdem na besedu, nie je to výlučne do Glasgowa, ale napríklad aj do Dundee. Do ich fanúšikovských klubov s barmi, ktoré sú po celej krajine. Celitc je ako druhá rodina.
Nikdy ste neuvažovali, že sa v Glasgowe usadíte?
Po futbalovej stránke to bolo lákavé, aj pozíciu v klube by mi určite nejakú našli, šancu by som dostal, o tom som presvedčený. Ale po životnej stránke, viete, ja som zástancom toho, že Škót má žiť v Škótsku a Slovák na Slovensku. Tu sa cítim najprirodzenejšie, tu som doma. Slovensko mi vyhovuje, milujem ho.
Celtic v stredu vyzve v Lige majstrov Slovan Bratislava. Volali vám už aj zo Škótska?
Novinári zatiaľ nie, ozvali sa však z klubu, robili sme spolu jeden podcast pre fanúšikov.
Ak sa vám ozvú aj škótske médiá, čo im poviete?
Záleží, čo sa ma budú pýtať. (úsmev) Väčšinou to je plus, mínus to isté. Ozývajú sa, keď klub angažuje hráča a chcú vedieť, čo si o tom myslím, alebo sa pripomenú, keď je nejaké výročie, trebárs, keď bolo 25 rokov od toho, ako so mnou podpísali zmluvu.
Teraz sa zrejme budú pýtať na Slovan. Na jeho hráčov. Na moje poznatky o belasých.
A možno aj na rok 2005, keď v Bratislave prehrali 0:5…
Práve teraz som dočítal rozhovor v Pravde s Jurajom Čobejom, ktorý na zápas pekne spomínal. Artmediu asi naozaj podcenili, akoby si povedali, že „čo sa nám tu môže stať“? A vidíte, stalo sa.
Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte
Doma o týždeň už išli na plné gule, musel tam byť hotový blázninec. Obávam sa, že to teraz čaká aj Slovan. Vlado Weiss má šťastie, že to už zažil, mužstvo na to pripraví.
Jedno je absolútne isté, Škóti budú makať a nevypustia ani meter štvorcový, lebo ich fanúšikovia to chcú vidieť. Ak tam raz odfláknete súboj, skončili ste.
Oukej, ja som vedel hrať futbal, ale tiež som šiel do vkĺzačky, tiež som musel bojovať a nechať sa aj zmangľovať, keď bolo treba, lebo tamojší ľudia takýto prístup milujú. Všetko na svete vám v Celtic Parku odpustia, ale laxný prístup nikdy. Slovan s tým musí počítať.
Myslíte, že spojenie Weiss a Bratislava im ešte niečo hovorí?
Niekto to vytiahne, lebo Vlado bol hlavnou postavou ich veľkej potupy a teraz sa tam vracia. No bolo to dávno, dnešným hráčom to je fakt jedno.
Weiss je majstrom obratov či nečakaných výsledkov… Ako to robí?
Právo o tom majú rozprávať predovšetkým hráči ako Čobej. Je to presne tak, ako vravel, Vlado nosí so sebou cukor aj bič. V jeho prípade to funguje dokonale. Dáva do toho veľa emócií a hráči, ktorí sú povahovo ako on, zrazu idú na sto percent a nechajú tam všetko. Spomínate si na Midtjylland?
Iste, bolo to nedávno…
Všade sa písalo, aký majú prepracovaný systém, ale čo im to pomohlo, keď vypadli. Na tejto úrovni dnes majú systém všetci. Midtjylland však nemal osobnosť ako Weiss, trénera, ktorý by hráčov dokázal presvedčiť a dať im nádej, že sa to môže podariť.
Keď na Tehelnom poli zameriate pozornosť výlučne na jeho pohyby a gestá na lavičke, nemôžete sa nesmiať. Vždy bol taký živel?
Dovoľte jednu príhodu s Vladom. Pred MS 1990 sme ako hráči mali interné stretnutie s trénermi. Jednoducho tam niečo nefungovalo a bolo treba si to vydiskutovať. Hádajte, kto sa ako jediný zo Slovákov postavil a ozval.
Čítajte viac Keď Škóti ponižovali... Weiss spravil na Tehelnom poli zo súpera ešte väčšieho úbožiaka, ako bol nočný strážca na Titanicu
Weiss, však?
Presne. Iba on povedal nahlas, čo si myslí. Pánovi Václavovi Ježkovi, ktorý bol mimochodom obrovská persóna s autoritou, vravel, že „vy furt vidíte len tých sparťanov a na nás seriete“. (smiech)
Niečo v takom zmysle, no povedal to ešte emotívnejšie. To je Vlado, slzy mal pomaly na krajíčku, no musel to zo seba dostať. Vie pracovať s emóciami a vo futbale to je dôležité.
Úplne iný typ ako Vengloš, však?
Ojój, oheň a voda, pán Vengloš bol veľmi rozvážny, trikrát si premyslel, čo chce povedať, ale mal takú autoritu, že keď sa na vás pozrel, vedeli ste, koľká bije. Z pohľadu ste mu vyčítali, či robíte dobre alebo zle.
Chcel by si emotívny Ľubo Moravčík zahrať pod možno ešte emotívnejším Vladimírom Weissom?
Má dosť roboty so svojim synom, to mu určite stačí. (smiech)
Podľa stávkových kancelárií má Slovan v Glasgowe asi takú šancu ako Girona v Paríži. Aj vy to tak vidíte?
To je veľmi drsná úvaha. Nevravím, že Girona nemá v Paríži šancu, ale Celtic nie je až taký silný. Oukej, pohybovo sú na tom dobre, avšak hráča, ktorý by obišiel dvoch troch obrancov a zavesil, tam nenájdete. Nemajú Mbappého, ani Henrika Larssona.
Slovan pri dobrej organizácii a bez fatálnych chýb v obrane, môže uspieť. A jeho zbraňou pokojne môžu byť štandardky, Škóti tam nemajú žiadne veže.
Pozývali vás do Glasgowa na zápas?
Nič konkrétne, že by mi niekto povedal, aby som prišiel o 13.00 tam a tam, sa ku mne nedostalo. Mal som nutkanie, keď som však zistil, že od nás sa tam lieta len dvakrát do týždňa, prešlo ma to.
Weiss by vás určite vzal na palubu…
Hej, volal som mu. Povedal mi, že nie, lebo naňho by pískali a mne tlieskali. Že by som tam bol slávnejší ako on. (smiech) Samozrejme, to všetko zo žartu.
Foto: ČTK / Kubáni Samuel