Stále prežívate futbal ako kedysi?
Samozrejme, nie je mi ľahostajný. Najmä keď hrá Inter a keď prídu neúspechy. Je to závislosť, ktorej sa už nezbavím, a je úplne jedno, či hrá v piatej, alebo v tretej lige, kde je teraz.
Vždy chcete vyhrať, na každej úrovni. To je prirodzené. Ak hráte v nejakej súťaži, potrebujete aj body. Nerobíme v jednoduchých podmienkach. A keď sa v nich niečo podarí, mám dvojnásobnú radosť.
Jeden z najúspešnejších klubov slovenskej histórie takmer zmizol z futbalovej mapy. Ako teraz funguje?
Nie je to tip-top, ako by som si to predstavoval, ale je to v rámci našich aktuálnych možností. Stále verím, že sa situácia zvrtne k lepšiemu. Inter bol klub, ktorý desaťročia robil Bratislave dobré meno, a najviac ma mrzí, že mesto nie je schopné nám pomôcť.
Ako by vám mohlo pomôcť?
Pre nás je dôležité nájsť vhodné priestory, pozemky, kde by sme sa mohli usadiť a existovať. Blúdime krížom-krážom, dávame kopu peňazí za prenájmy. Všetky sú komerčné, ťažko zháňame na ne peniaze.
Mesto Bratislava nerieši šport, infraštruktúra je mizerná, zaniklo vyše štyridsať športovísk, nové sa nevybudovali. Sám som si urobil zoznam a mal som v ňom 38 ihrísk, ktoré zanikli.
Porovnajme sa len s okolitými krajinami – Českom, Maďarskom, Rakúskom. Sme na tom najhoršie. Inter nepotreboval pozemky, aby na nich staval a podnikal. Potrebovali sme vybudovať ihriská a ponúknuť vhodné podmienky mládeži.
Foto: ČTK / Havelka Zdeněk
Interu, ktorý sa výrazne zapísal do histórie slovenského i československého futbalu, hrozil pred pätnástimi rokmi zánik…
Bolo to zlé obdobie, všetko bolo pripravené na likvidáciu, prišli sme na Pasienkoch o strechu nad hlavou. Po transformácii na obchodnú spoločnosť bola jediným akcionárom Asociácia športových klubov Interu. Rozhodla sa futbalový klub predať, lebo ju finančne zaťažoval.
Noví majitelia boli zároveň hrobári Interu. Stále mám pocit, že to bol plánovaný proces. Predali licenciu Senici, ktorá Inter nahradila v najvyššej súťaži. Znamenalo to zánik mužského futbalu a mládež sa rozpŕchla na všetky strany.
Inter však z futbalovej mapy nezmizol… Výrazne ste k tomu prispeli aj vy. Čo mu pomohlo?
Našlo sa zopár nadšencov, vďaka ktorým Inter stále žije. Možno zavážila aj moja osoba. Ale vtedy nám nebol naklonený ani Bratislavský futbalový zväz.
Padli sme do štvrtej ligy. Spojili sme sa s Vajnormi, kde sme aj hrávali. Zobrali sme všetkých ich hráčov na hosťovanie. V tomto kritickom období sa prihlásili klubové legendy, Jozef Šajánek, Marián Šuchančok, Marián Novotný, Miro Kovařík, podali pomocnú ruku. Bol som si vedomý, že keď raz zložíme zbrane, bude zle, pochováme Inter a cesta späť bude zložitá.
V Interi pôsobilo v tom čase veľa detí, vyrastalo v ňom veľa talentov…
Teraz ich máme ešte viac…
Krátko po nútenom odchode z Pasienkov sme robili výber detí, prišlo ich tridsať, možno štyridsať. Už sa k nám opäť pravidelne vracajú. Naposledy sme robili výber v júni na Drieňovej ulici a hlásilo sa ich 170.
Foto: ČTK / Kubáni Samuel
Koľko ich pôsobí v klube teraz?
Máme 350 mládežníkov, čo nie je málo. Ale nesúťažíme s inými klubmi, kto ich bude mať viac. O to nejde. Dôležité je, aké podmienky im môžeme ponúknuť, to nás limituje.
Som však rád, že po všetkých peripetiách klub plnohodnotne funguje, že máme širokú mládežnícku základňu. Ak sa však chceme posunúť do špičky aj s mužmi, na to treba širšiu podporu.
Nedávno sa objavila informácia, že Inter sa po pätnástich rokoch vráti na Pasienky. Kedy tam bude zasa doma?
Toto leto sme uzavreli dohodu so Slovanom, muži už môžu využívať hlavnú plochu štadióna. Dorastenci budú mať k dispozícii umelý trávnik. Nebudeme už pôsobiť v Stupave, čo bolo veľmi komplikované riešenie.
Už sme trénovali aj v rakúskom Wolfsthale, potom aj v Rajke, donedávna v Dunajskej Lužnej. Konečne môžu naše deti i dospelí pôsobiť v Bratislave. Stále však máme štyri strediská, kde trénujú a hrávajú naše tímy.
Po návrate mužstva na Pasienky by sa mohla oživiť aj stará sláva klubu a prvé mužstvo objaviť aj v najvyššej súťaži?
To je zložitá otázka. Určite to nie je vec blízkej budúcnosti. Muselo by sa vybudovať adekvátne ekonomické zázemie, potom by to prichádzalo do úvahy. Platí, že o čo vyššiu súťaž hráte, o to vyššie sú nároky na organizáciu, podmienky, štadión.
Museli by sa nájsť partneri, sponzori, ktorí by Inter v tomto podporili. Ale nemyslím si, že by to bolo na Pasienkoch. Obávam sa, že tento areál skôr či neskôr zanikne a nebude k dispozícii. Slovan má nový štadión, využíva na Pasienkoch len niektoré ihriská, jeho akadémia sídli na Rapide.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Vy ste kedysi podobné problémy nemali. Takmer celú výnimočnú hráčsku kariéru ste strávili v Interi a na Pasienkoch. Na čo si z nej najradšej spomínate?
Ťažko sa z nej niečo vyberá, nikdy som o nej takto neuvažoval. Mal som v nej šťastie na zapálených, nadšených ľudí, na výborných spoluhráčov. Všetko sme zvládli spoločnými silami.
Do Bratislavy som prišiel v pätnástich rokoch a dosiahol som veci, o ktorých sa mi dovtedy ani nesnívalo. Nemal som príliš veľké oči. Všetko to bol prirodzený, logický vývoj. Najprv som sa presadil v klube, potom v československých mládežníckych reprezentáciách, nakoniec aj v mužskej.
V nej ste strávili päť rokov, začínali ste v zápase s Maďarskom roku 1977 a končili ste s Francúzskom roku 1982…
Pripísal som si 52 štartov, zahral som si na MS 1982 a dva roky predtým som bol členom mužstva, ktoré získalo na ME bronzové medaily. Od toho sa odvíjali aj osobné ocenenia.
Do najlepšej československej jedenástky sezóny ma vybrali päťkrát. Štyri razy som sa umiestnil medzi najlepšími desiatimi futbalistami roka, pričom roku 1978 som obsadil druhé miesto za Zdeňkom Nehodom a pred Mariánom Masným.
Keď som vojenčil v Dukle Praha, oslavovali sme titul majstra ČSSR. Ale keď sa spomína moja futbalová kariéra, vždy všetci vytiahnu najmä dva momenty.
Ktoré?
Dal som si jeden z pamätných vlastných gólov v československej histórii, pretože padol na majstrovstvách sveta 1982 v Španielsku. Hrali sme proti Anglicku, atakoval ma Francis. Chcel som loptu zastaviť alebo zmeniť jej smer a špičkou nohy som prekonal brankára Stana Semana.
Ja som to vtedy nevnímal príliš dramaticky. Proti Angličanom tento gól už len spečatil našu prehru 0:2. Mňa viac mrzel vlastný gól v doraste, ktorým sme prehrali v Nitre 0:1…
Foto: SITA
A druhý moment?
Mnohí si už na tieto udalosti nespomínajú. Na majstrovstvách Európy 1980 sme bojovali o bronz s domácim Talianskom a rozhodovalo sa v penaltovom rozstrele. Premenil som rozhodujúcu penaltu, prekonal som slávneho talianskeho brankára Dina Zoffa.
Bola to posledná naša strela na šampionáte, vďaka tomu sme obsadili tretie miesto. Štyri roky predtým sa Československo tešilo v Belehrade z titulu majstrov Európy. Odchádzali sme do Talianska ako obhajcovia titulu a očakávania boli veľké.
Model turnaja bol prvý raz iný, stretli sme sa v skupine so silnými Nemcami a s Holanďanmi a tiež s Grékmi. Bronz sa bral ako samozrejmosť, skoro ako neúspech.
Aj štyri roky predtým rozhodovali vo finále ME penalty, ČSSR bola v súboji s Nemeckom úspešnejšia. V Neapole nastala kuriózna situácia…
Penalty kopali tí istí hráči ako štyri roky predtým v Belehrade, dokonca aj v rovnakom poradí. A opäť všetci premenili. Rovnako aj piati Taliani, a tak sa pokračovalo ďalej. Až v deviatej sérii Collovati neprekonal nášho brankára Netoličku.
Rad prišiel na vás a mohli ste rozhodnúť. Neroztriasli sa vám kolená?
Nebol som exekútorom jedenástok, ale sem-tam som sa musel k lopte postaviť. Trošku ma upokojoval fakt, že aj keď náhodou penaltu nedám, bude sa v rozstrele pokračovať. Tréneri už veľa možností nemali.
Keď odstrieľala prvá pätica a nerozhodlo sa, pýtali sa ďalších, či idú na penaltu, či si trúfajú. Neodmietol som, napokon hrozilo, že sa vystriedame aj tak všetci vrátane brankárov. Zopár jedenástok som predtým strieľal a celkom úspešne. Počkal som si na Zoffov pohyb a prekonal som ho.
Foto: TASR, ČTK / imago sportfotodienst / imago sportfotodienst
Plánovali ste, že budete pokračovať vo futbale ako tréner i funkcionár?
Moja predstava bola úplne iná. Chcel som nazrieť do futbalového zákulisia, zistiť, ako funguje veľký futbal, a potom využiť poznatky a skúsenosti u nás doma na dedine, kde som vyrastal, pochádzam z Bešeňova.
Vyštudoval som právnickú fakultu a chcel som sa pôvodne venovať právu. Aj som nastúpil do advokátskej kancelárie, kde som strávil pol roka. Ďalšieho pol roka som pracoval vo Fonde národného majetku.