V pamätnom bazilejskom finále 21. mája 1969 zdolali FC Barcelona 3:2. Legendárny útočník prispel k triumfu víťazným gólom.
Uplynulý víkend Slovan oslavoval ďalší titul. Boli ste na Tehelnom poli?
Od marca mám problémy so srdcom, pracuje vraj na tridsať percent. Niekedy mám problém prejsť aj dvesto metrov, rýchlo sa zadýcham. Čaká ma operácia, dúfam, že mi pomôže. Dávam si teraz viac pozor.
Futbal vás stále dokáže zdvihnúť zo stoličky?
Občas sa to stane. Ale nesmiem sa rozčuľovať. Emócie často dusím v sebe. Aj preto nechodím na štadión. Keď futbal sledujem sám v televízii, nie je to taký problém. Keď sme viacerí v hľadisku, vždy niekto čosi zakričí, vybuchne, reagujem na to. Bolo však obdobie, keď som chodil na ligu pravidelne, lebo som pôsobil ako delegát.
Prečo ste v tejto funkcii skončili?
To už je zopár rokov. Pri bežnej kontrole mi diagnostikovali rakovinu hrubého čreva. Absolvoval som dlhú chemoterapiu, na niekoľko mesiacov som vypadol z bežného života.
Tieto problémy sú už minulosťou?
Dúfam, že tento zápas som vyhral… Ale pri rakovine to nikdy nemôžete povedať na sto percent. Je zákerná v tom, že vás nič nebolí a odrazu máte problém. Založením som optimista, cítil som podporu rodiny, priateľov, to mi pomáhalo.
Tento týždeň uplynulo od triumfu v PVP 55 rokov. Pripomínate si aj vy podobné výročia?
Niečo mi občas pripomenú kamaráti. Triumf v PVP bola výnimočná udalosť. Na také sa nezabúda. Neviem, či náš futbal ešte niekedy vybojuje taký úspech. Súčasný Slovan získal suverénne titul, ale v európskom pohári sa sotva dostane až do finále. Keď niekto výkonnostne vyskočí, hneď odchádza za lepšími podmienkami. Ak si nejaký Slovák na veľkú trofej ešte siahne, tak skôr v zahraničnom tíme.
Čítajte viac Keď v Slovane neboli peniaze, tréner nás poslal kradnúť paštéty. Vojin Prole spomína, ako v hneve zavesil spoluhráča na vešiak
Vo víťaznom ročníku PVP ste boli najlepším strelcom, vo finále ste dali rozhodujúci gól. Máte ho stále pred očami?
Dlho som si vôbec nevybavoval, ako vlastne padol. Ale neskôr som ho videl na videu. Zrodil sa po aute, loptu vhadzoval do hry Karol Jokl, obišiel som jedného hráča a pravačkou som loptu poslal do opačného rohu bránky. Dal som v kariére veľa gólov, každý som si cenil. Ale tento bol asi najdôležitejší. Ale nie najkrajší.
Ktorý bol najkrajší?
V semifinále sme hrali so škótskym Dunfermline. Remizovali sme 1:1 a vyhrali 1:0. Dal som oba naše góly. Jeden z veľkej diaľky. Pôvodne som mal pocit, že padol z polovice ihriska… Ale potom som ho videl zo záznamu a bolo to asi z 25 metrov, možno o kúsok viac. Pred pár rokmi sme všetci dostali od spoluhráča Janka Zlochu, ktorý už nie je medzi nami, nahraný celý finálový zápas. Získal ho vďaka dcére, ktorá žije v Španielsku.
Ako ho vidíte po vyše polstoročí? Akú mal kvalitu?
Myslím, že sa dalo naň pozerať. Ešte aj teraz. Dnes si mužstvá vymenia sto prihrávok na svojej polovici. V Bazileji sa hralo hore-dolu, útoky sa striedali, bol to dobrý futbal. Pravda, v závere nás Barcelona zatlačila, bránili sme sa, ale náskok sme udržali.
Finále sa začalo pre vás ideálne. Cvetler strelil vedúci gól už v 1. minúte…
My sme si proti Barcelone verili, to bolo dôležité. Smiali sme sa, keď sme išli na štadión a súperovi fanúšikovia nám na prstoch ukazovali, že dostaneme päť kusov. Pre nás bola Barcelona taký istý súper ako doma Sparta, Trnava, Inter. Nemali sme obavy. Z nikoho.
Čítajte viac Smer Tehelné pole? Mak je jeden z troch hráčov, s ktorými sa v Sydney po sezóne rozlúčili
Z čoho pramenilo také sebavedomie?
Stretávali sme sa často so silnými súpermi, pozývali nás na rôzne turnaje a presvedčili sme sa, že môžeme hrať aj s nimi dôstojnú partiu. Dva razy sme zdolali Estudiantes, v tom čase klubového majstra sveta. Sebavedomie nám vštepoval tréner Michal Vičan, aj na finále nás pripravoval s tým, že sme lepší. Nielen v našom mužstve, ale aj v Trnave platilo takmer doslova, čo hráč, to reprezentant. Ešte aj druhý, tretí náhradník nastupovali za niektorý reprezentačný výber.
Pamätný bol váš veľkolepý návrat z Bazileja. Ako si naň spomínate?
To bolo ako na 1. mája. Z Viedne nás viezli taxikári, každý z nás sa vracal v jednom aute. Na Tehelnom poli nás čakalo možno 15-tisíc fanúšikov. V uliciach stáli pri ceste stovky ľudí. Také privítanie sme nečakali, boli sme dojatí. Celá Bratislava bola na nohách. Oslavovalo s nami vtedy aj veľa umelcov, najlepší herci. Dibarbora, Zvarík, Kroner, Dočolomanský, Haverl, Pántik, Polónyi a mnohí ďalší chodili na zápasy, boli to naši fanúšikovia i priatelia.
Aká bola odmena za veľký triumf?
Každý z nás dostal desaťtisíc korún. Vtedy to bola celkom slušná suma, asi štyri platy. My sme neboli naučení vo futbale zarábať. Tie peniaze mi trochu pomohli, lebo som mal viacero pôžičiek. Ale vznikol aj problém.
Aký?
Pôvodne nám sľúbili pätnásťtisíc korún na hlavu. Dali nám menej a k tomu hodinky. Tak sme chvíľu štrajkovali, asi týždeň sme netrénovali.
Pomohlo to?
Nepomohlo. Hlohovčan Miško Vičan nám svojím typickým jazykom oznámil: Ked sa vám bude zasa chcet trenuvat, tak mi zavolajte. Chodili sme na štadión, ale zostali sme vždy v šatni. Trochu nás na to nahovorili práve hereckí bardi. Keď vám to sľúbili, tak nech dodržia slovo, vraveli. Boli sme vtedy populárni, verejnosť bola na našej strane.
Ako sa skončil štrajk?
Ferko Dibarbora, Tóno Mrvečka, Ondriš Jariabek, skladateľ Ján Ciker nám poslali zopár debničiek šampanského. Postupne sme ich vypili a vrátili sa na ihrisko. Víťazstvo pre nás znamenalo viac ako peniaze. Vo futbale rozhoduje kolektív a my sme boli ohromná partia. To bolo najdôležitejšie. Sľúbili nám spoločnú dovolenku v Rumunsku. Išli sme na ňu, ale odrobili sme si ju na ihrisku. Odohrali sme tam tri zápasy.
Celú futbalovú kariéru ste prežili s bratom Jozefom. Nastúpili ste spolu aj vo finále…
Sme dvojčatá, Jožo je o polhodinu starší. V druhom kole proti Portu sme v odvete dali obaja po góle. Bracho mal už striedať, bol zranený, ešte vystrelil asi zo 40 metrov a trafil do šibenice. Škoda, že sme si spolu nezahrali aj v reprezentácii, to ma dodnes mrzí. Keď som v nej končil, lebo som bol vraj pre ňu už starý, on v nej začínal. Bolo to na konci roku 1974, formoval sa tím na majstrovstvá Európy, kde sme získali titul.
Chýbalo málo a mohli ste byť spolu aj v tomto slávnom výbere. Ešte vás to trápi?
To už bolo dávno. Konkurencia bola v tom čase veľká. Mám pocit, že v tíme bolo priveľa slovanistov, niekto zhora zakročil, celá zostava nemôže byť zo Slovana. V obrane hral Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič a Gögh. A útok by bol v zložení Masný, Švehlík a ja.
Foto: ČTK / Havelka Zdeněk
S bratom ste trávili množstvo času. Mýlili si vás?
Stále máme výborný vzťah, často sa stretávame, komunikujeme. Mali sme aj staršieho brata, ale ten, žiaľ, už zomrel. Bol tiež talentovaný futbalista, ale nechcelo sa mu trénovať. Vyrastali sme v Petržalke, na lúkach, hrali sme futbal, v zime hokej, venovali sme sa aj iným športom. Najmä keď sme boli mladší, často si nás plietli. Na fotografiách z mladosti mám problém spoznať sám seba. Keď sme boli deti a prišli sme raz domov neskoro a celí špinaví, dostali sme od otca bitku. Myslel si, že obaja, ale v skutočnosti som ju dostal dva razy ja…
Niekedy ste aj využili, že sa podobáte?
Ani nie. Napríklad v škole sme museli odpovedať pred tabuľou obaja naraz. Neskôr, keď už sme hrávali v Slovane, si nás mýlili aj spoluhráči. Keď sme boli spolu, ešte nás rozoznali, ale keď vstúpil do šatne jeden z nás, neboli si istí, ktorý.
Ale raz ste Jozefovi darovali jeden z vašich gólov…
To je kuriózna historka. Hrali sme v Košiciach na Lokomotíve a na druhý deň leteli do Prahy na ďalší zápas s Duklou. Laco Móder bol navštíviť brata a s ním išiel aj Jožo. Zmeškali večierku, keď sa vracali do hotela, čakal ich tréner Vičan. Hneď im naparil mastnú pokutu. Laco mal už niečo na rováši, dostal dvetisíc korún, Jožo tisícku. Na ceste do Prahy sme sa usilovali trénera obmäkčiť. Trénerko, keď vyhráme a Laco a Jožo dajú góly, odpustíte im pokuty? S tým súhlasil.
V Prahe strelili gól obaja…
Viedli sme na Juliske 2:0, oba góly dal Móder. Vojaci vyrovnali. V závere sa strhla pred domácou bránkou trma-vrma a loptu som dorazil do siete. Boli sme dohodnutí, že keď dám gól, skáčeme všetci na Joža. Objímali sme ho, akoby dal gól on. Len masér Zöllner kričal na Vičana, že Jožo gól nestrelil. V tom okamihu hlásateľ na štadióne oznamoval, že Slovan vedie 3:2. Autor gólu: Jozef Čapkovič. Vičan sa obrátil na deda, ako sme maséra volali, a vraví mu: Ty už nielen dobre nevidíš, ale ani nepočuješ… Som členom Klubu ligových kanonierov, mám na konte presne 100 gólov. Ale v skutočnosti som dal o jeden viac…
Čítajte viac Kucka: Hneď prvý deň poslal lekára Slovana niekam, rozbíjal kabínu. Gerson je stratený prípad
Vaše futbalové cesty sa rozdelili, až keď ste nastúpili na vojenčinu. To ste mali na krku už skoro tridsiatku. Prečo ste rukovali tak neskoro?
Študovali sme na Vysokej škole ekonomickej osem rokov. Zvládli by sme to aj skôr, ale Slovan chcel, aby sme na škole strávili čo najviac času a oddialili sme vojenčinu. Mali sme individuálne študijné plány. Odkladali sme si skúšky, štátnice, diplomovku. Nakoniec sme narukovali v roku 1977. Jozef do Dukly Praha a ja do Červenej hviezdy. Pôvodne na päť mesiacov, lebo som mal dve deti. Ale zostal som tam dva roky. Poslal som žiadosť aj prezidentovi republiky, ale nič nepomohlo. Bol som najstarší vojak Varšavskej zmluvy. Končil som základnú službu ako 31-ročný. Dostal som výnimku a doštudoval počas vojenčiny. Do Slovana som sa už nevrátil. Červenka hrala druhú ligu a ešte rok som v nej zostal.
Veľa nechýbalo a mohli ste si vyskúšať aj angažmán v zahraničí…
V rakúskom Eisenstadte, ktorý hral v prvej lige, sme boli na všetkom dohodnutí. Tristotisíc šilingov za prestup a štyridsaťtisíc mesačný plat. K tomu zadarmo bývanie i auto. Za rok by som zarobil podstatne viac, ako v Slovane za desať rokov. Prestup mi zatrhli v Prahe. Napísali mi, že nespĺňam podmienky. A že nájdem uplatnenie aj v Československej socialistickej republike. Bol som víťaz PVP, účastník MS, dvadsaťnásobný reprezentant, trojnásobný majster ČSSR…
Väčšinu kariéry ste strávili v Slovane. V ňom sa o zábavu starali najmä bratia Čapkovičovci a Zlochovci. Povestné sú vaše historky s trénerom Vičanom…
Bol to zlatý človek, dobrák od kosti. Mali sme ho radi, ale občas sme ho vytočili. Hromžil, keď sme fajčili. Sám bol dlho tuhý fajčiar, ale prestal. Za cigaretu mal pevnú taxu – 25 korún pokuty. Pre mňa študenta to neboli malé peniaze.
Foto: TASR, Štefan Petráš
Platili ste často?
Dával som si pozor. Podmienka bola, že nás musel pristihnúť s cigaretou v ruke. To, že bolo cítiť dym, nestačilo, vždy sme sa na niekoho vyhovorili. Prinášalo to celý rad humorných situácií. Raz ma tréner nachytal pri čine v Španielsku. Vracali sme sa do hotela, vystupovali z taxíka. Videl som, že stojí na konci ulice. Bol ďaleko, viac ako sto metrov, ešte som si poriadne potiahol. A odrazu mi chytil ruku s cigaretou. Ešte teraz počujem jeho víťazoslávne: A mám ta! Miško už v tom čase nemal najštíhlejšiu postavu, dodnes neviem, ako tú vzdialenosť prešprintoval, bol to od neho veľký výkon.
Vám cigarety neprekážali?
Nepatril som k tuhým fajčiarom, denne som vyfajčil tri-štyri cigarety, občas ani to. Hovorí sa, že futbal bol vtedy pomalý. Ale ja som stovku zabehol za 11 sekúnd. Nebol som sám, rýchly bol aj bracho. Alebo Jano Pivarník, to bol šprintér, začínal ako atlét.
Čomu sa venujete? Ako trávite voľný čas?
Väčšinou odpočívam. A teším sa z vnukov. Najmladší hrajú futbal v Dunajskej Lužnej. Dario má desať, Damian osem, vydobyl si dres s jedenástkou, ako mal dedo. Teší ma, že ich futbal baví. Sú šikovní. Krpci majú už aj svoje podpis karty a obchodujú so mnou, vymieňame si ich. Dedo, musíš sa prísť na nás pozrieť, dobiedzajú. Ledva som chodil, ale čo by som pre nich nespravil?! Syn ma odviezol. To je moja radosť. Musím vydržať ešte aspoň osem rokov, aby som ich videl hrať v lige. Samozrejme, za Slovan.