Kaplána z Turzovky sledoval aj Newcastle United: Hymna Ligy majstrov? Je to vznešená hudba, akoby sa do kostola aj hodila

Ako junior výborne rozbiehal svoju kariéru v Žiline, potom bol chvíľu aj kapitánom v Slovane, pýtali sa naňho v zahraničí, on však v bratislavskom kostole započul volanie. Dnes je z neho šťastný kaplán v Turzovke na Kysuciach.

Pán kaplán, dôstojný pán, pán Štefanec alebo jednoducho dobrý deň, Adam? Ako vás môžeme oslovovať?

To posledné je najlepšie. Stretávam sa s tým, že ľudia sa mi chcú prihovoriť ako kňazovi, no ja som radšej, keď ma oslovia ako človeka. V prvom rade som totiž človekom, až potom kňazom. Ak je medzi nami úcta, páči sa mi, keď zaznie moje krstné meno Adam. Dokonca už ani pápež nepoužíva náboženský pozdrav, ale povie „dobrý deň“.

A na ihrisku vám ako hovoria?

Zo začiatku sa mi stalo, že som začul aj „pán kaplán”, dnes mi tréner zo žartu povie, "dobre si to odmakal, farárko“. Na ihrisku som však Adam a tykáme si.

Dedinské futbalové prostredie však vie byť aj mrzkejšie…

Niekedy sa stane, že hráči povedia aj škaredšie. Vo vyhrotenejších zápasoch sa mi dostalo aj nepekného pomenovania, beriem to však tak, že je to v rámci hry. Emócie jednoducho patria k futbalu – ide o to, ako s nimi dokážeme pracovať.

Napokon, dôležité je, že po zápase si podáme ruky a normálne sa porozprávame. Či sme vyhrali alebo prehrali. Aj ja som sa časom naučil, že získať tri body za každú cenu nemusí znamenať skutočné víťazstvo. Niekedy ním môže byť aj prehra.

Rád sa rozprávate o futbale?

Samozrejme. Stále mi je blízky. V utorok som sa napríklad pozeral na zápas našich v Nórsku. Ľudia žijú futbalom a ja chcem zostať v obraze.

Navyše, je to dobrá príležitosť, ako sa dostať priamo k nim. K veriacim aj neveriacim. Viete, tu na Kysuciach majú niekedy pred kňazom prehnanú úctu alebo si od neho držia odstup, futbal mi pomáha tieto bariéry prekonávať.

Čiže stále pre vás veľa znamená…

Je to súčasť môjho života. Aj keď už nie je taký dôležitý ako kedysi. Nie je prioritou, ale skôr prostriedkom ako byť blízko k ľuďom. Samozrejme, keď som na ihrisku, vracajú sa mi pocity, ktoré som mal, keď som hral. Aj v utorok som bol na tréningu, mal som z neho radosť, lebo času je pomenej a priority sú už inde.

Kto bol váš veľký vzor?

Ako malý chlapec som obdivoval Ronaldinha, bola radosť ho sledovať. Prešiel som si aj érou Cristiana Ronalda, ale paradoxne som sa nakoniec našiel u Lionela Messiho. Ten mi vydržal až dodnes. Veľmi som sa tešil, keď získal titul majstra sveta.

Od Ronalda k Messimu? To je pomerne nezvyčajné…

Aj s klubmi som to mal takto. Kedysi som fandil Realu Madrid, no neskôr ma za srdce chytila Barcelona. Bol som skôr fanúšik hráčov ako samotných mužstiev.

A keďže som Žilinčan, musím spomenúť aj Slovinca Dareho Vršiča či Róberta Ježa. Všetko to boli kreatívni hráči v strede poľa, boli pre mňa inšpiráciou.

V jednej kabíne som sedel napríklad s Dávidom Hanckom, tešia ma jeho úspechy a rád sa priznávam k tomu, že kedysi sme hrali za jeden tím. Keď som mal vysviacku, písal som mu, žiaľ, má veľa povinností. Ale ostatní chalani z niekdajšieho tímu prišli. Dokonca mi priniesli aj dres. Boli sme dobrá partia.

Aj kariéru ste mali rozbehnutú pekne…

Darilo sa mi, dostal som pozvánku do mládežníckej reprezentácie. O svojej futbalovej ceste som bol skalopevne presvedčený. Aj o tom, že chcem ísť hrať do zahraničia a živiť sa futbalom. V tom čase pre mňa nič iné neexistovalo.

Vraveli vám, že máte talentu na rozdávanie?

Nejaký som určite mal. Ale hlavne disciplínu. Starý otec aj otec boli futbalisti, o rok mladší brat tiež, vštepovali nám, že ak chceme niečo dosiahnuť, musíme makať viac ako ostatní. Bol som úspešný, tešilo ma to, so Žilinou som sa dostal na rôzne turnaje a hral zápasy aj proti slávnym klubom.

Okolo mládežníckeho reprezentanta sa museli točiť aj agenti…

Chodili. Otec sa zo štúdia na vysokej škole poznal s Karolom Csontóm, mali sme ústnu dohodu. No v Žiline to fungovalo inak, klub razil inú filozofiu, nechcel sa zbavovať mladých hráčov a agentov držal na dištanc.

Až potom pochopili, že im môžu pomôcť, že futbalistov dokážu lepšie predať a oni budú zasa ziskoví. Neskôr som sa dozvedel, že o mňa mali záujem Newcastle United, Crvena Zvezda Belehrad alebo Austria Viedeň.

Brat odišiel do Hellasu Verona a až tam zistil, že Taliani ho chceli už o dva roky skôr. Ktovie, keby v MŠK Žilina pracovali ako dnes a mladých hráčov posielali do zahraničia skôr, možno by prišlo aj na mňa.

Aj preto ste odišli do bratislavského Slovana?

Uvažovali sme aj nad Trenčínom, ale klub si nechcel pokaziť vzťahy so Žilinou a v Slovane nás s bratom hneď brali. Povedali si, že z nás môže niečo byť. Šli sme vlastne opačným smerom ako neskôr bratia Sauerovci. Neľutovali sme, veď brata hneď vzali z Tehelného poľa Taliani za 100-tisíc eur.

A z vás spravili v Slovane kapitána…

Áno, v pomerne krátkom čase. Trnavský Spartak sme zdolali 4:0 a to bolo neskutočné. Lenže výsledky boli kolísavé, po výhrach prišli aj nejaké prehry a po polovici sezóny nám vymenili trénera.

Prišiel nový, zo začiatku to bolo fajn, snažil som sa s ním nadviazať kontakt, ale napokon uprednostnil iných hráčov. V prvom jarnom kole som sa nedostal ani do nominácie. Zostal som prekvapený. Zrazu bol zo mňa nepotrebný hráč.

Ako ste to niesli?

Spočiatku ťažko. Nastavený som bol tak, že do Bratislavy prichádzam ako posila s vidinou prvého tímu. Postupne som však zistil, že svoju pozíciu nedokážem zmeniť a zameral som sa na iné veci, ktoré boli pre mňa tiež veľmi dôležité. Do môjho života vstúpil nečakaný hráč.

Ľudia zvyčajne hľadajú Boha v náročnej životnej situácii…

Prišiel som o to najdôležitejšie, čo som mal. Do hlavného mesta som predsa necestoval kvôli škole alebo niečomu inému, priviedol ma sem futbal. Keď som však sedel na lavičke alebo na tribúne, všetko mi prestalo dávať zmysel.

Rozmýšľal som, čo robím zle, zároveň som nemal pocit, že by som sa za pol sezóny zmenil. Napokon som si pripustil, že v tom môže byť aj niečo osobné, a že tréner preferuje niekoho iného.

Začal som si hľadať cestu a postupne zistil, že môj život predsa nemusí byť len o futbale. V náročnej situácii som spoznával sám seba a zamýšľal sa nad svojou úlohou v tomto svete.

Kde sa to zlomilo?

Ten moment prišiel na jednej omši v bratislavskom kostole sv. Vincenta de Paul. Počul som kňaza hovoriť v kázni príbeh o zbombardovanom chráme v Nemecku počas druhej svetovej vojny. V ruinách zostal stáť iba kríž s Ježišom, no telo mal bez rúk.

Veta, ktorá ma úplne dostala, znela: „Teraz vy buďte mojimi rukami.“ Dotklo sa ma to. Cítil som, že to bolo určené mne. Bola to chvíľa, ktorá ma v niečom utvrdila, no myslím si, že by som k tomu dospel aj bez nej. Prosil som Boha o pomoc a on mi dal takúto ponuku.

Komu prvému ste to povedali?

Keď som sa z kostola vrátil domov na akadémiu, bol to zvláštny pocit. Rozhodol som sa napísať mamine smsku, že sa ma dotkol Ježiš. Akoby mi vtedy povedal, aby som sa nebál a nastúpil na túto cestu.

A čo otec, bývalý futbalista. Neniesol to ťažko?

Ťažko sa mi na to odpovedá. Viem len, že bol prekvapený. Asi nečakal, že takto sa skončí moja futbalová cesta a započne nová. Napriek tomu som cítil jeho podporu.

Aj sám občas uvažujete, čo by bolo keby?

Isteže. V ťažších situáciách, ktoré zažívam, rozmýšľam, ako by sa môj život vyvíjal. Ale nevrátil by som sa do futbalového sveta, nie preto, že by som tam nechcel byť, ale moje miesto je niekde inde. Tu som sa našiel. Tu sa cítim živý.

Veľkej futbalovej kariére predchádza drina, ale to asi aj kňazskému povolaniu, však?

Predchádza mu dlhá príprava. Trvala šesť rokov, no futbalová ešte viac. Kňazstvo je celoživotná záležitosť, nie je to tak, že som sa pripravil a hotovo. To vôbec nie.

Som len na začiatku a neustále musím na sebe pracovať. Hľadať to, čo chce Boh a nie to, čo chcem ja. Vo futbale je všetko oveľa jasnejšie – keď budeš robiť toto, dosiahneš toto.

Šport sa vraj dotkol aj vášho štúdia…

Napríklad aj diplomovej práce, navrhol mi ju pán profesor, ktorý poznal môj príbeh. Boli to športové metafory v listoch apoštola Pavla. Svätý Pavol napísal: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“. Zaujalo ma porovnávanie výkonu a duchovného úsilia. So športom však súvisel aj dar z kňazskej vysviacky, na ktorý nezabudnem.

Čo to bolo?

Kamaráti, ktorí fandia Liverpoolu, mi darovali zájazd na zápas Premier League. Vybrali sme si duel Liverpoolu s Manchestrom United – asi si dokážete predstaviť tú úžasnú atmosféru na Anfield Road. Zrazu ste tam a počujete ich legendárnu hymnu „You’ll never walk alone“.

Aj ste si zaspievali?

Dokonca ma prinútili, aby som sa ju celú naučil naspamäť. (smiech) Má krásne slová. Aj z duchovného hľadiska: „Nikdy nebudeš kráčať sám“. Mohli by byť akousi predlohou pre kázeň.

Dnes hráte za piatoligovú Turzovku, z omšového rúcha sa v nedeľu prezliekate späť do futbalového dresu…

A niekedy zase z futbalového dresu do omšového rúcha. Zatiaľ to stíham, keď sa dá, počas týždňa vybehnem aj na tréning. Musím sa predsa udržiavať. Navyše, som medzi mladými, môžem byť blízko nich a skúmať ich životy. Je to niečo iné ako v kostole. Chcem prepájať tieto prostredia, kňazské rúcho s futbalovým dresom a naopak.

Keď má mužstvo vo svojom strede kaplána, musí mať zrejme emócie viac pod kontrolou…

Vravím im, aby boli sami sebou. Len kvôli mne sa predsa nemusia hrať na niečo, čo nie sú. Autentickosť je vzácnejšia ako pretvárka. Mám ich rád takých, akí sú. Chcem byť medzi nimi ako hráč, ale zároveň som tam aj ako kňaz.

Keď mužstvo Lipian postúpilo do semifinále Slovnaft Cupu, pred zápasom k nim vraj prehovoril farár. Zvyknete niečo povedať v kabíne?

Spočiatku som bol zdržanlivejší, lebo keď si to druhý nepýta, nevnucujem sa. Ale nakoniec sami prišli s nápadom futbalového otčenáša, je to modlitba prispôsobená futbalovému slangu.

Na jeseň sme sa modlili pred zápasom, ale teraz sme si povedali, že sa budeme modliť až po ňom. Či vyhráme alebo prehráme. Vždy je za čo ďakovať.

A čo súperi? Sfaulovať na Kysuciach pána kaplána je viac ako na červenú kartu, nie?

Nič dramatické sa nedeje, hádam som medzi nich zapadol. Futbal bol mojou súčasťou aj predtým, ako som sa stal kňazom, nerobím nič iné ako dovtedy. Ale rozumiem vašej otázke, nie je zvyčajné, aby bol na futbalovom trávniku prítomný kňaz. (úsmev)

Ruku na srdce – vy ste už žltú, prípadne červenú kartu niekedy dostali?

Ako kňazovi sa mi to ešte nestalo, ale predtým karty lietali. Aj ma vylúčili. Nedávno som však spravil vec, na ktorú som po zápase nebol hrdý. Nepriznal som sa, že lopta, ktorá skončila v aute, išla odo mňa. Vyhrávali sme a takto som chcel ukrojiť sekundy zo zápasu.

Povedal som si, že keď si to rozhodca nevšimol, nebudem to riešiť. Čo vám poviem, nie je to fair-play. Nezachoval som sa dobre, je mi to ľúto. Na moju obranu, stalo sa to na ihrisku.

Bavia sa kňazi medzi sebou aj o futbale?

Niektorí áno. Každý z nás má iné záujmy, občas sa mi stane, že sa ma niekto opýta, či som sledoval zápas. Je to súčasť života. Tak, ako sa rozprávame o politike a prezidentských voľbách, tak sa bavíme aj o futbale.

Čiže znelka Ligy majstrov môže pokojne znieť aj na fare v Turzovke…

Žiadny problém. Dokonca si spomínam na jednu svadbu, kde počas nástupu v kostole hrali spomínanú znelku. A bolo to krásne spestrenie. Je to vznešená hudba, počujete husle, klavír, akoby sa to do kostola aj hodilo.

Povedzte, kedy ste si naposledy vychutnali dobrý futbal ako divák?

Keď v trenčianskom kine dávali Premier League. Zápas medzi Liverpoolom a Manchestrom City. Ľudia skandovali a k tomu to bol aj kvalitný futbal. Mám radšej španielsku alebo taliansku ligu, ale čo sa týka intenzity a možno aj kvality, na Anglicko sa nič nechytá.

A vo finále posledných MS ste komu fandili?

Jasné, že Argentíne. Pozrel som si aj pár dokumentov, ktoré mapovali jej cestu za titulom. Skvelý zážitok. Od začiatku som jej fandil, veril som, aj keď prehrala so Saudskou Arábiou. Uznajte, aký je to veľký príbeh, keď takýto geniálny hráč dosiahne svoj najväčší triumf na záver kariéry?

Povedali ste to aj pápežovi Františkovi?

Bol som s ním chvíľku, keď nás prišiel pozdraviť. Keď mi podával ruku, zablahoželal som mu k titulu. Usmial sa. Je to známy futbalový fanúšik.

V tej súvislosti, Maradonova ruka v roku 1986, keď sa Argentína tešila z titulu, nebola božia, však?

Nebola. (smiech) Bola Diegova. Je to zaujímavý moment, veď vďaka nemu Argentínčania postúpili do finále. Maradona v tomto zápase ukázal dve tváre, vypočítavú, ale aj geniálnu. Lebo to jeho následné sólo také bolo.

Dnes máme VAR, je to síce spravodlivejšie, ale tých emócií je menej. Aj udalostí, o ktorých sa budú rozprávať generácie.

Blížia sa najväčšie kresťanské sviatky v roku – Veľká noc. Je to pre vás akýsi duchovný „Mundial“?

Áno. Je to čas, keď môžem ľudí sprevádzať. Pomáhať im na ceste prežívania. Chcem im sprostredkovať, že viera nie je len formalita, ale že to môže byť živý vzťah s Bohom. Viera nám má pomáhať lepšie žiť a zvládať náš život ako taký.

Tento rok sú sviatky uprostred prezidentských volieb, situácia sa bude hrotiť v čase, kedy by sme sa mali upokojiť. Trápi vás v tejto súvislosti niečo?

A možno je to aj dobre. Niektoré veci nám tak môžu poukázať na podstatu. Viera nás má robiť živými v rámci spoločnosti a voľby sú šancou vyjadriť sa, aké Slovensko chceme mať. To, čo sa tu deje, súvisí aj s vierou, lebo duchovný život s tým reálnym je úzko spätý.

Budem voliť Ivana Korčoka, páčilo sa mi, keď povedal, že viera nepatrí do politiky, keďže to je každého osobná vec, ale patria do nej hodnoty. Malo by nám o ne ísť. Na Slovensku žijú rôzni ľudia, keď s nimi diskutujem, počúvam rôzne názory, nie so všetkými súhlasím, ale to je v poriadku. Naučme sa však vedľa seba žiť. Aby sme túto krajinu posúvali k lepšiemu.

Spoločnosť sa radikalizuje. Aj vám to pripomína vybičovaný futbalový zápas bez pravidiel?

Dobré prirovnanie. Pravidlá musíme dodržiavať a keď ich niekto nerešpektuje, vlastne len volá po tom, aby ich ignorovali aj ostatní. Je to nebezpečné. Nehovorme neustále o tom, proti čomu sme.

Skôr by som rád počul, za aké hodnoty sme? K čomu sa prihlásime? Čo chceme spoločne dosiahnuť? Aká je naša spoločná vízia?

Ale hrajme predovšetkým fair…

Presne. Toto platí pre nás všetkých bez rozdielu.

Mimochodom, ligový zápas na Veľkonočnú nedeľu si doprajete?

Určite, hráme doma proti Žabokrekom. Budem tam.