„Prepáčte mi to. Veľmi rád odpoviem, pokojne aj zajtra, ak sa táto nezmyselná vojna skončí,“ slzil rodák z ukrajinského Baru. Nezmyselný konflikt sa dosiaľ neskončil a nádej, že sa tak čoskoro stane, je malá. My sme sa však legende slovenských ligových trávnikov ozvali opäť. Aby dopovedala nedopovedané.
Naučili ste sa žiť s vedomím, že vo vašej rodnej krajine je vojna?
Menej sledujem správy, lebo mi to nerobilo dobre. Keď ráno beriete do ruky mobil a večer ho odkladáte s tým, že celý deň neustále pátrate po nových informáciách, potom trpí aj hlava. Trošku som sa od toho oslobodil. Samozrejme, vždy sa pozriem, čo sa deje na Ukrajine, bez toho sa žiť nedá.
Ale ani zvyknúť si…
Pravda. To vôbec. Stále to bolí.
Dlho ste mali bezsenné noci?
Trvalo to. Stále som bol myšlienkami na Ukrajine. Mám tam rodinu aj veľa kamarátov. Časom však vnútorné napätie opadlo, mám väčší pokoj, aj keď situácia doma vôbec nie je lepšia.
Čo vás za uplynulý rok najviac zabolelo?
To, čo sa tam deje, by mi kedysi ani vo sne nenapadlo. Narodil som sa a vyrástol v Sovietskom zväze, vždy som to vnímal tak, že ak nie sme jeden národ, tak aspoň dva bratské národy. Veru, takto sme si medzi sebou hovorili, že sme bratia.
Kedysi môj dedo s nimi bojoval vo vojne na jednej strane. A teraz? Všetko sa rozdelilo, nevieme si prísť na meno. Keď som videl, čo zostalo z Buče alebo z Irpine, tak to je – ironicky povedané – už len čerešnička na torte. Nedokážem to prehryznúť.
Čítajte viac Vlani im ukázali prostredník, teraz ich MOV volá späť. S Rusmi sú neustále problémy, ruku by som im na OH nepodal
Akú najlepšiu správu z Ukrajiny ste dostali za posledný mesiac?
Vždy, keď zavolám rodine alebo kamarátom a zistím, že všetci sú v poriadku, je to pre mňa tá najpozitívnejšia správa na svete. Veľa sa teraz hovorí o pripravovanej ukrajinskej ofenzíve, no dávam si od toho trošku odstup. Opakujem, nerobilo mi to dobre.
Je vaša sestra s deťmi stále v Kyjeve?
Začiatky boli ťažké, Rusi bombardovali celé územie Ukrajiny, bolo náročné sa odtiaľ dostať, keďže padol aj most vedúci do Žitomiru. Potom – našťastie – odtiaľ Rusov vyhnali a sestra s deťmi prišli za mnou na návštevu. Momentálne sú v Nemecku. Ktovie, čo bude ďalej, teraz sú v bezpečí, ale domov je domov.
V Kyjeve sa život postupne vracia do starých koľají. Ako dnes v hlavnom meste vnímajú ruskú inváziu?
Ľudia sú na Rusov veľmi nahnevaní. Oni síce vravia, že na Ukrajine sa nemohlo rozprávať po rusky, ale poviem vám, že to nie je pravda. Keď som hral v Záporoží, rozprával som sa len po rusky. Tak ako všetci. Dnes, pochopiteľne, mnohí prechádzajú na ukrajinčinu.
Ste v kontakte so spoluhráčmi zo Záporožia?
Samozrejme. Neviem o nikom, kto by musel narukovať. Predsa len, nie sme už najmladší, veď ja budem mať tento rok päťdesiat. Ale v armáde mám zopár kamarátov. Všetci sú v poriadku.
Nedávno mi však zomrel ujo, vzali ho na front, no po týždni sa zranil. Neskôr v nemocnici zomrel. Je to veľmi smutný príbeh, na Ukrajine je takých však mnoho.