Prvý slovenský brankár, ktorý pôsobil v najvyššej anglickej súťaži, sa stal po skončení kariéry najskôr trénerom a už sedem rokov zastáva post prezidenta Únie futbalových profesionálov.
V slovenskom futbale pôsobilo od rozdelenia bývalého Československa viacero talentovaných brankárov. Ich maximom v ankete o futbalistu roka bolo druhé miesto. Dočkajú sa niekedy prvenstva?
Mám obavy, že nikdy. Je to skoro nemožné, hoci by ma to veľmi potešilo. Zmysel vidím najmä v tom, aby sme investovali do vzdelávania trénerov brankárov a do výchovy mládeže, aby sa zvyšovala kvalita. Brankári nevyhrávajú ani vo veľkých medzinárodných anketách. Myslím, že Zlatú loptu získal len Lev Jašin, ale to som ešte nebol na svete. Brankár by musel asi vychytať reprezentácii titul majstra sveta a v klube Ligu majstrov, aby sa dostal medzi troch najlepších, nieto ešte vyhral.
Prečo je to tak?
Na očiach sú najmä tí, čo tvoria hru a strieľajú góly. Sú nielen najviac videní, ale aj najviac oceňovaní i oslavovaní. Dobrý brankár je dôležitý pre každý tím. Ale brankári sú horšie platení a v rebríčku najdrahších prestupov ich mená nenájdete. Najvyššie je Španiel Kepa Arrizabalaga, prestúpil z Bilbaa do Chelsea za 80 miliónov eur, v rebríčku mu patrí 17. miesto. Ďalší brankár je až na konci prvej päťdesiatky. Platí, že všetci by chceli najlepšieho brankára a podľa možností zadarmo… (smiech)
Foto: TASR, Jakub Súkup
Vy ste mali asi najlepší rok 2009 a vtedy ste sa umiestnili v slovenskej ankete na bronzovom stupienku…
Mal som vynikajúci rok, darilo sa mi v klube, reprezentácii som pomohol k postupu na MS, vtedy som mal najbližšie k výhre. Bol som „len“ tretí. Nesťažujem sa a nepovažujem to za nespravodlivé. V tom roku aj ďalší podávali výborné výkony. Anketu vyhral líder reprezentácie Marek Hamšík, druhý bol Stano Šesták, ktorý vystrieľal postup na MS. Ani niektorí iní výborní hráči sa najvyššieho ocenenia nedočkali, napríklad Juro Kucka, Jano Ďurica, Vlado Weiss…, tiež by si zaslúžili víťaznú trofej. Zažil som éru Marka Hamšíka a Martina Škrtela, dlho obsadzovali prvé dve miesta.
Ako prvý slovenský brankár ste prestúpili do klubu Premier League. Veľa ste si však v Anglicku nezachytali. Keď ste odchádzali do Evertonu, rátali ste s takým rizikom?
Nik vám vopred negarantuje, že budete chytať. Takú istotu som nemal nikde. Úprimne, slovenský futbal nie je v Anglicku príliš rozpoznateľný. Neposadia sa na zadok, že prichádza brankár zo Slovenska. Everton ma veľmi chcel, sledoval dlhší čas, jeho zástupcovia chodili na zápasy i tréningy. Každý špičkový anglický klub chce mať nie jedného kvalitného brankára, ale dvoch, dokonca troch. Je to nevyhnutnosť, lebo v sezóne mužstvo odohrá až 70 zápasov a nikdy neviete, čo sa stane.
Foto: TASR, Milan Kapusta
Ako to bolo predtým v Poľsku?
Aj v Legii som dlho čakal na prvý štart – rok a osem mesiacov. Až keď predali reprezentanta Fabianského, začal som chytať. Keď som dostal ponuku z Anglicka, vedel som, že tam idem bojovať a uvažoval som pozitívne. Musíte dúfať, že budete mať aj trošku šťastia. Stále veríte, že šanca príde. Mal som 29 rokov a ponuku z Turecka a Anglicka. Voľba bola jasná. Nikdy som ju neľutoval.
Jednotkou v Evertone bol Američan Howard…
Počúval som, že v Evertone bude končiť. Nakoniec zostal a bol v bránke jednotka. Ale musím uznať, že chytal výborne, bol to skvelý chlapík a dobre sme vychádzali. V Anglicku si vybudoval meno. Mohol sa zraniť a dostal by som šancu, ale nikdy som spoluhráčovi niečo podobné neželal. Nakoniec som zažil v Evertone kurióznu situáciu.