Zapadnutý jazyk
Kankava prišiel do Slovana z francúzskeho druholigového FC Valenciennes. Väčšinu profesionálnej kariéry však strávil na ukrajinských trávnikoch. Roky bol kapitánom silného Dnipra Dnepropetrovsk. Hoci o jeho futbalovom umení niet pochýb, jeho najsilnejší moment je skôr nefutbalového charakteru.
Paradoxne, aj ten svedčí o jeho silnom charaktere. Písal sa rok 2014, keď Dnipro hostilo slávne Dynamo Kyjev a jeho kapitán Oleg Gusev absolvoval nepríjemný stret s brankárom Dnepropetrovska Denysom Bojkom.
Gusev zostal nehybne ležať na trávniku a neďaleko stojaci Kankava ihneď vedel, o čo ide – zapadnutý jazyk. Gruzínec si kľakol a celou silou – a ten, kto videl Kankavovu vyrysovanú postavu, nepochybuje, že tej má viac ako dosť – sa snažil roztvoriť kŕčovito zaťaté zuby. Podarilo sa, rodák z Tbilisi mal krvavé ruky a po hlasnom bolestivom výkriku odskočil.
„Jednu vec môžem povedať s istotou,“ uviedol vo vyhlásení Mychajlo Raduckij, prezident kyjevskej kliniky Borys, kde Guseva pozorovali, „hráč Dnipra (Džaba Kankava) zachránil Olegovi život. Správal sa ako kompetentný záchranár.“
Video z incidentu obletelo všetky sociálne siete a Kankava bol na chvíľu nielen gruzínskym, ale i svetovým futbalovým idolom. Portál Sportvalues pri tejto príležitosti vymenoval všetky jeho futbalové úspechy, no zároveň dodal, že „žiadne z týchto čísel sa nemôže rovnať mimoriadnemu skutku, ktorým zachránil život súperovi. Pokiaľ je v hre súboj života a smrti, potom neexistujú žiadni súperi.“
Kašia je iný futbalový príbeh. Na rozdiel od Kankavu sa vydal na opačnú stranu. Na západ. Osem sezón bol hráčom Vitesse Arnhem. Po dvoch rokoch si ho v holandskom klube, za ktorý odohral až 282 duelov, zvolili za kapitána.
Aj v tomto prípade sa však s gruzínskym futbalistom spája jeden silný príbeh. Kašia si v roku 2017 vo Vittese navliekol na rukáv kapitánsku pásku v dúhových farbách na podporu LGBTI komunity. Doma v Tbilisi mu to ultrapravicové skupiny spočítali.
Foto: Profimedia
Keď si za svoje konanie prevzal cenu od UEFA, anti-LGBTI demonštranti v jeho rodnej krajine odpovedali svetlicami, dymovými bombami a dokonca zapálili dúhovú vlajku pred sídlom Gruzínskej futbalovej federácie.
„Nečakal som toľko nenávisti… Takéto veci na človeka zapôsobia a niekedy to veľmi bolí. Viem si predstaviť, aké je to ťažké, keď vás takto šikanujú. Musí to byť zničujúce, pretože sám som to zažil,“ potvrdil v krátkom filmovom dokumente.
„Obaja sú vzorom nie len pre mladších spoluhráčov, ale prístupom, morálnymi hodnotami, názormi, húževnatosťou a postojmi, obohacujú a podnecujú aj svoje okolie,“ zdôrazňuje Kontír.