Aké to je jeden mesiac dochádzať na štadión v Žiari nad Hronom a vzápätí na štadión v osemmiliónovom Hanoji?
Osem miliónov má na papieri, reálne aj dvanásť. Som chlapec z desaťtisícového Fiľakova, keď som v pätnástich odišiel do Žiliny, cítil som sa ako v inom svete. Potom som bol v dvojmiliónovej Prahe a vravel si, že tu sa určite stratím, no za pár mesiacov som tam bol ako doma. Teraz som zasa „povýšil“ (smiech). Do mesta však príliš nechodím, máme celkom nabitý program. Bol som sa raz prejsť a a je to obrovské mesto s množstvom krásnych zákutí. Teším sa už aj na spoznávanie celej krajiny, ktorá je nádherná.
Sadli by ste si tam aj do auta?
To by som si netrúfol, v miestnej doprave platí, že prednosť má ten, kto je prvý. Tu sa trúbi non-stop.
Hanoj ste prvýkrát navštívili, keď ste mali šestnásť… Ako sa za ten čas zmenil?
Výrazne. Krajina i mesto expandujú. Vo všetkých smeroch. Minule som bol v nákupnom centre a zrazu vidím obchod Baťa. Usmieval som sa od ucha k uchu a vravel si, že toto hádam nie je možné. Baťa v Hanoji? Nuž, je to veľká metropola.
Keď sa vaši príbuzní dozvedeli, že budete hrať vo Vietname, zrejme sa tešili…
Každý deň mi telefonujú, žiaľ, zatiaľ im neviem odpovedať. K videohovoru sa pripája aj ocino a všetko prekladá. Sú šťastní, že som sem prišiel hrať futbal, bol to ich veľký sen.
Už ste sa aj stretli osobne?
Prišli ma počkať na letisko. Mysleli si, že odtiaľ ma hneď vezmú za starými rodičmi, ale boli tam aj zástupcovia klubu. Policajným autom ma ihneď brali do tréningového centra.
Čítajte viac Deti sa smiali z mojich šikmých očí. Nakoplo ma to
Nikdy vám nezazlievali, že ste Vietnam odmietali reprezentovať?
Nie. Rešpektovali, že som bojoval o slovenský dres. Teraz sa však situácia zmenila a ja z nich cítim, že si veľmi želajú, aby som raz reprezentoval aj Vietnam.
Je táto možnosť stále na stole?
Áno. Po tom, čo som videl a zažil – ako pekne ma tu privítali – verím, že sa to môže stať. Urobím pre to všetko. Ale nerád by som predbiehal. Chcem zo seba odovzdávať maximum a jednoducho byť každým dňom tou najlepšou verziou samého seba. Všetko príde v správny čas.
Je o vás známe, že okrem futbalu sa venujete aj charite. Pri prvom pohľade na Vietnam, kde by ste chceli pomôcť?
Hlavnou myšlienkou „Step by step“ je pomáhať tam, kde to ľudia najviac potrebujú. Tým, ktorí nemajú také možnosti ako my. Chceme, aby sa ľudia spájali, lebo skupina vždy dokáže viac ako jednotlivec. Budem rád, ak správnym príkladom ovplyvním ďalšiu generáciu malých vietnamských futbalistov a detí. Chcem vychovávať správnych ľudí a lídrov. Na ihrisku aj mimo neho.