„Klub má najlepšiu akadémiu v krajine a patrí medzi tri najlepšie na kontinente. Takéto zázemie a podmienky som doteraz nikde nezažil,“ vraví nadšene nová posila FC Hanoj Police. Cez víkend absolvovala ligový debut.
Keď človek vystúpi z lietadla v inom kúte sveta, má pocit, akoby krajina voňala inak. Po čom vonia Vietnam?
To je milé (smiech). Môj prvý pocit bol, že som konečne tu. Dlho som odmietal prestúpiť do Vietnamu, teraz však cítim, že nastal správny čas. Je to návrat ku koreňom, polovica mojej krvi má vietnamský pôvod. A po čom mi vonia Vietnam? Čiastočne po domovine, ktorú ešte len začínam spoznávať.
Je to akoby ste prišli z domu domov alebo je predsa len pre vás Vietnam cudzí svet?
Zatiaľ to druhé, lebo to najdôležitejšie – moja rodina – zostala doma na Slovensku. Chcel som však spoznať aj vietnamskú časť mojej osobnosti. Je to iná kultúra, rozdielna mentalita, iné zvyky – popri futbalových povinnostiach ma lákalo aj toto.
Ani si neviete predstaviť, ako pekne ma tu privítali. Ťažko to slovami opísať, bolo to malé šialenstvo. Ľudia chceli so mnou hovoriť, fotiť sa, vôbec som to nečakal. Dávali mi najavo, že som ich a vôbec im neprekáža môj slovenský pôvod. Aj v médiách sa o tom intenzívne písalo. Bolo z toho malé haló.
Akoby sa stratený syn vrátil domov?
To neviem, až tak veľmi som to nesledoval. Cítim však obrovskú pozornosť. Udomácňujem sa, zvykám si na všetko, aj kabína ma skvele prijala.
Viete už po pár týždňoch o niečom naisto povedať, že „na toto si teda nezvyknem“?
Hm… Výzvy mám rád, nikdy predtým som nevystúpil z komfortnej zóny tak výrazne ako teraz. Ihneď som sa začal učiť jazyk, je neuveriteľne náročný. Pre osobné zámeno ja má hneď niekoľko výrazov. Vykanie starším je ešte komplikovanejšie, lebo vždy záleží, s akou vekovou skupinou sa rozprávate. Cez aplikáciu však vietnamčinu „mastím“ každý deň. Spoluhráčov sa neustále niečo pýtam a oni z toho majú veľkú radosť.
Čítajte viac Keď sa chlapcov pýtam, čo chcú, každý povie auto. Pritom si nevedia odložiť dve stovky mesačne, vraví ligová legenda
V klube máme tlmočníka. Keď náš brazílsky tréner povie niečo po portugalsky, jeho asistent to preloží do angličtiny a tú následne preloží tlmočník domácim hráčom do vietnamčiny. Je to komplikované, ale funguje to. Ja sa však teším, patrí to k futbalovému životu. Ak človek chce, zvykne si na všetko.
Tak to teda obráťme – je niečo, prečo by ste vo Vietname zostali pokojne aj celý život?
Žeby to bolo jedlo? (smiech) Odmalička som vyrastal na vietnamskej kuchyni. Ocino bol šéfkuchár.
A varil ako pravý Vietnamec?
Samozrejme. Veď on je pravý Vietnamec (úsmev). A skvelý kuchár, vždy varil autenticky. Teraz to mám na podnose každý deň. O stravu máme v klube postarané v tréningovom centre a musím povedať, že tu varia výborne.
Tak napríklad – čo ste dnes mali na obed?
Dávam si rybu. K nej obrovskú misu čerstvej zeleniny a obyčajnú ryžu. Tunajší majú radi aj pálivé omáčky. Inak tu máme švédske stoly, každý si vyberie podľa svojho gusta. Ale keď je deň voľna, s európskymi spoluhráčmi ideme do európskej reštaurácie. Prirodzene túžime aj po tom, čo práve nemáme alebo čo nám chýba z domova.