Napriek tomu legendárnemu kapitánovi hrozilo doma dva razy väzenie. Väčšinu života prežil v Bruseli, kde v posledný augustový deň skonal. Alexander Horváth, rodák z Mošoviec, mal 83 rokov.
Do konca života si zapamätal najmä triumfálny návrat z Bazileja.
Na Štadióne svätého Jakuba 21. mája 1969 ako prvý zo slovanistov, ktorých rozhlasový reportér Gabo Zelenay v priamej reportáži z dejiska emotívne nazval jastrabmi z Tehelného poľa, zdvihol po finále s Barcelonou (3:2) nad hlavu vzácny pohár.
Jediný v celej československej i slovenskej ére. Nijaké iné mužstvo sa netešilo predtým ani potom zo zisku európskej trofeje.
S pohárom na streche taxíka
Ako spomínal kapitán belasých na výnimočné chvíle?
„Príchod do Bratislavy to bola veľká sláva. Nič podobné som nikdy nezažil. Na rakúskych hraniciach nás čakali taxíky. Do mesta som dorazil na streche jedného z nich. V uliciach bolo veľa ľudí, s takým nádherným privítaním sme nerátali. Boli sme dojatí.“
Poctu futbalovým hrdinom organizoval jeden z taxikárov. Nemusel nikoho presviedčať ani nahovárať. Radosť i oslavy boli spontánne. Hoci sa taxikári rýchlo dostali aj do konfliktu s políciou.
Foto: SKSLOVAN.COM
"Samozrejme, že porušili tisíc predpisov. Neskoro večer vytrubovali v uliciach mesta, robili randál, jazdili v protismere. Niektorých, medzi nimi aj hlavného organizátora, zadržali. Vybral som sa za neho orodovať. Viete pochopiť radosť? pýtal som sa policajtov.
Toto sa už nikdy nemusí opakovať. Jasné, bola s nimi ťažká reč. Možno vnútri aj s nami sympatizovali, ale držali sa nariadenia. Vyzvali ma, aby som odišiel.
Ešte slovo a zavrieme aj vás, vravel jeden z nich. Ale musím dodať, že napokon sa umúdrili, možno zabrala aj moja intervencia. Taxikárov po chvíli prepustili," pokračoval v našom rozhovore pred pár rokmi Horváth.
Na ceste za historickým triumfom považoval za najťažšie už prvé kolo. Slovan doma zdolal NK Bor 3:0 a zdalo sa všetko jasné.
Čítajte viac Bol lídrom v Slovane aj v reprezentácii. Zomrel kapitán víťazov PVP 1969
"Ale v odvete sme sa nevedeli dostať cez polovicu ihriska. Fúkli nám dva kusy. A postúpili sme len vďaka Vencelovmu náhradníkovi Kontírovi. Ten napriek gólom vychytal zápas, zneškodnil množstvo šancí.
Keby stál v bránke Šaňo, možno by nám tri góly nedali a možno by sme inkasovali aj viac. O tom už môžeme len špekulovať, ale nie je to podstatné. Dôležité bolo, že práve tam sa začala naša veľká a úspešná cesta."
Štafetu preberal po Popluhárovi
Proti NK Bor a potom aj v druhom kole v súboji s Portom nosil na rukáve kapitánsku pásku Ján Popluhár. Slovenský futbalista storočia sa podieľal na úspechu mužstva. Ale na jar, keď súťaž pokračovala štvrťfinálovými zápasmi, už v belasom drese nepôsobil. Dostal súhlas na prestup do francúzskeho Olympique Lyon.
Štafetu po ňom prevzalo jeho stopérske dvojča. Kapitán Horváth bol na svoju úlohu dokonale pripravený a priviedol spoluhráčov k historickému triumfu.
Na jar 1969 však bojoval spolu s ďalšími reprezentantmi zo Slovana aj v kvalifikácii MS 1970. Aj v národnom drese mu Popluhár odovzdal kapitánske žezlo.
Na oslavy po finále v Bazileji nezostal čas, pretože už štyri dni po ňom čakal československú reprezentáciu náročný kvalifikačný zápas s Maďarskom na Népstadione v Budapešti pred 100-tisíc divákmi. V ňom nastúpili aj štyria čerství víťazi PVP – Alexander Vencel, Alexander Horváth, Ján Zlocha, Karol Jokl.
V roku 1969 nemala futbalová radosť konca. V pamätnom decembrovom stretnutí v Marseille československý tím vybojoval v excelentnom zápase s Maďarskom postup na majstrovstvá sveta v Mexiku 1970. Horváth odohral na šampionáte v skupine zápasy s Brazíliou i Rumunskom a tie znamenali aj koniec jeho éry v reprezentácii. Po turnaji prestúpil so súhlasom úradov do Molenbeeku.
Po dvoch rokoch, po skončení oficiálneho angažmánu, sa rozhodol v Belgicku s rodinou zostať. Stal sa emigrantom.
„Takmer dve desaťročia som sa nemohol domov vrátiť, to by som už naozaj skončil v base. Mňa i manželku odsúdili na dva a pol roka väzenia,“ vysvetľoval.