Po bojovnom výkone vyhral favorit iba 2:0. Piatoligový klub z Považia tak ukončil niekoľkotýždňové „haló“, ktoré sprevádzalo prípravu na stretnutie.
Boli ste na dedinskom zápase za hviezdu?
Musím povedať, že áno. Pre všetkých to bolo niečo nové. Na chvíľu sa z nás stali verejne známe osoby. Všetci sa pýtali, čo bolo, ako bolo, ako sme sa pripravovali, akí silní boli Katarčania. Pripadal som si ako opakovací papagáj (smiech). Ľudia ma bombardovali otázkami, chceli tiež vedieť, čo sme od nich dostali. Ťažko mi verili, že pomaly nič.
Váš tréner pred zápasom vravel, že bude lepšie, ak si na popularitu zvykať nebudete, že po víkende bude po všetkom. Napriek tomu, páčilo sa vám to?
Pozornosť mi neprekáža, až by som povedal, že si ju užívam. Mám 27 rokov a nikdy by mi nenapadlo, že s futbalom ešte niečo takéto zažijem. Na chvíľku som sa cítil ako veľký futbalista. Aspoň viem, čo to obnáša hrať pod mediálnym tlakom. Veď keď sme vystúpili v Rakúsku z autobusu, už nás čakali fotografi a televízne štáby.
Neskutočné, no príjemné, ale nášmu trénerovi to už liezlo na nervy. Za rozhovory a fotografie v médiách sme v klube platili do kasy, on dal radšej paušál sto eur, aby sme mu to už nepočítali. Vystrihovali sme si články, za každú fotografiu sa prispievalo päť eur, za článok desať. Mňa to stálo doteraz 30 a po tomto rozhovore opäť niečo pribudne.
Tešili ste sa už niekedy po prehre?
Aj keby sme „pukli“ tri, či štyri nula. Už len to, že sme hrali proti účastníkovi MS, je neuveriteľné. Boli fázy, keď sme sa Kataru vyrovnali, pri niektorých štandardkách sme ho dokonca ohrozovali. Keď som schádzal z ihriska a počul, ako nám ľudia tlieskajú, ledva som sa ovládal. Verte, chcelo sa mi plakať. Nie som na niečo také vôbec zvyknutý. Bolo to veľmi silné.
Foto: Robo Michalec
Aj teraz počuť pohnutie vo vašom hlase…
Vidíte a to je už dávno po všetkom. No trošku som aj zachrípnutý, cesta domov bola veselá.
Čo na vás spravilo najväčší dojem?
Keď som videl ich prípravu, tablety a rôzne pomôcky, mal som dosť. Ich tréneri mali slúchadlá v ušiach a po celý čas nám nad hlavami lietal dron. Mali videoanalytikov, všetci hráči oblečené vesty, ktoré merali všetky fyzické parametre. Padala mi sánka. Ani naša reprezentácia toto nemá. Keď si predstavím našu prípravu, kameru so slabučkým rozlíšením, tak sa len usmievam. Katar je krajina neobmedzených peňazí, môže si dovoliť všetko.
Všetko nie, keď nad vami vyhrali iba 2:0…
(úsmev) Čo sa týka peňazí, naozaj nemajú limity.
Kto sa na vás prišiel pozrieť?
Partnerka s mojou potenciálnou švagrinou a svokrom. Mrzí ma, že to nemohli vidieť moji rodičia, ale tatko je po porážke a takáto cesta by mu dobre neurobila. Ale hneď, keď som sa vrátil, som mu o všetkom porozprával. Pripravujú nám aj spomienkové cédečko, aby sme mali pamiatku.
Na webe Pravdy bola správa o zápase z Viedne niekoľkonásobne klikanejšia, ako výsledky najvyššej súťaže. Registrujete, aký mal váš duel proti Kataru na Slovensku ohlas?
Všade bola Domaniža, čo? Aj ja som mal ten pocit. S chlapcami z tímu sme dokonca zistili, že o nás písali aj v Číne – jeden z najväčších tamojších portálov. Keď to chalani našli, skoro sme odpadli.
Čo sa dalo, to som si prečítal. Aj vašu videoreportáž z dediny som si pozrel – keď sme počuli starostov sľub, že nám dá basu piva, keď neprehráme o viac ako štyri góly, ihneď po zápase sme mu to pripomenuli. Uvidíme, či s ňou príde na utorňajší tréning.
Foto: Robo Michalec
Minulú nedeľu ste zdolali Trenčianske Stankovce 1:0, o týždeň podľahli Kataru 0:2. V čom bol najväčší rozdiel?
V rýchlosti a rotácii hráčov. Katarčania jazdili ako rýchlik. Ich krajný obranca si v pohode pokryl celý kraj ihriska. Neraz som si po prihrávke myslel, že tam nikto nemôže byť a zrazu toho beka vidím na ofsajdovej línii. Neuveriteľné. Hralo sa iba dvakrát 30 minút, ja som odišiel z ihriska v piatej minúte druhého polčasu, niečo by som ešte zvládol, no zároveň som toho mal celkom dosť. Neporovnateľné tempo. Naši chlapci z obrany, ktorí ťahali celý duel, boli na šrot. Aj v nedeľu ich nohy statočne boleli.
Prekvapilo vás niečo?
Azda to, že v niektorých fázach sme sa im vyrovnali. Napokon, prvý polčas sa skončil 0:0. Nemal som pocit, že sme totálnym outsiderom, za ktorého nás všetci považovali. Jednak sme boli napumpovaní a asi nás aj Katar podcenil. Bola to možnosť ukázať sa, jazdili sme, čo to šlo. Mimochodom, prvýkrát v živote som pochopil, čo to znamená, keď sa vraví, že fanúšikovia sú dvanásty hráč. Prišlo za nami 500 ľudí, aj oni šli na doraz, niečo si vypili, uvoľnili sa, boli skvelí.
A čo Katarčania, ako reagovali po zápase?
Nijak. Zostal som trošku sklamaný, možno som čakal, že nám dajú nejaké vlajočky, ale nič nebolo. Mal som pripravený aj náhradný dres, keby sa náhodou menili, ale bez šance. Z ich strany to bolo chladnejšie, čakal som viac človečiny. Sú to však profesionáli, zišli z ihriska a rýchlo opustili štadión. My sme to poňali vo veľkom štýle. Rakúsky hospodár sa sťažoval, chcel ísť domov a my nie a nie odísť. Dali sme si jedno pivko v šatni, niečo s fanúšikmi a pokračovali v autobuse. Vytiahla sa harmonika a spievalo sa až po Domanižu.
Šofér musel byť „nadšený“…
Boli sme z neho trošku nervózni. Všetci potrebovali ísť na WC, no on nezastavil. Bál sa pokuty, v Rakúsku by to vraj bolo minimálne za 60 eur na hlavu. Tak sme museli počkať až po hranicu (smiech). Samozrejme, že autobusom sa to neskončilo, pokračovali sme aj doma na Považí.
Budete Kataru fandiť na majstrovstvách sveta?
Z toho hľadiska, že sme proti nim hrali, možno áno. No sú s nimi spojené rôzne kauzy, s ľudskými právami si hlavu nelámu, na stavbách futbalových arén zotročili tisícky ľudí. Mnohí tam pomreli. Dopočul som sa, že niektoré rakúske amatérske tímy odmietli proti nim hrať. Budem však rád, ak na televíznej obrazovke uvidím futbalistov, proti ktorým som hral.
Čo vás živí?
Strojárina. Som brúsič. Vo firme vyrábame malé súčiastky, napríklad pre stomatológov. Aj na pracovisku bolo ohľadom zápasu veľké haló, náš šéf tým totálne žil. Ukazoval ma každej návšteve, ktorá prišla do podniku.
Snívali ste niekedy o tom, že vás futbal bude živiť?
Ako malý chlapec – samozrejme – áno. Postupom času som zistil, na čo mám a na čo už nie. Štvrtú ligu by som si však uhral.
Najbližšiu nedeľu odohráte zápas proti Prievidzi. Zrejme sa na vás bude chcieť vytiahnuť…
Bublina spľasla, prechod bude ťažký (smiech). Ale boli sme si toho vedomí, že raz sa to skončí. Zostávame nohami na zemi. Patríme medzi favoritov 5. ligy, odohrali sme solídny zápas s Katarom, je možné, že pre našich súperov to bude motivácia navyše. Ale všetko v športovom duchu.
Máte po sobote futbal ešte o niečo radšej?
Určite. Je to obrovský impulz. Naštartovalo ma to. Futbal milujem ešte viac.
Čítajte viac Futbalová Domaniža ide do sveta! Proti Kataru siahala na senzáciu