Angažoval ho popredný mongolský klub FC Deren. Prešovský rodák, ktorý predtým viedol Podbrezovú i Košice, cestoval za prácou najďalej zo slovenských trénerov. Hovorí o živote i futbale na druhom konci sveta.
Ako sa zrodila vaša spolupráca s futbalistami Derenu?
O ponuke viesť tento tím ma informoval bývalý tréner reprezentácie Ján Kocian. Oslovili najskôr jeho. Spočiatku som odmietal.
Uvažoval som, že pôjdem do zahraničia, ale v hre boli tiež iné možnosti, z Poľska i Cypru. Po ďalších rokovaniach, ktoré boli korektné, som sa rozhodol, že ponuku Derenu prijmem. Rodinná rada mi to odklepla.
Neoľutovali ste v uplynulom polroku niekedy toto rozhodnutie?
Ani nie. Ale musel som si zvyknúť, že ľudia tu reagujú inak ako u nás.
Vyrazili ste do Mongolska aj s rodinou?
Nie, manželka ostala doma a obe dcéry študujú v zahraničí. Takže sme teraz rozlezení po celom svete. Našťastie súčasná technika umožňuje aspoň kontakt na diaľku, často využívam videohovory, mám prehľad, čo sa deje doma. Potom sa aj odlúčenie od najbližších ľahšie znáša.
Ulánbátar je vyše miliónová metropola krajiny. Aké ste tam našli podmienky?
Bývam v byte asi pätnásť minút od sídla klubu. Chodím do práce pešo, čo mi vyhovuje, lebo dopravná situácia v meste je dosť problematická.
Vládnu permanentné zápchy. Mentalita ľudí je tu iná. Na všetko majú čas. Keď niečo potrebujete a chcete to hneď, toho sa určite nedočkáte.
Veľa sa hovorí o klíme v krajine. Aké je aktuálne počasie?
Ulánbátar má povesť najchladnejšieho hlavného mesta vo svete. Teraz sa končí leto, momentálne sa teploty pohybujú do 25 stupňov, ale v minulých týždňoch padla aj tridsiatka. Slnko je ostré. Ulánbátar leží vo výške 1 350 metrov n. m., teda ako napríklad Štrbské Pleso.
Zima je tu neskutočná. Nejde len o nízke teploty, ale je suchá, iná ako u nás, je to náročnejšie. Najmä kvôli drsnejšej klíme by som si nevedel predstaviť žiť tu trvalo a aj s rodinou.
V akých podmienkach trénujete a hráte?
Tréningy v teplotách mínus pätnásť stupňov nie sú výnimočné. Náš klub má výhodu, ako jediný má nafukovaciu halu, teda tréningový proces mrazy nenarušia. Ale vonku je to nepríjemné, nezávidím súperom.
Nastúpil som vo februári a vtedy bolo ráno mínus 25 stupňov. Chodil som za prezidentom klubu a pýtal sa, kedy už bude teplejšie. Upokojoval ma, vraj mám byť rád, že som v meste, na vidieku bývajú teploty aj mínus 40–45 stupňov.
Foto: Archív Mareka Fabuľu
Mongolsko je často vnímané ako dosť nehostinná, drsná krajina, kde prevláda chov oviec, kôz, koní. Čo ste už z neho stihli vidieť, spoznať?
Priznám sa, zatiaľ ma príliš nelákalo opustiť mesto. Aj preto, že krajina je rozlohou veľmi veľká, takmer tretinu zaberá púšť Gobi.
Vzdialenosti sú pre našinca obrovské. A ani cesty na vidieku nie sú príliš kvalitné. Domáci to vnímajú trochu inak. Keď som sa nedávno informoval na nejaké mesto, dostal som odpoveď, že „je len tu, iba 350 kilometrov, asi tri dni cesty na koni“.
Vyskúšali ste si to?
Na výjazd „na countryside" si budem musieť nájsť viac času i odhodlania. Samozrejme, to, čo ponúka Ulánbátar, to som si pozrel.
Čo zaujímavé sa dá vidieť v hlavnom meste?
Predstavuje zaujímavý mix starých štvrtí, v ktorých sa objavuje veľa nových, moderných budov. Nájdete tu aj veľa júrt, domáci im vravia letné domy. Pozrel som si historické budovy, chrámy v okolí. V meste je socha Zlatého Budhu, to je asi najväčšia atrakcia.
Nie je vám dlhý čas?
Čas mám rozvrhnutý tak akurát, pretože pomáham aj v programe Elite Youth. To v praxi znamená, že máme minimálne dva razy do týždňa špecializované tréningy s dvoma skupinami najtalentovanejších hráčov rôznych vekových kategórií. Usmerňujem trénerských kolegov, som v pozícii ich konzultanta. Takže veľa voľného času ani nemám.
A ak ho máte?
To sa zvyčajne stávam žienkou domácou – upratujem a varím… Využívam aj utorok, ktorý tu volajú „nothing day". Vtedy domorodci neuzatvárajú zmluvy, nerozprávajú sa o peniazoch, nevedú nijaké rokovania…
Učíte sa aj po mongolsky?
Nie, pretože je to veľmi ťažký jazyk. Samozrejme, pár futbalových fráz sa na mňa nalepilo, ale to je zatiaľ môj jazykový strop.
Ako je to so stravou? Nehladujete?
Ako som spomenul, varím si sám, a keďže som od hráčskych čias skoro stále na cestách, tak som si moje kuchárske zručnosti postupne zdokonaľoval. Dnes si viem navariť všetko, na čo mám chuť. Ale bryndzové halušky si nerobím, nenašiel som zatiaľ bryndzu.
Z času na čas vyrazím s priateľmi do reštaurácie, aby som si stravu spestril. Som prispôsobivý, nemám problém vyskúšať aj domácu kuchyňu. Je zväčša mäsitá, ja nemusím mať mäso každý deň. Špecialitou sú asi knedle plnené všeličím, opäť najmä mäsom.
Vašou asistentkou je mladá, len dvadsaťročná futbalistka. Ako spolu vychádzate, dokáže vám pomôcť?
Je to dievčina, ktorá zároveň študuje, má široký záber záujmov. Naša spolupráca je klasická ako aj inde v podobných prípadoch. Má na starosti rozcvičenie, štatistiky, aktívne ju zapájam do tréningov a najmä pomáha pri tlmočení u hráčov, ktorí ovládajú len domáci jazyk.
Doma som bol zvyknutý, že mi pomáhalo vždy zopár ľudí, ktorí sa pohybovali okolo mňa. Tu je to skôr všetko na mne.
Foto: Archív Mareka Fabuľu
Vaša asistentka sa volá Enhjin Tsagaantsooj, za reprezentáciu hrá napríklad Saikhanchuluun Amarbayasgalan či Dulguun Tuvshinjargal. To sú krkolomné mená, ktoré sa nám ťažko vyslovujú. Ako oslovujete hráčov, spolupracovníkov?
To bol najmä na začiatku naozaj veľký problém. Spočiatku ma stále opravovali. Asistentku oslovujem jednoducho Endži. Musel som mená najbližších spolupracovníkov trochu upraviť, niektorí dostali prezývky, ktoré sa postupne ujali aj v kabíne, niektoré som zdedil už od predchádzajúcich kolegov.
Ako sa drží v lige váš tím?
Sezóna sa skončila 3. júla, obsadili sme štvrté miesto. Mrzí ma to, lebo bronzová priečka nám unikla o jediný bod, bola by krajšia. Ale inak musím uznať, že v konečnom hodnotení sme vybojovali umiestenie, ktoré zodpovedá kvalite kádra i výkonnosti v jarnej časti veľmi špeciálnej súťaže.
V čom je špeciálna?
V najvyššej súťaži hrá desať tímov a všetky zápasy sa odohrajú na jedinom štadióne v hlavnom meste, čo je svetová rarita. Takže čo inde každému pomáha, a to je domáce prostredie, to v Mongolsku vôbec nepoznajú. Podpora z hľadiska je minimálna. Na zápasy chodí zopár stoviek fanúšikov.