Ako jediný Slovák ste štartovali na troch vrcholných turnajoch – MS, ME, OH. Na ktorý si najradšej spomínate?
Každý znamenal pre mňa veľký zážitok. Nemám rebríček, ktorý bol z nich významnejší. Štartovať na všetkých troch je rarita, na to potrebujete aj trochu šťastia, a ja som ho mal. Dva turnaje boli aj úspešné, nevyšiel nám až tretí v poradí. Na majstrovstvách sveta 1982 v Španielsku sme nepostúpili zo skupiny.
Tá však bola nabitá – stretli ste sa v nej s Francúzskom i s Anglickom…
Ale odpísal nás v úvode šampionátu zápas s Kuvajtom, viedli sme 1:0, súper vyrovnal a zrodila sa senzácia. Tam sa niečo pobabralo, narušila sa naša pohoda. Chytal som vzápätí proti Anglicku a ten zápas mi nevyšiel, dostali sme gól po mojej chybe.
Čo sa vtedy stalo?
Za stavu 0:0 zahrávali Angličania roh, išiel som do výskoku, už som uvažoval, ako loptu rozohrám, na chvíľu som stratil koncentráciu. Mal som loptu v rukách, ale prepadla za mňa a myslím, že to bol Francis, ktorý ju dorazil do siete. Dodnes ma tá situácia mrzí, ale aj také momenty sa vo futbale stávajú. Videl som podobné i horšie chyby. Smola bola, že už o tri minúty sme si dali nešťastný vlastný gól a bolo rozhodnuté.
Československo malo napriek tomu ešte šancu na postup, ale čakali ho Francúzi na čele s kapitánom Platinim…
V tom zápase nastúpil v bránke Karel Stromšík. Ak by sme vyhrali, postúpime, ale napokon sme remizovali 1:1, v závere sme mali ešte obrovskú šancu.
Mimoriadny bol pre vás rok 1980, v priebehu mesiaca a pár dní ste získali bronz z ME a zlato z OH. Veľa však nechýbalo a do Moskvy by ste vôbec necestovali…
Na Eure som sa postavil do bránky proti Grékom v Ríme. Vyhrali sme 3:1, ale zranil som sa, opuchlo mi koleno, mal som v ňom vodu. Pomohol mi Ján Michalko, výborný lekár. Dal ma v krátkom čase dokopy. Poznal ma dokonale, bol aj klubový lekár v Lokomotíve.
Foto: TASR
Olympijský turnaj vo futbale býva trochu v tieni ME i MS. Akú hodnotu má pre vás zlato z Moskvy, kde chýbali aj niektoré silné tímy?
Na ME sme vyhrali v zápase o bronz nad domácim Talianskom, cenili sme si ho, ale doma to vnímali skoro ako neúspech. Štyri roky predtým sme totiž získali titul. Je pravda, že na olympiádach v tom čase neštartovali najlepší hráči, ale vybojovať zlato nebolo vôbec jednoduché.
Už cesta na tento turnaj bola mimoriadne komplikovaná – prešli sme cez Bulharov, Poliakov, Maďarov, a tí mali silné výbery. Na olympiáde sme neprehrali, v semifinále vyradili silnú Juhosláviu, vo finále zdolali NDR, ktorá si predtým poradila s najväčším favoritom turnaja – domácou zbornou. Takže to bol zaslúžený triumf.
Veľké uznanie sa vám ušlo najmä po zápase s Juhosláviou. Denník L'Equipe tvrdil, že druhý polčas bol vašou záležitosťou, v priebehu pätnástich minút ste vraj chytil štyri góly…
Bol to môj najlepší zápas. Ale tiež si cením, že som v šiestich stretnutiach odchytal plný počet minút a súperi ma ani raz neprekonali, jediný gól, ktorý som inkasoval, bol vlastný.