Strach, obušky, slzotvorný plyn. Krv, rozbité autá i nacionalistické vášne. Vo vzduchu údajne lietajú z hosťujúceho sektoru plechovky naplnené stvrdnutým betónom, atmosféra hustne. Voči priaznivcom „Fradi“ zasahuje špeciálne komando.
Nefutbalový koktejl sleduje na Tehelnom poli 34-tisíc fanúšikov. Valcuje všetko to futbalové. Aj pred odvetou – pre Slovan – nádejný výsledok.
„Som presvedčený, že celá akcia bola zrežírovaná. Nebojím sa povedať, že keď som videl komando v hnedom oblečení a čiernych maskách, myslel som na fašizmus,“ vraví po zápase tréner Ferencvárosu Tibor Nyilasi.
O dva týždne sa hrá v maďarskej metropole očakávaná odveta a československý majster letí do Budapešti potvrdiť postup. S obavami. Radšej bez fanúšikov. Tí maďarskí im totiž sľubujú krvavú odvetu.
Odhovárali ma
Staručký štadión na ulici Üllői je beznádejne vypredaný. Atmosféra je napätá, čaká sa nielen na to, či Ferencváros dokáže zmazať trojgólové manko, ale či sektor pre hosťujúcich fanúšikov zostane prázdny.
Nezostal. Prichádza 15-ročný chlapec. Volá sa Daniel Antošík a doma v Bratislave sa učí za čašníka. Pod nohami si rozprestiera belasú vlajku Slovana. Pravde sa ho pred stredajším zápasom Ferencvárosu so Slovanom podarilo vypátrať.
„Cítil som sa tam ako v jame levovej,“ spomína dnes už 45-ročný muž, ktorý sa pred rokmi usadil v jednej z najfutbalovejších krajín na svete. V Argentíne. Ani na vlajku, ktorú na budapeštianskom štadióne vytiahol z vaku, dodnes nezabudol. „Veru, pre miestnych bola ako červené súkno,“ zamyslí sa.
Bola to zvláštna doba. Nie dlho po páde Železnej opony. Krajinami východnej Európy bičovali nacionalistické vášne, v Juhoslávii zúrila vojna, Československo bolo pripravené rozpadnúť sa a ani Maďarsko nemalo práve ideálne vzťahy so štátmi, v ktorých žila jeho početná menšina.
„Bolo to ako na divokom Západe. No základom všetkého bolo dostať sa na štadión,“ usmeje sa Antošík. Svoj vlastný „divoký Západ“ zažil už cestou na zápas. Pár zastávok pred príchodom do Budapešti naskákala do vlaku skupinka chuligánov, ktorá pátrala po čomkoľvek, čo je slovenské. Nenašla nič. Ani mladého chalana z Bratislavy, ktorý sedel vedľa slovensko-maďarskej ženy.
„Dano mi vravel, že vedela, že je Slovák a preto radšej naňho hovorila po maďarsky. Aby si to nikto nevšimol,“ rozpovedal časť príbehu jeden z fanúšikov Slovana na sociálnej sieti.
„Áno, bolo to tak. Šiel som s ňou vlastne až do centra mesta, potom som pokračoval s davom smerujúcim na štadión,“ opisuje Antošík.
Aj dnes vraví, že takýto rozruch okolo svojej osoby vôbec nečakal. „Neboli mobily, pravidlom nebola ani pevná linka. Často sme vôbec netušili, koľko ľudí pôjde na výjazd,“ spomína s tým, že od futbalového „výletu“ do Budapešti ho síce doma odhovárali, ale „keď máte pätnásť, veľkú váhu tomu nedávate.“
V tej chvíli však bol najslávnejším slovanistickým fanúšikom. Osamelú postavu v sektore si všimli aj televízne kamery či bratislavský Večerník, ktorý uverejnil fotografiu.
Pochopiteľne, Antošík neunikol ani pozornosti Slovana. Domov po zápase už necestoval vlakom, ale lietadlom. Spolu s hráčmi. Od trénera Dušana Galisa dostal celoživotnú permanentku na Tehelné pole.
„Kdekoľvek som potom s klubom prišiel, všade ma miestni pozývali na pálenku. A tiež som sa ľahšie dostal k vstupenkám na AC Miláno,“ uškrnie sa.
Naveky Slovan
Antošíkov slovensko-maďarský príbeh sa však nekončí. Pred 30 rokmi cestoval na zápas dvesto kilometrov, teraz ho čaká 12-tisíc. Život ho zavial do dvojtisícovej argentínskej dedinky Agua de Oro. Na letenku, ktorá stála 2200 eur, sa mu poskladali fanúšikovia Slovana na sociálnej sieti. Priletí už zajtra.
„Nové Tehelné pole som ešte nevidel. Naposledy som bol v Bratislave pred štyrmi rokmi. Šiel som aj na Pasienky. Tuším sme remizovali so Senicou 1:1,“ loví v pamäti. Okrem prvého zápasu v Budapešti by mal stihnúť aj odvetu o týždeň.
Podľa neho sú dnešné vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom omnoho lepšie. „A sme v 21. storočí, uplynulo 30 rokov a niečo sme sa hádam aj naučili. Ale vždy sa nejaký ten konflikt môže pritrafiť.“
Antošík vraví, že na Slovan nezanevrel ani v ďalekej Južnej Amerike. „Mojím klubom je aj v Argentíne Slovan. Mám však priateľov z mnohých iných tímov. Obyvatelia tejto krajiny futbal milujú a tiež si ho občas zahráme aj tu na dedine. Veď bývam oproti futbalovému ihrisku,“ usmeje sa.
Slovan naďalej pozorne sleduje. Videl aj zápasy proti Dynamu Batumi. „A či sa Slovan trápil? Futbal sa hrá na góly. Na postup. Slovan má dnes dobré mužstvo, musí sa len zohrať a veriť si,“ dopĺňa verný fanúšik, ktorý v Argentíne zakladal aj prvý juhoamerický fanúšikovský fanklub Slovana. Prvým členom bol on sám, druhým Fabio Nigro, legenda belasých z 90-tych rokov.
Je to už 30 rokov. Ten príbeh ožil aj vďaka nevšednému gólu Vladimíra Weissa ml. od rohovej zástavky.
„Sú dni, na ktoré do konca života nezabudnete. Netvrdím, že som za to na seba hrdý. V dedine, kde bývam, o tom vie len zopár ľudí. Je to však spomienka, ktorú by som si rád zopakoval,“ zdupľuje.
Streda, Ferencváros – Slovan. Antošík tentoraz v sektore hostí nebude sám.
Čítajte viac Na Slovan bude plný dom, hlási šéf Ferencvárosu. Letná posila nenastúpi