Prvý zápas odchytal proti majstrom sveta Brazílčanom na legendárnom štadióne Maracana v Riu de Janeiro. Druhý na slávnom Wembley proti čerstvým svetovým šampiónom Angličanom.
Odvtedy sa na desať rokov stal jednotkou medzi žrďami v reprezentácii a tešil sa z mnohých úspechov. Legendárny futbalový brankár Ivo Viktor oslavuje 21. mája osemdesiat rokov.
Často pri podobných jubileách počuť, že sa človek na taký vek ešte necíti. Ako je to s vami? Na koľko sa cítite vy?
Ako kedy. Raz na štyridsať, inokedy na sto. Páčilo by sa mi, keby som si mohol písať 2×40 rokov… (smiech)
Pred časom ste bojovali s ťažkou chorobou. Dostali ste sa z toho?
Stále sa to ťahá, naučil som sa s tým žiť. Cukor, tuky, cholesterol… držím si hodnoty práškami. V mojom veku to už sotva bude lepšie. Kto je zdravý v osemdesiatke? Najlepšie to vidieť podľa toho, koľko vám ostalo ešte spolužiakov…
Ivo Viktor
Narodil sa 21. mája 1942 v obci Křelov v okrese Olomouc. Celú kariéru – 15 rokov – prežil v Dukle Praha. V jej drese hral v semifinále EPM a získal tri tituly majstra ČSSR. V reprezentácii nastúpil v 63 zápasoch. Získal titul majstra Európy 1976, chytal na MS 1970 v Mexiku. Päťkrát ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu roka v ČSSR (1968, 1972, 1973, 1975, 1976). V európskej ankete Zlatá lopta obsadil 3. miesto (1976).
A koľko ich ešte máte?
Desať z vyše tridsiatich, zostala nás asi tretina. Usilujem sa žiť aktívne. Neležím celý deň v posteli. Také zlé to so mnou ešte nie je.
V uplynulých rokoch ste si obľúbili bicykel. Mali ste v garáži aj tri, aj horský, aj cestný. Platí to stále?
Mal som problémy s oboma kolenami. Na pravom som podstúpil totálnu endoprotézu, mám umelý kĺb, ľavé je po úraze na tom ešte horšie. Behať nemôžem, ani kopať do lopty. Bicykel mi pomáha udržiavať sa v kondícii a pohybe. Využívam ho denne. Vyberiem sa na ňom na nákupy alebo aj na výlet, včera sme sa boli s manželkou previezť, vrátili sme sa domov až večer.
Koľko odjazdíte kilometrov na jednej túre?
Nie veľa, asi pätnásť. Bývam na okraji Prahy, tu je všade okolo rovina. To ide samo, nijaká drina.
Nikdy vás nelákalo vstúpiť do veľkého futbalu aj ako tréner?
Rok som viedol v lige Duklu, skončili sme v strede tabuľky. Chcel som si to vyskúšať, ale zistil som, že to nie je práca pre mňa. Nemám na ňu povahu a najmä nervy. Je to džungľa, musíte vychádzať s veľa ľuďmi, s výborom, funkcionármi, hráčmi, médiami. V reprezentácii som robil asistenta trénerovi Dušanovi Uhrinovi i Jozefovi Chovancovi. A chvíľu som bol asistent aj v Sparte.
Venujete sa stále talentovaným brankárom?
Ešte pred piatimi-šiestimi rokmi som trénoval zopár talentovaných chlapcov. Teraz už nie, obmedzovalo ma, že som nemohol kopať do lopty. Ale futbal sledujem. Chodím najmä na Duklu a, samozrejme, pozerám zápasy v televízii.
Celú kariéru ste prežili v drese Dukly, kedysi to bol klenot československého futbalu. Ale veľa radosti vám už dlhšie nerobí…
Žiaľ, jej slávne roky sú preč. Motala sa teraz v strede tabuľky druhej ligy. Vedú ju dvaja bratia, fandím im, robia, čo môžu, vrážajú do toho svoje peniaze. Armáda sa tvári, že s tým nemá nič spoločné, čo je škoda. Kontinuita s úspešnou minulosťou neexistuje.
Baví vás súčasný futbal?
Myslíte domáci? Veľmi nie. Stretávam sa s bývalými spoluhráčmi, majú podobný názor. Hrá sa príliš zozadu, opatrne, málo útočne a atraktívne pre diváka. Ale na špičkové tímy v zahraničí sa dá pozerať. Napríklad na Liverpool, Real… Zameriavam sa najmä na výkony brankárov, to ma baví. Brankárov často zapájajú do hry, musia vedieť hrať nohami, v zápase majú šesťdesiat akcií, z toho na nich smerujú dve strely a 58 malých domov.
Ako by ste obstáli v súčasnom futbale vy či iné brankárske hviezdy vášho obdobia?
Mal by som problémy. Keď sa u brankárov netrénuje kopacia technika odmalička, to sa ťažko potom doháňa. Brankár v súčasnosti nielen chytá loptu a venuje sa svojim špecifickým úlohám, ale zároveň pôsobí aj ako libero či stopér, dokonca sa zapája do útočných akcií, chodí na štandardné situácie do súperovej šestnástky. Zväčšil sa jeho akčný rádius na ihrisku. To je v porovnaní s časmi Pláničku, Schrojfa, ale i našimi hotová revolúcia. Ale sú aj iné dôvody, pre ktoré by som si už asi nezachytal.
Ktoré?
Zmenili sa fyzické parametre. Ako rástla za uplynulé polstoročie populácia, tak rástli aj brankári. Pozrite sa na ich nohy, hovorím, že to už sú plutvy, každý má kopačky minimálne desiatky. A ak nemáte výšku aspoň 190 centimetrov, tak vo veľkom futbale máte smolu. Ja som mal maximálne 182, mňa by do bránky už nepostavili. Asi by som chytal len vo florbalovej.
Ale aj vo vašom období boli i vyšší brankári…
Ale nebolo ich veľa. A boli dosť nešikovní. Keď s nimi nik špeciálne nepracoval, pôsobili ťažkopádnym dojmom, kým sa zložili na zem, chvíľu to trvalo. Prednosť dostávali vrtkejší brankári. Šaňo Vencel mal kúsok nad 180 cm, ale Vildo Schrojf určite nie – a všetko vychytal. Vývoj sa nedá zastaviť, to sa netýka len futbalu, ale aj hokeja, ktorý mám takisto rád, tiež ho sledujem. Mal som aj medzi hokejistami dobrých kamarátov, najmä v jihlavskej Dukle, bratov Holíkovcov i ďalších. Hokejistom som vždy trochu závidel.
Čo ste im závideli?
Najviac majstrovstvá sveta. To je úplne neporovnateľné. Mali ich každý rok, nemuseli o účasť bojovať. My sme sa nadreli, kým sme sa na ne v silnej konkurencii prebojovali, nebola to vôbec samozrejmosť. A organizovali ich každé štyri roky. V súčasnosti si už českí futbalisti na nich ani nezahrajú. A Slováci nie sú na tom asi oveľa lepšie.
Keď ste začínali, československý futbal prežíval sklamanie. V Čile 1962 síce hral senzačne vo finále, ale na šampionát do Anglicka sa cez Eusébiovo Portugalsko nedostal…
V reprezentácii vtedy končil Vildo Schrojf. Mali sme v histórii viacero skvelých brankárov, ale on bol asi najlepší. Pochádzam z Moravy. Kým Vildo prišiel na Tehelné pole do Bratislavy, chytal v Krídlach vlasti v Olomouci, chodil som sa na neho pozerať. To som ešte netušil, že o niekoľko rokov nahradím svoj vzor v národnom mužstve. Nastupoval som na jeho miesto spolu so Šaňom Vencelom.
Reprezentačnú premiéru ste si odkrútili v Riu…
Pred MS 1966 v Anglicku nás pozvali na dva zápasy Brazílčania, chystali sa do Európy obhajovať titul, bola to ich generálka. Na Maracane sledovalo zápas 100-tisíc ľudí a tréner Marko mi dal prvý raz dôveru. Podali sme dobrý výkon, ale prehrali sme 1:2, oba góly mi dal Pelé. O tri dni nastúpil v odvete Šaňo Vencel, tiež dostal dva góly, od Pelého a Zita. Domáci nás v týchto zápasoch trochu šetrili, mysľou už boli v Anglicku. So Šaňom sme sa v Riu chytili a potom sme to spolu ťahali desať rokov až do Belehradu 1976.
Slovenský brankár vám celú kariéru robil dvojku, príliš často ste ho medzi žrde nepustili…
To ma trochu mrzí. Každý by rád chytal, ale v bránke môže byť len jeden. Tréneri neradi bez dôvodu menia brankársku jednotku v zostave. To platilo v minulosti a platí to často aj teraz. Šaňo je skvelý chlapík, výborný kamarát. V nároďáku sme toho veľa prežili, keď sa postavil do bránky, chytal vynikajúco. Ale zväčša mi kryl chrbát, som mu za to vďačný.
Doživotnú slávu vám zabezpečil váš druhý zápas. Angličania získali titul a po MS hrali doma prvý zápas s Československom. Napriek drvivej prevahe šampiónov ste si udržali čisté konto…
Angličania nastúpili v plnej sile, aj s útočníkom Hurstom, ktorý strelil vo finále MS hetrik. Spomínam si na Jána Popluhára, s ním som ešte odohral zopár zápasov. Patril do generácie, ktorá pomaly v národnom tíme končila. Vo Wembley bol kapitán, podal skvelý výkon, ukázal prehľad, pokoj, skvele dirigoval obranu. Veľmi mi v tom zápase pomohol.
O vašom výkone na Wembley sa rozprávajú legendy. Nebol hneď v úvode reprezentačnej kariéry vôbec váš najlepší?
Myslím, že áno, tomu sa hovorí životný zápas. Neinkasovať s čerstvými majstrami sveta na ich pôde, to sa cení. Mal som aj šťastie, ale vyšlo mi všetko, na čo som siahol. Angličania do nás išli ako osy, v celom priebehu sme sa dostal len zopárkrát na ich polovicu. A ak sa nemýlim, bol to Franto Veselý, ktorý mal z jedného náhodného protiútoku šancu a mohli sme vyhrať!
V ČSSR ste sa stali päťkrát futbalistom roka, bezkonkurenčne najviac zo všetkých hráčov…
Na to vždy hovorím, že keď to nemali komu dať, keď v roku nik mimoriadne nevynikol, tak to šupli mne…
Po vás sa táto pocta už v českom futbale ušla Petrovi Čechovi dokonca osemkrát. Ale na Slovensku anketu ešte brankár nikdy nevyhral…
Nesledujem slovenský futbal príliš detailne, aby som to mohol hodnotiť. Ponúka sa jedno vysvetlenie – asi ste mali vždy lepších hráčov v poli. Pokiaľ viem, u vás dominoval Hamšík, ktorý zažil výbornú kariéru najmä v Taliansku.
Ale ani v zahraničí nie sú brankári príliš oceňovaní, majú nižšie platy a prestupové sumy sú zväčša nižšie ako u špílmachrov a strelcov. Čomu to pripisujete?
Vo všeobecnosti platí, že dávať góly je radostnejšie ako ich dostávať… V mojej ére hráči ako Pelé či Cruyff, alebo aktuálne napríklad Benzema, ktorý strieľa góly za Real, sú cenení vyššie a je to v poriadku. Brankár je tiež veľmi dôležitý, ale má v tíme trochu pasívnejšiu úlohu. Keď urobí hlúpu chybu, padne kuriózny gól, dlho sa naň spomína, budú mu ho vyčítať ešte aj na smrteľnej posteli.
Vrcholom vašej kariéry boli ME 1976. ČSSR získala titul, stali ste sa najlepším hráčom turnaja, vyhrali ste anketu o najlepšieho futbalistu roka a skončili tretí v prestížnej ankete o Zlatú loptu. Ktoré z individuálnych ocenení si najviac ceníte?
Nad individuálnymi oceneniami vždy stál kolektívny úspech. Najväčšiu cenu má zlatá medaila z Belehradu. U nás v Česku si málokto uvedomuje, že na ME 1976, ale aj predtým na MS 1970 v Mexiku, mali v tíme jasnú prevahu slovenskí futbalisti. Ale v histórii to zostane ako československý triumf, boli sme v spoločnom štáte, to nebola zásluha Ondruša, ani Viktora, ale silného kolektívu. Mne turnaj vyšiel, niečo som chytil, ale vo finále som urobil aj chybu a mohli sme na ňu doplatiť.
Narážate na vyrovnávajúci Hölzenbeinov gól?
Nemci vo finále vyrovnali v poslednej minúte po rohu, ktorý pôvodne ani nemal byť. Tento gól beriem na seba, nešiel som do súboja s Hölzenbeinom dosť dôrazne, mal som ho viac prevalcovať. Svoju úlohu zohrala už aj únava. Vždy som túto chybu priznal. Našťastie, všetko dobre dopadlo, zachránil ma v poslednej penalte Tondo Panenka, s ktorým som na šampionáte býval v jednej izbe.
Aj preto vás neprekvapilo, ako zahral svoj pamätný „vršovický dloubák“?
Skúšal ho aj na tréningu a krátko pred ME mi dal podobný gól v lige. Diskutovali sme o tom aj v Belehrade. Ale netušili sme, že sa budú vo finále kopať jedenástky a že on bude posledný. Aj keby mi povedal, ako bude strieľať jedenástku, nevyhováral by som mu to. Tondo bol hráč v pravom zmysle slova, trošku hazardér. To už povedal niekto predo mnou – v takom dôležitom okamihu takto kopnúť penaltu môže len blázon alebo génius.
Meno Viktor sa v aktuálnych futbalových štatistikách už neobjavuje. Dvaja vnukovia nekráčajú vo vašich stopách. Nemrzí vás to?
To viete, že ma to trochu mrzí, tridsať rokov som sa venoval výchove brankárov, rád by som ich videl medzi nimi. Ale každému to nevyjde. Dnes majú deti veľa rôznych možností. Starší vnuk študuje na vysokej škole, mladší je stredoškolák, zameriavajú sa na niečo iné ako na futbal. Verím, že z nich budú šikovní a slušní ľudia. Z toho budem mať najväčšiu radosť.