„Mrzí ma, že od môjho odchodu do Ruska som bol s ním iba raz. Je mi to ľúto,“ vraví útočník Anorthosisu Famagusta.
Viacerí bývalí súperi či spoluhráčmi označovali Mariána Čišovského ako kamaráta. Je to slovo, ktoré ho najlepšie charakterizuje?
Nie je úplne štandardné, že sa v tvrdom futbalovom prostredí hovorí o priateľstve. Aj to o niečom svedčí.
Ako si ho budete pamätať vy?
Ťažko sa mi hľadajú slová. Je to ešte veľmi čerstvé. Som z tejto správy zdrvený… Bohužiaľ, aj taký je život. Marián od nás navždy odišiel a musíme sa s tým zmieriť. Bol to veľký dobrák. Zažil som s ním veľa úspechov i srandy. Chcem, aby si ho ľudia pripomínali tak ako ja – vo veselom duchu.
Máte nejakú vtipnú historku, ktorá sa vám s Čišovským spája?
Ťažko vybrať jedinú, je ich naozaj dosť… V Plzni sme hrali spolu šesť rokov. Marián nikdy nepokazil žiadnu srandu. Vedel sa dobre baviť aj odviazať. Ostanú mi na neho najmä tieto spomienky.
Pozitívne sa na jeho adresu vyjadrovali aj kluby, s ktorými ste dlho súperili. O čom to svedčí?
Marián mal nielen ľudskú, ale aj futbalovú kvalitu. Keď som hrával slovenskú ligu, nastúpil proti mne ako hráč Artmedie. Mal výborný prehľad, bol svedomitým obrancom. Bolo mi cťou, že som si s ním mohol zahrať v klube aj v reprezentácii.
Čo ste na ňom najviac obdivovali?
Futbalový i ľudský prínos. Naše rodiny si sadli, trávili sme spolu veľa času. Mrzí ma, že od môjho odchodu do Ruska (1. januára 2017 prestúpil do Orenburgu, pozn.) som bol s ním iba raz. Je mi to ľúto. Verím, že je mu už lepšie.
V roku 2017 ste prišli o dvoch bývalých spoluhráčov Františka Rajtorala a Davida Bystroňa, ktorí spáchali samovraždu…
Je to škoda, boli to dobrí chalani. Teraz sa už môžu stretnúť v tom pomyselnom futbalovom nebi… Mariánov prípad a tie dva predchádzajúce však bolí úplne odlišné. Čišo nemal inú možnosť. Bol to veľký bojovník, on by sa k takej veci neuchýlil. Bojoval statočne a nevzdával sa.