Lenže to, čo ho čakalo, bolo niečo mimoriadne. Niečo, na čo sa nemohol v prvých rokoch profesionálnej kariéry nijako pripraviť. Žiaden iný slovenský futbalista to dovtedy nezažil. A po ňom takisto nie. Hoci odvtedy uplynulo už dvadsaťpäť rokov. Po slovenskom futbalovom klenote siahol Real Madrid.
Hierro a Michel boli najskôr súperi
Bezmála dva mesiace mu chýbali do osemnástky, keď si odkrútil premiéru v ligovom stretnutí. Slovan hral 18. marca 1990 proti Olomoucu a Dubovský zažil symbolický krst – zahral si posledné štyri minúty.
Jeho talent bol však očividný a jeho kariéra nabrala vysoké obrátky. Od premiéry neuplynul ani mesiac a strelil svoj prvý ligový gól. Už bol hráč základnej zostavy, presný zásah si pripísal v derby s Trnavou. Po Peckovom centri prekonal brankára Opálka.
V nasledujúcej sezóne už rýchlo naskakovali góly na jeho účte. Ako dvadsaťročný sa stal prvý raz streleckým kráľom. Jeho bilancia v 30 stretnutiach bola pozoruhodná – korunu si vystrieľal za 27 gólov. Nečudo, že si ho všimli aj tréneri reprezentácie Milan Máčala a Milan Lešický a 13. novembra 1991 mu dali prvý raz šancu v základnej jedenástke proti Španielsku.
To ešte netušil, že futbalová krajina na Pyrenejskom polostrove mu bude súdená. Proti nemu stáli Fernando Hierro, Michel, Emilio Butragueňo… Vtedy sa mu ani neprisnilo, že tieto hviezdy bieleho baletu sa už o rok a niekoľko mesiacov stanú jeho spoluhráčmi.
Do Madridu chcel zobrať všetkých
Zo Slovana sa mu neodchádzalo ľahko. Akoby tušil, že sa končí obdobie, keď mu vychádzalo takmer všetko, na čo siahol. Rozbiehať veľkú kariéru na Santiagu Bernabeu by bolo poriadne sústo pre každého.
„Na Tehelnom poli som sa cítil výborne. Teraz mi je smutno,“ netajil, keď sa balil 3. augusta 1993 na cestu do Madridu. „Chlapci zo Slovana mi budú chýbať. A, prirodzene, rodičia s bratom. Najradšej by som si ich všetkých vzal so sebou. Na ihrisku by som potreboval celý Slovan…“
VIDEO: Matka Petra Dubovského spomína na synaAj z týchto jeho slov bolo jasné, že tušil, že ho nečaká jednoduchá úloha. „Viem, že sa mi život od základu zmení. Všetko bude pre mňa nové, budem si musieť zvykať. Dúfam, že to nepotrvá veľmi dlho a že všetko zvládnem. V tomto si verím.“
Neskôr sa viedli dlhé roky debaty, či urobil dobre a či nebol Real pre neho na začiatok priveľké sústo. A debatuje sa o tom medzi odborníkmi dodnes.
Dubovský mal v tom čase ponuku aj z Ajaxu Amsterdam. Holanďania výborne pracovali s mladými, dávali im priestor a bola reálna šanca, že prechod mladého hráča do veľkého futbalu bude plynulejší a bezproblémovejší.
Odmietnuť Real? Hlúposť
Má to však jeden háčik. Vie si niekto predstaviť, že talentovaného futbalistu osloví najslávnejší a najúspešnejší klub histórie, nasľubuje mu hory-doly a mladík mu dá košom? Kto by odolal takejto ponuke?
Tento moment zdôrazňuje aj súčasný hráčsky agent Branislav Jašurek, ktorý sprostredkoval prestupy viacerých popredných hráčov, naposledy Stanislava Lobotku do SSC Neapol.
„Kto chce tento prípad hodnotiť a tvrdí, že Peter Dubovský mal odmietnuť Real, musí sa vžiť do situácie, že je otec takéhoto hráča, prídu za ním zástupcovia z Madridu a on ich pošle k vode. Môže toto niekto s čistým svedomím tvrdiť? Neverím, že by to naozaj urobil,“ tvrdí Jašurek.
Sú ponuky, ktoré sa jednoducho neodmietajú. Toto bola jedna z nich.
A tak sa stalo, že z uctievaných mien sa stali spoluhráči. A prišli aj ťažkosti, ktoré nikdy predtým nezažil. V Slovane sa takmer všetko točilo okolo neho. Real bola iná káva. Prijali ho síce dobre, ale hneď aj pocítil, že boj o miesto v tíme bude veľký.
„Od začiatku mal ťažký futbalový život, nastupoval na hrote útoku, obrancovia boli nekompromisní, okopávali ho a často nedostával lopty ani od spoluhráčov. Povahovo nebol príliš dravý, agresívny typ. A v prvých mesiacoch neovládal reč, čo mu tiež komplikovalo situáciu,“ približoval prvé mesiace v Reale otec Viliam.
Peter chcel byť zasa prvý
Keď sa o niekoľko mesiacov vrátil Peter na skok na Slovensko a pred Vianocami 1993 si v ankete Pravdy preberal cenu ako prvý za triumf v ankete o najlepšieho futbalistu roka, tešil sa, že je opäť doma.
Stále bol presvedčený, že v Reale určite prerazí. Že potrebuje len trochu viac času. „Zatiaľ sa tam trochu trápim, ale môj čas určite príde. V porovnaní s väčšinou mojich spoluhráčov mám jednu veľkú výhodu. Kým oni s veľkým futbalom pomaly končia, ja mám všetko pred sebou.“
A po otázke, či by sa nechcel vrátiť na Tehelné pole, žartoval. „Možno by som o tom uvažoval. Real je momentálne piaty a Slovan vedie tabuľku slovenskej ligy. A ja by som chcel byť opäť prvý…“
Napriek všetkým ťažkostiam i zraneniu kolena si zvykal na život vo veľkoklube. Obľúbil si nový spôsob života, naučil sa jazyk. Ale lídrom v mužstve sa nikdy nestal. Nezmieril sa ani so skutočnosťou, že neraz sa ocitol len na lavičke náhradníkov.
Po dvoch rokoch zmenil dres. Real v názve ostal, ale presťahoval sa do Ovieda. Vtedy už vedel, že začiatky sú všade ťažké. Ale v Reale Madrid úplne najťažšie…
