Všetko je tak, ako keď odchádzal
V izbe futbalovej legendy Petra Dubovského v dome na bratislavskej Prešovskej ulici sa zastavil čas. Všetko je tu tak ako pred bezmála dvadsiatimi rokmi, keď z nej slovenský supertalent odchádzal na osudnú dovolenku do Thajska.
„Najmä manžel si mimoriadne zakladal na tom, aby všetko ostalo v pôvodnom stave. Keď sme izbu maľovali, osobne na všetko dohliadal, mal presne zachytené, čo kde bolo a všetky veci sa dostali na pôvodné miesto,“ približuje mama Darina Dubovská.
VIDEO: Matka Petra Dubovského spomína na synaPetrova izba pripomína malú sieň slávy. Množstvo trofejí, pohárov, medailí, ktoré Peter zbieral odmalička. Ale aj veľa fotografií, plagátov, suvenírov.
Medzi nimi v sklenej vitríne sekretára majú čestné miesto dve sošky na mramorovom podstavci, ktoré si obzvlášť cenil. Dostal ich od redakcie Pravdy za víťazstvo v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu roka.
Vyhral ju len raz, ale premiérový ročník organizátori pripravili v priebehu niekoľkých týždňov a akademický sochár Stano Mikuš nestihol v krátkom čase dielo dokončiť. Na slávnostnom vyhlasovaní výsledkov pred Vianocami 1993 v hoteli Forum si prevzal víťaz sadrový odliatok, o niekoľko dní neskôr do jeho zbierky pribudol už originál diela z bronzu.
Dubovský mal vtedy krásnych 21 rokov, bol hráčom slávneho Realu Madrid. Dodnes zostal najmladším víťazom prestížnej ankety.
Televízia Realu točila v ich byte
V knižnici sú tie isté knihy, ktoré mal rád ako chlapec. Zväčša dobrodružné romány, nechýba Winnetou, ďalšie mayovky, verneovky…
„Peter rád čítal. Mnohé knihy dostal starší syn Ivan, potom všetky prelúskal Peťko. Bol dobrý žiak, chodil na základnú školu na Bajkalskej ulici, mal zväčša samé jednotky, jeho záber záujmov bol dosť široký. A aj keď už hral profesionálny futbal, študoval na Ekonomickej univerzite,“ približuje mama.
Keď prestupoval do Realu, do uzavretia tretieho ročníka mu chýbala jediná skúška. Vysokú školu napokon nedokončil, sedem rokov pôsobil v Španielsku a domov chodil vždy už len na pár dní niekoľkokrát v roku.
"Mal síce záujem školu dokončiť, no už to jednoducho nešlo. Asi by po kariére zostal pracovať vo futbale na nejakom poste, športu by sa úplne nevzdal. Nevylučujem ani druhú možnosť, že by mal civilné zamestnanie – veľmi pekne kreslil, rysoval, niečo z nás v tomto smere zdedil.
Architektúra ho bavila a zavše vravel, že by rád navrhoval interiéry," spomínal pred pár rokmi otec Viliam Dubovský, ktorý spolu s manželkou vyštudoval architektúru.
Vždy, keď prišiel do Bratislavy, prespával vo svojej detskej izbe. Za dve desaťročia do nej cudzia noha vkročila len výnimočne. „Občas sem zájdem a pozerám tu televíziu,“ vraví smutne mama.
Päť rokov po tragédii izbu navštívil aj štáb klubovej televízie Realu, ktorý točil v Bratislave dokument o jedinom Slovákovi, ktorý si obliekal jeho dres.
Na ihrisku Vinohradov je obchod
Na konci ich ulice vyrástol veľký obchod známeho reťazca. Predtým tam stál areál TJ Vinohrady. Peter to mal na ihrisko na skok, vo vinohradskom klube trénoval od prípravky.
„Všetci od začiatku hovorili, že Peťko je veľký talent. Najmä spočiatku bol tenký a malý. Chodili sme, samozrejme, na všetky jeho zápasy od žiackych rokov. Často som sa smiala, že som ho ani poriadne nevidela, keď behal, len veľké trenírky na ňom lietali,“ približuje synove prvé futbalové kroky.
Mal trinásť, keď sa presťahoval k susedom na Tehelné pole. „Boli sme na dovolenke v Juhoslávii, spolu s rodinnými známymi Ochabovcami,“ spomína pani Darina.
„Mali syna, ktorý tiež hrával futbal vo Vinohradoch. Pán Ochaba, futbalový nadšenec, si všimol Petra. Zaujal ho natoľko, že sa vybral na Slovan. Mám pre vás veľký talent, oznámil slovanistom. Tí sa boli na Petra pozrieť a čoskoro už hrával v ich klube.“
V Slovane ho viedol v mladšom doraste aj známy mládežnícky odborník Anton Valovič. "Už vtedy bol výnimočný hráč. Dokázal také futbalové veci, ktoré v jeho veku u iných nebolo vidieť. Postupne zosilnel, bol pevný a výborne fyzicky pripravený. Mal prehľad v hre, dobré obe nohy.
Bol to mimoriadne inteligentný futbalista. Veľmi dôležité bolo, že sa opieral o perfektné rodinné zázemie. Otec i mama ho podporovali, každý jeho futbalový krok sledovali a Peťo rýchlo napredoval."
S tragédiou sa dodnes nevyrovnala
Keď Dubovský naskočil do profesionálneho futbalového kolotoča, mama si ho už príliš neužila. Sústredenia, reprezentačné zrazy, zápasy. A potom odchod do Španielska, o ktorom v rodine viedli dlho spoločné debaty. Najskôr sa dva roky vracal domov na návštevu z Madridu a potom päť rokov z Ovieda.
Na to všetko si zvykla, vedela, že je to súčasť jeho života a inak to už nebude. Na nezvratný fakt, že v mladom veku a v najlepších futbalových rokoch preťala životnú púť jeho talentovaného syna hrozná tragédia, si však stále nezvykla. Hoci odvtedy už čoskoro uplynie dvadsať rokov.
Cítiť to z každej jej spomienky. Ak hovorí o synovi, hlas sa jej roztrasie a v očiach sa zalesknú slzy. „S tým sa vyrovnať jednoducho nedá,“ vraví ticho a dodáva, že od smrti manžela, ktorý sa vybral za synom do neba pred troma rokmi, je to ešte smutnejšie.
"Dovtedy sme na všetko, aj na ten obrovský smútok, boli dvaja. Usilujem sa nájsť si nejaké aktivity, chodím cvičiť, aby som bola medzi ľuďmi, pravidelne navštevujem s neterou aj zápasy Slovana na novom štadióne na Tehelnom poli.
Stretávam sa tam s ľuďmi, ktorí môjho syna i manžela poznali, rada si s nimi pohovorím aj o futbale, hoci sa nepovažujem za odborníčku. Futbalové veci som vždy nechávala najmä na manžela," pokračuje Darina Dubovská.
Medailón si do Thajska nezobral
Stojí v Petrovej izbe a pred očami má stále situáciu, keď sa chystal na cestu do Thajska. Vidí ho pred sebou. Akoby to bolo len včera.
Nijaké zlé tušenie nemala. Peter sa stále niekam balil a odchádzal. Rok predtým sa vybral s priateľkou Auréliou, s ktorou sa zoznámil ešte na gymnáziu a ktorá s ním sedem rokov v Španielsku žila, na výlet do Mexika.
Ale predsa ju vtedy niečo vyrušilo. Ukazuje na medailón, ktorý visí na skrinke. „Vždy ho nosil na krku a málokedy ho dával dole. V ten deň, keď sa lúčil, to urobil. Prekážal by mi, keď budem plávať, vysvetlil mi, keď som sa čudovala, že ho necháva doma. Keby si ho vzal so sebou, možno by ešte žil…“
Na dovolenku sa v polovici júna 2000 vybral nielen s Auréliou, ale aj Ivanom a jeho manželkou. Brat v tom čase už žil a pracoval vo Viedni.
„Bol to nápad staršieho syna, to on navrhol a organizoval túto cestu do Thajska. Dodnes má preto trochu výčitky. Je to len môj pocit, určite to neviem, my o tom, čo sa stalo, nikdy nehovoríme, nepipleme sa v tom. Táto tragédia zostala v našej rodine veľké tabu,“ uzatvára Darina Dubovská.
Dubovský poslal Realu gólovú vizitku z Košíc
Peter Dubovský bol jediný Slovák, ktorý si zahral v drese Realu Madrid. O tom, že si futbalistu bratislavského Slovana všimli na Santiagu Bernabéu, rozhodli najmä dva momenty.
Dubovského kariéra sa rozbehla priam rozprávkovo. Od prvých sezón zbieral jednu poctu za druhou. Nemal ešte ani dvadsať a v ankete o najlepšieho futbalistu roka v Československu skončil v silnej konkurencii šiesty (1991) a štvrtý (1992).
So Slovanom oslavoval v máji 1992 titul v československej lige a dva razy po sebe si vystrieľal korunu kráľa strelcov. Rýchlo sa vypracoval aj na oporu reprezentácie Českej a Slovenskej republiky, ktorá zažívala posledné mesiace svojej existencie.
V národnom drese exceloval 2. júna 1993, necelý mesiac po svojich 21. narodeninách. Výber pod vedením Václava Ježka rozdrvil v Košiciach v kvalifikácii na MS silných Rumunov na čele s legendárnym Hagim 5:2.
Divoký zápas bol dlho otvorený. Domáci viedli 1:0, po prvom polčase 2:1, ale po takmer hodine hry bolo skóre opäť vyrovnané. Potom však začal neuveriteľne úradovať mladý Bratislavčan.
Zaskvel sa hetrikom. Dva posledné góly strelil v závere stretnutia, už v čase, keď československý tím hral oslabený o dvoch hráčov. Němec a Vrabec videli v rozpätí piatich minút červené karty.
Všetci ospevovali úspešného strelca. „V Košiciach som strelil všetky moje doterajšie góly v reprezentácii. Požiadal som pána trénera Ježka, aby sme hrali už iba tu,“ vyhlásil v eufórii Dubovský, ktorý aj v predchádzajúcom stretnutí v Košiciach (proti Faerským ostrovom 4:0) dal gól – v poslednej minúte z penalty.
Ježek, ktorý spolu s Jozefom Venglošom priviedol ČSSR v roku 1976 k senzačnému titulu majstrov Európy, svojho mladého hráča poslúchol. Aj ďalší domáci súboj sa hral na košickom trávniku a skončil sa víťazstvom nad Cyprom 3:0. Dubovský nesklamal – v 13. minúte otvoril skóre zápasu.
Jeho parádu proti Rumunom zaregistrovala celá futbalová Európa. A hovorilo sa o nej aj v Madride. V Reale však už o slovenskom útočníkovi vedeli a mali ho na zozname potenciálnych posíl. Zapamätali si ho v zápase, v ktorom sa biely balet stretol so Slovanom v Pohári UEFA.
Na Tehelnom poli pred vyše 20-tisíc divákmi vyhral 18. septembra 1991 tesne 2:1 a jediný gól do Buyovej siete zaznamenal Dubovský.
Domáci prehrávali po Michelovej penalte od 13. minúty. Domáci kanonier v 69. minúte vyrovnal. Krištofík centroval, Dubovský vyskočil najvyššie a hlavou prekonal brankára hostí. Belasí remízu neudržali. O desať minút neskôr rozhodol Butragueno.
Slovan podal jeden zo svojich najlepších výkonov v tom čase, ale narazil na výborného súpera. V madridskej odvete slovanisti remizovali 1:1.
Od košického zápasu s Rumunmi uplynulo iba niekoľko dní a v Bratislave ležala na stole ponuka z Madridu. Peter Dubovský na vyhlásenie výsledkov prvého ročníka ankety Pravdy o najlepšieho slovenského futbalistu roka už dorazil do Bratislavy deň pred Štedrým večerom 1993 ako hráč najslávnejšieho klubu planéty…